Martin Huba: Sme Čenkovej deti. Keď vstúpime do kaviarne, len potvrdíme, kým sme

Martin Huba: Sme Čenkovej deti. Keď vstúpime do kaviarne, len potvrdíme, kým sme
01.07.2019
Chcel by sa rozprávať s Čaputovou.

Takto by mal vyzerať, myslieť a rozprávať moderný politik. Skonštatuje zrejme každý, kto videl film Hovory s TGM, kde sa rozpráva prezident Tomáš Garrique Masaryk so spisovateľom Karlom Čapkom.

S prirodzenou noblesou ho zahral MARTIN HUBA.

Dnes by Masaryk v politike neprežil, hovorí a v rozhovore vysvetľuje prečo. Súčasných politikov považuje za neistých a nevyrovnaných a najradšej hovorí o prezidentke Zuzane Čaputovej.

Vidíte dnes medzi politikmi niekoho, s kým by ste viedli taký dlhý rozhovor ako Masaryk s Čapkom?

Všetci dnes žijeme v istej nádeji, asi viete, o čom hovorím. Rozčarovania sme si zažili všetci dosť, ale dajme za pravdu Dostojevskému, ktorý hovoril, že utrpením človek zmúdrie.

Zmúdreli sme dosť na to, aby sme si zvolili Andreja Kisku, ktorý nám priniesol vydýchnutie, a aby sme si teraz zvolili novú nádej. Myslím, že sme viacerí, čo máme chuť debatovať s našou novou prezidentkou. No najprv sme sa mali snažiť žiť a pracovať tak, aby aj ona mala záujem rozprávať sa s nami.

Čím vás presvedčila, že cítite takú nádej?

Je úplne normálna. Zatiaľ nie je sebou očarená, hoci očarenie je u nás všeobecne rozšírené.

Každý vstupuje do vlády s ambíciou obetovať sa národu, pracovať pre národ, povzniesť národ. Potom sa však dva roky vozí v bavoráku a začína byť sebou očarený, pretože si myslí, že je taký dokonalý ako to auto.

V tomto sebaočarení každý trochu osprostie, odľudšťuje sa, stráca záujem vypočuť si toho druhého, nemá schopnosť byť empatický. Načo by ma zaujímal tvoj názor, keď ja sedím v tom bavoráku?

Prezidentka Zuzana Čaputová vzbudzuje nádej, že ona s tým sebaočarením môže ešte trochu počkať. Máme šancu, že budeme mať pred sebou normálneho človeka.

Čo je znakom toho, že nie je sebou očarená?

Všimnite si, že ona normálne hovorí. Keď sa novinári niečo opýtajú, s mäkkými očami to vypočuje a s mäkkými očami na to odpovie. Každá jej veta je úplná a pokojná, to ju odlišuje od politikov, ktorí sa vždy zaseknú, zadrhnú.

Nerád by som teraz spieval ódu na Zuzanu Čaputovú, ale vyprovokovali ste ma, tak to teda poviem. Ona má v sebe vnútornú harmóniu, preto verím, bude schopná aj ochotná nás vypočuť.

Ešte donedávna bola neznáma. Neprekvapilo vás, že zvíťazila?

Ľudia majú zrejme schopnosť vycítiť, že prichádza niekto, komu sa dá veriť. Kto pracuje nezištne. Už sme prehliadli chlapcov, ktorí mali plné ústa vznešených rečí, ale skrývali za ne zlodejinu.

Len sa bránia a útočia, ona má krásnu slovnú zásobu a hovorí pokojne. Zrejme je vyrovnaná a spokojná so sebou samou. Naopak, kandidát Maroš Šefčovič nedokázal povedať jednu ľudskú vetu, len samé diplomatické floskuly. Ale to sme si už zažili, zistili sme, že neplatia.

Z ich duelov by mohla vzniknúť učebnica vnútornej istoty a vnútornej neistoty. Pritom on mal ako dlhoročný a skúsený politik väčšie predpoklady byť vyrovnanejší. Za jej slabosť vydával to, že teraz už nie je čas učiť sa.

S tým by som rád súhlasil. Dnes je najväčšou požiadavkou byť slušný, a nie je čas učiť sa byť slušný. Jediný, kto sa to nemusí učiť, je Zuzana Čaputová. Ostatní by sa to teraz museli začať učiť a na to teraz nie je čas.

Nedávno ste prišli do kín s filmom Hovory s TGM, ktorý je postavený na rozhovore prezidenta Masaryka so spisovateľom Karlom Čapkom. Politici sa dnes kontrolujú, aby nepovedali príliš veľa, akú taktiku mal Masaryk?

Masaryk nepotreboval hovoriť veľa, všetko povedal jednou vetou. Nebáť sa a nekradnúť. To je základ našej budúcnosti. A sú to len štyri slová. Všetko, čo povedal, bolo ľudské a neobyčajne obsažné.

Vedeli sa s ním ľudia stotožniť? Bol taký prísny, vznešený a navyše aj elegantný?

Masaryk bol muž elegancie, bol rád obklopený eleganciou, rád bol elegantný, za čo ho niekedy kritizovali. Ale on to vyvážil svojou húževnatosťou a pracovitosťou, v službe bol dvadsať hodín denne. Okrem toho, bol aj nesmierne vzdelaný.

Ľudia také niečo vycítia, vedia, kto si zaslúži ich rešpekt. Môžete sa hrať na ľudomila, tváriť sa, že ste len jedným z ľudu a nosiť otrhané sako. To ešte neznamená, že vám ľudia uveria.

Čapek s ním však asi nemal ľahkú úlohu. Knihu ich rozhovorov písal dlho a Masaryk navyše zvažoval, že zabráni jej publikovaniu.

V niektorých momentoch sa mohol zdať bezohľadný. Ale hovorí sa, a ja s tým súhlasím, že keď začnete brať ohľad na partnera, znamená to, že si ho prestávate vážiť. Keď sa k nemu staviate zhovievavo, už to nie je partner.

Masaryk a Čapek boli partneri. Vážili si názory toho druhého, takže si mohli dovoliť povedať, čo si o tom druhom myslia.

Ale Čapek napísal, že dlho aj mlčali.

Moje životné poznanie je: najvyšší spôsob komunikácie s druhým človekom je mlčanie. Keď obaja viete, o čom mlčíte. Každé slovo by bolo urážkou partnera, pretože to vaše mlčanie predsa musí byť jasné. Keď takého človeka nájdete, najväčšou chybou by bolo takú chvíľu ozvučiť vaším myslením.

Vo filme Čapek s Masarykom nehovoria veľa o politike, skôr o živote samotnom. Prečo ste sa rozhodli sfilmovať práve tieto pasáže knihy?

Politik, ktorý sa zaoberá len politikou, nie je dobrý politik. Masaryk bol svetoznámy politik práve preto, že mal taký široký a hlboký osobný svet. Každý sa snažíme žiť čo najlepšie, ale prechádzame aj vecami, ktoré nie celkom zvládame.

No hoci by sme sa nimi nechválili, aj ony nás ľudsky určujú. Takže priznať si určitú slabosť, si môžu dovoliť len silní ľudia. Slabý človek zatĺka, Masaryk sa k svojim slabostiam priznal.

Musel veľakrát akceptovať, pochopiť, odpustiť, a to z neho nakoniec urobilo človeka, ktorý dokázal presvedčiť svet, aby Európa mala také usporiadanie, ako si predstavoval on.

Masaryk sa stal legendou, v istom zmysle monumentom. Ako sa k takému človeku hercovi pristupuje? Aký bol váš plán, keď vám zverili túto úlohu?

Mojím plánom bolo neukázať ho ako monument. Zo všetkých síl som sa o to snažil.

Jeho povaha nebola ľahká, nikomu sa nevtieral do priazne, bol prísny a mal vysoké nároky aj na svojich najbližších, ktorí to nie vždy dobre znášali. Rozhovory s Čapkom boli v istom zmysle jeho spoveďou.

Masaryk prešiel obrovským vývojom, utrpením, ponížením, preto mal toľko empatie. Vďaka tomu dospel k jednoduchej definícii demokracie. Demokracia je nadväzovanie vzťahov s ľuďmi, pretože ich máš rád, hovoril.

Keď ste film uvádzali na Art Film Feste v Košiciach, povedali ste, že Česi mali Masaryka nie vždy radi. Ako sa to prejavovalo?

Viete, ako to je, keď chcete milovať niekoho, kto je k vám náročný, potrebujete isté obdobie, kým mu to odobríte. Česi sa nie vždy vedeli stotožniť s jeho názormi. Ani s jeho náročnosťou. Navyše, aby sa dostal tak vysoko, musel sa vzdať života s rodinou, zničil svoje deti.

Ako ich zničil?

Svojimi nárokmi. Jeho dcéry boli nesmierne snaživé, snažili sa mu urobiť radosť, vyrovnať sa mu, ale nedarilo sa im profesorovi konkurovať.

A on bol tvrdý. Keď sa ho pýtali, čo vaša rodina, odpovedal: musí vydržať. Bol posadnutý cieľom, mal ho podloženú vzdelaním, ochotou pracovať aj schopnosťou organizovať.

Povedal by som, že to bol básnik, ktorý pracoval s exaktnými veličinami. Bol to taký milý rozpor. Šiel si za ideou, vznikom republiky, čo bolo básňou, bláznivosťou, ale vďaka exaktnosti ju dosiahol. Vo filme sa mi páčili práve tie sekvencie, kde som tieto rozpory nachádzal.

Vo filme Masaryk uvažuje nad témou samovraždy, zároveň hovorí aj o fyzickej láske a vášni, ktorú dlho nepoznal. Nebál sa ako vážený politik o takých veciach hovoriť?

Prišli sme na svet. Či chceme, alebo nechceme, každý sme prišli na svet vďaka určitému aktu. A všetci sa tvárime, že ten akt nie je. Masaryk sa takto díval na svet celých päťdesiat rokov, keď žil so svojou ženou Charlottou. A mal s tým problém.

My sme sa teda vo filme snažili obhájiť svätosť fyzickej lásky. Jemu sa to stalo vo vysokom veku, mohol sa tváriť, že to nie je. Ale on vedel, že fyzická láska nemôže byť nemravná, napokon, prináša so sebou aj lásku duchovnú.

Na čo by ste sa Masaryka pýtali vy, keby ste mali takú možnosť?

Bolo by zaujímavé poznať jeho názor na boha, pretože hovoril: ako vedec nemôžem veriť ničomu, čo je nedokázateľné. V boha však verím absolútne, pretože ten je dokázateľný.

Preňho bol boh a svedomie jedno a to isté. Ak rozlišoval ľudí podľa toho, či majú svedomie, to bol podľa neho veriaci alebo neveriaci človek. Nebál by som sa povedať, že 99 percent jeho roboty bolo spojených so spytovaním si svedomia. Nehovorím, že nikdy nič neurobil proti svojmu svedomiu, ale aspoň sa snažil tú chybu viac nezopakovať.

Stačila by vám táto otázka?

Spýtal by som sa ho aj, ako ku všetkému dospel. Viem, že veľa odtrpel, ale dochádzal k takým konštatáciám, z ktorých vyplýva, že niečo musel aj niečo risknúť a spoľahnúť sa na intuíciu. Chcel by som vedieť, na čo došiel na základe intuície a na čo na základe skúseností.

Bol to zvláštny chlap, neviem, ku komu z našej histórie by sa dal prirovnať. Možno k Štefánikovi. Nie náhodou sa pohádali ako dva kohúty na smetisku.

Aj k nemu sa kruto správal, pretože české smetisko bolo väčšie, ale zároveň sa obaja navzájom ctili. Keď idete za istým cieľom, je naivné si myslieť, že budete s radosťou skákať cez kaluže. Musí sa vo vás prejaviť politik, ide len o to, či je ten cieľ chvályhodný alebo prospechársky.

Mám pocit, že osobný prospech by Masaryk považoval za ponižujúci.

Akú šancu by mal na politickej scéne dnes?

Keby dnes prišiel s ideou, že demokracia znamená nadväzovanie vzťahov s ľuďmi, pretože ich mám rád, koľko by prežil? Týždeň? Všetci spolustraníci by ho rozdupali.

Keby tí chlapci, čo dnes majú plnú ústa túžby, aby sa mal národ dobre, keby len boli schopní spytovať si svedomie. A keby mali schopnosť pýtať sa v noci, keď sa budia, či svoju funkciu vykonávajú z lásky k vlasti, alebo z lásky k sebe. Ale oni toho schopní nie sú. Preto by Masaryka museli vyhnať zo svojho košiara.

Nesúvisela veľkosť Masaryka aj s tým, že mal skúsenosť s nemeckým prostredím, že ho vyškolil svet?

Taký bol aj Štefánik.

Ale dnes? Sú takí politici?

My sme Čenkovej deti. Všetci sme Čenkovej deti, len tí, čo majú zrazu mercedes, to chcú poprieť. Ten Čenka ho musí všetkým ukázať. Keď Čenkove deti pustíte do kaviarne, len potvrdia slamu vo svojich topánkach.

Martin Huba
Slovenský herec a divadelný režisér sa narodil v roku 1943.
Pôsobí v Činohre SND, hosťuje v Prahe aj v Brne. Za réžiu Tančiarne získal cenu divadelnej kritiky Dosky 2001.
Má Českého leva za rolu vo filme Obsluhoval som anglického kráľa.
Pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení. V roku 2017 mu prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie.
Film Hovory s TGM nakrútil český režisér Jakub Červenka, do kín prišiel v januári.

KRISTÍNA KÚDELOVÁ

Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22151611/martin-huba-vsetci-sme-cenkovej-deti-ked-vstupime-do-kaviarne-len-potvrdime-kym-sme.html

Foto:
Martin Huba ako T. G. Masaryk a Jan Budař ako K. Čapek vo filme Hovory s TGM 
(zdroj: BONTONFILM)

Korzár
Naspäť na aktuality