November ’89 a utváranie bezbrehého kapitalizmu

November ’89 a utváranie bezbrehého kapitalizmu
16.11.2019

Ak niekto viní za dnešné nedostatky komunistov a eštebákov, je to pokrytectvo, lebo pravidlá nastavili neoliberáli.

Zhrniem svoj hodnotový aj metodický prístup k novembru ’89: Nepozerať sa na november ’89 očami VPN, ale vidieť VPN očami Novembra… Nepozerať sa na dedičstvo novembra ’89 výlučne cez prizmu formálnych inštitúcií a práv, ktoré sme ustanovili. Lebo to štrnganie a masová účasť na protestoch a manifestáciách sa dotýkala obsahu, zmysluplnej nádeje: iste nie ako návrat k roku 1968, ale ako jeho pokračovanie po definitívnom páde boľševizmu aj v Rusku. Nádej nie ako komunizmus, nie ako socializmus, ale ako úsilie o slobodu, spravodlivosť, humanizmus, reálny rast blahobytu a politickú demokraciu.

Pozrite si dobové transparenty a heslá. (Ani na jednom nenájdete „chceme kapitalizmus“, „totálna privatizácia“, „zrušenie sociálneho zabezpečenia“, „obmedzenie zamestnaneckých práv“, „sloboda špekulantom“, „priestor hazardným hrám“, „chceme súkromné bezpečnostné služby“, „fabriky milionárom“, „zdravotníctvo súkromným žralokom“… )

[ Aktivujte si Newsfilter, hlavný newsletter Denníka N. Nové vydania môžete čítať priamo v e-maili každý večer o 20:00. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Tak sa pozrime bez predsudkov na politický postup VPN. Nebudem na tomto mieste analyzovať tri strategické chyby VPN: opretie sa o normalizačných komunistov a vytláčanie tých reformných zo šesťdesiateho ôsmeho, potom nomináciu Vladimíra Mečiara za premiéra a napokon prechod na striktne čechoslovakistickú pozíciu v štátoprávnom usporiadaní. Dotknem sa tej, ktorá má priamy vplyv na naše dnešné problémy.

Paralelne so znovuoživeným čechoslovakizmom sa gálovská VPN stále zreteľnejšie prikláňala k pravicovému konceptu „šokovej terapie“ Václava Klausa. Je to zápas o sociálno-ekonomický obsah nového režimu. Vedel som – ako iste mnohí a rovnako bezmocní ako ja – že obsahom onoho nádejného „nového“ sa môže stať hrubá a neľudská realita „čistého“ kapitalizmu. Kratučko, kratučko po novembri ’89 prevládala gradualistická koncepcia transformácie plánovanej ekonomiky na trhovú, s konceptom malej privatizácie a deetatizácie veľkých podnikov (rozumej ich premena na akciovky vlastnené štátom…).

Tu ešte hrali dominantnú úlohu komárkovci či kočtúchovci, ale o niekoľko mesiacov ako blesk z čistého neba prichádza „šoková terapia“, koncept Jefryho Sachsa, ktorý si spolu s agresivitou thacherovskej politiky osvojuje Václav Klaus. Ošiaľ privatizácie, velebenie „súkromného“, kupónová privatizácia či vidina rýchleho bohatnutia urobili z týchto receptov gradualistov obštrukcie nostalgikov či reformných komunistov. Na chvíľu sa zazdalo, že by sa na pôde HZDS v jeho úplnom počiatku mohla zrodiť alternatíva ku Klausovi, ale Mečiarova avanturistická povaha a politika zmarili nádeje, vyhrala Húskova prokapitalistická politika „privatizácie ako vytvárania slovenskej kapitálovej vrstvy“ a táto „premúdra“ politika, len čo sa presunula z papiera do reality, degradovala na primitívne a priame rozkrádanie a z „kapitálovej vrstvy“ sa stala lumpenburžoázia.

A tak rovnako v Česku ako na Slovensku mal neoliberálny koncept otvorené dvere a je nepochybne zásluhou tandemu Mikloš – Dzurinda, že vtedajšie prostredie privatizačnej lumpenburžoázie kultivovali, ale zostala realitou oligarchov a finančných špekulantov. Neoliberálny koncept nemal účinnú protisilu. Šoková terapia znamenala porážku takzvaných gradualistov.

Ak teda niekto obsedantne viní za dnešné nedostatky komunistov a eštebákov, je to neuveriteľné pokrytectvo: lebo pravidlá nastavili neoliberáli, a to tak, že priestor na „podnikanie“ ostal otvorený, ba priam priťahujúci podvodníkov, vekslákov, mafiánov, oligarchov… A nepochybne sa medzi nimi uplatnili aj komunisti, ktorí buď niečo vedeli o podnikovom manažmente, alebo mali informácie o zahraničnom obchode. Ale toto prostredie finančno-mafiánskeho kapitalizmu nevytvárali komunisti, tí na ňom parazitovali. Vytvorili ho tí, čo šírili mýtus dokonalosti súkromného podnikania; tí, ktorí zas redukovali človeka na homo economicus; tí, čo proti akejkoľvek solidarite stavali trhovú individualitu; proti akejkoľvek štátnej regulácii zázračnú rozumnosť trhu…

Spomeňte si na permanentne opakovanú floskulu (napríklad aj Fedora Gála), že za socializmu sa štát o nás postaral, ale žili sme v klietke a teraz sa musíme naučiť žiť na slobode… A pod tou slobodou sa stále myslí zázračný, zbožštený trh, dokonalá to záruka slobody. Nuž teda už vtedy bolo zrejmé, ale dnes sa to stáva viditeľnejšie pre oveľa širšie vrstvy (aj časti inteligencie pôvodne očarenej primitívnou ideológiou maximálneho trhu a minimálneho štátu), že je to sloboda nekalej súťaže, korupcie, nelegálneho privlastňovania, daňových podvodov, finančných špekulácií, prania špinavých peňazí, podkopania zamestnaneckých práv, privatizácie súdnictva, polície atď.

Iba pripomeniem tým, ktorí si stále robia ilúzie: medzi prvými zákonmi z dielne VPN, ktoré prijal v apríli 1990 parlament, bol zákon o hazardných hrách (pod vznešeným názvom „o lotériách…“) a zákon o súkromných bezpečnostných službách (zasa pod honosnou hlavičkou živnostenského zákona): dva zákony, ktoré otvorili cestu prania špinavých peňazí (Václav Klaus však povedal, že on „nepozná špinavé peniaze“) a zakladania mafií. Neexistuje azda jediná mafiánska skupina na Slovensku, ktorá by nevyrástla na pleciach esbéesiek!

Áno, je pohodlné tvrdiť, že všetko negatívne je dôsledkom prežívajúcej komunistickej mentality či nevypudenia komunistov z nášho života. Pravda je opačná: charakteristikou postkomunizmu nie je to, že sa tu dakde trúsia nejaké relikty komunistov, ale práve lipnutie na tejto ideológii superlativizácie trhu, súkromnosti, nesolidarity a nelegálneho obohacovania sa. Táto ideológia zničila definitívne étos novembra ’89: lebo je nezlučiteľná s pluralitou, podriaďuje si totiž rovnako všetky politické strany aj inštitúcie. Je nezlučiteľná s univerzálnosťou, lebo delí spoločnosť na nespojité svety bohatstva a chudoby, privilégií a vylúčenia.

Slovenský model najprv „šokovej terapie“, potom „domácej kapitálovej vrstvy“ a následne „univerzálnej privatizácie“ či „oligarchizácie štátu“ je plodom práve tejto novej mentality bezohľadnej dravosti neobmedzovanej žiadnymi občianskymi, právnymi ani etickými normami. Je to dedičstvo revolúcie, ktorá síce našla svoju energiu v autentickom vystúpení občianstva proti normalizačným komunistom, ale ktorej reprezentácia ľahostajne a nekriticky podľahla zvodom nekultivovaného kapitalizmu. A to v jeho najhoršej povojnovej podobe formovanej neoliberálnou doktrínou.

IVAN MIKLOŠ: Ad: Boris Zala: November 1989 a utváranie bezbrehého kapitalizmu


BORIS ZALA
Autor je filozof, publicista, politik

Zdroj: 
https://dennikn.sk/1651408/november-89-a-utvaranie-bezbreheho-kapitalizmu/?ref=list

Foto:
Zdroj: TASR
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality