Od pasenia kráv na Tehelné pole. Bol som ako Popolvár, vraví hráč Slovana

Ján Medviď, dnes 76-ročný,  vyrastal v dedine Stročín, v okrese Svidník. Má dva tituly, zahral si aj na Maracane.

Keď bol chlapec, netušil, že sa v krajine hrá nejaká liga, nevedel ani to, že existuje veľké ihrisko a na ňom veľké bránky so sieťou. Ale vo futbale to dotiahol ďaleko. Najskôr do Prešova, potom na Tehelné pole, do reprezentačného dresu a v ňom aj na slávnu Maracanu.

„Takú kariéru má málokto. Bol som ako popolvár,“ podotkne Ján Medviď a uchlipne si z horúceho nápoja v obľúbenej kaviarni, kde sa už roky stretáva a debatuje s priateľmi, tiež bývalými hráčmi.

„Pohyb nám bol veľmi blízky. Na futbalové zápolenia nám stačili bránky z kameňov alebo palice zapichnuté do zeme a handrák, čiže košele zviazané šnúrami do tvaru lopty.

Najčastejšie sme hrávali v chotári dediny, kde sa pásli kravy. Cibrili sme si pri hre aj periférne videnie, lebo sme museli jedným okom sledovať, aby nám tie kravičky niekam neušli. Aj občerstvenie zodpovedalo dobe a pomerom.

Bol to najmä chlieb s maslom a cibuľou a voda z potoka, ale občas sme si upiekli aj zemiaky v pahrebe alebo z domu niekto priniesol slaninu,“ vyťahuje spomienky na detstvo.

„V dedine bola jedna televízia, pri ktorej sme sa schádzali, desiati sme si posadali na zem a pozerali rozprávku. Keď sme si kúpili prvé bakelitové rádio, prvý raz som počul reportáž z futbalového zápasu.

Dodnes si pamätám, že hrali proti sebe ČH Bratislava a Glasgow Rangers a za domácich nastúpil Cimra. Jeho meno som si zapamätal, lebo cimra sme hovorili u nás chodbe,“ dodá Ján Medviď.

Nerobce chlapcovi problémy
Do veľkého futbalu vstúpil v Tatrane Prešov, kde už pôsobil jeho starší brat Michal. Pre chlapca z dediny to bola obrovská zmena. Futbalová aj životná.

„Doma som si tisíckrát kopal loptu o múr a získal kopaciu techniku, ale kombináciu a technické finty som sa naučil až v kolektíve, to mi kravy neukázali,“ vraví.

Zážitkom pre mladého chlapca bol aj letecký zájazd s Tatranom do Sudánu. „Všetko som sledoval s otvorenými ústami a hltal som, čo vraveli bratia Pavlovičovci či Jožo Bomba, prešovské futbalové ikony. Veľmi som si cenil, že ma medzi seba vzali.“

Chýrny Slovan videl prvý raz na vlastné oči v roku 1963, keď zo strechy prešovského štadióna sledoval aj s ďalšími dorastencami ligový duel proti Tatranu. Vtedy ešte netušil, že s týmto klubom spojí podstatnú časť kariéry.

„Končil som strednú školu, brat už v tom čase bol v Bratislave, prestúpil do Červenej hviezdy. V prípravnom zápase proti Stropkovu som strelil dva góly a v rozhlase po drôte si redaktor položil rečnícku otázku, či si Tatran tohto mladého chlapca udrží.

Chcel som odísť, zašiel som na poštu a telefonoval bratovi, že prídem za ním. Prešovčania ma však nechceli pustiť. Vtedy zasiahol Ján Karel, môj futbalový tútor a tréner z dorastu, ktorý na výbore klubu predniesol historickú vetu: Nerobce chlapcovi problémy, pušcice ho.“

V kabíne so svojimi vzormi
V lete 1964 pricestoval Ján Medviď do Bratislavy s jedným kufrom. Brat mu našiel ubytovanie a po niekoľkých týždňoch sa mu ozvali zo Slovana s ponukou na trénovanie, najskôr s béčkom.

„Pamätám si, že na prvý priateľský zápas za áčko som nastúpil proti Hutníku Sereď. Vyhrali sme 7:1, dal som päť gólov a veľmi ma to povzbudilo,“ zaspomínal si Medviď.

„Keď som prvý raz vstúpil do kabíny Slovana, boli tam Schrojf, Bimbo Popluhár, Vengloš... Osobnosti, ktoré som ako chlapec na prešovskej tribúne obdivoval. Keď som sa medzi nich dostal, chcel som sa im vyrovnať. Na tréningu som nikdy nič neodflákol. Nikdy som nezabudol na to, ako ma Slovan potiahol a dodnes k týmto ľuďom prechovávam úctu,“ dodal s vážnosťou v hlase.

So Slovanom začal Medviď aj púť v Pohári víťazov pohárov v pamätnej sezóne 1968/69, ale potom odišiel na vojenčinu do Banskej Bystrice. Triumf v PVP, ktorí belasí dosiahli po finálovom víťazstve nad FC Barcelona, mu tak hrou osudu unikol.

„Každý sa ma na to pýta. Nie som typ, ktorý by nad tým lamentoval. Musel som sa cez to preniesť. Je pravda, že v Slovane už som začal stagnovať a pôsobenie v Dukle Banská Bystrica ma znovu naštartovalo. Bola tam výborná partia, postúpili sme do najvyššej súťaže,“ vysvetlil Medviď.

Po vojenčine sa vrátil do Slovana, s ktorým získal dva majstrovské tituly – v rokoch 1974 a 1975. Obliekol si aj dres československej reprezentácie. Vďaka futbalu precestoval celý svet.

Proti hviezdnej Brazílii
V lete 1972 odišiel do Brazílie na Pohár nezávislosti, kde sa československý tím stretol postupne s domácou Brazíliou, Škótskom a Juhosláviou.

Brazília nastúpila aj s hviezdami, ktoré v roku 1970 získali v Mexiku titul majstrov sveta - Jairzinho, Gérson, Tostão, Rivelino, Paulo César či Brito. Zápas sa skončil bezgólovou remízou a na slávnej Maracane ho sledovalo 115 000 divákov.

„Bol to výnimočný zážitok, hralo sa v krásnej atmosfére. Na štadióne bola ešte priekopa s vodou, ktorá bránila divákom preniknúť na hraciu plochu,“ vybavuje si spomienky Ján Medviď, ktorý nastúpil vo všetkých troch súbojoch.

O niečo neskôr si zahral s olympijským tímom Československa v Indonézii, kam na pozvanie organizátorov pricestoval ako hosť aj Pelé.

„Bolo tam osem hráčov zo Slovana, rodil sa základ tímu, ktorý o niekoľko rokov získal európsky titul. Pelé mal slávnostný výkop. Prišiel z tribúny, oblečené mal biele sako a červené nohavice a ako vždy sa usmieval. Na žiadosť hostiteľov sa podpísal na zadnú stranu zápisu o stretnutí. Mám ho niekde odložený, len ho neviem nájsť,“ hovorí Medviď.

Zahral si aj v kvalifikácii ME 1976 - na Cypre a doma proti Portugalsku. „Veľmi vydarený zápas,“ zhodnotil jednou vetou pamätné víťazstvo 5:0 v Prahe na Letnej.

V kvalifikácii československí futbalisti predbehli v 1. skupine okrem Portugalska a Cypru aj Anglicko. Vo štvrťfinále vyradili Sovietsky zväz a na konci tejto púte zdvihli nad hlavu trofej pre majstrov Európy.

Na legendy sa nezabúda
Po skončení kariéry v Slovane pôsobil ako hrajúci tréner v Rakúsku a neskôr sa dostal v pozícii trénera do arabského sveta. „Bol som v Kuvajte, Saudskej Arábii, Spojených arabských emirátoch, aj v Katare. Zažil som bohatstvo, aj chudobu,“ opisuje.

Dnes ho občas môžete zastihnúť v hľadisku Tehelného poľa alebo v obľúbenej kaviarni s partiou bývalých hráčov, ktorú stmeľuje.

„Žijeme ako každý so svojimi starosťami, vyrovnaní s vekom, chorobami. Nesťažujeme sa, hrali sme futbal s vášňou a z lásky. Boli sme skromní a takí sme aj zostali. Myslím, že to najpodstatnejšie mám už za sebou. Okrem športovej kariéry staviam nadovšetko rodinu - dcéru, syna a ich deti.“

Ján Medviď využije každú príležitosť, aby upriamil pozornosť na osobnosti Slovana a slovenského i československého futbalu. Nie na seba, na to je príliš skromný, ale na svojich niekdajších spoluhráčov, trénerov, aj súperov.

„Bazilejská a belehradská generácia si zaslúži, aby sme spomínali jej úspechy. Už sa nikdy nezopakujú. Vďaka nim sa Slovan dostal medzi špičku futbalovej Európy a zviditeľnil slovenský, ale aj československý futbal.

Schrojf, Popluhár, Vengloš, Ján Zlocha, Laco Móder, Hrivňák, Jokl či Horváth už nie sú medzi nami, no nemali by sme na nich zabúdať. Sú to legendy a klub by si ich mal pripomínať. Aj to vytvára jeho identitu, aj to prispieva k vzťahu fanúšikov ku klubu. A svoje legendy nemá iba Slovan, ale aj Trnava, Banská Bystrica, Košice, Prešov...“

Boris Vanya
Boris Vanya je šéfredaktorom Sportnet.sk. V rokoch 1995 až 2014 pôsobil v denníku Pravda, potom rok v denníku Šport a od roku 2015 v denníku SME. Olympijskú atmosféru zažil v Turíne, Pekingu, Londýne a Soči, ako reportér sa zúčastnil aj na MS v hokeji 2005, 2007 a 2011, na Svetovom pohári v hokeji 2004 a na niekoľkých MS v rýchlostnej kanoistike.

zdroj:
https://sportnet.sme.sk/spravy/futbal-jan-medvid-legendy-slovan-bratislava/

Foto:
Ján Medviď strieľa gól v zápase Európskeho pohára majstrov Slovan Bratislava - Panathinaikos Atény v roku 1970.
(Autor: ARCHÍV TASR)