O osude rusínskych Židov v Uličskej doline 

O osude rusínskych Židov v Uličskej doline 
27.01.2020

Pred druhou svetovou vojnou v každej z rusínskych dedín v Uličskej doline žili Židia. Tento kraj bol odjakživa ich domovom a ostatní obyvatelia dedín ich so samozrejmosťou považovali za svoju súčasť.  Po vojne sa zo všetkých deportovaných vrátilo len dvanásť Židov, ostatní zmizli v pekle koncentračných táborov. Tých čo prežili a chceli na samom okraji Slovenska začať nový život, zavraždili už po prechode frontu v Kolbasove banderovci. Z celej židovskej komunity zostala v Uličskej doline len jedna žena – Gizeala Lipovská, ktorá dodnes žije v Uličskom Krivom. Tu sú jej osobné spomienky i „vyrozprávaná pamäť “ obyvateľov Kolbasova, ktorí žili v čase zabudnutej tragédie.     

Rusínska obec Kolbasov nesie svoju osobitnú historickú traumu. Kolbasovskí Židia prežili holokaust a po vojne sa vrátili domov. Násilná smrť ich zastihla pol roka po skončení druhej svetovej vojny v ich rodnej dedine, keď si mysleli, že hrôzy, ktoré zažili sa už nikdy nebudú opakovať. Šiesteho decembra 1945 v Kolbasove banderovci brutálne vystrieľali jedenásť  mladých Židov a ďalších štyroch v Uliči.  Ich mená boli Šándor Stein, Ružena Steinová, Lenka Schonbergová, Estera Schonbergová, Estera Jakubičová, Sára Jakubičová, Gizela Grummerová, Mendel Pollak, Helena Pollaková, Sára Bergidová, Jozef Lieber, Gizela Lieberová, Estera Fakkovičová a Adolf  Schächter.     

Rekonštruovať kolbasovskú tragédiu na základe výpovedí vtedy žijúcich obyvateľov je čoraz ťažšie. V dedine žije už len zopár posledných pamätníkov tejto udalosti. Väčšina z nich obmedzuje svoju rozprávačskú aktivitu na strohé odpovede, ktorými nedokážu prekonať sugestívnosť položených otázok. To čo prežili, je vzdialené od času výpovede šesť desaťročí. Boli vtedy mladí a ich vtedajší rozhľad a životné skúsenosti oslabovali schopnosť pochopiť a uvedomiť si “dôležitosť“ prežitého. 

Podľa ich rozprávania je však isté, že sa v tú mrazivú decembrovú noc zišli v dome Mendela Polláka Židia z Kolbasova i okolia. „Pollákov dom, kde bola pred vojnou krčma a obchod bol jediným židovským domom, ktorý v Kolbasove zostal. Ostatné cez vojnu zhoreli, preto tam bývalo v tom čase toľko ľudí,“ vysvetľuje vyše osemdesiatročný Ján Kič.        

Ukrajinský nápis na kolbasovskom obecnom úrade hovorí, že obec oslobodila Červená armáda v novembri 1944. Vojna tu však vtedy neskončila. V ťažko dostupnej Uličskej doline totiž aj rok po oslobodení terorizovali obyvateľstvo ozbrojené banderovské bandy. Zdržiavali sa najmä v Novej Sedlici, kde mali veliteľstvo. Šiesteho decembra 1945 však zavítali do Kolbasova. „Prišli s koňmi na dvoch saniach, ktoré skryli do susedného dvora a potom išli k Mendelovi. Ten už mal v dome nachystaný tovar, chystal sa zasa otvoriť obchod. Židia si mysleli, že sa najedia, napijú a odídu, “ spomína Juraj Vojnár.    

Ján Kič sa na jar 1945 vrátil z frontu. „Keď Rusi prišli do dediny povedali, že musím ísť s nimi. Prešiel som frontom až do Prahy. Zaradili ma do prieskumnej jednotky, mali sme za úlohu chytať živých Nemcov. Nakoniec sme chytili iba takého Rusnáka jak aj ja,“ približuje svoje vojnové zážitky.

Kič zažil ťažké boje pri Liptovskom Mikuláši, nikdy si nemyslel, že po návrate domov ešte niekedy uvidí zastrelených ľudí.  V ten večer chystal s niekoľkými ďalšími chlapmi za robotou do Čiech. Chceli ešte zájsť k Mendelovi na horný koniec dediny kúpiť si fľašu na cestu, keď ich pred jeho domom prekvapili v tme banderovci. „Všetkých nás postavili k stene. Uprostred cesty stál ľahký ruský guľomet,“ hovorí. Kič chcel banderovcovi, čo stál najbližšie povedať, že pred pár mesiacmi s takým sám bojoval na fronte, ale ten naňho skríkol: „Choď nabok, lebo náhodou trafí guľka aj teba,“. Banderovcovi sa obávali, že by chlapi mohli zburcovať ľudí v dedine, preto im prikážu, aby čakali v poslednom dome. „Neposlúchli sme a poza humna sme utekali naspäť do dediny,“ hovorí Kič. Keď však začujú streľbu, zľaknú sa a poberú sa smerom do Stakčína, ako plánovali. Po ceste stretnú vojsko. Armáda, ktorá nocovala v Dare v ten večer postupovala do Kolbasova, ale pre veľký sneh sa nedostali do kopca pred Príslopom.                  

Juraj Bobela bol Mendelov sused. Na mieste, kde stál židovský dom je dnes obchod a požiarna zbrojnica. „Ešte tam vidno kameň zo základov toho domu. V ten večer sa tam zišlo dvanásť mladých židov, boli medzi nimi veľmi pekné dievčatá, viacerí chlapci s dediny o ne mali záujem. Židia, ktorí sa vrátili z koncentrákov držali pospolu, na to že môžu prísť banderovci radšej nemysleli,“ hovorí Bobela    

Keď ľudia v dedine začuli streľbu, nikto sa neodhodlal vyjsť vonku. 
Až ráno sa odvážili vojsť do Pollákovho domu, našli tam zmasakrovaných Židov. „Ešte v ten deň nakázal richtár mŕtvych pochovať, žiadny smútočný obrad sa nekonal,“ spomína Juraj Vojnár. Všetkých ponosili do spoločného hrobu na židovskom cintoríne v obci. „Asi o dva mesiace prišli Židia z Humenného, telá vykopali a odviezli na humenský cintorín. Pomáhali im miestni ľudia,  každý z nich za to dostal  fľašu rumu,“ tvrdí Vojnár. Starý židovský cintorín je dnes zarastený krovím, možno tam napočítať deväť náhrobných kameňov.  

Existuje priamy svedok masakry v Mendelovom dome. Banderovci všetkých v dome postrieľali – okrem Heleny Jakubičovej. „Keď sa začalo strieľať, mladé dievča spadlo za posteľ a zakryla sa perinou. Celú noc prežila v dome s jedenástimi mŕtvymi,“ povie Kič.  „Ráno Heňu našli, prišiel po ňu Žid z Ruského Potoka a hneď odišli do Humenného a potom vraj do Izraela,“ hovorí Juraj Vojnár. Dievča sa už nikdy do Kolbasova nevrátila. Márne po nej roky pátral Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku i Červený kríž. 

Prešlo viac ako päťdesiat rokov, kým si židovské obete v Kolbasove dôstojne uctili. V roku 1996 odhalili na stene obecného úradu pamätnú tabuľu na pamiatku zavraždených v ukrajinskom, slovenskom a hebrejskom jazyku. Jej text nehovorí o banderovcoch, ale o ozbrojenom komande. Nikdy sa nezistilo kto presne vraždil. Nápis na tabuli znie: Na večnú pamiatku židovských martýrov brutálne zavraždených príslušníkmi ozbrojeného komanda 6. decembra 1945.

V minulom režime sa udalosť nepripomínala. „Nikdy sa tu nekonali žiadne pietne alebo spomienkové stretnutia. Oficiálne sa o tom nehovorilo, ľudia sa však roky k udalosti vracali a rozoberali ju. Tvrdilo sa, že Židov niekto udal, asi niekto z tých, čo im závideli, že začnú znova obchodovať“ hovorí Juraj Vojnár. 

V neďalekej dedine Uličské Krivé dnes žije vyše osemdesiatročná žena, ktorá tvrdí, že sa s Jakubičovou, ktorá prežila masaker, stretla po mnohých rokoch v Spojených štátoch. Volá sa Gizela Lipovská, sama prežila Osvienčim a ako jediná sa potom vrátila domov. „Jej manžel mi zakázal sa s ňou o tom rozprávať. Potom, ako odišla z Kolbasova, nikdy o tej noci nikomu nič nepovedal,“ tvrdí Lipovská.        

Gizela Lipovská  sa narodila v Uličskom Krivom a tam žije aj dnes. Všetci jej blízki zahynuli v koncentračných táboroch alebo po vojne odišli za more, lebo nechceli zostať v krajine, ktorá ich vydala na smrť. Iba ona sa potom, ako prežila rok v Osvienčime, rozhodla vrátiť do rodnej dediny. Zostala, aj keď vo svojom dome našla bývať cudzích ľudí a všetky jej veci zmizli. Nerozhodla sa odísť dokonca ani vtedy ani vtedy, keď sa po svojom návrate dozvedela o kolbasovskej tragédií a poslední banderovci sa ešte stále potulovali po okolitých lesoch. Jej rodné meno je Weisbergerová. Má 82 rokov a je dnes posledným Židom, ktorý ešte žije v okrese Snina.   

Nikdy sa ešte verejne nevyrozprávala zo svojej osobnej traumy. Žila totiž viac ako päťdesiat rokov v malej dedine na okraji republiky bez kontaktu s oficiálnymi židovskými organizáciami. Nikto sa preto nezaujímal o jej svedectvo o udalosti, ktorá prepísala dejiny. O Osvienčime nechce Gizela Lipovská hovoriť ani dnes. Nie je to preto, žeby si na hrozné udalosti nepamätala. Všetko jej spomínanie však prerušuje jedna otázka, ktorá sa vracia znova a znova: „Prečo sa to stalo, načo a pre koho to bolo dobré,“ opakuje veľakrát. Stále má strach, že by jej niekto, preto že je Židovka mohol ublížiť. „Neverím už nikomu,“ povie. Po dlhom prehováraní sa rozhodne: „Tak Vám niečo porozprávam, aj keď vy mladí nedokážete pochopiť, čo sa vtedy dialo,“.      

Dejiny sa zmocnili osudu Gizely Lipovskej po prvýkrát v roku 1941. Uličské Krivé, kde žila so svojimi deviatimi súrodencami a rodičmi, sa nachádzalo na území, ktoré bolo na základe Viedenskej arbitráže v roku 1938 odovzdané Maďarsku. Jej brat ušiel do Ruska aby nemusel ísť do vojny za cudziu krajinu. Ako rodina diverzanta sa všetci stali nespoľahlivými. „Prišli po nás v jedno skoré ráno v roku 1941. Zobudili nás, skoro nič sme si nestihli zobrať, potom nás naložili do dobytčích vagónov a viezli na Podkarpatskú Rus,“ spomína Lipovská. 

Nevie, ako dlho šli vlakom, ale niekedy stáli v staniciach aj týždeň. Potom zastali v poli a už nešli ďalej. „Boli nás tam stovky – Poliaci, Maďari, Ukrajinci, Slováci. Bola zima, nemali sme čo jesť a len sme čakali na smrť,“ hovorí.  Ľudí z tohto provizórneho tábora postupne odvážali. Lipovská nevedela kam, ale rozprávalo sa, že ich strieľali. „Vraj im prikázali vykopať si hroby a potom ich zastrelili. Neskôr o tom hovoril Žid zo Zboja, ktorý to prežil s prestrelenou nohou,“ tvrdí. 

Po pár týždňoch živorenia v zemi nikoho im dovolili vrátiť sa domov. Nepobudli tam dlho. Druhýkrát prišli po nich v máji 1944. Keď dorazili do Osvienčimu, za strašného kriku sa otvorili vagóny a začala selekcia. O Gizele dôstojník SS rozhodol, že pôjde na prácu. Na rampe videla svojich rodičov a osem súrodencov poslednýkrát. „Vtedy nás rozdelili, nepracovali sme spolu. Neviem, kedy a ako zomreli, nikdy som už o nich nič nepočula, asi skončili v plyne,“ hovorí.   

Lipovská nedokáže hovoriť o všetkých zverstvách, ku ktorým dochádzalo v „továrni na smrť“. Zážitok holokaustu je podľa nej nevypovedateľný. „Robili sme tie najťažšie práce. Prežila som asi vďaka tomu, že som bola z domu naučená ťažko robiť na poli,“ myslí si dnes. Horšie, ako  práca bol neustály hlad. „Človek nedokázal myslieť na nič iné, len ako zohnať niečo na jedenie. Išlo len o jedno – ako prežiť. Ak však niekto čo len zdvihol šupy porozhadzované na zemi, musel potom celú noc stáť na mraze a ešte ho polievali vodou ,“ sprítomňuje dávne utrpenie.

Lipovská sa stala aj súčasťou jednej z najsmutnejších kapitol tábora, ktorým boli lekárske pokusy na väzňoch. Patrí k tým, ktorí prišli do kontaktu s neslávne známym lekárom Jozefom Mengelem. Následky na svojom zdraví si nesie dodnes. Nikdy preto nemala deti. „Nebudem o tom hovoriť,“ povie.                    

V roku 1945, keď sa k Osvienčimu blížil ruský front, bola Gizela Lipovská spolu s ďalšími 58 –tisíc väzňami prinútená k pochodu smrti – väčšia časť z nich bolo v ich priebehu zavraždená. „Každého kto nevládal, tam zastrelili. Jesť sme takmer nedostávali. Hnali nás stále ďalej. Po nemeckom území sme sa presúvali od tábora k táboru, všade sme ťažko pracovali na budovaní obranných postavení, opravovali sem koľajnice, letiská, “ pamätá si. „Najviac mi poškodil Ravensburch, veľmi som tam zoslabla,“.         

Miesto, kde k nim dorazila ruská armáda, Lipovská nepozná. Bola vyčerpaná a veľmi chorá, takmer už nevnímala. Pamätá si, že všetci väzni šli po oslobodení na očistu. Potom im Rusi dali najesť, ale po dlhých mesiacoch hladovania to pre mnohých znamenalo smrť. Nakoniec všetci prešli zberným táborom v Budapešti. „Boli tam ľudia zo všetkých koncentrákov,“ spomína. Domov sa pre chorobu vrátiť nevládala, preto ju jej priateľka, s ktorou prežila pochod smrti, vzala do sanatória jej otca niekde v Maďarsku.      

Po pol roku v sanatóriu, sa náhle rozhodla, že sa vráti domov. Jednoducho ju niečo ťahalo do Uličského Krivého aj keď vedela, že nikto z jej rodiny sa tam už nevráti. Prežil len brat, ktorý odišiel do USA. Nevie vysvetliť prečo sa vtedy vrátila do Uličského Krivého.  „Musela som odísť. Šla som v zime, hranice som prechádzala lesom na čierno, lebo som nemala doklady,“ hovorí. Dátum svojho príchodu si pamätá presne – 6. januára 1946. Keď však konečne dorazila do dediny, oľutovala svoj návrat. V dome jej rodičov totiž bývali ľudia, ktorým cez vojnu zhorel ich príbytok. Zostali tam až do roku 1955. Bývala spoločne s nimi, kým si nepostavili vlastný dom. „Neboli radi, že som sa vrátila.“ Všetky jej veci popredali Maďari na dražbe. Napriek tomu sa rozhodla začať odznova.

Po vojne zostala  v Uličskom Krivom - ako jediný Žid v širokom okolí. Zo svojou tragédiou sa vyrovnávala sama. „Mala som možnosť odísť do Ameriky, bola som sa tam dvakrát pozrieť za bratom, ale nezostala som. Žila som tu ako som mohla.“  Predávala v miestnom obchode, vydala sa za kresťana a tvrdí, že celý život prežila s obyvateľmi dediny ako so svojimi blízkymi. „Žila som tu so susedmi ako sestra s bratom.“

Židovskú kartu proti nej obrátili iba raz. „Manžel bolo tajomníkom MNV. Keď ho chceli dostať z funkcie priťažilo mu, že som Židovka,“ tvrdí.  

Spomienky na transport, rampu, plynové komory, krematóriá spred šesťdesiatich rokov Lipovskú prenasledujú dodnes. Vďaka osobným  svedectvám ľudí ako ona, nemôže byť Osvienčim zabudnutým  obdobím ani pre nás.        

Fakty o Osvienčime

Osvienčim (po nemecky Auschwitz), v ktorom dokázala prežiť viac ako rok  Gizela Lipovská, bol najväčším nemeckým koncentračným a vyhladzovacím táborom. Bol založený na Himmlerov rozkaz v apríli 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. V marci 1941 prikázal Himmler vedľa kmeňového tábora postaviť druhý rozsiahlejší komplex, ktorý nazval Osvienčim II – Birkenau (Brzezinka). Ten sa stal centrom masového vyvražďovania Židov. V marci 1942 v neďalekých Monoviciach zriadili tábor Osvienčim III, ktorý sa stal továrňou na výrobu syntetického kaučuku. K Osvienčimu patrilo aj 45 ďalších pracovných táborov. 

V plynovej komore v Birkenau v septembri 1941 prvý raz vyskúšali na stovkách sovietskych zajatcov vražedné účinky cyklónu B. Neskôr tu boli postavené štyri veľké plynové komory, v ktorých mohlo byť denne zavraždených šesťtisíc ľudí. Podľa väčšiny zdrojov sa na týchto miestach prvá masová vražda Židov pomocou plynu uskutočnila 12. mája 1942. Od konca marca 1942 začali do tábora prúdiť židovské transporty z nacistami ovládaných krajín a zastavili sa až v júli 1944. Končili sa tu aj takmer všetky transporty z nášho územia. Podľa rôznych odhadov bolo v Osvienčime zmarených 1,2 až 1,6 miliónov ľudských životov – prevažne Židov, ale aj Poliakov, Rusov a Rómov. Keď 27. januára vstúpila do tábora Červená armáda, našla tu 7650 vyčerpaných a chorých väzňov a veľa dôkazov o zločinoch, ktoré nacisti nestačili včas zničiť.

Osvienčim sa stal symbolom udalosti, ktorá pretrhla kontinuitu morálnych a duchovných dejín Západu. Nemecký mysliteľ Theodor Adorno to zhrnul do metafory, že po Osvienčime už nie je možné písať básne. Podľa Imre Kertésza, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, je Osvienčim „nulovým bodom dejín“, od ktorého musia ľudia začať celkom odznova hľadať všeobecne platné hodnoty.
                      
Kto boli banderovci?

Menom banderovci (niekedy benderovci) sa označovali skupiny ľudí, ktoré sa v závere 2.svetovej vojny sformovali z Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Meno dostali podľa Stepana Banderu, ktorý UPA viedol. Bola to ozbrojená zložka Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorá usilovala o obnovu samostatnej Ukrajiny. Jej príslušníci po napadnutí  Sovietskeho zväzu fašistickou armádou využili situáciu a vyhlásili samostatnú Ukrajinu. Po tom, čo Nemci v roku 1941 ukrajinskú vládu rozohnali, bojovala časť UPA proti nim. V roku 1944 sa ale Nemci rozhodli banderovcov využiť, preto začala UPA bojovať proti postupujúcej sovietskej armáde. Po ich porážke početné skupiny banderovcov prešli do lesov v poľsko-ukrajinskom pohraničí, kde sa udržali aj po prechode frontu. Počítali s tým, že sa im podarí prejsť do Rakúska alebo Nemecka, kde dúfali, že získajú štatút vojnových zajatcov. Na územie východného Slovenska sa začali dostávať od leta 1945. Rabovali najmä jedlo, dobytok, šatstvo, alkohol a lieky. Ich hlavné sily však boli zlikvidované v Poľsku a na Ukrajine, na území Slovenska operovali až do roku 1947, keď proti zbytkom banderovcov zasiahla armáda a zbor SNB v tzv. Akcii B.              

AS

Foto:
Ilustračné
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality