„Nebojím sa ničoho, ale vojny strašne...“

75. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania si 29. augusta pod pamätníkom v Banskej Bystrici pripomenulo viac ako 20-tisíc hostí. V prejavoch štátnych predstaviteľov zazneli slová úcty a vďaky, vojnoví veteráni boli ocenení. Pamätnú medailu udelil minister obrany SR aj obyvateľke Nového Mesta Anne Bergerovej. Texty v učebniciach dejepisu sú však jedna vec, osobné zážitky a spomienky druhá. Na chvíle utrpenia a hrôzy pani Anna nikdy nezabudla, dodnes ju občas prenasledujú zlé sny. 

Keď vypukla vojna, museli ste byť veľmi mladá...
To je pravda, prvé spomienky sa viažu k obdobiu, keď som ešte nedovŕšila desať rokov. Žili sme v Habure, dedinke hraničiacej s Poľskom. V septembri 1939 sme sa pripravovali na začiatok  školského roka, keď zrazu do dediny dorazili Nemci s puškami a kanónmi. Súviselo to s napadnutím Poľska, práve sa začala vojna. Ľudia narýchlo zniesli do pivníc periny a nutné vybavenie, aby sa deti a starí ľudia poschovávali. Nemeckí vojaci nás však počas náletu vytiahli z pivníc a sami zaliezli do pripravených úkrytov. Správali sa k nám ako k zvieratám a ja som sa cítila taká ponížená a bezmocná! Keď deti vyrastajú v biede a cítia krivdu, veria, že v budúcnosti ich čaká lepší život. Dospievajú oveľa skôr a spôsobom, ktorý je v ich silách, sa dokážu zapojiť aj do práce, aká prináleží oveľa starším. Boli sme štyria súrodenci vychovávaní len mamou. Otec odišiel za prácou do USA a akosi sa „zabudol“ vrátiť. Najstaršieho brata Vasila, ktorý žil od roku 1935 v Čechách, povolali do slovenskej armády. No keď prišiel do Poľska, zahodil zbraň a odmietol bojovať proti bratom. Odsúdili ho za to na trest smrti, ale podarilo sa mu utiecť späť do Čiech a tam sa zapojil do ilegálnej práce. Stále k nám chodili žandári a hľadali ho, mama sa veľmi trápila, až jej to podlomilo zdravie.

Stretli ste sa s ním ešte?
Začiatkom roku 1944, na rusínske Vianoce, tie sú oproti kresťanským sviatkom o pár dní posunuté, som už mala takmer štrnásť. Chystala som cesto na slávnostný makovník a tvarohovník, keď sa zrazu objavil Vasil! Nevideli sme sa celé roky, od radosti sme spolu tancovali po kuchyni. Pred vojnou býval pekárom, koláče dokončil, vyplietol ich a vytvaroval tak, že som len pozerala! Hovoril, že koniec vojny sa blíži, aby sme vydržali a pomáhali partizánom a vojakom v odboji, koľko len môžeme. My sme to však so samozrejmosťou robili už predtým, nebolo nás treba nabádať. Do dvoch hodín sa v dome objavil zástupca notára. Varoval nás, že o bratovom prekročení hraníc sa už vie a z Humenného idú poň žandári. Dal mu informáciu, ktorým vlakom sa dostane preč. Švagor ho na stanicu previezol zakrytého snopmi slamy na saniach. Už o pár hodín bol žandárov plný dom. Prehľadali miestnosti, pichali bodákmi do sena, perín... Celé Vianoce sa u nás striedali, aj na Nový rok. Mama len plakala, no napokon si uvedomila, že sa bratovi podarilo utiecť do bezpečia. Pretože keby ho chytili, nehľadali by ho doma. Tak aj bolo. Žiaľ, Vasil sa nedožil mieru, tri dni pred skončením vojny ho popravilo gestapo.

Ako prišlo k tomu, že ste začali pomáhať partizánom?
Partizáni boli v okolitých lesoch od roku 1942, najmä Rusi, ktorí ušli zo zajatia a predierali sa k frontu, v oblasti Dukly vznikali partizánske oddiely. V roku 1944 obsadili Haburu dve divízie slovenskej armády. Keďže medzitým aj švagor musel narukovať do slovenskej armády, boli sme doma už len s mamou, sestrou a jej dvoma deťmi. V našom dome sa ubytovali slovenskí dôstojníci, jeden z nich mal spojenie s partizánmi. Prinášal granáty a náboje zabalené v handrách, schovávali sme ich do kolísky a potom sme ich my tri odnášali partizánom. Bývali sme v časti dediny, odkiaľ sa dalo dostať k lesu. Dôstojníci očakávali, že naša armáda sa spojí s ruskou a čoskoro príde k oslobodeniu. No keď sme sa 29. augusta zobudili, vojakov už v dedine nebolo. Časť sa pridala k partizánom, druhá časť odtiahla do Poľska.   Dom však neostal dlho prázdny. Už začiatkom septembra 1944 sa u nás sa ubytovali nemeckí dôstojníci. Vedeli o našom spojení s partizánmi a ak sme sa chceli zachrániť, museli sme utiecť. Vykradli sme sa potajomky z domu a putovali do Havaja, kde bolo partizánske stredisko. Vyspovedali nás a keďže ich mamino rozprávanie presvedčilo, poslali nás prihlásiť sa u partizánskeho doktora Grubera. Našli sme ho v Závade, tu každá z nás dostala svoje úlohy Mamu poverili prišívaním červených pásikov na vojenské čiapky a neskôr opravou a plátaním odevov vojakov. Sestra dostala múku, aby piekla chlieb a chystala rezance, ktoré si prichádzali vyzdvihnúť partizáni. Zo mňa urobil doktor Gruber svoju pomocníčku. Povedal mi, že nesmiem plakať ani sa báť a musím sa usmievať, pretože ranený a chorý človek potrebuje úsmev. Všetko ma naučil a ja som ho počúvala ako pána Boha...
Obväzov bolo málo. Použité som prala v potoku a sušila, aby sa dali použiť znovu. Keď prišlo lietadlo so zásobami, tešila som sa len obväzom a medikamentom, ostatné ma ani nezaujímalo. Liekov proti bolesti nebolo, preto si jeden ťažko ranený vojak vyžiadal, aby som mu spievala. V civile bol učiteľom a keď sa mu uľavilo, rozprával sa so mnou o tom, ako budem po vojne študovať. To boli pre mňa tie najkrajšie sny! Iný z pacientov, Jozef Herko, sa s ťažkými popáleninami zachránil ako jediný z havarovaného lietadla. Po vojne s vďačnosťou spomínal, že som mu ako mladé dievča natierala rany smotanou, keďže mastí na popáleniny nebolo. Napísal v liste, že si ma pacienti obľúbili a boli by ma na  rukách nosili... Keď dorazilo veľa ranených a obväzov už nebolo, lekár roztrhal svoje popelínové košele a nimi obviazal vojakom rany. Ostal len v pulóvri z ovčej vlny, ktorý  ho nesmierne hrýzol. Najhoršie bolo, že naše odevy aj vlasy boli plné vší. Nepomáhal ani petrolej, o chvíľu ich bolo zase plno. Nosila som vrkoče a keď som si vlasy  myla, vyčesávala som si vši potajomky v komore. Keď ma tam objavil partizán, rozplakala som sa od hanby. Utešoval ma a povedal, že ich má tiež všade. V tom čase sa tomu nedalo uniknúť. Popri ošetrovateľstve som spolu so sestrou robila spojku. Posielali nás do dedín, kde sa usadili Nemci a prevážali sa tadiaľ zbrane na front. Pozisťovali sme miesta a počty osôb. Podľa našich informácií operovali výpadové skupiny, snažili sa zneškodniť nemeckú muníciu či vyhodiť vlaky do povetria. Raz ma však Nemci do krvi zbili a mamka zakázala veliteľovi posielať ma do tyla nepriateľa. Nezniesla pomyslenie, že by stratila dieťa. Keď Nemci potlačili povstanie na strednom Slovensku, presunuli svojich vojakov na východ. Začali vypaľovať dediny, strieľať partizánov aj ľudí, ktorí im pomáhali. Velenie 1. ukrajinského frontu rozhodlo, že partizáni sa majú pokúsiť prelomiť front a spojiť sa s Červenou armádou v Kalinove. Podľa rozkazu sa 20. novembra 1944 vybralo asi 1 500 osôb na cestu. Šli sme narýchlo a bez potravy, až na tretí večer dostal každý z nás šesť fazuľových bôbov. K cieľu sme sa vysilení a hladní priblížili 24. novembra v noci, ráno sme prepadli frontovú líniu. Nemci v zákopoch spali, boli z útoku prekvapení. Boj netrval dlho, asi o pol hodinu sme sa dostali na druhú stranu, no obetí na životoch bolo nesmierne veľa. Mnohým sa nedalo pomôcť, ťažko ranení vojaci sa radšej zastrelili, aby nepadli do zajatia. Na oslobodenom území sme my tri už nešli do Kalinova, ale do rodnej Habury. Dedinu sme našli vypálenú, ležali tu zamrznuté kravy, kone a popri zvieratách aj mnohé mŕtvoly ľudí. Aby sme sa trochu nasýtili, vykopali sme zemiaky zasadené na poli. Mama so sestrou šli hľadať nejakú potravu a popritom v Michalovciach stretli doktora Grubera. Potešil sa, že žijeme, už nás považovali za mŕtve. O dva dni po nás poslal ruský povoz, dostali sme sa do Humenného a tu nás ubytovali v dvojizbovom byte. Bol zariadený, fungovala v ňom elektrina, z kohútikov tiekla voda... Zdalo sa mi, že sme sa ocitli v raji!  A opäť nám pridelili úlohy. Mama dostala obrovský zväzok kľúčov, mala na starosti budovu. Sestra sa starala o pečenie chleba a varenie. Ja som s jedným milicionárom a dvoma zajatými Nemcami vyprázdnila priestory bývalej nemocnice, zariadili sme v nich ošetrovňu a pripravili ubytovanie pre väzňov prichádzajúcich z Osvienčimu. Na tých vyziabnutých zúbožených ľudí bolo ťažké sa pozerať. Zostalo mi v spomienkach, ako sme s jedným židovským chlapcom varili mydlo z kostí. Nesmierne to zapáchalo, no mydlo sme mohli vymeniť za tvaroh, maslo či vajcia. Tu som sa dočkala konca vojny...

Splnili sa neskôr vaše sny o vzdelaní?
Áno, po vojne som vyštudovala ruské gymnázium v Humennom. V septembri 1948 som sa vydala a s manželom sme odišli do Bratislavy. A neskôr som popri zamestnaní vyštudovala aj vytúženú vysokú školu. Po celý život sa angažujem v osvetovej práci, chodím na besedy s mládežou, aby k podobnej katastrofe už nikdy nedošlo. Spolupracujem na príprave vedomostnej súťaže Medzníky 2. svetovej vojny pre deviatakov. Odmenou pre víťazov je výlet na niektoré významné miesto, ktoré im pomôže pochopiť historické súvislosti. 

Zhovárala sa Jana Škutková

Snímka autorka

Zdroj: 
HLAS NOVĚHO MESTA, ČASOPIS OBYVATEĽOV MESTSKEJ ČASTI BRATISLAVA-NOVÉ MESTO
https://www.banm.sk/data/att/11847.pdf