Nový štát Rusínom jeden sen nesplnil

Chudobný a zaostalý región pod Karpatmi postavilo pripojenie k Československej republike hospodársky i sociálne na nohy. 

Bola to akási romantická časť Československa, jeho takpovediac exotický, ba priam rozprávkový „Ďaleký východ“. Aspoň tak ju v období takzvanej prvej republiky mnohí videli. „V tomto kraji kopců na kopcích a roklí v roklích, kde se v tlejícím soumraku pralesů rodí prameny a umírají prastaré javory, jsou posud začarovaná místa, odkud se ještě nikdy nedostal ani jelen, ani medvěd, ani člověk,“ opisoval tento kraj vo svojom románe Nikola Šuhaj loupežník český spisovateľ Ivan Olbracht.

Podkarpatská Rus, ležiaca v najvýchodnejšom cípe medzivojnového Československa, síce historicky nepatrila ani k Slovensku a tobôž k Čechám a Morave, napriek tomu sa po rozpade Rakúsko-Uhorska stala súčasťou novej republiky. O tom, že sa tak stane, sa rozhodovalo v posledných mesiacoch prvej svetovej vojny a záujem o toto spojenie bol obojstranný. 

„Z mocensko-politického a bezpečnostného hľadiska to museli aj skeptici akceptovať ako správne rozhodnutie. Stali sme sa aspoň na chvíľu stredoeurópskou veľmocou, rozšírili sme si slovanské zázemie – v tom čase u nás žili viac než tri milióny Nemcov – a získali za suseda Rumunsko, ktoré bolo naším spojencom v zápase proti v tom čase rozpínavým Maďarom,“ povedal pred časom pre HN historik Peter Švorc.

Rusíni zase videli v začlenení do nového štátu nádej na zlepšenie svojej situácie. 

Zaostalosť, bieda, rozvrat
Rovnako ako Slováci, žili pred sto rokmi Rusíni z podkarpatského územia ešte stále v maďarskom područí a dá sa povedať, že mimo záujmu vládnych činiteľov. Aspoň čo sa týka rozvoja tohto regiónu a investovania doň. To isté platí aj o šľachtických rodoch, ktoré tam vlastnili majetky. Navyše, aj to málo, čo ľudia mali, zobrala prvá svetová vojna, ktorá v oblasti istý čas zúrila v plnej sile. 

„Bola tam stáročná zaostalosť, obrovská bieda a rozvrat. Treba si uvedomiť, že Podkarpatsko bolo tri roky miestom vojenských operácií. Po druhé, pozrite sa, aká bola maďarská politika na tomto území. Až 68 percent Rusínov starších ako 15 rokov bolo negramotných, neexistovala tu stredná vrstva, meštianstvo, ako to bolo sčasti na Slovensku a v Čechách. Tí ľudia žili tak, aby vôbec prežili,“ ozrejmuje dobové reálie pre HN predseda Okrúhleho stola Rusínov Slovenska Ján Lipinský.

Uhorská Rus, ako sa v tom čase toto územie označovalo, nemala s výnimkou soľných ložísk prakticky žiadne surovinové zdroje, cestná a železničná sieť bola vybudovaná minimálne, takže o rozvoji miestneho priemyslu nemohla byť reč. Väčšina obyvateľstva sa teda živila poľnohospodárstvom. „Problém bol však v tom, že Rusíni obývali severné hornaté časti územia, kde bolo viac lesa ako ornej pôdy. A na tej hospodárili tradičným trojpoľným spôsobom. Umelé hnojivá boli pre nich neprístupné, nehovoriac o modernej poľnohospodárskej technike,“ zdôrazňuje historik.

Ťažké hospodárske a sociálne pomery a takisto národnostný útlak dohnali mnohých Rusínov na prelome 19. a 20. storočia k emigrácii do zámoria. V Spojených štátoch amerických napokon vytvorili takmer 400-tisícovú komunitu, a práve v rámci nej sa začalo o budúcnosti Podkarpatska nielen čoraz intenzívnejšie hovoriť, ale aj konať.

Chceme žiť v Československu
Udalosti začali naberať spád v lete 1918, po tom, ako predstavitelia amerických Rusínov vytvorili svoju národnú radu (ANRUR), a najmä keď sa na jej čelo postavil 31-ročný právnik spoločnosti General Motors Grigorij Žatkovič. Po tom, ako s problematikou uhorských Rusínov oboznámil prezidenta Woodrowa Wilsona a ten mu odporučil, aby svoje kroky koordinoval s niektorým zo slovanských národov. To aj urobil a v októbri vstúpila ANRUR spolu s predstaviteľmi ďalších národov do Stredoeurópskej demokratickej únie.

Vtedy sa Žatkovič stretol aj s Tomášom Garriguom Masarykom a dá sa povedať, že v otázke budúcnosti, ktorou malo byť pripojenie Podkarpatskej Rusi k vznikajúcemu československému štátu ako jeho autonómnej časti, sa zhodli. Tento plán neskôr odobril aj zjazd amerických Rusínov a usporiadal medzi nimi referendum. S pripojením k Československej republike, v tom čase už existujúcej, súhlasilo v decembri 67 percent hlasujúcich.

Rusínov v Podkarpatsku si medzitým maďarská vláda Mihálya Károlyiho, vytvorená po páde monarchie, pokúšala získať na svoju stranu prísľubom autonómie. Pokusy o vytvorenie Ruskej krajny a poskytnutie samosprávy rusínskym župám sa však minuli účinkom. Jedným z dôvodov bolo aj to, že ľudia sa začali politicky prebúdzať, i keď stále nemali jasnú predstavu, kam by ich región mal patriť.

„Niežeby tam nebola inteligencia, bola, ale išlo o veľmi úzku vrstvu spoločnosti. Neexistovali tam ani žiadne politické hnutia, a ak, tak iba vo veľmi obmedzenej podobe. Oni vlastne ani veľmi nemali prehľad o tom, čo sa deje vo svete, a iba sprostredkovane sa k nim dostávali informácie o aktivitách amerických Rusínov,“ osvetľuje Ján Lipinský.

Napriek tomu vznikli v tom období v Podkarpatsku tri národné rady. „Jedna v Prešove, tá sa prikláňala k tomu, aby sa pripojili k Československu. Druhá bola v Užhorode a chcela zostať v rámci Maďarska a tretia v Chuste bola za pripojenie k Ukrajine. Začiatkom mája 1919 sa napokon tieto tri názorové prúdy zjednotili a prijali rozhodnutie, že najprijateľnejšou a najperspektívnejšou alternatívou bude pripojenie k ČSR,“ dodáva.

V tom čase už bola časť Podkarpatskej Rusi (po demarkačnú líniu stanovenú dohodovými mocnosťami) obsadená československým vojskom, čo podľa Jána Lipinskeho Rusíni prijali pozitívne. „Ľudia už chceli konečne pokoj a poriadok, aby sa ukončil chaos. Pre nich bolo podstatné, aby sa vytvorili podmienky na riadny hospodársky život, obnovenie dopravy, školstva, zdravotníctva. A československá armáda prinášala konsolidáciu. Samozrejme, nie všetkým sa to nepáčilo, proti boli najmä Maďari a niektorí robili sabotáže, ale väčšina obyvateľstva tento krok vnímala ako stabilizáciu.“

Definitívne odobrila pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu, ako jeho budúcej autonómnej časti, Saintgermainská mierová zmluva, podpísaná v Paríži v septembri 1919.

S Československom prišlo 20. storočie
Čo vlastne Československá republika týmto spojením získala? V číselnom vyjadrení územie s rozlohou 12 617 štvorcových kilometrov, na ktorom sa nachádzalo 487 obcí s 585-tisíc obyvateľmi. Prakticky od začiatku začala ústredná vláda v Prahe podnikať kroky, aby zaostalý región skonsolidovala a následne pozdvihla.

„Jedným z prvých krokov bola pozemková reforma. Pôdy však bolo málo. U nás v Mukačevskom okrese, na rovine, ktorá bola z dvoch tretín pokrytá lesmi, sa začalo s ich výrubom a premenou na poľnohospodársku pôdu. Tú potom rozdelili ľuďom, ktorí si na to mohli brať úver. Ale štátny bankový, nie u úžerníkov, čo malo tiež pozitívny ohlas,“ vysvetľoval historik a rusínista Ivan Pop v televíznom dokumente nazvanom V osídlach veľmocí.

Počas pozemkovej reformy (tá prebehla v celom Československu) podliehalo na Podkarpatskej Rusi záboru približne 240-tisíc hektárov pôdy, patriacich 104 veľkostatkom. Rozdelili ju asi 40-tisíc rodinám, z ktorých bolo asi šesťtisíc rodín bezzemkov. Novú poľnohospodársku pôdu sa podarilo získať nielen výrubom lesov, ale aj melioráciou bahnitých nížin v Potisí, do čoho štát investoval desiatky miliónov korún.

To však zďaleka nebolo všetko. Obrovské investície smerovali najmä do výstavby infraštruktúry. „Spomeniem napríklad železnice. Z Jasiny, ktorá bola najvýchodnejšou obcou republiky, sa v roku 1919 dalo dostať vlakom do Prahy za dva až tri dni. Trate boli v zlom stave, mosty provizórne, išlo sa veľmi pomaly. Česi to dali v priebehu štyroch-piatich rokov do poriadku a v polovici 20. rokov ste už mohli tú istú trasu absolvovať asi za 20 hodín. Podobné to bolo s cestami, takisto bolo treba urobiť nové a postaviť desiatky mostov,“ hovorí Ján Lipinský.

Nie celkom sa podarilo predstavy naplniť v oblasti priemyslu. Napriek rôznym plánom na Podkarpatskej Rusi v období prvej republiky žiadne významné podniky nevznikli a objem tamojšieho priemyslu predstavoval z hľadiska počtu závodov a ich zamestnancov necelé jedno percento celoštátneho.

Významnou zmenou prešli podkarpatskoruské mestá a obce. Užhorod, ktorý bol hlavným správnym centrom tejto časti republiky, sa v priebehu niekoľkých rokov zmenil zo špinavého provinčného mestečka na moderné mesto s novými administratívnymi i obytnými budovami a štvrťami. Podobne ďalšie ako Mukačevo, Berehovo či Chust.

„Trochu nadnesene sa dá povedať, že s Československom prišlo na Podkarpatskú Rus 20. storočie. Postavili sa nové a moderné nemocnice aj školy, základné i stredné. Keď som spomínal, že v roku 1919 tam žilo 68 percent negramotných dospelých, tak do roku 1938 sa ich počet znížil pod 20 percent,“ dodáva Lipinský, podľa ktorého bola najmä v prvých pätnástich rokoch pomoc českých a postupne aj slovenských odborníkov v tomto regióne nezastupiteľná.

Autonómia bola problémom
Napriek priam astronomickým investíciám vlády a nespochybniteľnému hospodárskemu i sociálnemu pozdvihnutiu Podkarpatskej Rusi však počas celých takmer 20 rokov spolužitia v jednom štáte zostával medzi Užhorodom a Prahou jeden neuralgický bod. Bol ním prísľub autonómie pre tento región, obsiahnutý nielen v spomínanej Saintgermainskej mierovej zmluve, ale zakotvený aj v československej ústave.

Názory na prieťahy v otázke autonómie Podkarpatskej Rusi sú dodnes rôzne. Podľa jedných sa Československá republika potrebovala po svojom vzniku v prvom rade zastabilizovať, keďže v nej žilo viacero národností a niektoré mali odstredivé tendencie. Iní argumentujú obavami, že udelenie autonómie mohli využiť radikálne maďarské kruhy a iniciovať pripojenie územia k Maďarsku. A výnimkou nie sú ani názory, že išlo o prejav koloniálneho postoja Prahy. 

Ján Lipinský ponúka iný pohľad. „Problém bol vo finančnom krytí nákladov, to si treba uvedomiť. Podkarpatská Rus prispievala do rozpočtu Československa tromi až štyrmi percentami, to znamená, že v mnohých oblastiach musela byť dotovaná. To sa týkalo investícií, výstavby, priemyslu, obrany, vzdelávania. A väčšina dotácií išla z Čiech a Moravy. Čiže jedna vec je prijať autonómiu, ale druhá vec ju finančne utiahnuť. Toto bol problém, o ktorom sa veľmi nehovorilo. Podkarpatská Rus nemala ešte dostatočnú hospodársku silu, ekonomika tam nebola dostatočne rozvinutá. Všetko však k tomu smerovalo a myslím si, že o ďalších 10 až 15 rokov by sa postavila na nohy podobne ako Slovensko.“

Práve túžba po vlastnej samospráve napokon viedla v 30. rokoch aj v tejto časti republiky k nárastu nielen autonomistických, ale aj iredentistických síl. Podkarpatská Rus sa napokon autonómie dočkala. V októbri 1938, krátko po tom, ako aj Slovensko. To už však aj do jej osudov nepriaznivo zasahovali vonkajšie faktory – Mníchovská dohoda a predovšetkým Viedenská arbitráž, po ktorej časť územia stratila. A v marci 1939 ju napokon pohltilo Maďarsko. Súčasťou Československa sa už nestala. Po druhej svetovej vojne ju Stalin pripojil k Sovietskemu zväzu. To už je však iná história. 

Andrej Šimončič, redaktor Hospodárskych novín

Zdroj:
www.hnonline.sk

Foto: 
Anton BESKID