Marián Marko, riaditeľ Divadla A. Duchnoviča: Stále sme boli zájazdové divadlo 

Snažíme sa navštevovať aj také dedinky, kde naozaj nikdy nikto nehral

Ako elév som chodil poza javisko, občas som na scénu doniesol nejakú tácku alebo pohár vody. Nikdy v živote som nesníval o tom, že by som chcel byť nejakým riaditeľom. Ale potom sa veci nejako tak zbehli a udiali. Zrazu som sa ním z ničoho nič stal, hovorí šéf prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča.

„Betka, koľko mám rokov?,“ nezaprie v sebe herecký talent Marián Marko a cez otvorené dvere svojej divadelnej kancelárie na Šarišskej ulici v Prešove sa pýta svojej sekretárky.

„To sa už asi nehovorí, či ...?“ reaguje pani Alžbeta.

„Ále nie, muži môžu ...,“ povie principál rusínskeho divadla a dodá:

„Päťdesiat deväť. Dobre Betka, ďakujem.“

Marián Marko (59) pochádza z obce Palota v slovensko-poľskom pohraničí. Vyštudoval gymnázium v Medzilaborciach a Kyjevský štátny inštitút divadelného umenia Karpenka-Karého v Kyjeve. V Divadle Alexandra Duchnoviča (do roku 1990 v Ukrajinskom národnom divadle), pôsobí takmer štyri desaťročia. Jeho riaditeľom je od roku 1999.

„Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove vzniklo 24. 11. 1945 na základe rozhodnutia Ukrajinskej národnej rady v Prešove. Bolo zapísané do obchodného registra ako Ukrajinské národné divadlo, družstvo, s r.o. v Prešove,“ píšu o sebe divadelníci z Divadla Alexandra Duchnoviča na webovej stránke.  

Ako ste a dostali k divadlu?

K poézii a scénkam som inklinoval o detstva. Účinkoval som v rôznych divadelných pásmach, neskôr v košickom amatérskom divadelnom súbore Dumka. Bolo to ešte pred rokom 1989, hrali sme po ukrajinsky. Oficiálne sme tu vtedy neboli Rusíni, ale Ukrajinci. Zhodou okolností som tam stvárňoval postavu Alexandra Duchnoviča. Ale to sa ešte toto divadlo volalo Ukrajinské národné divadlo.

Večný spor Ukrajincov a Rusínov?

Áno. A pokračuje dodnes. Potom čo som absolvoval konkurz, som do divadla nastúpil ako elév. O rok neskôr som začal v Kyjeve študovať divadelné umenie a herectvo.

Čo ste robili ako elév?

Chodil som poza javisko, občas som na scénu doniesol nejakú tácku alebo pohár vody. Vo štvrtom ročníku školy som už v divadle robil absolventskú prácu a riadnu prax. Účinkoval som v inscenáciách Mlyn šťastia a Bezo mňa ma oženili. Ako člen činohry som pôsobil viac ako pätnásť rokov.

Riaditeľom ste od roku 1999. Tiež dlhá doba.

Nikdy v živote som nesníval o tom, že by som niekedy chcel byť nejakým riaditeľom. Ale potom sa veci nejako tak zbehli a udiali, že som sa ním zrazu z ničoho nič stal.

Divadlo existuje už 76 rokov. Prežilo toho veľa.

Významnou persónou, zakladateľom a prvým riaditeľom divadla bol dramatik Ivan Hryc-Duda. Divadlo vzniklo ako družstvo, doslova na zelenej lúke, tesne po vojne. Viem, že do družstva museli zakladatelia vložiť aj určitý finančný vklad. Prvá inscenácia bola v ukrajinskom jazyku. Bolo to obdobie, kedy sa hrali predstavenia orientované na Rusko a Sovietsky zväz. Po rusky aj po ukrajinsky.

Divadlo sídlilo v Ruskom dome na prešovskej Hlavnej ulici. Bola tam síce nejaká sála, ale prvé premiéry boli na javisku v historickej budove Divadla Jonáša Záborského. V 50. rokoch sa divadlo preorientovalo na ukrajinský jazyk. Generačná zmena nastala potom až  v 80. rokoch minulého storočia a divadlo postupne prešlo na rusínsky jazyk. Od 60. rokov divadlo sídli tu na Jarkovej ulici.

Ako spomínajú ľudia na časy socializmu od roku 1945 do roku 1989?

Súbor bol v tom období obrovský. Iba v činohre bolo viac ako 30 hercov. Divadlo sa zo začiatku zameriavalo na spevohry a operety. V 50. rokoch v divadle vznikol folklórny Poddukelský umelecký ľudový súbor (PUĽS), činohra sa oddelila. Neskôr v roku 2008 sa PUĽS osamostatnil úplne.

Dôležité je, že od začiatku to bolo zájazdové etnické divadlo Rusínov a Ukrajincov na severovýchode Slovenska. Kvôli tomu vlastne aj vzniklo. V 80. rokoch sa stavy súboru z ekonomických dôvodov postupne začali znižovať. Dnes máme v divadle celkovo 35 zamestnancov, z toho 15 hercov.

Aká je štruktúra predstavení?

Stále sme zájazdové divadlo. Intenzívne cestujeme po severovýchode Slovenska. Aj po festivaloch, ak nám to práve covidová situácia dovolí. Dnes hráme polovicu predstavení doma v Prešove, polovicu na zájazdoch v regióne. Snažíme sa navštevovať aj také obce a dedinky, kde naozaj nikdy nikto nehral. Uvidíme ako to bude od septembra s preloženými divadelnými festivalmi.

Koľko predstavení hráte ročne?

Všetkých dohromady približne 120 ročne. V Prešove hrávame v stredy. Po regiónoch v letných mesiacoch v piatky, soboty a nedele. Podľa požiadaviek a situácie v obciach a kultúrnych domoch. V chladných mesiacoch, keď sa sály kultúrnych domov na severovýchode väčšinou nedajú dobre vykúriť, hráme v Prešove aj v piatky a cez víkendy.

Čo sa týka jazyka, predstavenia sú prevažne v rusínskom jazyku. Jednu inscenáciu za rok robíme aj v ukrajinskom jazyku. Tvoríme aj nové veci. Ideálne tak štyri do roka. Ak nám zvýšia peniaze, alebo ide o komornejšie inscenácie, podarí sa nám urobiť aj piatu.

Máte svojich režisérov?

Stálych nemáme. Máme svojich domovských režisérov, ktorí u nás hosťujú a s ktorými dlhodobo spolupracujeme. Snažíme sa ich hľadať hlavne u nás na východe.

Aké boli pre vás dva posledné pandemické roky?

Zriaďovateľom divadla je Prešovský samosprávny kraj, z ktorého rozpočtu sme financovaný. Samozrejme nejaké drobné máme aj zo vstupného a rôznych umeleckých a kultúrnych fondov. Náš hlavný príjem na prevádzku, čo je cca. 700-tisíc eur ročne, ide zo župy. 

Musím povedať, že počas pandémie po oba roky sa VUC-ka zachovala tak seriózne, že sme nemuseli znižovať stavy zamestnancov ani ich platy. Všetci veríme, že sa to rozbehne. Samozrejme, posledné dva roky sa nedá hovoriť ani o tržbách, ani o návštevnosti. Toto leto fungujeme výjazdovo od polovice augusta. Víkendy máme obsadené aj v priebehu celého septembra. Uvidíme aká bude a čo všetko nám dovolí situácia.

Je problém nájsť hercov, ktorí ovládajú rusínsky jazyk?

Tým, že sme národnostné divadlo, fluktuácia hercov u nás nie je až taká veľká. Skôr naopak. Hercov, ktorí by aspoň slovom ovládali rusínsky jazyk, nehovorím už o textoch, ktoré máme všetky v azbuke, je veľmi málo. Ale kto u nás chce pracovať, jazyk sa samozrejme naučí.

Máme aj hercov, ktorí rusínsky nevedeli a naučili sa. Je dosť ťažké nájsť talentovaného človeka, ktorý by ovládal tento jazyk a ešte bol ochotný robiť za peniaze, ktoré mu vieme dať. Veľa ľudí z regiónu odíde do Bratislavy a už sa nevráti.

Vyšli od vás aj známe herecké osobnosti. Eugen Libezňuk, Michal Hudák. Získali ste veľa prestížnych cien.  Ako vnímate kvalitu vašej scény?

Asi sa mi nepodarí pozrieť sa na naše divadlo z nadhľadu. Som až príliš vnútri. A tým pádom je všetko čo robíme najlepšie, čo môže byť. Ale hovoria o tom práve divadelné ocenenia. Máme tu napríklad cenu Jozefa Krónera za inscenáciu Revízor a mnoho ďalších ocenení.

Naše predstavenia bývajú nominované na sezónne divadelné ocenenie Dosky. To hovorí o tom, že sa snažíme pracovať a tvoriť seriózne, poctivo a zaujímavo. Takže sme radi keď to potom zaujme aj odbornú kritiku. Na druhej strane, divadlo sa nerobí pre odbornú kritiku ale pre diváka.

Na čo z vášho divadla, ste sa pozerali najradšej?

Osobne ma bavia inscenácie, pri ktorých sa musí divák zamyslieť. Veľmi zaujímavá a herecky náročná bola inscenácia Ujo Váňa v réžii Svetozára Sprušanského. Myslím, že sme s ňou mali až päť nominácií na ocenenie sezóny.

Pamätám si scénu v ktorej sa nedialo nič, iba sa po javisku kotúľali prázdne fľaše. Pre mňa to bola jedna zo scén, keď človek ticho sedí a nechce, aby to skončilo. Inscenácia mala tri hodiny, bola divácky veľmi náročná. Ale to je presne to, čo sa mi páči.

Zaujímavé predstavenie od Sveťa Sprušanského bola aj Katarína Ivanovna. Nádherné divadlo. Momentálne máme v repertoári vynikajúcu inscenáciu od súčasného poľského autora Michala Walczaka – Pieskovisko, v réžii Branislava Mazúcha. Slováka, ktorý pôsobí v Čechách a Poľsku. Chceli by sme s ňou tento rok vycestovať aj na divadelné festivaly do Martina, Bratislavy a Prahy.

Máte čas zájsť aj do iného divadla?

Snažím sa stíhať premiéry, hlavne tu v našom regióne. Košické štátne divadlo, Tháliu, Spišskú Novú Ves, Divadlo Jonáša Záborského tu v Prešove.

Východ a divadlo. Čo by tomuto vzťahu pomohlo najviac?

Aby tu ľudia mali prácu. Aby tu vznikali fabriky, pracovné miesta. A mladí ľudia odtiaľto nemuseli odchádzať. Alebo, aby sa sem vrátili a mali tu stále zamestnanie. Vtedy by nebola kultúra odkázaná iba na príspevky od štátu.    

MARIO HUDÁK

Zdroj: 
https://www.kosiceonline.sk/divadlo-alexandra-duchnovica? 

Foto: 
Pamätám si scénu v ktorej sa nedialo nič, iba sa po javisku kotúľali prázdne fľaše. Pre mňa to bola jedna zo scén, keď človek ticho sedí a nechce, aby to skončilo / autor: Košice Online