Misionár v Rusku Jozef Tóth

Mamy, sestry, manželky nás prosia o modlitby, aby sa chlapci vrátili domov živí

Rozhovor so saleziánskym misionárom o tom, ako vnímajú na Sibíri vojnu, o prekonaní rakoviny aj o živote v extrémnych mrazoch.

Salezián a misionár Jozef Tóth pôsobí v ruskom Jakutsku už od roku 1991. Pochádza z Veľkého Bielu v okrese Senec a jeho túžbou bolo ísť na misie do Ekvádoru, no napokon sa dostal do Ruska. Tri roky pôsobil aj v Mongolsku, odkiaľ sa na žiadosť predstavených opäť vrátil do Jakutska, keďže tam potrebovali kňaza.

V súčasnosti pôsobí v meste Aldan a s komunitou saleziánov v tomto mestečku a v Jakutsku sú jediní katolícki kňazi v celej Jakutiji.

V rozhovore si zaspomína na začiatky v Rusku, hovorí, ako sa vyrovnáva s krutými mrazmi aj to, ako vnímajú miestni ľudia vojnu na Ukrajine.

Dnes to majú misionári vďaka moderným technológiám ľahšie ako kedysi. Môžu prísť domov aj z ďalekého sveta aspoň raz za niekoľko rokov. Zároveň sa dokážu ľahšie spojiť s domovom. Predpokladám, že v deväťdesiatych rokoch, keď ste odchádzali na Sibír, to bolo náročnejšie. S akými pocitmi ste vtedy odchádzali?
Už samotná cesta bola dlhá. Keď sme odchádzali, tak tri dni snežilo. Išli sme to tam ako saleziáni skúsiť. Vtedajší provinciál Jozef Kaiser hovoril, že prešliapať trošku chodníky, aby v prípade, že prídu druhí, prišli do prostredia, ktoré je už trošku zdomácnené a preskúmané.

Naozaj, prvé dva roky to bolo také hľadanie, ale mali sme zápal pre misie. Išiel som tam s donom Danielom Pravdom, ktorý už bol skúsený misionár. Bol tam s nami aj Juraj Kyseľ, ktorý vedel dobre po rusky a bol skúsený farár. Ja som zasa roky túžil ísť na misie. A tak sme v Aldane začali pôsobiť, myslím, celkom dobre.

Ako vyzerala v tom čase komunikácia s domovom?
Bolo to zaujímavé. Išiel som zavolať domov rodičom na pevnú linku, lebo otecko bol veľmi chorý, mal rakovinu. Prišiel som na úrad, kde bol telefón, pani mi hovorí, aby som prišiel zajtra. Prišiel som teda na druhý deň, zase nebolo spojenie, musel som prísť zase na ďalší deň. Na uskutočnenie jedného telefonátu som potreboval tri dni. (Smiech.)

Moja prvá návšteva doma bola potom po dvoch rokoch, lebo otecko bol na tom zle, a tak mi volali, že ak môžem, aby som prišiel. Potom otec po dvoch týždňoch zomrel. Rodičov som si veľmi vážil, otecko bol vzácny človek.

Ako misionári ste išli na Sibír, na miesto známe trestaneckými kolóniami, odkiaľ ľudia utekali. Keď ste tam prišli, vedeli vôbec ľudia, čo je to Katolícka cirkev, počuli o Bohu? Ako vás prijali?
Ľudia vedeli veľmi málo o duchovnom svete a o duchovnom živote. Z ľudskej stránky sme boli prijatí. Bol tam hlad po duchovne.

Informácie, že sme tam, sme dávali do televízie, rádia a novín, kde uverejnili naše telefónne číslo a adresu, kde sa môžu ľudia stretnúť s katolíckym kňazom.

Ľudia začali prichádzať a pýtať sa, museli sme vysvetľovať, že aj my sme kresťania. Boli voči nám aj predsudky, ale pomaličky po rokoch ubúdali a prestali aj otázky, kto sme.

Obyčajní ľudia nás začali vnímať, zblížili sme sa s nimi počas práce, humanitárnej pomoci a potom počas otvorenia domu, cez deti, mladých či športové podujatia.

Aké sú vzťahy s pravoslávnymi? V roku 2021 ste dostali dokonca ocenenie od moskovského patriarchu.
Spočiatku to bolo ťažké. Teraz sú vzťahy, Bohu vďaka, dobré aj na miestnej úrovni v Aldane a aj v Jakutsku. V Jakutsku je pravoslávna eparchia. Arcibiskup Roman má zverené to isté územie, ako je náš Jakutský dekanát. S biskupom, jeho vikárom aj kňazmi máme úprimne dobré vzťahy, stretávame sa, rozprávame sa, žehná nás.

Myslím, že si nás váži a uznáva nás. Nie je to také, že by sme spolu slúžili liturgiu alebo sa spolu modlili, tam to ešte nedošlo, ale na ľudsko-duchovnej rovine to je dobré. Máme veľmi dobrého priateľa, otca Pavla s rodinou. Pravidelne sa navštevujeme, tento kňaz má šesť detí.

Vy ste sa v minulosti u pravoslávneho kňaza dokonca spovedali...
Bol som niekoľko mesiacov v Jakutsku so spolubratom, ktorý je koadjútor, teda nie je kňaz. Premýšľal som, že kam pôjdem na spoveď. Išiel som teda za vtedajším pravoslávnym biskupom spolu s jedným pravoslávnym kňazom. Opýtali sme sa biskupa, či ma môže vyspovedať, a ten dal na to požehnanie. A tak som chodil istý čas na svätú spoveď k pravoslávnemu kňazovi.

Ako sa zatváril pravoslávny kňaz, keď ste ho poprosili o spoveď? Niektorí pravoslávni to z princípu katolíkom odmietajú. Tvrdia, že sviatosti, alebo tajiny, môžu dať len svojim.
Áno, je to tak. Ale ak katolík nemá inú možnosť pristúpiť k sviatosti, môže požiadať o túto duchovnú službu. Tamojší biskup aj kňaz boli vysoko vzdelaní, mali skúsenosť aj s krajinami ako Izrael a Taliansko a mali k tomu trošku iný postoj. Treba ešte dodať, že vladyka bol predtým ako misionár v Gruzínsku, kde sa pravoslávni takisto vnímajú ako misionári, takže aj to pomohlo, aby nás lepšie chápal.

V Aldane sme boli po rozpade ZSSR prvými kňazmi. Potom sa začali vzmáhať protestanti a až potom tam prišli pravoslávni kňazi, niekedy v lete 1993. Spočiatku mali voči nám predsudky, ale vysvetľovali sme im, že Pánova výzva na ohlasovanie platí pre všetkých.

V jednej diskusii ste sa vyjadrili, že keby sa energia, snaha a prostriedky, ktoré sa vynakladajú na misiách v Aldane a Jakutsku, použili inde, napríklad v Afrike, tak máte obrovské množstvo duší. Prirovnali ste to k tomu, že kým sa v Afrike duše chytajú do siete, tak na Sibíri je to skôr udica. Čím to je?
Myslím, že je to záhada Božej prozreteľnosti. Do Jakutska prišlo kresťanstvo pred 400 rokmi cez pravoslávnych kňazov. Ale katechizácia a evanjelizácia neboli nejako hlboké. Zo začiatku to bola dvojkoľajná spiritualita. Ľudia išli na modlitbu či liturgiu, ale doma udržiavali zvyky a tradície, napríklad nakŕmili oheň pred poľovačkou.

Možno aj tamojšia zamrznutá pôda odzrkadľuje pôdu duše, čo sa týka duchovnosti. Potom tu bola 70 rokov totalita. A zamýšľam sa, či aj zlato v Aldane neovplyvnilo miestnych ľudí. Dnes nám chýba dostatok spolubratov, poviem úprimne, je nás málo.

Čiže vy ste tam jediní katolícki kňazi?
Áno, v celej Jakutiji. V deväťdesiatych rokoch sme pokrstili niekoľko študentov, ktorí neskôr odtiaľ odišli. V školách alebo dedinách neboli veriaci, skôr ojedinele nejakí jednotlivci alebo maličké spoločenstvo.

V Irkutskej diecéze je asi 20 farností. Aj v južnej časti Sibíri boli historicky farnosti, pár Poliakov tam v minulosti postavilo drevený kostolík, kde sa stretávali. V severnej časti, kam patrí aj Jakutsk, sa začínalo od nuly.

„Zo začiatku to bola taká dvojkoľajná spiritualita. Ľudia išli na modlitbu či liturgiu, ale doma udržiavali zvyky a tradície, napríklad nakŕmili oheň pred poľovačkou. Možno aj tamojšia zamrznutá pôda odzrkadľuje pôdu duše, čo sa týka duchovnosti.“
Existuje záznam poľského kňaza, ktorý v druhej polovici 19. storočia išiel pol roka z Irkutska k Ochotskému moru a vracal sa cez Jakutskú republiku naspäť do Irkutska. Prišiel ako „pojazdná predajňa“. Cez vedúcich dediny oznámil Poliakom a Litovcom, že príde, a kto chcel, pokrstil mu deti, zosobášil manželov a to bolo asi jediný raz, keď videli kňaza. Preto tam nie je ani povedomie historickej štruktúry cirkvi.

V rokoch 1937 a 1938 bola štruktúra Katolíckej cirkvi v ZSSR zrušená a ostali len štyri oficiálne náboženstvá: pravoslávie, budhizmus, islam a judaizmus. Oni to nazývajú tradičné náboženstvá.

A čo taký šamanizmus?
Podľa mňa vzdelaní mladí ľudia ťažko vnútorne veria, že existuje duch ohňa, poľovačky či slnka. Ale čo je zaujímavé, posledných 10 až 15 rokov chcú túto oblasť v Jakutsku znovuzrodiť. Snažia sa obnoviť vyučovanie jakutského jazyka, budujú duchovné strediská, tzv. domy arčy.

Snažia sa oživiť aj chomus, čo je ich hudobný nástroj, a osochaj, čo je národný tanec, a ešte sviatok isach. Toto sú prvky, ktoré sa vyučujú v školách. Vidia tam svoje korene a pôvod.

Neberú to už skôr ako folklór?
Aj, aj. Moji dobrí priatelia mi raz povedali, že si vážia kresťanskú vieru, ale napokon skonštatovali, že to ich je predsa len to pôvodné. Nie sú útoční, ale prikláňajú sa k svojmu. Je to tam ešte živé.

Stredná generácia však prichádza aj do nášho kostola. Tridsiatnici a štyridsiatnici hľadajú a sú otvorení, je možné s nimi o viere hovoriť. Nie sú to húfy, skôr jednotlivci, ale je tam záujem o cirkev, kresťanstvo, o modlitbu a stíšenie sa či riešenie problémov.

Ako tých ľudí privádzate k viere a ku Kristovi?
V deväťdesiatych rokoch to bolo cez oratóriá, hry. Keď som občas niečo robil, napríklad zametal, išli okolo deti, pozdravil som ich a potom sme sa rozprávali. Neskôr prišli do oratória, kde boli hry a krúžky.

Podobne ako u nás.
Áno. A veľká výhoda bola, že riaditelia škôl nám boli naklonení. Cez nich sme sa dostali do dedín a do škôl. Cez školy boli letné akcie aj v okolitých dedinách. Deväťdesiate roky boli v tomto otvorené, požehnané a ľahšie.

Ako je to teraz?
Hľadáme a sejeme, je to náročnejšie. Ideme od človeka k človeku, cez známosti, aby sme niekoho zachytili. Viem si predstaviť prísť do nejakej dediny, kde by som sa ubytoval v maličkom domčeku a začal pozdravovať ľudí a potom im povedal, že čo sme a tak. Závisí to od toho, ako nás prijmú. Keď už máme miestny kontakt, napríklad cez veriaceho človeka či rodinu, tak je to ľahšie.

V mestách pôsobíme cez sociálnu činnosť, oratóriá, farskú pastoráciu, katechizáciu, organové koncerty, o ktoré je záujem, cez letné aktivity s deťmi. Možností je veľa, ale nie sú z toho húfy nových veriacich. Predsa, 500 ľudí za 30 rokov nie je až tak veľa.

Ale ani málo.
Určite sa naša štatistika nedá porovnávať so štatistikou v Európe. Pravoslávna cirkev má väčší záber. Platí asi, že Rossija kreščonnaja, no ne prosveščonnaja (Rusko pokrstené, ale nepresvedčené), prosto tam chýba akási duchovná hĺbka a sila duchovného života.

Hoci často opakujú: čo Rus, to skoro ako pravoslávny. Tešia sa z toho aj sú na to hrdí, ale nejaké zásady tam v živote chýbajú. Napríklad pravidelná účasť na nedeľnej bohoslužbe alebo hodnoty usporiadaného rodinného života. To sa odzrkadľuje aj na našich veriacich.

Spomenuli ste aj dediny v okolí. Koľko dedín navštevujete a v akom okruhu?
V deväťdesiatych rokoch to bol asi okruh do 700 kilometrov. Mali sme tri dediny vzdialené 625 kilometrov po vode. A okolo Aldanu sme chodili pravidelne do asi siedmich až ôsmich dedín. Teraz sa štýl pastorácie zmenil, lebo je dosť veľká záťaž na pastoračné povinnosti na mieste.

Rekonštruujeme, je nás menej, máme menej misijných dobrovoľníkov. Trvalých misijných dobrovoľníkov, ktorí by prišli aspoň na rok, nemáme. Do vojny prichádzali dobrovoľníci vo väčšom počte na leto. Ale predtým tam boli dobrovoľníci aj niekoľko rokov a ten záber mohol byť širší.

Pri Jakutsku sme zasa našli tri-štyri ukrajinské rodiny, o ktorých sme predtým nevedeli, a jazdíme občas za nimi. Aj za severným polárnym kruhom žijú dve farníčky. Tie prídu do Jakutska raz za dva až tri roky na nejaký mesiac.

Ako niekto našiel vieru tisíc kilometrov od Jakutska za polárnym kruhom?
Prišla za mnou raz jedna žena spoza polárneho kruhu, že sa chce dať pokrstiť. Pýtal som sa jej, koľko dní ešte bude v Jakutsku. Hovorí, že tri. Bola zďaleka. Volal som poobede biskupovi, že taká a taká vec, čo mám robiť. Biskup sa ma opýtal, či tá žena verí a žije poriadne. Hovorím mu, že áno. Biskup rozmýšľal a povedal mi, nech ju poučím o základných veciach a môžem ju pokrstiť.

Ale to sú mimoriadne prípady. Doteraz sa, Bohu vďaka, modlí, číta Božie slovo a prichádza raz za dva až tri roky do Jakutska.

Tiež k nám chodia učiteľky, ktoré v deväťdesiatych rokov cestovali do Novosibirska. Doteraz nevedia, prečo sa v Novosibirsku ťahali do malého katolíckeho kostola, ktorý je asi ako kaplnka. Prišli za otcom Pavlom, ktorý tam bol farárom, že sa chcú dať pokrstiť v katolíckej viere. Hovoria, že v tom vidia dielo Božej prozreteľnosti.

A otec Pavol, čo stihol, vedel a mohol, to tieto ženy poučil. A keď ich pokrstil, palcom ich silno buchol po hlave a povedal, pamätaj, že si katolíčka. A toto si ľudia pamätajú, to poučenie už asi menej. (Smiech.) Tieto ženy sú doteraz aktívne, píšu si s nami, modlia sa.

Sibír je známa veľmi nízkymi teplotami. Ako sa s tým viete vyrovnať?
V dedinách sú teploty ešte nižšie ako v meste. Ľudia si na to zvykli, keďže to tam majú stáročia.

A vy ste si zvykli?
Na začiatku sa mi od zimy šúpal koniec uší a nos. Organizmus nebol zvyknutý. Keď je zima, netreba sa ponáhľať tak, aby sa človek zadýchal alebo spotil. Nadychovať sa treba nosom a chrániť si ruky, nohy, hrdlo a hlavu.

Keď vám je zima na nohy, vtedy sa treba snažiť dostať ich do tepla. Raz som utekal cez mesto, bola mi taká zima na nohy, že to už bolo dosť zlé. Zašiel som teda do obchodu, vyzul si topánky a dal si nohy na radiátor, ohrial ich a išiel ďalej. Dôležité je neriskovať a nejsť na hranicu.

Boli prípady, keď sa ľudia na burane (snežný skúter) prepadli do vody, boli mokrí a, žiaľ, už nedobehli do najbližšej budovy. Často ešte chceli vytiahnuť skúter. Alebo aj keď dobehli niekam, otvorili dvere, ale zápalkami už nedokázali škrtnúť a zamrzli. Nie je to ojedinelý prípad.

Ale to sú extrémne veci. V najhorších podmienkach si treba dávať pozor aj v aute. Šoférom sa stalo, že sa ohrievali pri aute, vpredu im bolo teplo, ale prechladli zozadu a dostali zápal pľúc. Ale ľudia si veľmi pomáhajú, aby sa niekomu niečo nestalo. 

Ako dlho sú extrémne nízke teploty?
V Jakutsku je mínus 55 asi týždeň až desať dní, ostatná časť zimy je okolo mínus 40 až mínus 45 stupňov.

Aj mínus 40 je extrém.
Tam to je normálne. Teplotu do tejto hodnoty osobne tiež celkom dobre znášam. Pod mínus 40 to už cítim viac. Sú však ľudia, poľovníci, ktorí si ráno sadnú na sane alebo na lyže a obchádzajú svoj revír od jednej chaty k druhej, čo je 25 až 30 kilometrov. Keď majú skúter, tak prejdú aj 50 kilometrov.

Takto obchádzajú revír aj so psom celý deň. Hľadajú soby a lovia. Sú prakticky celý deň vonku. V mestách a dedinách sa to dá zvládať bez problémov, keď vám je veľká zima, dá sa zájsť do obchodu alebo do nejakého vchodu, zohriať sa a pokračovať ďalej.

Je pravda, že keď sú také extrémne mrazy, tak ľudia majú naštartované autá?
Cez deň áno, lebo veľmi rýchlo potom tuhne olej. Zima má vlastnosť, že prvých 10 až 15 minút je to vonku aj pre človeka v pohode. Potom začne človek rýchlo chladnúť a zima má na neho silný vplyv. Keď je 45 stupňov pod nulou a menej, človek akoby cítil aj taký tlak.

Veľmi nebezpečné je, keď je vtedy nejaký vánok alebo vietor. Autá sa dajú vypnúť na polhodinu, potom ich treba naštartovať, lebo ak nepretočíte, môže sa stať, že batéria sa vybije a už to nenaštartujete.

Môže to byť asi nebezpečné, keď niekto zastane mimo civilizácie a už nenaštartuje.
Áno, už si sám nepomôže. Extrémna situácia je, keď sa auto pokazí niekde v teréne a nie je nikto nablízku, kto by pomohol, je to veľmi nebezpečné. Väčšinou sa ľudia snažia ísť v zime na veľkú vzdialenosť dvoma či troma autami spolu. V tajge jazdí totiž v zime veľmi málo áut.

Počul som, že na Sibíri sa dajú nájsť celkom bežne kly z mamuta či kúsky zlata a podobne.
(Smiech.) Až také bežné to nie je. Ale kúsky zlata, tzv. samorodky, sa tam nachádzali pred 80 až sto rokmi úplne bežne. Ľudia mi hovorili, že to mali odložené v pohároch a báli sa s tým niečo robiť. Priznajú to, neuveria im, že to našli, a urobili by im ohromnú domovú prehliadku, rozbili by im podlahy, či niečo ešte neskrývajú. Nechceli sa s tým priznať a ani nepovedali, ako sa to skončilo s tým zlatom.

S mamutmi to je tak, že na severe sú určité oblasti, kde sa naozaj kosti a kly mamutov nachádzajú v dosť veľkom množstve. Dá sa povedať, že je tam mamutí cintorín. Ľudia tam s vysokotlakovými striekačkami dolujú z vysokých brehov kly. Najlepšie, ak to je oficiálne, lebo občas sa s tým robí hocičo. Využívajú to miestni umelci na vytváranie rôznych predmetov, darčekov a podobne. Vyváža sa to najmä do Číny.

V lete je zasa v Jakutsku skoro plus 40 stupňov, takže opačný extrém.
Skoro.

Vraj nepríjemnosťou v lete sú komáre.
V Jakutiji sú tisíce jazier a aj vďaka tomu sú komáre veľmi životaschopné. Ja si ich vážim, lebo chcú žiť. (Smiech.) No útočia a nemajú s človekom milosrdenstvo.

Nepomáha ani repelent?
Iba trošku. Išiel som v lete do prírody, ktorá je tam veľmi pekná. Hovorím si, že ako dobre, nie je ich veľa. Lenže komáre majú svoj čas a teplotu. Zabočil som do tajgy a tam akoby sa s nimi bolo roztrhlo vrece, nie a nie sa ich zbaviť. Potom už len prenasledujú človeka.

Jeden môj priateľ, ktorého už Pán Boh prizval, mi hovorí, vieš, Jozef, mali sme posedenie, ohníček, niečo sme si vypili a zaspali sme do pol pása vyzlečení. Ráno sme sa zobudili a nemal som na chrbte milimeter štvorcový, kde by som nebol poštípaný.

Komárov je naozaj veľa. Pastieri sobov dávajú na žeravé uhlíky zelenú trávu, ktorá dymí. Zviera radšej bude v dyme ako vydané napospas komárom a ovadom. A divoké osy zasa utekajú na miesta, kde fúka a je tam komárov menej. Všetko tam chce za pár mesiacov tepla žiť – komár, strom, zviera, motýľ alebo kvety.

Keď sme nedávno robili rozhovor s bývalým provinciálom verbistov, vravel, že niektorí misionári si ťažko zvykajú na jedlo. Ako to bolo vo vašom prípade?
Ja som nemal problém s ničím. Ale niektorí dobrovoľníci mali problém so stroganinou. Je to surové mäso zo žriebäťa alebo ryby. Zamrznuté mäso nastrúhajú, osolia ho a to sa je. Pre mňa to je delikatesa. Jakuťania mäso celkom ani nedovaria, jedia ho polosurové, myslia si, že takto zachránia nejaké vitamíny.

A čo kultúra a zvyky? Čo vám robilo problém?
Snažím sa ľudí prijať takých, akí sú. Občas mi vadili elektrické drôty omotané okolo stromu, otvorená elektrická krabica, kde sa človek mohol chytiť fázy. Alebo na cestách chýbali poklopy na kanáloch.

Ešte taká príhoda, raz jeden chlapík cúval na nákladnom aute a prosil ma, aby som mu ukázal, pokiaľ môže ísť. Keď som kričal, že stop, on išiel ešte asi dva metre a zvalil drevený plot. Hovorím, zle je, zle je. On vyšiel, pozrel sa na to, kývol rukou a odišiel. Musel som zmeniť pohľad na niektoré veci, tam sa niektoré veci vnímajú hrubšie ako tu. Máme tam aj kórejského spolubrata, ktorý zasa našu stravu alebo tú jakutskú prijíma ťažšie.

Na misii na Sibíri teda už nie sú len slovenskí saleziáni?
Nie, teraz je tam kórejský spolubrat, pred rokom a pol tam bol spolubrat z Indie, študuje teraz teológiu v Jeruzaleme. Mali sme tam aj spolubrata z Burundi.

Ten asi bol pre miestnych exotický?
To teda... Obaja majú veľmi dobré, radostné a otvorené povahy, boli kamarátski, preto ich deti a ľudia mali radi. Boli tam ako študenti a popritom pomáhali a mali pastoračný zácvik.

Takže saleziánska misia na Sibíri bude v budúcnosti medzinárodná?
Určite, spomínaní spolubratia sa chystajú naspäť. Otvorenosť z našej strany tam je a vnímajú to aj predstavení. Misijné komunity sú skoro všade vo svete medzinárodné.

Nemôžeme obísť ani citlivú tému, ktorou je vojna. Viem, že misionári sa neradi vyjadrujú k politike a podobným záležitostiam. Ale predsa, ako posledný rok zmenil vašu situáciu v Rusku? Ako miestni vnímajú to, čo sa deje, a ako berú vás, ktorý ste z krajiny, ktorú Rusko považuje za nepriateľskú?
Veľmi otvorene a úprimne. Sme tam so svojimi bratmi a sestrami a s farskými spoločenstvami. Snažíme sa tam vniesť určitý pokoj a jednotu. Aj pre nich to je ťažké kvôli pohľadu a postoju.

Takže táto situácia rozdeľuje ľudí aj tam?
Je to tak. Otcovia biskupi nás vyzvali na modlitby. Moskovský arcibiskup metropolita Paolo Pezzi vyzýva na zmierenie. Osobne sa snažím mať tento postoj a modliť sa. Špeciálna vojenská operácia zapríčiňuje, že mladí ľudia tam padajú.

Aj z vašej farnosti?
Áno. Chlapca, ktorého som kedysi krstil ako štvorročného, zasiahla mína. Poškodilo mu ruky, nohy, bol v nemocnici skoro pol roka. Uvidíme, čo a ako bude. Mamka ho považuje za hrdinu. Z jednej dediny sa nevrátil dobrovoľník. Bol to syn našich známych, panej, ktorú som 30 rokov poznal. Nevrátil sa a ostali tri malé deti.

Jednému farníkovi, ktorý bol námorník, sa podarilo vybaviť, aby sa nemusel vracať do armády. Na začiatku vojenskej operácie slúžil, potom prišiel cez leto na dva týždne na dovolenku a podarilo sa, že sa nemusel vrátiť, keďže si už v armáde svoje odkrútil, a je zase so svojou rodinou.

Mamy, sestry, manželky nás prosia, aby sme sa za tých chlapov modlili, nech sa vrátia živí. Prichádzajú k nám sa úprimne modliť. Naša pozícia je pozícia modlitby, zmierenia a snahy povzbudiť ľudí, lebo to zmierenie musí ísť zvnútra a musí byť obojstranné.

Na vás sa teraz úrady nepozerajú ináč, nemáte to ťažšie?
Ja mám Rusko a ľudí rád, ináč by nemalo význam tam pracovať. Priamo v úradoch, čestné slovo, nepočul som nič. Nemám osobnú skúsenosť, že by mi niekto niečo sťažoval preto, že som zo Slovenska.

Dúfajme, že sa to nezmení. Pastoračné, kultúrne a medziľudské vzťahy máme dobré. Na to sa troška spoliehame a opierame sa o to. Ak by sa pokazili nejaké medzinárodné a diplomatické vzťahy, tak nevieme presne, aké následky by to prinieslo.

Skomplikovalo sa vám aj cestovanie?
Teraz chodíme do Viedne a odtiaľ lietadlom do Belehradu, odtiaľ letíme do Moskvy a z Moskvy do Jakutska.

Predtým to bolo rýchlejšie?
O jej. (Smiech.)

O koľko sa natiahla cesta?
O jeden deň. Predtým sme sa v Jakutsku naraňajkovali a v Bratislave večerali. Dalo sa to veľmi pohodlne stihnúť za 13 až 15 hodín. Teraz sa to nedá za menej ako dva dni a je to aj podstatne drahšie.

Ako prežívate celú situáciu vzhľadom na to, že ako saleziáni pôsobíte v Rusku aj na Ukrajine? Všade sú kresťania a vy, ako slovenskí saleziáni, pôsobíte v Rusku, ale spolupracujete roky aj so spolubratmi na Ukrajine. A tieto národy sú teraz znepriatelené.

Do roku 2011 bola v jednej provincii Ukrajina, Rusko, Bielorusko, Litva a Gruzínsko. Tvorili sme jeden východný okruh. Na Ukrajine sme sa bežne stretávali ako predstavení či na kapitule. Osobne tam mám priateľov aj sa poznám s novými biskupmi na Ukrajine a v Bielorusku.

V Aldane medzi najlepšími priateľmi boli dvaja Ukrajinci. Žiaľ, už zomreli. V Aldane a Jakutsku je Ukrajincov veľa. Mnohí tam prichádzali za prácou. V Jakutsku sú najväčšou národnostnou skupinou po Rusoch práve Ukrajinci. Máme s nimi dobré skúsenosti, boli priateľskí, využili každý štvorcový meter zeme, aby niečo posadili. Niektorí však boli ohnivejšej povahy.

Spomínali ste, že táto situácia rozdeľuje aj miestnych. Je tam strach?
Strach tam je o vojakov. Ale že by tam bol ináč strach, z môjho pohľadu som to nezacítil. Skôr starší sú jednoznačne za. (Ticho.)

Možno v mladšej generácii sa pohľady môžu deliť. Ale čo mám správy, tak názor na to je dosť zladený a jednotný. Tak to vidím a počujem.

Nedávno ste prekonali dosť vážne onkologické ochorenie. Aj napriek takej vážnej diagnóze a dôchodkovému veku sa stále vraciate na misie. Už by ste si mohli povedať, že máte vek, nech už robia iní, a vy budete oddychovať. Ako sa na to pozeráte, čo vnímate, že vám cez to chcel Pán Boh povedať? A ako ste sa s tým vyrovnávali?
Prekvapilo ma to a nečakal som to. Pár dní mi to trvalo spracovať a potom som sa postavil k tomu veľmi pozitívne. Odovzdal som to Pánovi a nezatriaslo to mnou tak silno, ako keď počujem, že ochoreli druhí. Neviem prečo. A ešte v takej fáze a s takými dôsledkami. (Smiech.)

Nečakal som to, zo začiatku som tomu ani neveril. Keď som chodil k lekárovi, tak v čakárni som si vravel, že čo tu robím.

Môžem ďakovať Pánu Bohu, že lekári začali silnou liečbou a že aj liečba, modlitby, Božie milosrdenstvo a možno aj moja viera mi tak pomohli, že po dva a pol roku sú onkomarkery veľmi malé, skoro zanedbateľné oproti tomu, čo bolo.

Metastázy sa tiež zatiahli, a tak som si povedal, že keď je taký znak Božej milosti a prozreteľnosti, prečo nepracovať ďalej? Nemám bolesti ani nejaké ťažkosti, len nemôžem nejako vyskakovať, aby sa mi nezlomili kosti.

Vnútorne ma choroba oslobodila a zjednotila, zmenilo mi to hierarchiu hodnôt. Niekedy ľutujem, že musel prejsť taký dlhý čas a musel som dostať duchovný kopanec. Keby som sa predtým dal tak duchovne dokopy, bolo by to záslužnejšie ako vďaka takémuto kopancu. Som slobodnejší, radostnejší, viac sa zasadzujem do Božej vinice. Viem, že každý deň patrí Pánovi a druhým, je to dar.

Ako sa zmenila hierarchia hodnôt?
Viac zabúdam na seba a vidím druhých. Snažil som sa o to aj predtým, ale teraz to ide z môjho vnútra, je to také zladené. Vždy som obdivoval ľudí, ako bol Ján Pavol II., don Bosco, František Xaverský, že boli takí jednoliati a nerozdelení. Ja sa nemôžem dostať ani do ich tieňa, ale čosi z tej jednoty sa mi dostalo.

Beriem stále lieky, zmenšili mi dávku, ale možno budem brať lieky do konca života. Niektorí spolubratia v Jakutsku mi zo žartu hovorili, neboj sa, ani ich tak dlho nebudeš musieť brať. (Smiech.)

Toto je oslobodenie, nasadenie, radosť, celistvosť a cennosti života sú iné. Niektoré vnútorné boje a prekážky akoby sa zmenšili.

Pavol Hudák

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/130443/mamy-sestry-manzelky-nas-prosia-o-modlitby-aby-sa-chlapci-vratili-domov-zivi

foto: Postoj/Andrej Lojan