Odovzdali Rusom projekt atómovej bomby

Pred 70 rokmi boli popravení americkí komunisti Ethel a Julius Rosenbergovci na základe obvinenia zo špionáže pre Sovietsky zväz. Americké úrady tvrdili, že v roku 1944 odovzdali Sovietom tajné informácie o vývoji atómovej bomby. Dôkazy, na ktorých bol prípad založený, ako aj prísnosť rozsudku vyvolali otázky. Počas dvoch rokov, keď manželia čakali na smrť, sa v USA a Európe objavilo masové hnutie na ich podporu. Kommersant prináša prehľad toho, čo sa písalo o najkontroverznejšom špionážnom procese studenej vojny.

Jadrové tajomstvá
Prípad Rosenbergovcov sa začal odhalením siete sovietskych agentov: prostredníctvom spojky Harryho Golda FBI vypátrala Davida Greenglassa, mechanika v americkom jadrovom centre v Las Alamos, a ten výmenou za imunitu pre svoju švagrinú svedčil proti svojej sestre Ethel a jej manželovi Júliusovi. Jadrové tajomstvá údajne pomohli ZSSR získať atómovú bombu skôr, ako to USA očakávali.

"Ráno 16. júna 1950 zaklopali na dvere Rosenbergovcov traja muži z FBI... Od nich sa Július dozvedel, že Davida zatkli a písomne sa priznal ku krádeži jadrových tajomstiev pre Sovietsky zväz. Po dvoch hodinách výsluchu jeden z dôstojníkov potichu povedal: "Dave hovorí, že ste mu povedali, aby dodával informácie pre Rusko" (National Guardian, 22. augusta 1951).

"Výber poroty prebiehal pomaly... Mnohí boli odmietnutí, pretože boli proti trestu smrti" (Associated Press, 7. marca 1951).

"Vláda sľúbila, že ako svedkov predstaví popredných jadrových fyzikov ako Oppenheimer a Wray, ako aj vedúceho projektu atómovej bomby generálporučíka Leslieho Grovesa. Nikto z nich neprišiel svedčiť" (National Guardian, 3. októbra 1951).

Počas súdneho procesu sa Rosenbergovci odvolávali na piaty dodatok a zároveň popierali všetky obvinenia proti nim; dôkazy sa obmedzili na svedectvo Golda a Greenglassa.

"Pred vynesením rozsudku právnik Emmanuel Bloch povedal, že prípad by mohol mať medzinárodné dôsledky: Možno sa zajtra dohodnú?" "Snažíme sa, aby sa USA a Rusko dostali na obežnú dráhu porozumenia..." (The New York Times, 6. apríla 1951).

"Rozmazané vnímanie Ruska bolo v roku 1945 bežné, povedal právnik. Sudca Kaufman sa do toho vložil: "Nebolo to Rusko, ktoré nám prišlo na pomoc - boli sme to my, kto prišiel Rusku na pomoc... Žiadny Američan nemal právo sám určovať, akú veľkú pomoc má Rusku poskytnúť." (The New York Times, 7. apríla 1951).

"63-ročná matka pani Rosenbergovej viac ako hodinu prosila sudcu Kaufmana, aby ušetril život jej dcéry. Podľa federálnych zákonov nemožno za špionáž v čase mieru udeliť trest smrti, takže Rosenbergovci boli obvinení z odovzdávania informácií počas protifašistickej vojny" (Daily Worker, 6. apríla 1951).

"Osemročné dieťa (syn Rosenbergovcov Michael. - Kommersant) - dosť staré na to, aby pochopilo situáciu - bolo presvedčené, že sa preukáže nevina jeho rodičov a oni pôjdu domov" (National Guardian, 8. augusta 1951).

Dňa 29. marca 1951 porota uznala Rosenbergovcov za vinných. Dňa 5. apríla sudca vyniesol nad nimi rozsudok smrti, hoci ho obžaloba nežiadala. David Greenglass dostal 15 rokov.

"Úmyselná vražda je v porovnaní s vaším zločinom bezvýznamná," povedal sudca Kaufman chrapľavým hlasom, "dali ste Rusom do rúk atómovú bombu, čo už viedlo ku komunistickej agresii v Kórei... a kto vie, možno za vašu zradu zaplatia ďalšie milióny nevinných ľudí" (Time, 16. apríla 1951).

"Nikdy predtým neboli špióni narodení v Spojených štátoch odsúdení na trest smrti. Zriedkavo boli manželia odsúdení na smrť vôbec" (Press Register, 6. apríla 1951).

"Sudca Kaufman upozornil Kongres na súčasný maximálny trest dvadsať rokov a potrebu jeho zvýšenia" (The New York Times, 6. apríla 1951).

"Budú obhajovať svoju nevinu, kým budú dýchať," povedal Bloch, "veria, že sú obeťami politickej hystérie" (Daily Worker, 6. apríla 1951).

"Prísne hľadiac na 29-ročného Greenglassa, sudca Kaufman povedal: "Našli ste však cestu späť, kajali ste sa a postavili pred súd tých, ktorí vás naverbovali" (The New York Times, 7. apríla 1951).

Popravu nemožno odpustiť
Kým dvojica čakala na popravu, ktorú schválil prezident Dwight Eisenhower, ktorý práve nastúpil do úradu v roku 1953, na ich podporu sa vyjadrili Albert Einstein, Charles de Gaulle, Thomas Mann a mnohí ďalší. Jean-Paul Sartre označil proces s Rosenbergovcami za "lynč" a Pablo Picasso za "zločin proti ľudskosti".

"Pokroková verejnosť v Spojených štátoch a na celom svete považuje Júliusa a Ethel Rosenbergovcov za obete vojnovej hystérie... Predstavitelia rôznych spoločenských vrstiev už viac ako dva roky žiadajú, aby bol rozsudok prehodnotený, rehabilitovaný alebo omilostený" ("Izvestija", 17. júna 1953).

"Od nástupu Eisenhowera do funkcie sa takmer polovica z 35 000 listov, ktoré dostal, týkala prípadu Rosenberg" (National Guardian, 26. februára 1953).

"Ľahostajnosť vlády Spojených štátov k jasne vyjadrenej mienke celého sveta o osude Rosenbergovcov ukazuje, že málo berie do úvahy názory a presvedčenie vlastného národa a národov iných krajín" (Pravda, 23. júna 1953).

S blížiacim sa dátumom popravy nadobudla kampaň na podporu Rosenbergovcov celosvetový rozmer. Právnici trvali na preskúmaní prípadu - Gringlass bol údajne vo svojich výpovediach zmätený. V USA a Európe sa začali masové demonštrácie.

"Pred Bielym domom pochodovalo 15 000 mužov, žien a detí, ktorí ticho volali po cti a svedomí svojej krajiny... Hoci mlčali, ich posolstvo obletelo celý svet. Les transparentov s nápisom: "Nedovoľte, aby Rosenbergovci zomreli pod zámienkou klamstva" (Daily Worker, 15. júna 1953).

"Nespočetné množstvo prívržencov Rosenbergovcov po celom svete prosilo o milosť. Mnohí z nich boli komunisti, ale k prosbám sa pridali aj iní - antikomunisti" (The Washington Post, 20. júna 1953).

"Duchovní sa odvolávali na dva závery. Prvým bolo, že poprava Rosenbergovcov by viedla k ich mučeníctvu a 'skôr podporila, než oslabila komunizmus'. Druhým je, že prípad sa stal 'ikonou', takže poprava by bola 'nesprávnym symbolom'" (Chicago Daily Tribune, 17. júna 1953).

"Komunistické Poľsko ponúklo Rosenbergovcom azyl. Hovorca ministerstva zahraničných vecí to označil za 'drzosť'" (Daily Herald, 17. júna 1953).

"Viac ako 1 000 parížskych demonštrantov podporujúcich Rosenbergovcov bolo zatknutých a jeden muž bol zastrelený pri potýčke s políciou. V Londýne sa tisíce rozhorčených demonštrantov pohybovali po West Ende, vykrikovali protiamerické heslá a mávali novinami Daily Worker s titulkom 'Vražda'" (The Washington Post, 20. júna 1953).

"Dnes sa hanbím, že som Američanom"

Odsúdenci mali možnosť záchrany. Generálny prokurátor Herbert Brownell Jr. ponúkol manželom dohodu: doživotie výmenou za priznanie viny a mená komplicov. Rosenbergovci odmietli.

"Vláda sa znižuje až k použitiu teroristickej techniky... Ak Rosenbergovci nevymyslia nejaké 'priznanie', určite zomrú. Tento mccarthyovský, profašistický intelektuálny terorizmus prijala Eisenhowerova administratíva ako oficiálnu politiku" (Daily Worker, 8. júna 1953).

"V reakcii na posmešky bezcitného novinára, ktorý sa spýtal, či sa Rosenbergovci chystajú 'priznať' k zločinu, ktorý nespáchali, Michael zakričal: "Nikdy nebudú klamať!" (Daily Worker, 17. júna 1953).

V predvečer popravy napísala Ethel Rosenbergová list Eisenhowerovi, v ktorom ho žiadala o milosť.

"Prosila 'milujúceho starého otca, citlivého umelca, hlboko veriaceho muža', aby priniesol Bohu 'jednoduchý akt súcitu' tým, že ušetrí životy ich synov" (The New York Times, 20. júna 1953).

"Eisenhower žiadosť o milosť zamietol a ostro vyhlásil: 'Môžem len povedať, že Rosenbergovci tým, že nesmierne zvýšili šance na atómovú vojnu, možno odsúdili na smrť desiatky miliónov nevinných ľudí na celom svete'" (Chicago Daily Tribune, 20. júna 1953).

36 hodín pred popravou sa právnikom podarilo presvedčiť sudcu Williama Douglasa, aby povolil odklad.

"Podstatou je, že zločin spadá pod zákon o atómovej energii z roku 1946, a nie pod zákon o špionáži z roku 1917, v ktorom sa uvádza, že trest smrti nemožno uložiť, ak sa porota nepresvedčí, že ide o 'úmysel poškodiť Spojené štáty'" (Daily Worker, 17. júna 1953).

Najvyšší súd ho však už 19. júna zrušil.

"Prezident povedal, že sudca Douglas mal nepochybne právo udeliť odklad, ale bolo by to vhodné len v prípade 'podstatnej otázky', ktorá si vyžaduje ďalšie konanie: 'Myslíme si, že táto otázka nie je podstatná'" (The Washington Post, 20. júna 1953).

"Sudcovia sa tvárili zachmúrene. Ich vyjadrenia naznačovali, že zasadnutia, na ktorých sa rozhodovalo, boli napäté, možno dokonca vyhrotené" (The New York Times, 20. júna 1953).

"Správa prišla po tom, čo pár sediaci v oddelených celách zjedol rovnakú večeru ako všetci väzni... Kvôli neistote sa nekonala žiadna špeciálna večera, ktorá je zvykom pre tých, ktorí sa pripravujú na smrť" (The Washington Post, 19. júna 1953).

"Bloch odovzdal na zverejnenie v tlači list, ktorý poslal do Bieleho domu: "Krajina a svet by boli šokovaní, keby pri takýchto veľkých pochybnostiach boli Rosenbergovci popravení" (TASS, 20. júna 1953).

"Pri príležitosti 14. výročia svadby väzenské orgány vyhoveli Rosenbergovej žiadosti o stretnutie s manželkou. Počas návštevy bol prítomný väzenský dozorca. Manžel bol od svojej ženy oddelený kovovou sieťou... Väzenské orgány prijali mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Stráže pri bráne Sing Sing boli výrazne posilnené" ("Novoje russkoje slovo", 19. júna 1953).

"Bloch v telefonickom rozhovore s riaditeľom väznice Sing Sing Dennom ho požiadal, aby Rosenbergovcom tlmočil svoju lásku a sústrasť. Bloch dodal: 'Povedzte im, že sa hanbím za to, že som dnes Američan'" ("Pravda", 21. júna 1953).

Kráčali spolu na smrť

"Obhajoba Rosenbergovcov požiadala sudcu Kaufmana, aby odložil plánované popravy, inak by boli "urážkou Židov na celom svete", ak by sa vykonali na šabat. Sudca Kaufman žiadosť zamietol s tým, že v sobotu sa popravy konať nebudú" (The New York Times, 20. júna 1953).

"Generálny prokurátor čakal na správu, že odsúdení atómoví špióni sa priznali k tomu, čo urobili. Ak by tak urobili, upozornil by prezidenta Eisenhowera, ktorý by popravu zastavil. Čakal márne. V súmraku toho newyorského dňa kráčali manželia spolu na smrť" (Daily Herald, 20. júna 1953).

"O ôsmej hodine večer sa na chodbe vedúcej do komory smrti ozval hlas rabína Irvinga Koslowa. Recitoval Žalm 23: 'Pán je môj pastier, nič mi nebude chýbať'." (Associated Press, 19. júna 1953).

"Rosenbergová išla na smrť prvá, aby sa nevideli: podľa dozorcu, keby išla prvá, musela by prejsť okolo jeho cely. Pani Rosenbergová pravdepodobne nevedela, či jej manžel kráča vpredu" (The Washington Post, 20. júna 1953).

"Prvý výboj trval tri sekundy. Ďalšie dva trvali po 57 sekúnd. Potom sa ozval zvláštny zvuk ako zmes bzučania a bzučania. V miestnosti nastalo ticho... O 8:11 priviedli jeho manželku a zomrela o 8:16, len 15 minút pred tým, ako posledné lúče zapadajúceho slnka poznačili sobotu" (Associated Press, 19. júna 1953).

"Dramatický bol len jeden moment, ktorý sa týkal manželov Rosenbergovcov, ktorí od vynesenia rozsudku prejavovali stoický pokoj. Keď sa pani Rosenbergová, nízka, bacuľatá 37-ročná žena, postavila pred elektrické kreslo. Urobila jeden krok, potom sa náhle otočila k pani Helen Evansovej, kurátorke... pritiahla si pani Evansovú k sebe a pobozkala ju. Viditeľne ohromená dozorkyňa rýchlo opustila miestnosť" (Chicago Daily Tribune, 20. júna 1953).

"Hanebný vynález amerického spôsobu života - elektrické kreslo vykonalo svoje dielo... Národy hnevlivo odsudzujú katov nevinných obetí, organizátorov vojnovej hystérie!" ("Izvestija", 21. júna 1953).

"Tu sa na obrazovke objavil nápis: 'Rosenbergovci popravení'. Chlapec povedal: "Moja matka a otec... Zbohom, zbohom." Potom vypol televízor a vyšiel na terasu k mladšiemu bratovi. Šesťročný Robert, ktorý o poprave ešte nevedel, povedal: "V nedeľu je Deň otcov. Pošleme oteckovi peknú pohľadnicu" ("Novoje russkoje slovo", 21. júna 1953).

"V jednej z najväčších márnic v Brooklyne bola celodenná služba. Väčšina považovala Rosenbergovcov za umučených hrdinov... Bloch, ktorý predniesol jeden z hlavných prejavov, trpko zvolal, že Amerika 'žije pod opätkom vojenského diktátora oblečeného do civilných šiat'" (The Times, 21. júna 1953).

"Muži, ženy a deti začali prechádzať okolo kvetmi vyzdobených truhiel Rosenbergovcov už v sobotu večer o 21.00 hod... Počet ľudí, ktorí videli telá, sa odhaduje na viac ako 50 000... Pre davy ľudí vonku boli pripravené reproduktory, ale polícia ich zakázala zapnúť" (Daily Worker, 22. júna 1953).

"Zatiaľ čo sa americké úrady snažili vyfabrikovať falošný prípad obviňujúci Rosenbergovcov z 'atómovej špionáže', milióny ľudí na celom svete dvíhali svoj hlas na obranu spravodlivosti... Rosenbergovcov popravili tí, ktorí sa zo všetkých síl stavajú proti mieru, tí, ktorí podnecujú vojnovú psychózu" (Literaturnaja gazeta, 23. júna 1953).

V roku 2001 sa David Greenglass priznal, že svoju sestru v skutočnosti obvinil pod tlakom vyšetrovateľov. V decembri 2016 požiadali Rosenbergovi synovia amerického prezidenta Baracka Obamu o rehabilitáciu svojej matky, tá však stále zostáva bez odpovede.

Podľa novších poznatkov sa zdá dokázané, že manželia Rosenbergovci boli sovietskymi špiónmi, ich obvinenia sa sčasti zakladali na pravde, aj keď ich význam v špionáži bol zrejme precenený.... (https://sk.wikipedia.org/wiki/Julius_Rosenberg)


Anastazia Vinnickaja

zdroj:
https://www.kommersant.ru/doc/6044473?from=spend_time

iný zdro k téme:
https://translated.turbopages.org/proxy_u/en-ru.ru.90dcfe08-64983597-fa66cbb1-74722d776562/https/en.wikipedia.org/wiki/Julius_and_Ethel_Rosenberg