Michal Baluďanský (1769-1847)

 
Ekonóm, právnik, pedagóg, univerzitný profesor, prvý rektor Petrohradskej univerzity
M. Baluďanský pochádzal z obce Vyšná Olšava, v bývalej Zemplínskej župe, teraz okres Stropkov.

Narodil sa 26. 9. 1769 (7. 10. 1769) v rodine gréckokatolíckeho farára. V rodnej obci získal prvé základné vedomosti. Už ako 8-ročný v r. 1777 začal študovať na strednej škole v Novom Meste - Sátoraljaújhely, ktoré bolo vtedy sídlom Zemplínskej župy. Na tamojšom gréckokatolíckom gymnáziu sa učil za farára. Školu skončil v r. 1780.
 

Pre svoje mimoriadne schopnosti mladý Baluďanský dostal štátne štipendium a bol poslaný na ďalšie štúdiá do Košíc (r. 1783 - 1785) na filozofickú fakultu Kráľovskej akadémie práva, ktorú skončil s vyznamenaním. Právo študoval vo Viedni, kde za dva roky absolvoval štvorročné štúdium na právnickej fakulte (1787 - 1789).

Obdobie jeho viedenských štúdií bolo poznamenané Francúzskou buržoáznou revolúciou. V tomto období sa študentská mládež aktívne zoznamuje aj s myšlienkami Montesquieuiho, Rousseaua, Helvétiusa, Adama Smitha a iných a v takomto spoločenskom dianí vyrastá aj mladý Baluďanský.

V Rakúsko - Uhorsku sa v tom čase otvárajú nové vysoké školy. Jednou z nich bola aj vtedy novozaložená Nagyvaradská (Veľkovaradínska) kráľovská akadémia. Na miesto pedagógov bol vypísaný konkurz, do ktorého sa prihlásil aj mladý, vtedy 20-ročný Baluďanský.

Po úspešnom konkurze v r. 1789 pôsobí ako profesor politických vied a ekonómie v Nagyvarade (Veľký Varadín). Vedeckou činnosťou v r. 1796 získava doktorát práv na univerzite v Pešti a od r. 1802 pôsobí ako dekan právnickej fakulty.

Mladý Baluďanský ovládal niekoľko cudzích jazykov – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu a maďarčinu.

Počas pôsobenia v Nagyvarade sa zapojil do hnutia uhorských jakobínov. Bol členom tajného jakobínskeho Spolku slobody a rovnosti, založeného I. Martinovičom. Za svoje progresívne názory bol prenasledovaný uhorskými úradmi. Jeho prednášky boli prísne cenzúrované a zakázané.

V podmienkach dusného politického ovzdušia využíva M. Baluďanský pozvanie ruského cára Alexandra I. a v roku 1804 odchádza spolu s manželkou a synom do Ruska, do Petrohradu (Sankt Peterburg), kde začína učiť politické vedy, najmä ekonómiu, na tamojšom Pedagogickom inštitúte. V Rusku sa usadil natrvalo a celý jeho ďalší život je spätý s touto krajinou.

Tu pripravuje projekty a plány z oblasti ekonomiky a štátnej reformy, Pracuje v komisii veľkého ruského reformátora Speranského. Jeho tvorivá činnosť dosahuje veľkých rozmerov a rozkvetu. Stáva sa členom mnohých spolkov, napr. Slobodnej ekonomickej spoločnosti, v r. 1808 bol prijatý za čestného člena Botanickej spoločnosti v Altenburgu a v r. 1810 sa stal čestným členom Mineralogickej spoločnosti v Jene, v ktorej predsedom bol vtedy J. W. Goethe. V r. 1813 – 1817 z poverenia cára Alexandra I. stáva sa vychovávateľom jeho dvoch synov, veľkokniežat Mikuláša a Michala.

Po založení univerzity v Petrohrade (Sankt Peterburgu) sa v r. 1819 – 1821 stáva jej prvým rektorom.
Ako rektor univerzity sa Baluďanský zaslúžil o demokratizáciu vyučovacieho procesu a o prijatie zákona, ktorý zaručoval výučbu na univerzite aj poddaným.
Pod jeho vedením sa univerzita stala dôležitým centrom vedeckého a kultúrneho života hlavného mesta Ruska. Vyrástli na nej také osobnosti, ako bol M. I. Glinka, A. S. Puškin a ďalší. Baluďanský sa naďalej vzdeláva, píše vedecké práce, týkajúce sa štátnych reforiem v Rusku.

Od r. 1824 pracoval na ministerstve financií, bol členom zákonodarnej komisie, aj hlavným autorom ruského zákonníka Svod zakonov Rossiji, tvorcom ruskej právnickej terminológie a zákonov pre rôzne ministerstvá a úrady, za čo mu bol v r. 1837 udelený pridvorný titul feudála. Bol veľmi známy na cárskom dvore. Po nástupe svojho odchovanca cára Mikuláša I. stal sa senátorom a predsedom kabinetnej kancelárie cára. Do konca života zostal obľúbeným a vysokováženým vedcom, na ktorého sa často obracali so žiadosťami o pomoc vysokí štátni činitelia Ruska.

Po roku 1828 každý rok sa chodil liečiť do českých kúpeľov a nadviazal priateľstvá s V. Hankom a P. J. Šafárikom. Zaslúžil sa o rozšírenie slovansko-ruských kultúrnych a vedeckých stykov v 20. – 40. rokoch XIX. Storočia. Michal Baluďanský má značný podiel aj na vydaní zákona z r. 1861 o zrušení nevoľníctva v Rusku a na prebojúvaní slobodného rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu. Zanechal veľmi bohaté literárne dedičstvo. Mnohé jeho práce a prednášky cenzúra nedovolila vydávať, preto sa šírili v rukopisoch.

Z rukopisov za pozornosť stojí súbor prednášok pod názvom „Sistema Mychajla Baluďanskovo". V tejto práci sformuloval svoju koncepciu rozvoja Ruska, ktorej východzím momentom bola snaha o zrušenie nevoľníctva. V rukopise zostala aj 8-zväzková práca z politickej ekonómie a financií a desiatky ďalších.

Najvýznamnejšou prácou je ruský zákonník Svod zakonov Rosiji, ktorý vyšiel v 15 zväzkoch. Bol autorom mnohých ďalších zákonov, projektov a prác, týkajúcich sa reforiem, rozvoja poľnohospodárstva, priemyslu a trhu. O činnosti Baluďanského boli napísané mnohé odborné práce. Písali o ňom Nedzeľskij, Fatajev, ale najlepšiu daň splatil nášmu rodákovi i maďarský vedec Tardi Lajos, ktorý v r. 1954 vydal o ňom knihu.

Vysoko sa oceňujú Baluďanského pokrokové názory a styky s ruskými, českými a maďarskými činiteľmi v tomto období. Na Baluďanského ešte doteraz spomínajú vnuci alebo pravnuci tých, ktorí ho poznali vo Vyšnej Olšave, lebo nikdy nezabudol na úbohý a nedôstojný život svojich rodákov. Vždy bojoval proti tmárstvu a neúcte.

Ku koncu svojho života navštívil Budapešť a v niektorých prameňoch sa uvádza, že v r. 1847 sa mu podarilo ešte navštíviť rodný kraj. Zomrel 3. 4. 1847 v Petrohrade ako ruský šľachtic s erbom, na ktorom vynikala rímska číslica s označením „XV", vlastnoručne načrtnuté cárom Mikulášom I. ako vďaka a spomienka na zostavených 15 zväzkov „Svodu zakonov Rosiji".

Pochovaný je na monastyrskom cintoríne v Troicko-Sergejevskej prímorskej pustatine. Počas 2. svetovej vojny bol jeho hrob a pomník značne zničený. Jeho busta sa nachádza v slávnostnej sále leningradskej, teraz sankt-peterburskej, štátnej univerzity.

Z deviatich detí syn Alexander Michailovič (1818 – 1897) bol ruským generálom a dcéra Anna Daraganová (1806 – 1877) bola ruskou spisovateľkou pre deti.
 
Tvorba:
1.  O razdeleniji i oborote bogatstva. In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 1, č. 2. 
2.  Nacionaľnoje bogatstvo. Izobraženije različnych chozjajstvennych sistem.  In: Statističeskij žurnal, 1806, zv. 2, č. 1.

Zdroj: http://www.ivychod.sk