Operácia Barbarossa: Prečo Stalin neveril svojim špiónom

Veril vari Stalin viac Hitlerovi ako agentom sovietskej rozviedky? Lebo tí v značnom predstihu a opakovane hlásili do Moskvy, že Nemecko sa chystá napadnúť ZSSR. Uvádzali dokonca presný termín útoku. A šéf Kremľa ich správy akoby odmietal brať na vedomie. Udalosti spred 80 rokov ho preto zasiahli ako blesk z jasného neba. Tak sa aspoň niekedy píše a hovorí. Ale bolo to naozaj tak?

Bolo aj nebolo. Ako ukazujú najnovšie historické výskumy, Josif Stalin bral viaceré hlásenia sovietskej rozviedky vážne, iné však považoval za dezinformácie podstrčené nepriateľom. A nezriedka oprávnene, skutočnosť dávala jeho podozreniam totiž za pravdu.

Niektoré z hlásení špiónov boli rafinovane namiešaným koktailom pravdivých aj zavádzajúcich informácií. Pričom vyslovenej lži v tejto zmesi údajov a tvrdení s narastajúcim časom pribúdalo.

Napríklad správy od legendárneho Richarda Sorgeho, ktorý pôsobil ako sovietsky rezident v Tokiu, z posledných týždňov pred vpádom hitlerovcov. Čo sa týka početného stavu armády nepriateľa v blízkosti sovietskych hraníc, Sorgeho hlásenie uvádzalo dvakrát menej vojakov, ako ich tam v skutočnosti bolo.

Okrem toho prvý úder mala zasadiť Sovietskemu zväzu len polovica z nich, ostatní sa vraj nachádzali v rezerve veliteľov a mali tam čakať na svoj čas. Ak by to bola pravda, tak Hitlerovi nešlo o blitzkrieg (rýchly prienik motorizovaných jednotiek do hĺbky sovietskej obrany), ale o zdĺhavú vojnu, čo sa však nepotvrdilo. V zálohe čakalo v skutočnosti len 4,5 % vojska pripraveného na útok.

Samozrejme, v tomto a v ďalších podobných prípadoch neklamal Sorge či ďalší sovietski agenti, ale ich zdroje, alebo zdroje týchto zdrojov. Dnes sa to už pokladá za pravdepodobnosť hraničiacu s istotou, že v pozadí bolo úsilie nemeckej kontrarozviedky čo najviac zahmlievať skutočné plány Hitlera a dezorientovať nepriateľa.

Podľa ruského historika Valentina Sacharova hra nemeckej kontrarozviedky spočívala v poskytnutí druhej strane pre Berlín neškodnej informácie (alebo neveľmi nebezpečnej) a zároveň v utajení strategického zámeru plánu Barbarossa. V máji 1941, tobôž v júni, sa už prípravy Hitlera na vojnu so ZSSR nedali utajiť, ale o podrobnostiach tohto plánu Moskva a jej spravodajské služby, ako sa dnes ukazuje, toho veľa nevedeli.

Čosi však vedeli a ešte viac tušili. Vedel aj Stalin. Prečo teda nekonal?

Lož a pravda v hláseniach agentov
Patrí medzi mýty, že Stalin s tým nič nerobil. Konal, ale nedostatočne. Ešte o tom bude reč. Najprv treba pripomenúť, že Adolf Hitler nariadil vypracovať plán útoku na Sovietsky zväz hneď po kapitulácii Francúzska a rok po uzavretí paktu o neútočení so ZSSR. Príslušnú smernicu führer podpísal 18. decembra 1940. Plán nazvali menom cisára Friedricha Barbarossu, ktorý vládol v 12. storočí. Vyznamenal sa krížovými výpravami a podmanil si väčšiu časť Talianska.

„Masa ruského pozemného vojska, situovaná v západnom Rusku, musí byť zničená odvážnymi operáciami a prienikmi tankových klinov do hĺbky obrany nepriateľa. Ústupu bojaschopných jednotiek do hĺbky ruského priestoru sa musí zabrániť.“ Tak znel strategický zámer plánu. V prípade nevyhnutnosti malo nemecké letectvo vyradiť útokmi zo vzduchu poslednú priemyselnú oblasť ZSSR na Urale.

Na územie Sovietskeho zväzu mali vtrhnúť tri zoskupenia wehrmachtu. Prvé – skupina Stred – malo prenikať z priestoru Varšavy i severne od nej a rozprášiť sily Červenej armády v Bielorusku. V súčinnosti so skupinou armád Sever operujúcou z východného Pruska malo okrem toho obsadiť pobaltské republiky a vydať sa smerom na Leningrad (Petrohrad). „Cieľom skupiny armád nasadených južne od pripiatskych močarísk je tankovými silami rýchlo preniknúť do boku a tylu ruských síl a potom ich napadnúť pozdĺž Dnepra. Na to je potrebné sústrediť hlavné úsilie v priestore od Lublina smerom na Kyjev,“ pokračovali hitlerovskí plánovači.

Vojenská operácia podľa tohto plánu sa mala pôvodne začať v polovici mája 1941, v Berlíne ju však museli preložiť na 22. júna kvôli vojne proti Juhoslávii a Grécku. Niektorí ruskí publicisti preto dodnes tvrdia, že Moskvu zachránili pred Hitlerom Srbi, keď na jeden mesiac zadržali jeho vojská na svojom území. Preto sa k sovietskej metropole dostali až v období jesenných dažďov, rozbahnených ciest a nastupujúcej ruskej zimy.

V literatúre sa traduje, že hlavný úder Barbarossy smeroval na Moskvu. To je však legenda. Obsadenie Moskvy bolo hlavným cieľom tohto plánu, ale najsilnejšie údery spôsobovali hitlerovci vojskám Červenej armády susednými krídlami svojich armád Stred a Juh severne a južne od pripiatskych močarísk až po čiaru Dnepra. Prvoradou úlohou bolo dostať tieto vojská do obrovských „kotlov“ a tam ich zničiť.

Pri Kyjeve sa tak dostalo do obkľúčenia 452-tisíc sovietskych vojakov, ktorí sa pokúšali vymaniť, ale väčšinou márne. Juhozápadný front bol zničený a Nemci si uvoľnili cestu na Moskvu.

Kedy sa v Moskve prvýkrát dozvedeli o tomto pláne a vôbec o zámere Hitlera vtrhnúť do ZSSR? V literatúre sa traduje, že už týždeň po tom, čo Hitler nariadil vypracovať tajný plán Barbarossa, informoval o tom Moskvu vojenský atašé ZSSR v Berlíne Vasilij Tupikov. „Vojna má byť vyhlásená v marci 1941,“ hlásil Tupikov 29. decembra 1940. O týždeň nato Moskva žiadala od atašé „zrozumiteľnejšie ozrejmenie tejto otázky“.

Tupikov dal preveriť informáciu sovietskemu agentovi v Berlíne a jeho zdrojom. V ďalšej správe pre ústredie sovietskej rozviedky uvádzal, že zdroj síce nevidel tajný dokument, ale ide o prísne tajný rozkaz Hitlera, známy iba niekoľkým osobám. Zdroj ďalej informoval, že Nemci chcú na jar dostať na kolená Anglicko a rozviazať si ruky na východe.

Kedy teda zaútočia na Sovietsky zväz? Nie síce v marci, ale určite ešte na jar, znela odpoveď. V každom prípade až po nemeckej porážke Británie. Zdroj však samotný tajný dokument nevidel a nepoznal ani jeho kódové označenie.

V tom čase pôsobilo v zahraničí niekoľko sovietskych spravodajských služieb. Najdôležitejšie z nich riadilo ministerstvo vnútra (NKVD) a Generálny štáb Červenej armády. Náčelník toho druhého Filip Golikov predložil 20. marca 1941 sovietskemu vedeniu správu o možných scenároch bojovej činnosti nemeckej armády proti ZSSR. Ako sám v jej úvode zdôraznil, väčšina agentúrnych údajov pochádzala z anglo-amerických zdrojov, ktoré už preto čiastočne spochybňoval.

Zo správy vyplynulo, že wehrmacht vytvára tri armádne skupiny, ktoré majú útočiť v smeroch Petrohrad, Moskva a Kyjev. Za najpravdepodobnejší dátum vpádu sa považoval 20. máj 1941. Golikov však o tom zapochyboval a tvrdil, že útok možno očakávať najskôr po páde Británie alebo po uzavretí s ňou „mieru prijateľného pre Nemecko“. Na záver napísal toto: „Chýry o nevyhnutnosti vojny proti ZSSR už túto jar treba hodnotiť ako dezinformáciu z dielne anglickej alebo dokonca nemeckej kontrarozviedky.“

Svoju zahraničnú špionáž malo v ZSSR aj ministerstvo (komisariát) vojenského námorníctva. Jeho šéf admirál Nikolaj Kuznecov predložil 6. mája 1941 Stalinovi hlásenie agentúry z Berlína, podľa ktorého Nemci zaútočia 14. mája. Pôvodcom informácie mal byť nemecký dôstojník. Sám Kuznecov ju označil za lživú, podľa neho mala za cieľ overiť si reakciu sovietskej vlády.

Protichodné informácie získavali aj agenti rozviedky NKVD. Niektorí z nich pracovali na významných postoch v Berlíne. Napríklad Harro Schulze-Boysen (krycie meno Staršina) bol spravodajským dôstojníkom Luftwaffe a Arvid von Harnack (Korzičan) pôsobil na ministerstve priemyslu. V polovici apríla 1941 oznámili, že útok na ZSSR sa začne hneď po porážke Juhoslávie a Grécka. O desať dní to korigovali: že sa odkladá kvôli operácii na Blízkom východe. O ďalší týždeň. S tým, že je definitívne rozhodnuté prednostne zaútočiť proti ZSSR. Potom 1. mája, že útoku bude predchádzať ultimátum a 14. mája, že sa všetko odkladá.

Mimochodom, Hitler bol známy tým, že často menil rozkazy na útoky. V roku 1940 ich menil na západnom fronte až 20-krát.

Ale možno sa čudovať, že keď v polovici júna predložil minister štátnej bezpečnosti sovietskemu vedeniu najnovšiu správu od špiónov, napísal na ňu Stalin zlostný odkaz: "S. Merkulovovi. Môžete poslať váš zdroj zo štábu nem. letectva do čertovej matere. To nie je zdroj, ale dezinformátor!“

Ibaže práve vtedy, ako na potvoru, začali prichádzať od Staršinu veľmi presné informácie, potvrdené ďalším vývojom udalostí.

Ako si to Stalin overil
Kým ešte pred tromi desaťročiami považovali mnohí historici aj zmätočné zistenia sovietskej špionáže v predvečer vojny za veľmi cenné a dokazovali nimi Stalinove chyby, dnes sú podstatne opatrnejší.

Profesor dejín na Moskovskej štátnej univerzite Michail Melťuchov tvrdí, že odpoveď na otázku, či Stalin ignoroval zistenia sovietskej rozviedky, alebo nie, závisela od momentálnej politickej konjunktúry: „Za vlády Nikitu Chruščova bolo charakteristické obviňovať z nepripravenosti na nemeckú agresiu Stalina. V období vlády Leonida Brežneva sa to dávalo za vinu rozviedke, ktorá Stalinovi poskytovala protirečivé údaje a tým ho dezorientovala.“

Chruščov chcel vraj obviňovaním Stalina za prehry Červenej armády na začiatku vojny vyviniť sa zo zlyhaní v bitke o Charkov. A čo sa týka Brežneva, tak ten na konci svojho vládnutia vyvolával dojem, že Veľkú vlasteneckú vojnu vyhral on a nie Stalin…

Je známe, že Chruščov v historickom prejave z roku 1956 o odhalení kultu osobnosti pripísal Stalinovi aj zodpovednosť za všetky chyby v predvečer, na začiatku i v priebehu Veľkej vlasteneckej vojny. Akoby nestačilo zločinov, ktorých sa „vodca a otec národov“ dopustil v rokoch tzv. Veľkého teroru (jeho obeťami sa stali aj špičky Červenej armády), obvinil ho na dôvažok z absolútnej nekompetentnosti vo vojenských záležitostiach.

Malo o tom svedčiť aj Stalinovo údajné úplné ignorovanie hlásení sovietskej rozviedky o blížiacej sa agresii. Časť ideologizovanej sovietskej historiografie reagovala fabrikovaním „dôkazov“, ktoré mali podporiť Chruščovovu kritiku. Tak uzrel svetlo sveta povestný „telegram od Sorgeho“, v ktorom agent mal oznamovať toto: „Útok proti ZSSR sa začne 22. júna ráno na širokom fronte“. Až takmer po polstoročí (v roku 2001) sa zistilo porovnaním textu s inými Sorgeho šifrogramami, že ide o podvrh.

Za éry Brežneva sa zase zistenia predvojnovej sovietskej rozviedky nedoceňovali. Ako je možné, že v predstihu nehlásila zoskupovanie nemeckých tankových divízií v blízkosti štátnych hraníc ZSSR? Podľa ruského historika tajných služieb Vladimira Karpova jednoducho preto, lebo ich tam Hitler premiestnil doslova až dva dni pred útokom.

Kdečo rozviedka nemohla alebo nedokázala zistiť. Oficiálny historik britskej spravodajskej služby MI5 Christopher Andrew, ktorý preskúmal aj tzv. Mitrochinov archív, však tvrdí, že sovietska zahraničná rozviedka bola na výške doby a nepochybne poskytovala Moskve cenné informácie.

Ibaže Stalin bol veľmi podozrievavý vládca a údajne neveril nikomu. Ani Hitlerovi, ani svojim agentom. Bol presvedčený, že führer po tom, čo ovládol takmer celú Európu, pokúsi sa obsadiť aj Sovietsky zväz. Veľmi však chcel, aby Nemecko začalo ťaženie na východ čo najneskôr. Potreboval ešte rok na dobudovanie armády, jej prezbrojenie, na dokončenie hraničných opevnení atď. Čas sa pokúšal získať už paktom o neútočení s Nemeckom a dúfal, že Berlín sa rozhodne porátať najprv s Britániou. Preto v posledných mesiacoch a týždňoch pred nemeckým vpádom neprestal opakovať: neprovokovať, nedávať zámienku na útok.

Vtedy však už bral hlásenia svojich špiónov veľmi vážne. Ako sa vlastne presvedčil o ich hodnovernosti? Najprv dal 14. júna 1941 prostred­níctvom tlačovej agentúry TASS uverejniť oficiálnu správu, že podľa sovietskych vládnych kruhov chýry o úmysle Nemecka vypovedať pakt o neútočení a napadnúť ZSSR nie sú ničím podložené.

Berlín to obišiel mlčaním. O štyri dni nato Stalin požiadal Hitlera, či by neprijal v Berlíne Molotova na vzájomné konzultácie. Našiel sa o tom záznam v denníku Franza Haldera, náčelníka generálneho štábu nemeckých pozemných síl. „,Molotov sa chcel 18. júna 1941 pozhovárať s führerom,“ poznamenal si Halder. Hitler to však odmietol!

Všetko bolo zrazu jasné. Hitler mohol požiadať o odklad stretnutia so Stalinovým zástupcom, ale on ho doslova odmietol. V ten deň Stalin pochopil, že vojna je za humnami a začal vydávať príslušné rozkazy. Štyri dni pred útokom…

„Naša vec je správna.“
Nadránom 22. júna 1941 pred 80 rokmi zaútočilo 100 divízií wehrmachtu proti 40 divíziám Červenej armády, ktoré mali brániť hranice ZSSR. Jej ďalšie jednotky boli na ceste, ale museli prekonať ešte stovky kilometrov z vnútrozemia.

V čase 6.15 zhruba 20 nemeckých strojov bombardovalo z výšky 2-tisíc metrov letisko v Kyjeve. Ľudia v centre mesta si pomysleli, že ide o cvičenie Kyjevského vojenského okruhu.

V mestskom cirkuse predstavil svoj nový program džezový orchester Eda Roznera a v kinách premietali úspešný film o sovietskych letcoch Piaty oceán. Na 17. hodinu bolo naplánované otvorenie nového futbalového štadióna Dynama Kyjev, ktoré na jeho trávniku malo odohrať zápas s jedným moskovským klubom. Ten už museli odložiť s vysvetlením, že sa začala vojna. Koho proti komu sa ľudia zatiaľ nedozvedeli, pretože správa to ešte neuvádzala.

Kyjevčania však zatiaľ neprepadali panike. Jedni mali ešte v živej pamäti správu TASS zo 14. júna o planých chýroch v súvislosti s vypovedaním paktu o neútočení. Ďalší sa utešovali rečami, že vojna bude mať krátke trvanie a že ich vojaci naložia agresorovi.

V šoku sa však nachádzalo politické vedenie krajiny. Najmä po tom, čo Molotov oznámil Stalinovi, že Nemecko vyhlásilo vojnu Sovietskemu zväzu, šéf Kremľa si mlčky sadol na stoličku a hlboko sa zamyslel. „Nasledovala dlhá, ťaživá pauza,“ spomínal Molotov. Cestou z ministerstva obrany, kde sa to odohralo, mal Stalin trpko doslova poznamenať: „Lenin nám zveril riadenie štátu a my sme to presrali.“

Nie je pravda, že sa Stalin potom utiahol na týždeň či dokonca na desať dní na svoju chatu a nejavil nijaký záujem o veci verejné, ako to vykladal na zjazde strany Chruščov. Urobil tak až po noci z 28. na 29. júna, keď Nemci obsadili Minsk. Na dva dni vtedy Stalin upadol do hlbokej depresie, z ktorej ho dostali členovia politbyra. Poslušne za ním prišli a poprosili ho, aby sa vrátil do Kremľa a postavil sa na čelo Štátneho výboru obrany. „Ak myslíte,“ povedal a zrazu ožil. Dodnes sa nevie, či Stalin depresiu iba predstieral, alebo ju skutočne zažil.

Jedno je isté: už 22. júna napoludnie vystúpil s prejavom v rozhlase Molotov a na záver povedal pamätnú vetu: „Naša vec je správna. Nepriateľ bude porazený. My zvíťazíme.“ Neskôr tento druhý muž v štáte priznal, že prejav mu upravoval Stalin. Vodca sa prvýkrát objavil na verejnosti až 3. júla a prihovoril sa jej pre boľševika nezvyčajnými slovami: „Bratia a sestry!"

Začiatok vojny znamenal pre Sovietsky zväz pohromu. Tri milióny červenoarmejcov Nemci zajali, päť miliónov ich padlo. Ale už koncom roka 1941 wehrmacht musel utekať spred Moskvy a plán Barbarossa s jeho blitzkriegom sa rozplynul v nenávratne.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/592192-operacia-barbarossa-preco-stalin-neveril-svojim-spionom/

Foto:
Nemecká pechota postupujúca na horiacu...Foto: SHUTTERSTOCK
Nemecká pechota postupujúca na horiacu sovietsku dedinu. Snímka je z konca júna 1941, čiže krátko po začiatku nacistickej vojenskej operácie Barbarossa.


OBRAZEM: Příliš velké sousto. Před 80 lety napadl Hitler Sovětský svaz
https://www.idnes.cz/technet/vojenstvi/operace-barbarossa-utok-na-sssr-1941.A210621_172430_vojenstvi_erp