Milionárka z New Yorku si zamilovala východ Slovenska

 

Gladys Moore Vanderbiltová patrila na prelome 19. a 20. storočia k najbohatším ženám na svete. Narodila sa do rodiny Vanderbiltovcov, amerických priemyselníkov a staviteľov železnice ako siedme a najmladšie dieťa Corneliusa Vanderbilta II. Aj napriek tomu zdedila na dnešné pomery takmer miliardu dolárov. Mohla si vybrať akýkoľvek palác na svete. Namiesto toho si kúpila zeme v jednom z najdivokejších koncov - pralesnú dolinu potoka Okna. Za letné sídlo si zvolila Remetské Hámre. Pre súčasníkov to má pozoruhodný dôsledok.
 

Môžeme si len domýšľať, prečo sa usadila práve tu, v takmer neznámom kúte bývalého Uhorska. Postupne objavíme aj rýdzo pragmatické vysvetlenia. Ale ako úplne prvá sa natíska otázka – čo ak sa zamilovala nielen do muža, grófa Lászlóa Széchenyiho, ale aj do tunajšej prekrásnej prírody?

 

Už menej možno totiž pochybovať o jej zásluhách na tom, že ešte aj dnes môžeme obdivovať krásu pralesov nad Remetskými Hámrami. „Ako majiteľka mala možnosť to tu celé zužitkovať, vyťažiť. Veď do týchto lesov viedla železnica! Napriek tomu to neurobila,“ rozhovorí sa Peter Sabo, ktorý pátra po slovenskej stope jednej z najbohatších žien. Aj vďaka grófke Széchenyiovej sa dnes môžu ľudia prejsť po jednom z najúžasnejších lesov Európy.

 

Hoci na samom začiatku jej slovenského príbehu novinári predkladali skôr nenásytnosť rozmaznanej boháčky. Mala všetko, chýbal jej vraj už len šľachtický titul.

 

Presne tak to totiž v tých časoch bolo. Americký denník The New York Times prikladal k článkom zoznam amerických žien, ktoré sa vydávali za európskych veľmožov. Americké boháčky skutočne prahli po šľachtickom titule.

 

„Ale v prípade Gladys a Lászlóa to bolo inak. Títo dvaja sa naozaj ľúbili,“ mieni Sabo z lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Gladys grófa prvýkrát spoznala zrejme v Ríme, potom sa vídali v Berlíne, kde grófov otec pôsobil ako veľvyslanec.

 

Grófka mala veľmi rada ľudí. Bola štedrá, sociálne cítiaca.

Gróf Széchenyi, neskorší veľvyslanec Maďarska v USA, mal majetky v Zemplíne.

 

Gladys pochádzala z New Yorku, jej rodina vlastnila viacero „rozprávkových“ nehnuteľností, napríklad aj honosné sídlo The Breakers na Rhode Islande. Zámok so 70 izbami s rozlohou vyše 11-tisíc štvorcových metrov. Gladys po otcovi zdedila 25 miliónov dolárov, po matke ďalších päť, čo spolu v prepočte na dnešný kurz predstavuje vyše 966 miliónov dolárov. „A s takýmito peniazmi sa presťahovala z New Yorku do Remetských Hámrov,“ usmieva sa a krúti hlavou Sabo.

 

Matka Gladys Alice Claypoole Vanderbiltová bývala na 5. Avenue, tesne pri Central Parku. A ako písali vtedajšie noviny – žila sama. S 37 sluhami.

 

Aj tvár jej dcéry sa objavovala na stránkach newyorských novín. Vždy venovali veľkú pozornosť tomu, keď sa Gladys vrátila na parníku z Európy. V stĺpčekoch rozoberali, kde bude najmladšia Vanderbiltová tráviť čas.

 

S grófom Széchenyim sa vzali v roku 1908 v New Yorku. 27. januára pred rodinným sídlom Vanderbiltovcov parkovali desiatky fiakrov. Mladému páru poslal blahoprajný telegram pápež Pius X.

 

Zakrátko grófka Széchenyiová kúpila asi 3 000 hektárov v Uhorsku – celú dolinu potoka Okna, od Nežabca po čierny Motrogon, aj s Morským okom.

 

O päť rokov neskôr manžel, ktorý sa podľa The New York Times túžil stať uhorským Vanderbiltom (inde zas možno nájsť zmienku, že chcel byť finančným Napoleonom) divoko investoval do baní a železníc. Premrhal značnú časť manželkinho vena – asi sedem miliónov dolárov. Manželia boli istý čas osve a médiá písali o možnom rozvode (a o tom, ako ďalší Napoleon zažil Waterloo).

 

Nestalo sa. Miesto toho grófka postupne investovala v Remetských Hámroch. Je zaujímavé, že budovala zázemie nielen pre seba, ale aj pre ľudí zo širokého okolia.

 

Jedna z najvýznamnejších železiarní v Uhorsku stála v – Remetských Hámroch. Svoj vrchol dosiahla v roku 1864 vďaka valcovni, zlievarni a výrobni poľnohospodárskeho náradia. Rudu dolovali z Mochnatého vrchu, troskotvornú hlinku neďaleko Morského oka. V meruôsmych rokoch tu odlievali 100 hlavní do pušiek každý deň!

 

To by bol podľa Saba už triezvejší dôvod na kúpu celej doliny. Aj keď začiatkom 20. storočia výroba začala upadať.

 

Grófka dáva v rokoch 1922 až 1923 postaviť pílu. Poháňa ju voda, neskôr aj para. Produkovala materiál pre nábytkárov, kolárov, rezbárov.

 

Až k Morskému oku viedla úzkokoľajná železnica. Sprvu to boli iba vozy na drevených (!) žliabkoch ťahané koňmi. „Aj ju volali – koňka,“ prezrádza Sabo. Až o čosi neskôr sa pridal rušeň Otto s kotlom na drevo. Keď vlaku dochádzal dych, stačilo zbehnúť z trate, narúbať, nakáľať polená a šlo sa ďalej.

 

Ohromné jedľobučiny mohli Szechényiovci ekonomicky zužitkovať. Mohli ich vo veľkom ťažiť, zarábať na porúbanom dreve, les mali vďaka železnici perfektne dostupný. Ale nespravili to. Hospodárili tu šetrne. Les grófka šetrila. Prečo?

 

Pri pohľade do mapy sa zjaví názov Zvernica. „Grófka si sem dala doviezť bizóny z Ameriky. A tiež jelene sika,“ vysvetlí Sabo. Ktovie, či by sa udržali dodnes. Podľa starostu Remetských Hámrov Marka Kondžuru padli za obeť druhej svetovej vojne. A hladu.

 

Elektrické žiarovky sa prvýkrát na Slovensku rozsvietili vo februári 1884 v Bratislave v Ludwigovom mlyne. V Poprade vybudovali mestskú parnú elektráreň v roku 1902. Pridávali sa ďalšie mestá.

 

Lenže Remetské Hámre mali už o niekoľko rokov vlastnú vodnú elektráreň s Kaplanovou turbínou. Boli elektrifikované ako vôbec jedna z prvých obcí na Slovensku. Elektráreň založila v roku 1929 grófka Széchenyiová v budove dnešnej požiarnej zbrojnice. Turbína sa krútila a vyrábala elektrinu až do roku 1958, keď bola obec elektrifikovaná už z verejnej siete.

 

Dedina mala ako jedna z prvých v Michalovskom okrese vodovod. S menšími úpravami slúži dodnes. Aj ten dala postaviť grófka.

 

Rovnako aj rozľahlý kaštieľ priamo v obci aj s parkom. Kaštieľ musel dnu vyzerať úchvatne. „Grófka si dala doviezť vzácne drevo z Kanady, ktorým obložila interiér,“ láka Sabo. Tu v Remetských Hámroch napokon vychovala päť detí. Zabezpečila im tu vlastného tenisového trénera.

 

A dala postaviť ešte jeden menší Kaštielik pri Morskom oku. A kdesi tu zľahka zasvieti odpoveď na otázku, ktorá sa tiahne celým grófkiným príbehom. Kaštielik dala postaviť najmä pre svoju dcéru, ktorú trápila choroba dýchacieho ústrojenstva. Pobyt pri jazere obrastenom prastarými lesmi jej výrazne pomáhal.

 

„Keď grófka videla, že to prospieva jej dcére, dala v obci postaviť detskú ozdravovňu (dojčenský ústav, pozn. red.), aby liečivé účinky prostredia mohli využiť aj iné deti, ktoré mali vážne dýchacie problémy,“ naznačuje starosta.

 

Na zozname Pamiatkového úradu Slovenskej republiky nachádzam v obci celkovo päť národných kultúrnych pamiatok po grófke Széchenyiovej. Chcem sa dotknúť tejto histórie, prejsť rukami po ušľachtilých drevách, no vyjdem takmer naprázdno. Privíta ma ohlodaná kostra.

 

Biele kosti srnky civejú zo záhrady dojčenského ústavu a bizarne dotvárajú pustnúci areál prestarnutých ovocných stromov a 100-ročných drevených budov. Ešte stoja, stále krásne, jedinečné, popínavými rastlinami sa snažia zakryť nedostatky. Ale chátrajú.

 

Už nie sú majetkom obce, vlastní ich lekár z Košíc, ktorý podľa starostu má vypracovanú architektonickú štúdiu a plán, ako vrátiť areál k pôvodnému liečebnému účelu.

 

Jedna z víl, kde dnes sídli lesná správa, je veľmi pekná, udržiavaná. Kaštielik na Morskom oku tiež, človek si tu môže kúpiť nocľah. Na zdravotnom stredisku, ďalšej vile po Széchenyiovcoch vymenili medenú strechu pred dvomi rokmi. Práve tu plánuje obec zriadiť minimúzeum. „Ale všetko je to otázka financií, uvidíme, ako to pôjde ďalej. Žiadali sme viac peňazí, ale dostali sme aspoň 12-tisíc eur z ministerstva kultúry na obnovu balkónov. Som vďačný aj za to,“ rozpráva starosta. Krízy pamiatkam neprajú.

 

Nuž a z legendárneho kaštieľa dnu obloženého vzácnym drevom ostalo len torzo kamenných oblúkov. Zvyšok nahradila úplne iná, moderná, no grófkinmu životu už odcudzená budova.

 

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Američania zablokovali grófke časť majetku – asi deväť miliónov dolárov. Pretože bola občiankou nepriateľského štátu. Po vojne jej ich odblokovali. Ale po druhej svetovej vojne jej československý majetok nadobro zobrali komunisti.

 

V kaštieli sa usídlila lesnícka stredná škola. Budova vyhorela dvakrát. Samotný fakt, že tu sídlila grófka, ktorá na ľudí možno nehľadela pyšne a povýšenecky zo slonovinovej veže, akoby bol po roku 1948 popolom rozfúkaným vo vetre. V tomto bode takmer úplne vyprchá nádej zodpovedať otázku, čo Gladys Vanderbiltovú na tomto kúte priťahovalo.

 

Ale nezhorelo všetko. Akurát z obhorených zvyškov sa poľahky skladajú legendy.

 

Počúvam príbehy miestnych, ako budova Kaštielika pri Morskom oku bola navrhnutá tak dômyselne, že ju vlhkosť netrávi ani po 100 rokoch.

 

Takmer v každom z rozprávaní, aj u starostu, sa umocňuje jedno – grófka mala veľmi rada ľudí. Bola štedrá, sociálne cítiaca. Vraj navštevovala príbytky pred vianočnými sviatkami, a dokonca nazerala do hrncov, či majú mäso, alebo len zeleninu. Rozdávala topánky. Najímala si ženy, ktoré chudobným plietli oblečenie. Úprimne, neviem, či tomu možno veriť. Nesedí napríklad na tom to, že grófka mala v Remetských Hámroch letné a nie zimné sídlo. Ale najmä – pamätníci vymierajú, príbehy sú prerozprávané skrz generácie.

 

Faktom je, že najmladšia dcéra Ferdinandine, pre ktorú grófka dala postaviť Kaštielik, sa do Remetských Hámrov rada vracala. Morské oko stihla navštíviť ešte ako 80-ročná asi pred 15 rokmi. Ale už vtedy podľa starostu takmer nebolo pamätníkov, ktorí by ju mohli sprevádzať. Predsa šla k jazeru, oživovala si spomienky.

 

Napríklad na hemžiace sa raky. A to legenda nie je. Šedivo kučeravý Milan Luteran sa nakláňa nad hladinu Morského oka. Ukazuje, ako bolo celé posiate rakmi. „Sem si prišiel, nazbieral si si vedro rakov, upiekol na ohni. Takto sme to robili.“

 

A grófka podľa starostu dobre vedela, že raky signalizujú čisté, zachované, a teda zdravé prostredie. Už v jej časoch bolo vzácnosťou. Scestovaná, rozhľadená šľachtičná v listoch písala, ako veľmi sa teší do „Remetov“. Alebo ako sa kúpali v potoku.

 

Odpoveď, ako si mohla zamilovať Slovensko, začne poskakovať vôkol jazera. Najprv sa skrýva v tieni, ale vzápätí pichá ostrými lúčmi spoza mohutných bukov obrastených hubami, šteklí nos. Je tu neskutočný vzduch.