Na bohatstvo cirkvi sa na Ukrajine nik nepozerá vyčítavo, hovorí režisér Praus

Život v kláštore nie je pre každého.

Každý návrat na Ukrajinu pre nakrúcanie filmu bol preňho ako návrat v čase. Režisér ERIK PRAUS nahliadol do uzavretého sveta pravoslávnych mníchov, aby zistil, aké to je zasvätiť život Bohu. Nakrútil o tom dokumentárny film Volanie, ktorý mal minulý týždeň premiéru v kinách.

Pre SME hovorí, že hoci sa v dnešnom svete zdá, že najdôležitejší je úspech, kariéra a peniaze, film ukazuje, že to tak nemusí byť.

Všetci traja hlavní protagonisti sa zriekli svetského života a rozhodli sa svoje dni venovať Bohu. Zaujímavé je, že ani jeden z nich predtým nebol veriaci. Čo bolo pre nich motívom vstúpiť do kláštora?

Každý z nich mal iný príbeh a do kláštora ich doviedli rôzne cesty. Otec Gabriel mi povedal, že keď ho tam na pár dni priviedol jeho kamarát farár. Pochádza z mesta, kde sa narodil marxista Trockij, teda prišiel z hlbokého komunizmu.

Keď prišiel do kláštora, po troch dňoch cítil, že je doma. Prirovnal to k tomu, že to bolo, ako keď sa stretnú dvaja ľudia a vedia, že je to na celý život. Jemu sa stalo to isté, nezostúpilo k nemu žiadne svetlo a nevidel zázračné hviezdy, jednoducho pochopil, že tam patrí.

Otec Nazarij žil divokým kapitalizmom, až takým mafiánskym spôsobom, v deväťdesiatych rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu mal veľa peňazí z rôznych kšeftov. Dostal sa do vážneho sporu so svojím spoločníkom, kde už išlo o život. Zľakol sa toho, čo by mohol urobiť a vtedy sa začal nad sebou zamýšľať a odišiel z bohatstva do askézy.

Tretí, najmladší otec Vicilentius žil vo svete drum 'n' bass", marihuany a snoubordingu. Život sa mu skomplikoval a kláštor bol sprvu preňho únikom pred problémami. Až časom pochopil, že to bola jeho cesta. Žiadny z nich tam nemusí byť, no pre nich je to rozhodnutie na celý život.

Ako vznikol nápad nakrútiť dokument, kde budú hlavnými postavami mnísi? Je to netradičný námet.

Vzniklo to úplne náhodou. Od kolegu som dostal tip na pútnické miesto na Ukrajine a chceli sme o ňom pre RTVS nakrútiť krátky film. Keď som do prostredia Počajivskej lavry prišiel prvýkrát, miesto ma hneď opantalo svojou magickou atmosférou.

Pripadalo nám s dramaturgickým tímom veľmi zaujímavé urobiť film o ľuďoch, ktorí tam žijú a ktorí sa vzdali svetského života kvôli Bohu.

Vraj vám nikdy nenapadlo, že budete niekedy nakrúcať film v kláštore. Vyžadovalo to na začiatku aj nejaké povolenia a súhlasy s filmovaním?

Samozrejme, a bola to komplikovaná genéza, schvaľovací proces bol zdĺhavý. V prvých dňoch sme do kláštora prišli s kňazmi z východného Slovenska, ktorí nám pomohli otvoriť dvere. Zo začiatku nám však mnísi nedôverovali. Jednak sme neboli pravoslávneho vyznania, nepáčilo sa im ani to, že sme z Európskej únie, boli sme pre nich ľudia z úplne iných dimenzií.

Ale po dlhých dohodovaniach nakoniec aj vrchný predstavený kláštora súhlasil, lebo pochopil, že film môže byť na úžitok aj pre nich, bude akousi správou o živote kláštora. Upozornil nás však, že ak si vyberieme nejakých ľudí do filmu, musia súhlasiť najmä oni.

A ako ste ich vyberali?

Od začiatku nás sprevádzal otec Gabriel, vedel som, že on by bol do filmu zaujímavý. Zoznámil ma s otcom Nazarijom, mužom, ktorý predtým, ako vstúpil do kláštora, bojoval v Afganistane. Aj jeho som presvedčil, že to bude dobrý projekt a diváci, veriaci aj neveriaci, si z filmu niečo odnesú.

Chcel som ešte niekoho tretieho a vtedy mi otec Nazarij poradil, nech vyberiem aj niekoho mladšieho a dohodil nám otca Vicilentiusa. Mal okolo tridsiatky a zvláštne pre mňa bolo, že som mu musel hovoriť otec, hoci bol odo mňa o desať rokov mladší.

Dali sa mnísi presvedčiť hneď alebo ste na niektorého z nich museli ísť takticky?

My sme za nimi až tak často nemohli chodiť. Vedeli môj zámer, že nehľadám nič, čím by som im poškodil. Preto súhlasili pomerne rýchlo, bolo to pre nich aj akési spestrenie každodenného života v kláštore.

Nebáli sa hovoriť o sebe pred kamerou a otvoriť sa vám?

Samozrejme, odstup tam bol a vo filme to aj trochu cítiť. Všetko nepovedia, ale myslím si, že aj pre iných je ťažké hovoriť o sebe. Snažili sme sa z nich vytiahnuť všetko, čo sa dalo.

Sú zmierení aj s tým, že už nikdy nebudú žiť so svojou rodinou? Dá sa to vôbec?

Sporadicky sa stretávajú, volajú si. Akceptácia tohto života je iná ako u nás. Veď v minulosti to fungovalo aj tu - jeden syn zdedil majetok, druhý išiel za farára a dcéru dali do kláštora.

Dnes to už neexistuje, hoci na Ukrajine je to stále prijateľné. V súčasnosti sa niečo podobné deje napríklad vtedy, keď ľudia emigrujú za prácou napríklad do Ameriky, vidia rodinu raz za tri roky, odcudzenie sa v rámci rodiny má rôzne formy.

Vy by ste boli niečoho takého schopný?

Nie.

Čo má symbolizovať názov filmu Volanie?

Sú muži, ktorí prídu do kláštora, vydržia tam dva, tri roky a vrátia sa späť. Takí nezažili volanie zhora, vysvetľoval nám otec Gabriel. Iba povolaní, tí čo počujú špecifický hlas, tam ostanú celý život.

Určitý čas trvá, kým sú mnísi prijatí do bratstva, niekto na to čaká aj desať rokov. A až po zložení sľubov sa človek vzdáva mena, rodiny a svetského života, za svoju novú rodinu prijíma ostatných mníchov.

Ako vyzerá obyčajný deň v živote mnícha?

Líši sa to podľa povinností, sú mnísi, ktorí robia manuálne práce a zabezpečujú chod kláštora, pripravujú jedlo, upratujú, kálajú drevo, a sú tí, ktorí sú vysvätení a majú na starosti náboženskú líniu – liturgie, spovede. Všetci vstávajú ráno o piatej, pomodlia sa a celý deň je pre nich o povinnostiach a dodržiavaní pravidiel.

To zaznelo aj vo filme – dodržiavanie pravidiel je v kláštore kľúčové. Splnenie pravidiel určuje, nakoľko bude daný deň úspešný.

Áno, a najmä pre mladých budúcich mníchov je to každodenný boj. Preto má každý z nich svojho duchovníka, poradcu, ktorý ho sleduje a pomáha mu žiť v kláštore. Vynárajú sa v nich pochybnosti, ako mohli žiť, keby neboli mníchmi, stále s nimi musia bojovať. Na druhej strane, sú zbavení akýchkoľvek cieľov, nenaháňajú sa za hromadením majetku, všetko, čo chcú, je rásť po duchovnej stránke. K tomuto všetci mnísi spejú.

Čím vás pravoslávny kláštor nad mestečkom Počajiv na západe Ukrajiny zaujal? Čím je špeciálny?

Je to významné pútnické miesto, putovným mníchom a pastierovi oviec sa tam zjavila Panna Mária a zanechala šľapaj v kameni. Práve na tom mieste vyrástol kláštor, ktorý jej neskôr zasvätili a dnes ho spravuje okolo štyristo mníchov. Tým, že je to pútnické miesto a nie uzavretá komunita, prúdia tam tisícky ľudí, pre ktorých je oázou pokoja a mieru.

Nie je to také preplnené miesto ako napríklad Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme, kde ani nie je čas na to, aby si človek našiel minútu pre seba bez vyrušovania ostatných, neustáleho hukotu a cvakania fotoaparátov. Počajivská lavra je mystická tým, že nie je preplneným turistickým cieľom.

Film ukazuje aj veľa paradoxov. Je v ňom záber na chudobné ulice, biednych ľudí a staré autá, na ktorými sa týči majestátny kláštor so zlatou strechou. Ako tieto protiklady vnímajú miestni obyvatelia?

Dá sa to zhrnúť jednou vetou – táto pompa ukazuje na postavenie cirkvi v krajine. Cirkev má stále veľký rešpekt, kláštorný systém na východe ostáva naďalej veľmi silný a funkčný. Nik sa na bohatstvo cirkvi nepozerá vyčítavo.

Prekvapilo vás na Ukrajine ešte niečo?

Bol to pre mňa návrat do deväťdesiatych rokov. Už len cesta tam bola problematická, dlhé hodiny čakania na hraniciach, rozbité cesty. Je to krajina plná paradoxov, keď človek prejde hranice, hneď sa vráti v čase. Strašne tam cítiť chudobu a ekonomické rozdiely.

Keď sa človek vráti domov, uvedomí si, že aj keď nie sme na úrovni Rakúska, ešte stále na tom nie sme tak zle. Do filmu sme však nechceli pridávať politickú a ekonomickú rovinu, narušilo by to celú atmosféru.

So štábom ste sa pohybovali aj vnútri kláštora, boli ste pri bohoslužbách, modlitbách, spovediach. Nevyčítali vám veriaci, že s kamerami narúšate ich pokoj?

Keďže ľudia tam chodia na duchovnú púť, niektorým to prekážalo. Nás však zakaždým sprevádzali mnísi, nikde sme nechodili sami, takže väčšinou to chápali. Platilo, že keď dal povolenie sám vrchný predstavený kláštora, je to v poriadku.

Film nechce oslovovať len veriacich, nesie myšlienky, ktoré oslovia aj neveriacich divákov. O tom, že niekedy je potrebné spomaliť, zamyslieť sa nad životom, aký vedieme.

Presne tak, film nie je žiadne cirkevné kázanie. Je to obraz života ľudí, cez ktorý sa posúvajú posolstvá. Veriaci človek určité obrazy z cirkevného života spozná, neveriaceho film môže zaujať atmosférou, spôsobom života mníchov aj východnou kultúrou. V dnešnom svete sa zdá, že najdôležitejší je úspech, kariéra a peniaze, film ukazuje, že to tak nemusí byť.

Typická pre vašu prácu je statická, meditatívna kamera a pôsobivý výber detailov. Čím to je, že ste si prisvojili práve takýto štýl rozprávania príbehov?

Človek nejako tú vizualitu a spôsob rozprávania cíti. Niekto má rád blikajúce obrázky, rýchly strih a agresiu, ktorej sú moderné filmy plné. Je to všeobecný fenomén zážitkov, prežiť čo najviac všetkého za čo najkratší čas.

Ja mám radšej hĺbavejšie, pomalšie snímky a obrazové prežívanie, pre mňa je film hlavne o tom. Práve preto si do filmov vyberám aj veci, ktoré sú vizuálne zaujímavé.

Myslíte si, že takýchto filmov má slovenská kinematografia málo?

Škála dokumentárnych filmov je široká, možno takýto film v dnešnej uponáhľanej ére prinúti diváka na chvíľu zastať. Ľudia cítia potrebu po akomsi presahu, a ten budú vo filme hľadať. A dúfam, že ho nájdu.

V predchádzajúcom dokumentárnom filme Zem, ktorá hľadá svoje nebo, ste inšpiratívne spracovali život horehronskej obce Pohorelá a jej problémy. Dá sa urobiť akýsi všeobecný záver, ako vyzerá súčasná slovenská dedina?

Film je zameraný práve na región, odkiaľ mladí ľudia utekajú preč za prácou, sú tam veľké ekonomické rozdiely a stále vládnúca dezilúzia z demokratického zriadenia, vysoká nezamestnanosť a ľudia, ktorí žijú na hrane chudoby.

Sú to veci, ktoré sa prehliadajú, fenomény postkomunistickej éry, ktoré sa tu zacyklene točia už 30 rokov a nie je z nich východisko.

Na to dokument poukazuje, je to obraz dediny, postihnutej kapitalisticko-ekonomickým marazmom, z toho sa odvíja všetko ostatné. Aj vzývanie socializmu, ktorý tu dávno nie je a možno sa ani nevráti, no ľudia tam stále hovoria, ako bolo za minulého režimu lepšie.

Na čom pracujete v súčasnosti?

O pripravovaných projektoch nerád rozprávam vopred.


Erik Praus (1979)
- vyštudoval v Bratislave odbor Filmová dokumentárna tvorba na FTF VŠMU. 
- po študentských filmoch Recyklátor (2009) a Muzikanti (2011), debutoval dokumentárnym filmom Zem, ktorá hľadá svojej nebo (2016). Jeho ďalším celovečerným dokumentárnym      filmom je Volanie (2019).

MONIKA MORAVČÍKOVÁ

Zdroj: 
https://kultura.sme.sk/c/22251599/pompa-versus-chudoba-na-bohatstvo-cirkvi-sa-na-ukrajine-nik-nepozera-vycitavo-hovori-reziser-erik-praus.html

Foto:
Traja hlavní protagonisti filmu Volanie - otec Vicilentius, otec Gabriel a otec Nazarij.. 
(zdroj: Filmpark)