Maliara Moussona pozná najmä Zemplín, jeho obrazy výjavov z Michaloviec a vidieka majú hodnotu desaťtisíce eur

Historik Zemplínskeho múzea Martin Molnár rozpráva o živote maliara Teodora Jozefa Moussona, ktorý v Michalovciach prežil 33 rokov a zaznamenal nielen pestrosť tamojších krojov.

Laici mimo Zemplína obvykle meno Teodor Jozef Mousson nepoznajú. Platí, že sa preslávil najmä na východe?

Nie, lebo jeho obrazy sa predávajú aj v celoslovenských aukciách. Poznajú ho však najmä odborníci a zberatelia výtvarného umenia. Na poslednej aukcii sa jeden jeho obraz vydražil za 44-tisíc eur. Samozrejme, najznámejší je v Michalovciach, keďže tam pôsobil a žil 33 rokov.

Za ten čas vytvoril zaujímavú obrazovú kroniku mesta a jeho okolia, takže zachytil aj vidiecku atmosféru. Veľa však cestoval aj do zahraničia – napríklad na Ostravsko či do Talianska.

Nebol však michalovským rodákom. V roku 1887 sa narodil v obci Hőgyész v Tolnianskej župe, teda na území dnešného Maďarska.

Jeho rodina prišla do Uhorska z Francúzska, konkrétne z Alsaska, preto sa o ňom hovorilo, že má francúzsky pôvod. Otec bol hudobne nadaný a pôsobil ako dedinský učiteľ, mama bola v domácnosti, okrem Teodora mali ďalších dvoch synov.

Po otcovi sa aj Teodor naučil hrať na viacerých hudobných nástrojoch – zvládal husle, violončelo aj klavír či organ. Dodnes máme zachované fotografie, ako spolu hrajú. Po ľudovej škole šiel Teodor na gymnázium. Nebol však práve dobrým študentom, vynikal najmä v umeleckých predmetoch.

V roku 1902 nastúpil do prvého ročníka Maďarského kráľovského štátneho učiteľského ústavu v Baji, po dokončení sa však nestal učiteľom, ale odišiel do Budapešti. Krátko tam bol zapísaný na Akadémii výtvarných umení, neskôr pokračoval na umeleckej priemyselnej škole.

V tom čase sa ešte nemohol uživiť predajom obrazov. Kto ho podporoval?

Dvaja grófi – Teleki a Apponyi. Aspoň tak sa to spomína v Moussonovej korešpondencii. Doklady o tom, koľko presne dostával peňazí, respektíve ako mu prispievali na štúdium, však nemáme.

Ak tomu dobre rozumiem, nebol akademickým maliarom.

Presne tak, hoci som v mnohých textoch o ňom čítal, že bol. Dokonca sám Mousson v dotazníku, ktorý vypĺňal pre Maticu slovenskú, uviedol, že je akademickým maliarom. Realita je taká, že výtvarnú akadémiu nikdy nedokončil.

Z akého dôvodu odišiel z Budapešti do Michaloviec?

Potreboval prácu. V roku 1910 sa oženil s Chorvátkou Irenou Grundovou, s ktorou sa zoznámil počas študijnej cesty na Balaton, musel teda živiť rodinu. Zareagoval na ponuku obsadiť miesto učiteľa v Michalovciach. Netušil, že ide až tak ďaleko. Do mesta pricestoval vlakom v roku 1911.

Slovenčinu neovládal, takže mu tlmočila práve manželka.

Irena pochádzala zo Záhrebu. Jej otec bol ministerský úradník a spolu s mamou neboli nadšení tým, že si vzala maliara. Umelca brali ako niekoho, kto bude mať problém uživiť rodinu. Pre dcéru chceli skôr právnika či lekára. Vzťah Moussona a jeho svokrovcov bol preto pomerne komplikovaný.

Keďže chorvátsky jazyk má k slovenčine či k zemplínskemu nárečiu predsa len bližšie ako maďarčina, Irena sa naozaj stala manželovou tlmočníčkou. To však platilo len pre komunikáciu s bežným ľudom.

Michalovská honorácia a inteligencia za monarchie maďarčinu ovládala, takže vo vyšších kruhoch alebo priamo v škole Mousson s dorozumievaním problémy nemal. Okrem maďarčiny sa inak v komunikácii využívala aj nemčina, a keďže v Michalovciach žilo veľa Židov, tak aj jidiš.

Rok po príchode do mesta sa manželom narodili dvojičky Edita Mária a Judita Mária, o ďalšie dva roky aj syn Viliam.

Kým dvojičky sa narodili v Michalovciach, syn sa narodil v Hőgyészi. Neskôr sa im narodili aj ďalšie dve deti – Lýdia Jozefína a Marta Mária. Obe, žiaľ, zomreli v mladom veku v rokoch 1922 a 1923. Aby toho nebolo málo, o rok neskôr zomrela aj Moussonova manželka Irena.

Čo učil Mousson v meštianskej škole?

Kreslenie a nemčinu. Nebol tým nadšený. Sám sa vo svojich listoch vyjadroval, že musí učiť kresliť aj deti, ktoré o to vôbec nestoja. Sťažoval sa aj na to, že má slabý plat, hoci si menším úväzkom privyrábal aj na učňovskej remeselníckej škole. V listoch, napríklad rodičom písal, že príjem zo školy je aspoň nejakou istotou. Keď nakoniec odišiel na voľnú nohu, vodilo sa mu finančne lepšie.

Krásne vidieť, že učitelia slabo zarábali už pred sto rokmi. Dokedy učil?

Až do vynúteného odchodu v roku 1919. Keď totiž vznikla Československá republika, zmenili sa aj pomery v škole. Vyučovacím jazykom už nebola maďarčina, ale československý jazyk a ten poriadne neovládal.

Maľovať do plenéru však chodil už ako učiteľ. Každé prázdniny šiel na nejaký pobyt, napríklad do Fiume a Benátok v Taliansku, aby toho namaľoval čo najviac a predajom obrazov pomohol rodine. Zameriaval sa na výjavy v prístavoch a mestských uličkách.

Rovnako trávil aj nedele, keď bol doma – vybral sa na vidiek do okolia Michaloviec a opäť maľoval. Nielen kvôli príjmu, ale aj preto, že ho to mimoriadne bavilo. Ďalší príjem mal z toho, že súkromne vyučoval maľovať ďalších záujemcov.

Zaujímavé je, že ako maliar si sám zhotovoval maliarske náradie. A tiež to, že v prírode si neraz zhotovoval len skice, mnohé obrazy domaľoval až doma. Mal úžasnú pamäť na konkrétne výjavy. Inokedy zase obliekol do krojov dievčatá u seba doma a maľoval ich s tým, že ich postavy zasadil do terénu. Hovoril, že modelom je obraz v mozgu, nie príroda samotná.

V roku 1914 prišla prvá svetová vojna.

Mousson počas nej stále učil v meštianskej škole, nemáme žiadne doklady o tom, že by narukoval. K vojnovým udalostiam sa príliš nevyjadroval ani vo svojich listoch rodičom. Platí, že pred rokom 1918 pomerne často chodil do Budapešti navštevovať výstavy rôznych umelcov.

Už pred vojnou Moussonovi prejavili uznanie v budapeštianskom „Nemzeti salóne“. Svoje obrazy tam na predaj zasielal aj neskôr. Vieme však o tom len z maliarovho listu, ďalších informácií sme sa nedopátrali.

Do konca prvej svetovej vojny predal väčšinu svojich obrazov práve v Budapešti, kúpyschopnosť tamojších zberateľov bola na dobrej úrovni. Konkrétne sumy však nepoznáme. Podobných salónov tam inak bolo veľa.

Zaujímavé je, že nevieme ani o žiadnej, čo i len menšej Moussonovej výstave v tomto meste. Je to paradoxné, lebo to už hovoríme o období, keď o jeho obrazy mali záujem aj českí a moravskí obchodníci. Jedného z Moravy potom maliar opakovane navštevoval.

Je pravda, že Česi z Moussona robili Francúza, aby boli jeho obrazy atraktívnejšie na predaj?

Áno, robili to zámerne a často práve z komerčných dôvodov, hoci on sám to neustále vyvracal. Po tom, čo Mousson v roku 1919 skončil ako učiteľ v škole, stal sa slobodným umelcom. Jeho príjmy už teda záviseli len od predaja obrazov. Veľmi sa snažil presadiť v Rubešovom salóne v Prahe. Jednu debnu obrazov do Prahy viezla jeho manželka, pričom všetky aj predala.

Vie sa, prečo v tom čase natrvalo neodišiel z Michaloviec?

Neraz som nad tým uvažoval a vychádza mi, že ostal preto, lebo na Zemplíne v podstate nemal konkurenciu. Ako sa hovorí, lepšie je byť prvým v provincii ako druhým v Ríme. Mousson bol v Michalovciach doslova kráľ, zatiaľ čo už v Košiciach by mal obrovskú konkurenciu.

Rada ho mala aj samospráva – keď potrebovala kúpiť alebo niekomu významnému darovať obraz, úradník zašiel za Moussonom. Tak sa jeho obrazy ocitli v rukách mnohých známych politikov. Rovnako konali rôzne tamojšie spolky. Dá sa teda povedať, že nemal dôvod odísť, lebo si ho tam ctili a jeho pozíciu nemal kto ohroziť.

Platí, že niektoré obrazy vymieňal za chlieb, lebo bol na tom istý čas ekonomicky biedne?

Nie. Z jeho listov sa dá vyčítať, že v období, keď už bol slobodným umelcom, sa mal finančne celkom dobre. Jasné, niekomu občas daroval svoj obraz, bola to však protislužba za niečo iné, prípadne chcel niekomu svojím dielom urobiť radosť. Rozhodne sa nemusel postaviť na miestne trhovisko a ponúkať tam svoje obrazy výmenou za to, aby mal čo jesť. Sú to len legendy.

Čo vás najviac priťahuje na jeho obrazoch zo Zemplína?

Ich dokumentačná hodnota, keďže zachytávajú atmosféru v meste, ale aj na dedinách. Vrátane pestrosti zemplínskych krojov. Keď sa spomenie meno Mousson, okamžite sa mi vybavia práve tie kroje. Na druhej strane Mousson maľoval aj na objednávku – portréty či mestské obyvateľstvo.

Venoval sa aj aktom?

To je len ďalšia legenda, ktorá vznikla až časom. Videl som stovky jeho obrazov a akty sa medzi nimi vyskytujú len výnimočne. V našich zbierkach sa nachádza dokonca len jeden. Oveľa častejšie maľoval výjavy z ulíc a trhov.

Kde Mousson býval?

Najskôr v podnájmoch na rôznych michalovských adresách. Klasický a väčší vlastný ateliér mal až od roku 1927 v podkroví Roľníckeho domu, ktorý stojí dodnes. V 30. rokoch sa presťahoval na Hrádok do vilky, ktorú mu prenajal gróf Sztáray. Prebudoval si ju podľa vlastných potrieb a mal tam aj ateliér. Dnes je tam hvezdáreň. Budova dnes vyzerá inak ako vtedy, preto sme radi, že máme k dispozícii dobové fotografie.

Hrádok bol romantickou lokalitou mimo mesta, samotou na kopci, okolo boli len kilometre záhrad a ovocných sadov. Mousson to tam mal veľmi rád.

S kamarátom, michalovským fotografom Kadlecom, ktorý vlastnil motorku, vyrážali do okolia. Jeden fotil, druhý maľoval. Kadlec bol inak človek zapletený do falšovateľskej aféry s peniazmi, dostal sa aj do niektorých kníh o československej kriminalistike.

Už sme spomínali, že v prvej polovici 20. rokov Moussonovi umreli dve deti aj manželka.

Prvá manželka aj s detičkami je pochovaná na michalovskom cintoríne. Na Dušičky im zvyknem zapáliť sviečky. Domáci už obvykle netušia, kto je v tých hroboch, nik na ne nechodil. Mousson sa po ich smrti staral o syna a dve dcéry spolu so slúžkou, ktorá mu pomáhala.

A potom sa druhýkrát oženil. Nešťastne.

A nakrátko. To manželstvo bolo samá hádka. Vzal si košickú učiteľku talianskeho pôvodu Uršuľu Gaiotto. Ešte aj v dobových novinách sa písalo, čo sa to v tej domácnosti deje, ako sa manželia naháňajú po ulici a podobne. Musel to byť mimoriadne divoký vzťah. Skončil sa rozvodom na súde.

Rozvodový spis sa nedávno objavil v archíve. Osobne ho ešte nemám preštudovaný, ale spolužiak, ktorý ho našiel, mi spomínal, že je to veľmi drsné čítanie. Uršuľa dokonca v roku 1935 vydala v Košiciach dvojzväzkový román Dolorosa Montini v maďarčine, kde Moussona vykreslila ako promiskuitného človeka, ktorý sa otáčal za každou ženskou sukňou a stužkou.

Či je to pravda, nevedno, ale samotná kniha je písaná mimoriadne zaujatým štýlom. Je z nej zjavné, že pani to chcela exmanželovi riadne natrieť. Vychádza z nej fakt strašne. Ešte aj rozvodový sudca sa počas súdu údajne vyjadril, že s tou ženou sa nedá žiť.

Potom sa Mousson oženil aj tretíkrát.

A mal šťastné a pokojné manželstvo rovnako ako to prvé. Aj z toho sa dá usúdiť, že chyba v druhom manželstve nebola v ňom. Tretia svadba bola v roku 1934 v Klárou Irmanovou, pričom manželia mali spolu deti Eriku a Katku.

Klára bola sociálna pracovníčka, mala doktorát, vyučovala aj na gymnáziu. Aj ona spísala svoje spomienky na život s Moussonom, vyšli buď v 80., alebo 90. rokoch. Dožila sa vysokého veku. Na Hrádku spolu žili do roku 1944, keď boli Michalovce evakuované pre blížiaci sa front. Mousson teda z mesta odišiel nedobrovoľne.

Už v roku 1942 vážne ochorel.

Mousson často chodil do kaštieľa v Nižnom Hrušove za známou maliarkou Annou Lesznayovou. Bežne k nej chodievali aj maliari z iných krajín. Raz sa od nej vracal domov, pričom v lese narazil na nejakých mládencov, ktorí si tam opekali. Pozvali ho, aby si prisadol.

Svietilo prudké slnko, Mousson sa napil vína, na čo nebol zvyknutý, a doma dostal mozgovú príhodu. Od tej chvíle už bol chorý a jeho život sa významne zmenil.

Zomrel v roku 1946 v Trenčíne.

Jeho obrovským želaním bolo byť pochovaný na Hrádku, čo sa, žiaľ, nesplnilo. Najskôr odišiel do Bratislavy, kde sa jeho manželka snažila získať zamestnanie. Nakoniec dostala miesto v protituberkulóznej poradni pre matky s deťmi v Šamoríne.

Práve v tom čase rodina presťahovala chorého umelca k jeho synovi Viliamovi do Trenčína, kde zomrel a kde je aj pochovaný. V múzeu máme aj kresbu, ktorú urobil práve Moussonov syn – je na nej zobrazený majster na smrteľnej posteli. Priznám sa, že na mňa pôsobí veľmi depresívne.

Nevyvíjali Michalovce snahu preniesť Moussonove pozostatky na miestny cintorín?

To by bolo veľmi komplikované, na exhumáciu a prevoz treba primárne súhlas rodiny, teda maliarových potomkov. Myslím si, že v tomto smere sa nejaké konkrétne aktivity nerobili. Je to škoda, Moussonov sen sa nenaplnil.

Mousson bol vo svojej dobe v podstate celebritou. Cítil sa za svojho života docenený?

Skôr nie ako áno. V roku 1940 dal novinový rozhovor pánovi Jamnickému, ktorý bol manželom známej herečky Vilmy Jamnickej. Z neho vyplýva, že sa cítil nedocenený. Napríklad v roku 1938 bola v New Yorku výstava 38 umelcov, Moussona tam nevybrali. Mal z toho pocit skrivodlivosti.

Zdôvodňoval to tým, že Michalovce sú príliš ďaleko od umeleckých centier, a tak je prehliadaný. Isté roky síce bol členom Jednoty výtvarných umelcov, ale celkovo bol solitérom, ktorý sa v spolkoch tohto druhu príliš neangažoval, a tak ho ani nemal kto ťahať. Možno keby žil vo veľkomeste, patril by k našim najznámejším maliarom.

Ako sa jeho obrazom darí na dnešnom trhu?

Jeden obraz stojí obvykle desaťtisíce eur, v dražbách sú úspešné a ich cena priebežne stúpa.

MARTIN MOLNÁR (1972)
Vyštudoval Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity, doktorát si urobil na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 1997 pracuje ako historik v Zemplínskom múzeu v Michalovciach, zároveň je kronikárom mesta Michalovce.

KAROL SUDOR

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2458605/maliara-moussona-pozna-najma-zemplin-jeho-obrazy-vyjavov-z-michaloviec-a-vidieka-maju-hodnotu-desattisice-eur/feed/