Odborárska škola letného relaxu

Ako sa dovolenkovalo za bývalého režimu? Zo štatistík spred polstoročia vyplýva, že dva a pol milióna ľudí bývalo ročne na odborárskej rekreácii. Každý šiesty pracujúci človek vo vtedajšom socialistickom Československu absolvoval svoju dovolenku práve týmto spôsobom. Plus 350-tisíc detí oddychovalo v pionierskych táboroch. Dnes na to mnohí spomínajú s nostalgiou.

V ČSR bolo právo na rekreáciu obsiahnuté už v Košickom vládnom programe z apríla 1945.

„Ako miesta odpočinku a dovolenky budú pre pracujúci ľud dostupné kúpele, sanatóriá a ozdravovne všetkého druhu,“ uvádzalo sa vo vyhlásení vlády sociálneho demokrata Zdenka Fierlingera. „Do služieb zdravia a oddychu nášho ľudu postavíme tiež zámky, letoviská a paláce, kde sa predtým rozťahovala cudzia šľachta a iné cudzopasné panstvo.“

Platená dovolenka sa u nás zaviedla už krátko po vzniku Československa a v júli uplynie 100 rokov odvtedy, čo ju schválilo Národné zhromaždenie, vtedajší parlament. Pravda, najprv sa táto vymoženosť vzťahovala iba na baníkov vo vybraných ťažobných revíroch. (A vraj, že heslo „Som baník, kto je viac?“ začalo platiť až za vlády komunistov…)

V apríli 1925 však prijali poslanci ďalší zákon, podľa ktorého nárok na platenú dovolenku mali všetci pracujúci v závislosti od odpracovaných rokov, a to na 5 až 12 dní ročne. Pravda, vo veľkých strojárskych a tlačiarenských podnikoch ju mali zamestnanci zakotvenú zmluvne už predtým. Stávalo sa však kadečo, a najmä – zamestnávatelia mohli meniť podmienky zmluvy podľa hospodárskej konjunktúry.

„Preto je také dôležité, aby sa zákonom stanovila aspoň minimálna dovolenka na zotavenie,“ obhajoval Lev Winter, vtedajší minister práce za sociálnu demokraciu vládny návrh zákona v parlamente.

Veľkí zamestnávatelia sa prijatiu zákona v pôvodnej podobe bránili, a tak výsledkom bol nakoniec kompromis. Zamestnávateľ nemusel dovolenku zamestnancovi ponúkať či odporúčať. A zamestnanec o ňu prichádzal, ak si sám neuplatnil na ňu nárok v tom-ktorom roku. A najmä počas hospodárskej krízy si ho mnohí ľudia radšej neuplatnili, aby neprišli o prácu.

Bez ohľadu na to platená dovolenka umožnila už v medzivojnovom období masovo rozvíjať cestovný ruch a meniť spôsob života najširších vrstiev. Pravda, viac v priemyselne, urbanisticky aj kultúrne rozvinutejších českých krajinách ako v naďalej prevažne agrárnej a historicky zaostalejšej krajine medzi Dunajom a Tatrami.

Čo sa na tom zmenilo po druhej svetovej vojne a predovšetkým odvtedy, čo prišli k moci komunisti?

Výhody rekreácie pre úderníkov
Po vojne a povojnovej rekonštrukcii Slovenska sa tu rýchlym tempom spriemyselňovalo a urbanizovalo. Väčšina Slovákov začala žiť v mestách, kde rytmus práce a oddychu človeka určujú viac stroje, „štikačky“ či otváracie hodiny ako striedanie svetla a tmy v prírode.

V roku 1949, už za vlády komunistov, sa právo na dovolenku dostalo dokonca do ústavy. A hoci veľa záležitostí sa vtedy u nás riadilo sovietskym vzorom, zákon o platenej dovolenke z toho istého roku nadväzoval skôr na predvojnovú legislatívu ČSR ako na právne predpisy platné v ZSSR.

Ako uvádzajú znalci dejín pracovného práva Helena Barancová a Robert Schronk, o päť rokov neskôr sa uskutočnila prvá jednotná úprava pracovného voľna. Podľa nej mali baníci pracujúci pod zemou nárok na päť týždňov platenej dovolenky ročne a všetci ostatní zamestnanci v národnom hospodárstve na dva až štyri týždne (rozdiely vyplývali z odpracovaných rokov). Mimochodom, v Sovietskom zväze mali všetci pracujúci v tom čase iba 12 dní plateného pracovného voľna.

Ale podobne ako tam, aj u nás získali prevahu organizované, kolektívne formy trávenia voľného času. Realizáciou práva pracujúcich na rekreáciu poverila štátostrana odbory, presnejšie Ústrednú správu rekreačnej starostlivosti ROH, čiže Revolučného odborového hnutia.

Je zaujímavé, že prvé rekreačné pobyty organizované odborárskymi zväzmi siahajú až do roku 1945. Vtedy však išlo o zotavenie bývalých väzňov z nacistických koncentračných táborov a väzníc.

Postupne sa vyvinuli tri typy odborárskej rekreácie: výberová rekreácia (domáca i zahraničná), závodná (podniková) rekreácia a pionierske tábory, ktoré ROH spravovalo od roku 1955.

Poukazy výberovej rekreácie prideľovali iba najlepším a najzaslúžilejším pracovníkom za odmenu na základe ich nadpriemerného pracovného výkonu. Smernica z roku 1951 priamo určila, kto sa smie na zmienenej rekreácii zúčastniť. Boli to predovšetkým najlepší pracovníci (úderníci), najaktívnejší funkcionári ROH, členovia Brigád socialistickej práce, novátori a zlepšovatelia.

Ale prax sa rozchádzala so smernicami a do „výberu“ sa nezriedka dostali aj ľudia, ktorých jedinou „zásluhou“ boli potrebné známosti. Do roku 1960 sa takto mohli rekreovať bez rodinných príslušníkov, neskôr aj s nimi.

Stávalo sa najmä na slovenskom vidieku, že niektorí ocenení pracovníci dali v poslednej chvíli prednosť práci na stavbe rodinného domu (takzvaná dovolenka na malte). V takých prípadoch podnik namiesto nich poslal na výberovú rekreáciu náhradníkov bez väčších pracovných zásluh.

Tento typ rekreácie sa vyznačoval najmä nízkou cenou. Dotácia z centrálnych fondov ROH pokrývala v 50. rokoch až 75 percent skutočných nákladov, neskôr o čosi menej. Napríklad v roku 1981 bola cena poukazu výberovej rekreácie počas hlavnej turistickej sezóny od 35 do 60 korún za deň, zatiaľ čo skutočné náklady sa pohybovali vo výške 92 Kčs na deň. Pre lepšiu predstavu: hrubá priemerná mzda v civilnom sektore národného hospodárstva dosahovala vtedy 2 700 korún.

Podiel účastníkov výberovej a podnikovej rekreácie sa v niektorých exponovaných odvetviach ekonomiky od konca 70. rokov takmer vyrovnával. Napríklad v strojárskom závode Vihorlat Medzilaborce, ktorý zamestnával okolo 1 300 pracovníkov, vtedy ročne prideľovali po 200 poukazov ročne pre oba typy rekreácie. Informáciu nám poskytol Mikuláš Semanco, ktorý v tom čase šéfoval základnej odborovej organizácii.

„Naši zamestnanci nemali záujem o zimnú rekreáciu niekde v Tatrách, veď snehu v tunajších kopcoch máme nadostač,“ spomína dnes 80-ročný dôchodca. „Spočiatku nebol veľký záujem ani o letnú dovolenku na Zemplínskej šírave, ale ani na morských plážach v Soči alebo vo Varne. Ale časom sa to zmenilo a dá sa povedať, že až odbory odučili našich ľudí považovať rekreáciu za zbytočný luxus.“

Aby sa kolektívy družne bavili
Čím sa ešte líšila výberová rekreácia od závodnej či podnikovej, ktorú mala na starosti základná organizácia ROH?

Jej účastníci mali zabezpečenú komplexnú dopravu a 50-percentnú zľavu cestovného. Železnice vypravovali v takomto čase zvláštne rekreačné vlaky, ktoré mali trebárs aj 14 vozňov a prevážali vyše 1 600 rekreantov.

Čo sa týka zotavovní pre výberovú rekreáciu, mali v porovnaní s podnikovými chatami bežnej odborárskej rekreácie poskytovať kvalitnejšie ubytovanie, plnú penziu a celodenný kultúrny a športový program pre hostí, o čo sa starali profesionáli – príslušní referenti.

„Rekreanti vytvárajú v zotavovniach súdružský kolektív na základe dobrovoľnosti, ktorý sa družne baví, športuje, načerpáva poučenie, vymieňa si skúseností,“ píše sa v metodickej príručke od Milana Jankovského, ktorú odbory vydali v roku 1985.

V dennom programe, ktorý referenti vyvesovali na nástenku, nemala chýbať ranná rozcvička, spoločné zájazdy do okolia, orientačný beh alebo vychádzka, večer premietanie náučného filmu alebo vystúpenie ochotníckeho súboru z družobného podniku a po večeri – tanečná zábava. Večierka program ukončila o 23. hodine.

Ako sme už uviedli, celodenná strava „podľa zásad správnej výživy“ bola v cene rekreačného poukazu, účastníci si sami museli hradiť jedine nápoje, ktoré si objednali k obedu, večeri alebo počas dňa.

Cena poukazu na podnikovú rekreáciu závisela od výšky príspevku, ktorý sa vyrokoval v kolektívnej zmluve. Kolísala od podniku k podniku. V tých väčších a bohatších dokázali zaplatiť zamestnancom aj polovicu nákladov spojených s ich pobytom v podnikovej chate.

V medzilaboreckom Vihorlate si platili zamestnanci v podnikových chatách na Domaši alebo Zemplínskej šírave len stravu, ubytovanie a dopravu im hradila odborová organizácia.

Určitá výhoda podnikovej rekreácie spočívala v tom, že nebola taká preorganizovaná ako výberová, kde platil jednotný prevádzkový režim. Rekreanti boli viac ponechaní sami na seba, mohli sa cítiť slobodnejšie.

„Rekreácie organizované odbormi patrili k vyhľadávaným spôsobom trávenia dovolenky,“ konštatuje historička Alžbeta Čornejová z Českej akadémie vied. „Dôvodom bola priaznivá cena (len zahraničná rekreácia bola finančne náročnejšia), ale aj to, že početné zotavovne ROH ponúkali služby na vyššej úrovni ako väčšina vtedajších hotelov dostupných bežnej klientele.“

Na Západ cesta zarúbaná
V Bratislave vtedy sídlil Výskumný ústav cestovného ruchu, ktorý v rokoch 1971, 1973, 1976 a 1980 uskutočnil kontinuálny prieskum záujmu obyvateľstva o turistiku a rekreáciou.

Zistil, že v tom čase najmä na vidieku väčšina opýtaných trávila dovolenku doma a nezúčastňovala sa cestovného ruchu. Z tých, čo sa dostali z miesta bydliska, až 92 percent dovolenkovalo na území ČSSR, a to zväčša v rámci rekreácie ROH. Služby cestovných kancelárií využívalo iba necelých 14 percent opýtaných.

Ale zároveň každý tretí z oslovených by dal prednosť dovolenke v zahraničí a každý štvrtý by si zvolil individuálnu turistiku v rámci Československa.

Situácia sa menila so vzostupom motorizácie, s pozvoľným otváraním hraníc a aj s ďalším predlžovaním platenej dovolenky zamestnancov. V roku 1984 rozhodol parlament o predĺžení jej základnej výmery na tri týždne a u tých, čo odpracovali viac ako 15 rokov, až na štyri kalendárne týždne.

Na vycestovanie do zahraničia sa v každom prípade vyžadoval súhlas zamestnávateľa a odporúčanie spoločenskej organizácie. Prostredníctvom najväčšej cestovky Čedok sa v tom čase dostalo von okolo 105-tisíc Slovákov ročne. Odborárska dovolenka pri mori vyšla jej účastníkov lacnejšie, ale ušla sa – ako sme si už povedali – len vybraným.

Najčastejšie cestovali do Bulharska, zriedkavejšie na juh Sovietskeho zväzu (iba na pozvanie), na sever východného Nemecka (NDR) a k Balatonu do Maďarska.

Postupný odmäk vo vzťahoch medzi Moskvou a Belehradom otvoril cestu na jadranské pláže aj pre Slovákov. Dovolenka v tejto časti Balkánu mala však osobitnú príchuť. V mnohých prípadoch sa totiž predlžovala na neurčito odchodom cez Juhosláviu do emigrácie v kapitalistickej cudzine.

Získať potrebné doklady na vycestovanie do Juhoslávie nebolo preto ľahké. Išlo o devízový prísľub, ktorý vydávala Štátna banka československá. Ten oprávňoval záujemcov kúpiť si valuty a získať výjazdnú doložku k cestovnému pasu od vtedajšej polície (ZNB). Obe procedúry boli pod prísnym dohľadom Štátnej bezpečnosti. Ibaže veľa ciest stroskotalo práve na tom, že štátna banka odmietla predať žiadateľom čo i len obmedzené množstvo meny z iného dôvodu, ako bol „zlý kádrový posudok“ žiadateľa. Jednoducho na tieto účely nemala dostatok devíz.

Vo svojej záverečnej fáze umožňoval bývalý režim cestovať na dovolenku aj za železnú oponu – najmä do Talianska a Grécka – ale vo veľmi obmedzenom množstve. Vasil Biľak v pamätnom rozhovore pre nemecký Der Spiegel z roku 1985 odpovedal aj na otázku, prečo režim bráni ľudom vo väčšom počte cestovať na Západ: „Ani matka nepustí deti tam, kde im hrozí nejaké nebezpečenstvo.“ Nevysvetlil však, čo im vlastne hrozilo…

Tatry plné Andělov
Už takmer 5-tisíc dovolenkujúcich sa vystriedalo za 13 rokov na odborárskom retro pobyte, ktorý podľa kultového filmu Anděl na horách organizuje vo Vysokých Tatrách česká cestovka Atis.

Všetko tam pripomína výjavy z odborárskej rekreácie ROH v 50. rokoch minulého storočia. Film vznikol v roku 1955 a jeho väčšiu časť nakrúcali v Tatranskej Lomnici v zotavovni Morava. Práve tam smerujú trikrát ročne návštevníci, ktorí sa chcú na týždeň ocitnúť v koži revízora Gustava Anděla, hlavného hrdinu filmu (hral ho Jaroslav Marvan).

Ilúziu vyvoláva už výzdoba interiéru Moravy imitujúca „zotavovňu ROH“, pravidelný budíček, ranná rozcvička, zoznamovací a rozlúčkový tanečný večierok, rekreačné súťaže, brigády, výlety do okolia, zaujímavé besedy a zábava pod vedením skúsených kultúrnych a športových referentov. Všetko je naplánované do podrobností „ako vtedy“ a je dobrovoľno povinné. Kto nechce byť sám, nebude sám ani na chvíľu!

„ROH dovolenka“ sa koná v troch turnusoch ročne. Súčasná pandémia túto pravidelnosť síce narušila, ale augustový turnus sa už pripravuje a riaditeľ Atisu Petr Krč dúfa, že sa uskutoční. Je mu však ľúto, že tradične sa na pobyte zúčastní málo záujemcov zo Slovenska.

„Zo 100 až 140 účastníkov sú zakaždým len dvaja, traja Slováci, ostatní pochádzajú z Čiech a Moravy,“ informuje. „Spravidla všetci videli tento film pre pamätníkov, ale okrem seniorov idú aj celé rodiny, ktoré si chcú týmto spôsobom oddýchnuť i zabaviť sa.“

Samozrejme, cena retro pobytu nie je taká nízka, ako boli ceny rekreácie pred siedmimi desaťročiami, dotované z odborárskych fondov. Sedem dní a noci s polpenziou vyjde klienta zhruba na 400 eur, pre seniorov a deti sú zľavy.

Pred desiatimi rokmi sa na pobyte zúčastnila aj kultúrna antropologička Lucie Bzenecká. Podľa nej projekt retro rekreácie ROH vznikol na nostalgickej vlne sklamania z porevolučných zmien v Česku, keď získalo na intenzite pozitívne zafarbené spomínanie na „staré časy“.

Ale po tom, čo zažila s účastníkmi tatranského pobytu, prišla k záveru, že im vôbec nejde o návrat k totalite. „Ich želaním je skôr smieť nahlas povedať, že na živote v komunizme bolo aj niečo dobré.“

Krč má obavy, čo bude s projektom od budúceho roku – penzión Morava pôjde totiž do rekonštrukcie a dostane celkom inú podobu. „Hľadáme čosi podobné u vás aj u nás, ale zatiaľ nenachádzame.“ Účastníci „rekreácie ROH“ to chcú mať presne také, ako mal Gustav Anděl…

Vladimír Jancura

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/592942-odborarska-skola-letneho-relaxu/

Foto: TASR