Neznáma vojna na Dolniakoch

15.10.2020


O prvom meste na juhozápadnom Slovensku, ktoré zmenilo svojho pána. 

Sedemdesiatpäť rokov je dosť dlhé obdobie. Jeden ľudský život. Tri generácie. Takmer dvadsať olympiád. Letných.

Presne toľko uplynulo pred pár mesiacmi od (našťastie) posledného vojnového konfliktu, ktorý sa odohral na Slovensku a v blízkom okolí. Pri tej príležitosti sme videli povinné jazdy: štátni a samosprávni predstavitelia kládli vence a pohnutým hlasom deklamovali, ako je dobre, že už tak dlho žijeme v mieri. Každý to vie. Bola tu nejaká vojna a už nie je.

Vence pri pamätníkoch stratili svoje svieže plastové farby, kytice zvädli a skončili na smetisku. Fajn, pripomenuli sme si výročie, treba ísť ďalej. Veď korona vyčíňa, aj tú ekonomiku treba oživiť. Načo sa rýpať v minulosti? Všetko je kdesi spísané v knihách, ktoré nikto nečíta. Naozaj?

Práveže nie! Smutným faktom je, že radový Slovák pozná Jadran, ale nepozná Pohronie. Pozná Alpy, ale nepozná Vihorlat. Pozná Notre Dame, ale o Hronskom Beňadiku nechyruje. Do detailu ovláda Stalingrad, El-Alamein, Kursk, Normandiu. Netuší však, čo sa koncom tej istej vojny dialo pri Šahách, Komárne, Kameníne, nebodaj na Dunaji pri Moči. Je to jeho vina? Vina radového prijímateľa historických faktov? Vina historikov?

Poďme pekne poporiadku. Už tesne po skončení vojny sa u nás začal komplikovaný proces deformácie podávania vojnových udalostí. K moci sa predierali komunisti a tí, adorujúc zásluhy Červenej armády, Sovietskeho zväzu a veľkého Stalina, boli ochotní urobiť čokoľvek, aby vytvorili monochrómny obraz oslobodenia, len nech sa zapáčia súdruhom z Moskvy. Obzvlášť po roku 1948, keď sa KSČ (a na Slovensku KSS) chopila oprát, nabral tento proces mimoriadne obrátky. Ľudia, ktorí si ešte vojnu dobre pamätali, sa zrazu dozvedeli, že všetko bolo inak.

Nielenže sa začali obchádzať a vynechávať zásluhy západných spojencov, ale (a to bol najmä prípad Slovenska) aj Rumunov. No kto to kedy videl, aby oslobodenie od nacizmu a ľudáckej totality (paušálne spolu označované nesprávnym termínom „fašizmus“) priniesla armáda buržoáznej monarchie?!

Hrdinská Červená armáda, teraz už jediná exkluzívna osloboditeľka teraz už socialistickej vlasti, potrebovala patričný imidž. Bolo nutné vyzdvihovať jej víťazstvá a prehliadať jej problémy. Ako však vysvetliť národu, že na vyhnanie Nemcov z maličkého Slovenska potrebovali Sovieti dlhočizných takmer sedem mesiacov, kým Moravu a Čechy oslobodili za štyri týždne? Nemohli predsa priznať, že boje na Slovensku stáli Červenú armádu desiatky tisíc padlých, ranených a nezvestných. Nemohli nahlas skonštatovať, že sovietske jednotky na našom území utŕžili niekoľko porážok a museli aj ustupovať. Preto sa radšej tvárili, že Slovensko bolo oslobodené akoby naraz, ako celok. Tí, čo to zažili, radšej mlčali a tí, čo sa narodili neskôr, už dostali obraz oslobodenia ako hotový produkt propagandy.

Lenže ako išiel čas, aj komunistický režim v Československu menil svoju tvár a s ňou aj oficiálny obraz frontových bojov v rokoch 1944 a 1945 na území republiky. Najmä v šesťdesiatych rokoch sa po dlhom období perzekúcií vracali do verejného a politického života osobnosti, priamo angažované v udalostiach osudových rokov. Tak sa zásluhou generála Ludvíka Svobodu, od roku 1968 prezidenta republiky, vyzdvihla karpatsko-duklianska operácia. Po raketovom vzostupe Gustáva Husáka do čela strany a neskôr takisto do funkcie prezidenta prišiel čas aj na opravu optiky SNP. Všetko však pod neustálym dohľadom ideológie.

Ostatné etapy frontových bojov na Slovensku stále nezapadali do starostlivo budovaného obrazu bezproblémového oslobodenia. Ešte aj na obrazoch a plagátoch sa objavoval statný krasnoarmejec vítaný ružolícimi deťmi, ktoré mu odovzdávali kyticu orgovánu. Orgovánu! Ten u nás kvitne až v máji. A kde bola u nás vojna v máji 1945? Hlavné boje sa predsa odohrali v zime a skoro na jar! Takto sa súdruhovia snažili...

Ešte aj umenie v službách totality umocňovalo tieto predstavy. Na maliarskych aj filmových plátnach sa objavovali usmiati sovietski vojaci, nadšene vítaní rovnako usmiatymi obyvateľmi, kým v diaľke mizla anonymná masa nemeckých okupantov, zanechávajúca po sebe vypálené dediny a horiace tanky.

Režim padol, ale na tomto obraze vojny sa veľa nezmenilo. Zrazu sme nemuseli povinne oslavovať, dokonca sa mohlo spomínať aj na to, ako osloboditelia vykrikovali „Davaj časy!“. Ale stále sme poriadne nevedeli, kto, kedy, proti komu, s kým, kde... Historici mali plné ruky práce s inými, dovtedy znásilňovanými či tabuizovanými témami: Povstanie, zahraničný odboj, Slováci na východnom fronte, holokaust. To všetko sa muselo uviesť na pravú mieru, napraviť deformácie z minulosti. Nuž a popri tomto naprávaní sa akoby zabudlo, že vojna postihla aj Dolniaky.

Nemusíte byť absolventom Westpointu ani vojenským historikom, aby vám bolo jasné, že modernú vojnu s obrnenými a mechanizovanými jednotkami nemožno viesť v horách. SNP je toho dôkazom. Stratégovia potrebujú rovinu, prípadne mierne zvlnený terén, aby mohli efektívne rozvinúť svoje útočné formácie. Takýto vhodný terén na území Slovenska našli v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny na jeho juhozápade. Prečo práve tam? Lebo Budapešť.

Hlavný veliteľský stan Červenej armády razil stratégiu dvoch smerov útoku. Prvý na Varšavu a Berlín, druhý na Budapešť a Viedeň. Na jeseň 1944 armády 2. a 3. ukrajinského frontu prekročili Tisu a zatláčali nemecké a maďarské jednotky k Dunaju. Na jeho brehoch ležal hlavný cieľ ťaženia. Sovieti sa však chceli vyhnúť krvavým pouličným bojom o Budapešť, preto sa ju rozhodli najprv obkľúčiť a potom prinútiť jej posádku kapitulovať. Všetko, čo sa odohrávalo od novembra 1944 do polovice februára 1945 na fronte južne od Karpát, súviselo priamo či nepriamo s dobýjaním maďarského hlavného mesta.

A tu sa konečne dostávame k veci. Kým 3. ukrajinský front obkľučoval Budapešť z juhu a západu, 2. ukrajinský front maršala R. J. Malinovského dostal úlohu obchvátiť mesto od severu. Nebola to ľahká úloha. Malinovskij sa obával ťažkých strát pri prekračovaní Dunaja, ktorý je severne od Budapešti zovretý z oboch strán vrchmi, preto sa rozhodol prelomiť nemeckú obranu ďalej, na Ipli. Vhodným priestorom sa javilo okolie Šiah. Tam sa nachádza priechod medzi výbežkami Krupinskej planiny a pohorím Börzsöny (na maďarskom brehu Ipľa). Ideálne miesto, kadiaľ previesť tanky do terénu, ktorý by im vyhovoval.

Do tohto priestoru sovietski velitelia nasmerovali 6. gardovú tankovú armádu genplk. A. G. Kravčenka. Tankovú armádu! Sovieti ich koncom vojny mali presne šesť. Vzácna komodita. Nasadzovali sa výlučne do strategických útočných operácií. To podčiarkuje význam Šiah a ich okolia v plánoch moskovskej Stavky.

Kravčenko mohol v polovici decembra 1944 proti obrane jednotiek Osi okamžite nasadiť jeden zo svojich dvoch zborov, 9. gardový mechanizovaný. Velil mu genpor. M. V. Volkov a bol zaujímavý najmä tým, že jeho výzbroj takmer výlučne pozostávala z vozidiel, dodávaných západnými spojencami. Mimochodom, ďalší dôvod, pre ktorý marxistickí historici za oných čias ignorovali frontové boje na juhozápadnom Slovensku...

Chrbtovú kosť zboru tvorili tanky M4A2 Sherman. Ukrajinský veterán D. F. Loza, ktorý bol príslušníkom práve onoho 9. zboru, si aj po vyše šesťdesiatich rokoch vo svojich memoároch nevedel tieto tanky vynachváliť. Oceňoval najmä ich spoľahlivosť a výkonnosť. Naturelu sovietskych tankistov americké stroje vyhovovali podstatne viac než britské. Tie vraj boli príliš fajnové a nezvládali ťažké podmienky východného frontu... Shermany si získali popularitu aj pre svoj interiér. V porovnaní so sovietskymi tankmi poskytovali dokonca taký luxus, ako boli čalúnené sedadlá! To však malo aj svoje tienisté stránky. Ak nechali tankisti svoj Sherman bez dohľadu, zvykli sa doň vlámať vlastní pešiaci, odrezali čalúnenie a šili si z neho topánky.

Nič to nemení na skutočnosti, že prvými sovietskymi tankmi na juhozápadnom Slovensku boli stroje made in USA. Už 11. decembra 1944 prenikli Shermany 46. gardovej tankovej brigády k Ipľu južne od Šiah. Na ich korbách sedeli samopalníci brigádneho motostreleckého práporu. Plánovali obsadiť most na rieke, ktorý spájal (a dodnes spája) Šahy s obcou Homok (dnes mestská časť). Tam ich napadli nemecké stíhacie bombardéry Focke-Wulf Fw-190 a museli sa stiahnuť. Zakrátko však dorazila sesterská 31. gardová mechanizovaná brigáda, a tak Sovieti Homok obsadili a udržali. Generál Volkov to 13. decembra skúsil opäť, tentokrát východne od Šiah s 31. brigádou. Jej sedemnásť Shermanov sa prebojovalo na 600 metrov k mestu, ale obrana ich odrazila.

Aká obrana?

Na vojnu treba dvoch. Prinajmenšom. Predstavme si teda aj obrancov Šiah. Genplk. J. Friessner, veliteľ nemeckej skupiny armád Juh, náprotivok maršala Malinovského, vo svojich pamätiach trpko spomínal, že v tých dňoch obrana na Ipli prakticky neexistovala. Jeho divízie od októbra neprestajne ustupovali a strácali medzi sebou kontakt. V obrannej línii vznikali gigantické trhliny a to mohol protitivník každú chvíľu využiť. Friessner musel navyše obetovať nemálo síl na nezmyselnú obranu Budapešti.

Vyplnením medzery pri Šahách poveril schopného a skúseného genpor. J. Rintelena, ktorému sa krátko predtým podarilo vyviesť zvyšky svojej 357. pešej divízie z maďarskej metropoly. Do bojovej skupiny, tzv. Divisionsgruppe Rintelen, sa mali zaradiť ďalšie torzá jednotiek, ktoré sa tam viac-menej náhodou práve ocitli. Bola tam napríklad maďarská 2. tanková divízia, ktorá mlela z posledného a tankovou aj divíziou už bola len na papieri (mala už iba 14 obrnených vozidiel, z toho len dva nemecké stredné tanky PzKpfw IV), navyše krátko predtým dezertovala polovica jedného z jej práporov.

Rintelen sa nepotešil ani posile, ktorú predstavovala útočná brigáda SS Dirlewanger. Jej nedobrá povesť ju predchádzala. Vznikla ako zvláštna protipartizánska jednotka, zložená z pytliakov a iných kriminálnikov. Jej zakladateľ a veliteľ, SS-Oberführer O. Dirlewanger mal k svojej brigáde takmer vlastnícky vzťah. Kompetencie vyšších veliteľských miest sa spravidla končili pri jeho dverách. Všetky vnútorné problémy jednotky riešil osobne vrátane disciplinárnych priestupkov, pri ktorých existovali v brigáde iba dva druhy trestov: bitka alebo smrť. Medzi dôstojníkmi Wehrmachtu mal zaslúženú povesť sadistu, alkoholika a nespoľahlivého protežanta špičiek SS. O tom sa presvedčil na vlastnej koži aj Friessner. Ten ho charakterizoval ako „málo sympatickú osobu so sklonmi k avanturizmu“. Pri inšpekcii divíznych veliteľstiev sa 15. decembra zastavil aj v Dirlewangerovom štábe v Plášťovciach.

V čase, keď každú chvíľu hrozil sovietsky prielom, našiel Oberführera bezstarostne sedieť za písacím stolom s cvičenou opicou na pleci. V štábe vládol chaos a nikto nebol schopný podať generálovi hlásenie o situácii na zverenom úseku. Friessner teda prikázal brigáde nepohnúť sa z miesta. Pri spiatočnej ceste však po Dirlewangerovom štábe nenašiel ani stopu, navyše sa pri tej príležitosti takmer dostal so svojím pobočníkom do zajatia.

Dirlewangerovej brigáde chýbali frontové skúsenosti. Predtým sa venovala najmä bezpečnostným operáciám v Bielorusku, neskôr potláčala povstania vo Varšave aj na strednom Slovensku. V decembri do jej práporov navyše pribudlo okolo 2000 nováčikov, napospol väzňov koncentračných táborov, dokonca aj politických! Tí na fronte pochopiteľne len čakali na prvú príležitosť dezertovať, čo v nasledujúcich dňoch aj urobili, a to po stovkách.

Jedinú spoľahlivú oporu tak Rintelen nachádzal iba vo zvyškoch svojej vlastnej divízie a spoliehal sa tiež na výpomoc 24. tankovej divízie, ktorá mu kryla ľavé krídlo.

Tak nastal štvrtok 14. decembra 1944. Volkov hneď ráno poslal do útoku 31. gardovú mechanizovanú brigádu. Rieku prekonala pri Vyškovciach nad Ipľom, teda pomerne ďaleko od Šiah, aby obišla centrum obrany mesta. Táto taktika „ľavého háku“ vyšla dokonale. Plk. K. F. Selezňov doviedol svoje vozidlá a samopalníkov až k dôležitej križovatke severne od Šiah. Tak odrezal Rintelenovým jednotkám jedinú možnú ústupovú cestu a vniesol do ich radov paniku.

O tretej popoludní čelne zaútočila na mesto 18. gardová mechanizovaná brigáda. Vpadla už do rozvrátenej obrany a po 18.00 mohol jej veliteľ pplk. A. M. Ovčarov hlásiť generálovi Volkovovi, že Šahy sú pod jeho kontrolou. Pridala sa aj 30. gardová mechanizovaná brigáda plk. M. V. Šutova, ktorá zostala brániť mesto od juhozápadu.

Okrem spomínaných dvoch brigád sa na útoku na Šahy zúčastnila aj rota ťažkých tankov IS-2 npor. P. E. Storožuka od 49. samostatného ťažkého tankového pluku. Takisto vzácnosť. Každá sovietska tanková armáda mala k dispozícii spravidla iba jeden takýto pluk vyzbrojenými tankmi IS-2 s hrozivými 122 mm kanónmi. Vo svojom názve mali zakódovaný monogram najvyššieho a nedotknuteľného Stalina. Ich nasadenie si velitelia armád vždy starostlivo premysleli. Ťažkých tankov, ktoré mohli čeliť nemeckým Tigrom, totiž nebolo nazvyš, takže všade, kde sa objavili, muselo ísť do tuhého. A pri Šahách zjavne išlo.

Takto prvé mesto na juhozápadnom Slovensku počas vojny zmenilo svojho pána. A to bol iba začiatok...

Pavol Šteiner

Zdroj: 
https://www.postoj.sk/62020/neznama-vojna-na-dolniakoch

Foto
Sovietski motostrelci na Hrone. 
Zdroj: Wikimedia.org

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujko Vasyľ:
-Moderňi ľiky, to je prosto čudo/zazrak. Ďakujuči nym sja moja Paraska zo zapalom pľuc, može staraty o mene, kiď mam smarkeľ...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať