Ondrej Kandráč: Slabé typy sa zosypú, a my zvyšní ideme ďalej

Na pódiu som divokejší, hovorí hudobník pre magazín TV OKO.

Keď mal v detstve problémy so zubami, chcel byť zubárom. Keď ho tréner nepostavil na ihrisko a radšej nechal hrať mužstvo v oslabení, začal behať a otužovať sa.

Hudobník ONDREJ KANDRÁČ má verných fanúšikov po celom Slovenku, vlastnú obľúbenú šou na Jojke, napriek tomu sa nechal zlákať do šou Tvoja tvár znie povedome, kde nielen spieva piesne spevákov, ktoré si musel najprv vygoogliť, ale aj tancuje.

Hovorí, že si nevie predstaviť robiť niečo iné, ako to, čo robí. Ale vždy si vie nájsť svoju cestu, nech už by sa stalo čokoľvek.

S Kandráčovcami odohráte ročne desiatky koncertov, koľko dní v týždni máte vôbec voľné večery?

Roboty je dosť, ale nemám právo sa na nič sťažovať, pretože som si to sám dobrovoľne vybral. Záleží od ročného obdobia, ale posledné mesiace sú naozaj hektické, z čoho sa teším, lebo dva roky sme nerobili prakticky nič.

Ako ste zabíjali čas cez tie dlhé voľné večery?

Na začiatku pandémie sa nám narodila dcérka Mária. Smejem sa, že je to prvé z troch detí, ktoré si ma bude pamätať z detstva.

Nezrútili ste sa z toho ničnerobenia?

Mám rád, keď sú muži mužmi a asi by bolo zle, keby som to prežíval hystericky. V každej jednej veci hľadám zmysel a aj v tejto situácii som ten zmysel našiel. Vznikli nové projekty, nové piesne, nové nápady, takže je to tak, ako to má byť.

Ako sa stalo, že ste sa objavili v show Tvoja tvár znie povedome?

Moja dcérka Emka točila špeciál Tvoja mini tvár znie povedome, a keď bola manželka na materskej dovolenke, chodieval som s ňou do Bratislavy na nakrúcanie ja. Všímal som si, ako sa z toho tešila, štáb, ľudia, celý ten koncept, a zapáčilo sa mi to.

Keď som potom dostal ponuku od režiséra Pepeho Majeského, tak som si povedal, prečo nie? Je to pre mňa zaujímavá spevácka výzva, keďže mnohé z tých partov, ktoré teraz spievam, som nikdy predtým nepočul, Billie Eilish som si musel googliť, že kto to vlastne je.

Beriem to aj ako profesijný rast, pretože tam chodievam na cvičenia k Janke Daňovej Bugalovej, ktorá je fantastická hlasová pedagogička. Oprašujem si staré spevácke postupy z čias, keď som ešte študoval na Katedre hudby na Prešovskej univerzite.

Máte nejaké hlasové zlozvyky?

Hlavný hlasový „zlozvyk“ spočíva v tom, že som spevákom z úplne iného žánru. Vo folklórnej hudbe sú prirodzené veci, ktoré v popmusic alebo v inom žánri nemáte: prehnané vibrato, tremolo v hlase.

Ja mám z folklórneho súboru skúsenosť, že nám upravovali hudbu tak, aby sme spievali čím vyššie a hlasnejšie.

Presne. Ale pravdou je, že podobne fungujú aj rockoví speváci. Ako hovorí náš zvukár Jožko Balík, Kandráčovci sú najlepšia metalová kapela vo folklórnom prevedení.

Prekvapili ste v Tvári niečím sám seba, objavili ste v sebe niečo, čo ste netušili, že tam máte?

Zdalo sa mi najprv nemožné, že by som dokázal spojiť spev, angličtinu a choreografiu do jedného celku. Vlastne si uvedomujem, že keď je choreografia postavená k piesni, k melódii, tak ono to človeku aj lepšie lezie do hlavy a vie to spraviť.

Ondrej Kandráč (44)
je slovenský spevák a muzikant.
Jeho otec bol zapáleným folkloristom a mama známou ľudovou speváčkou. Odmalička hral vo folklórnych súboroch a hudbách ako Lipa, Sabinovčan, Prešovčan, Torysa, Šarišan, VUS, Gymnik a Ekonóm.
V roku 2004 založil Ľudovú hudbu Ondreja Kandráča, ktorú dnes poznáme ako skupinu Kandráčovci. Na konte majú množstvo úspešných albumov.
V TV Joj robil zábavnú šou Všetko, čo mám rád, aktuálne účinkuje v šou Tvoja tvár znie povedome na TV Markíza.

Nehovoríte si, že prečo som ja robil celý život folklór, nemohol som byť radšej rockerom?

Každý na svete má svoje miesto. Narodil som sa v rodine, kde bol autenticky folklór absolútnou doménou. Hudba v mojom podaní však nie je ani autentický folklór, ani štylizovaný. Robím to tak, ako to cítim, stále mám však ornament melodiky a ľudovosti na prvom mieste. Ale ľudia chodievajú na naše koncerty, amfiteátre a športové haly sú plné, a ja to neberiem ako samozrejmosť.

Keď už ste takto vystúpili z komfortnej zóny, čo bude ďalej? Herecké ambície nemáte?

To nie, aj keď manželka hovorí, že niekedy viem dobré divadlo zahrať. Ale asi zostanem len pri domácom divadelnom predstavení čas od času.

A čo vaša šou Všetko, čo mám rád na Jojke, pokračuje, aj keď ste prešli ku konkurencii?

Momentálne je pauza, nič nie je uzavreté, počkáme, ako sa život vyvinie. V každom prípade, ja nikdy nič v živote nerobím poza chrbát, ani na vlastnú päsť. Mám rád, keď sa vždy veci odkomunikujú, to som urobil aj s najbližšími spolupracovníkmi, keď som dostal ponuku účinkovať v Tvári.

Chystáte nejaký nový projekt?

Urobil som nové diely môjho podcastu, volá sa O.K. podcast. Pozývam si doň inšpiratívnych ľudí, nielen z hudobného sveta.

Niečo už bežalo aj na sociálnych sieťach a podcastoch, ale nové diely budú súčasťou novej televízie 24 v rámci TV Joj, ktorá sa spúšťa od októbra. Takže diváci si môžu moje podcasty nielen vypočuť, ale aj vidieť.

Vždy ste chceli byť muzikantom alebo zabávačom? Čo ste chceli študovať?

To, že nie som manuálne zručný, som pochopil už veľmi skoro, keď som si kladivom párkrát klepol po prstoch. Neviem šikovne opraviť poistky, tak ako to vedel kamarát zo susedného domu, neviem opraviť bicykel ani vybetónovať múrik okolo domčeka, takže som išiel na gymnázium.

Špekuloval som aj nad tým, či by som nemohol pracovať v oblasti medicíny a istý čas som túžil byť zubným lekárom.

Mali ste nejakú dobrú skúsenosť so zubárom?

Ako adolescent som mal pomerne často všelijaké bolesti zubov, ale skôr som chcel pomáhať, liečiť. Moja sesternica mi zasa radila, aby som šiel študovať právo, že viem obkecať každú tému, odpovedať na každú otázku.

Nakoniec ste šli študovať slovenčinu a hudbu.

Študoval som v Prešove, v tom čase som si nemyslel, že sa budem živiť iba hudbou, bral som ju ako koníčka. Myslel som si, že budem učiť a popritom si budem muzicírovať, sem tam zahrám na rodinnej oslave.

Vtedy sme už koncertovali s otcom, mamou a bratom, hrával som v rôznych folklórnych súboroch, takže to nejako prirodzene išlo, krok za krokom. Odohral som kopec zábav, svadieb, päťdesiatok, rodinných aj firemných akcií.

Odporúčal by som to všetkým, ktorí sa chcú živiť hudbou, nech si to pekne krásne odrobia, budú si to viac vážiť. Asi tak, ako keď si niekto našetrí peniažky na prvé auto a vie, že pre to musel niečo obetovať.

Na javisku stojíte od deviatich rokov, ešte vás to baví, neboli ste nikdy blízko vyhoreniu?

Nie, to nie. Ľudia vedia neuveriteľne dobiť baterky. Vždy, aj keď prídem s virózou, alebo mám seknuté rameno, alebo sa mi vyslovene nechce, keď sa postavím pred ľudí a vidím ten šum, ide všetko bokom. Dostávam sa akoby do iného sveta a snažím sa, aby som tým ľudom dal všetko.

Nemáte žiadny plán B?

Neviem si predstaviť, že by som mal robiť niečo iné, ako to, čo robím. Ale vždy si viem nájsť svoju cestu, nech už by sa stalo čokoľvek, aby ma to aj uživilo aj naplnilo.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Vraví sa, že človek, ktorý nesníva, stratil zmysel života. Možno, keď raz príde vhodný čas, chcel by som sa venovať mladšej generácii, začínajúcim spevákom, muzikantom. Kedysi som špekuloval, že by som mohol spraviť súkromnú základnú umeleckú školu, kde by som sa mohol podeliť so skúsenosťami, ktoré mám.

Je mi veľmi smutno, keď vidím rôznych starých remeselníkov, majstrov a pýtam sa ich, komu ste odovzdali to vaše remeslo, komu ste odovzdali nápady, vnukovi, deťom? Nechceli, ani vnuk nechcel, vravia. Tak komu to raz zanecháte, keď už tu nebudete? Vraj nikto o to nemá záujem.

To ale nie je pravda, vždy je niekto, kto má záujem. Preto by som sa chcel podeliť s tým všetkým, čo som získal, rozdať nápady, myšlienky, samozrejme, ak o to bude niekto stáť. Hlavne deťom, lebo v mladých ľuďoch je budúcnosť, vždy prídu lepší, krajší, odvážnejší, talentovanejší a tak to má byť, to je správne.

V čom sa ľudia vo vás najviac mýlia?

Zopár ľudí mi povedalo, že pri prvom kontakte som strašne zachmúrený, že pôsobím odmerane.

A čím to je?

Neviem, možno výrazom tváre. Števo Skrúcaný mi povedal, že keď vás mnohí poznajú, je to veľmi ťažké. Prídete do spoločnosti a ak sa každému pozdravíte, tak si povedia, ten blbec sa zdraví každému ako taký papagáj. Ale ak sa nepozdravíte, arogantný prišiel, ani sa nepozdravil, čiže niekedy je veľmi ťažké nájsť ten stred.

Raz je to tak, raz onak, ale však to je prirodzené, nie každý kvet na lúke sa vám musí páčiť, nie každý človek vám musí byť sympatický, dôležité je rešpektovať jeden druhého.

A ste na javisku iný ako v súkromí?

Možno som na pódiu divokejší. Aj vďaka rytmom a melódii sa dokážem dostať do takej polohy, lebo sa mi páči, keď ľudia reagujú, spievajú spolu so mnou, tlieskajú. Veď to je cieľ každého muzikanta - ľudí zabaviť, zaujať, vytvoriť v nich niečo nezabudnuteľné.

TV tip Ondreja Kandráča
Veľmi ma inšpiruje hudba Svetozára Stračinu v slovenských filmoch, to je náš Morricone, to je niečo, čo je neopakovateľné, špecifické, naše, neokopírované, vychádza to z tradičných motívov a je to spravené bravúrne, to je pôžitok. Alžbetin Dvor som si púšťal nie preto, že by ma zaujal príbeh, hoci mám rád históriu, ale je tam fantastická hudba Svetozára Stračinu.

Zažili ste neúspech, ktorý vás posunul správnym smerom?

Tých bolo dosť. Pamätám si na svoje prvé moderovačky, keď som vystúpil z komfortnej zóny, lebo ľudia ma vnímali len ako hudobníka, aj keď som pracoval v rádiu. Častokrát sa mi stávalo, že doznel vtip a hrobové ticho v sále.

Ale to sú presne tie veci, keď si poviete, že slabé typy sa rozsypú a my zvyšní ideme ďalej. Dôležité je neúspech neprežívať, nejatriť sa v ňom, pozerať sa dopredu. Nie všetko vám v živote musí vyjsť, tak to je na tom svete nastavené.

Mali ste v detstve hendikep, ktorý ste dokázali obrátiť na prednosť?

Ako dieťa som bol veľmi ťarbavý, keď som hrával futbal za moju rodnú obec Javorina Krásna Lúka za žiakov. Dostával som trochu na frak, nevedel som sa hýbať, nevedel som loptu spracovať, nebol som kondične na tom tak dobre ako ostatní.

Že toto nie je moja cesta, som pochopil, keď sme boli iba desiati na ihrisku, ešte jeden chýbal do úplnej zostavy a tréner sa aj napriek tomu rozhodol, že ma nechá sedieť na lavičke a hrali deviati. To bol pre mňa budíček, začal som behávať, otužovať sa.

Dnes mám rád zimné športy, bežkovanie, lyžovanie, v lete plávanie, bedminton, stačí mať na to základný výstroj a trochu voľného času.

Na čo sa v blízkej dobe tešíte?

Teším sa na to, že budem mať viac času byť s rodinou, s mojimi blízkymi, že bude čas ísť už konečne na ryby. Celý rok sa so synom zberáme na Liptov, trošku si to užijeme vo dvojici a potom aj s celou rodinkou. V zásade, všetko ostatné až také dôležité nie je.

Rozhovor vznikol pre magazín TV OKO/TV SVET.

Elena Akácsová, editorka

zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/23026443/ondrej-kandrac-rozhovor.html

foto: Kandráčovci v akcii
zdroj: archív Ondreja Kandráča