Ostrochovský točí na Ukrajine
Ostrochovský: Niektoré témy nemôžem s ukrajinskými priateľmi otvárať. Neskôr sa im nevyhneme
Táto vojna ho prekvapuje viac ako sci-fi.
Čakali by ste, že bude v Bratislave a pôjde na vyhlasovanie filmových cien, pretože v súťaži mal Služobníkov a aj Cenzorku, pod ktorú je podpísaný ako spoluscenárista a producent.
No zastihli sme ho v Kyjeve.
Keď sme sa ho spýtali, ako často musí telefonovať najbližším, aby doma vedeli, že je v poriadku, odpovedal: Moja mama nevie, že som tu.
Ak sa to dozvie, pravdepodobne nebude prekvapená. Režisér IVAN OSTROCHOVSKÝ dva roky študoval na vojenskej škole v Martine, bol aj v Iraku a v roku 2014 v Donecku. Citlivo vníma psychológiu vojakov.
Hoci je dnes len pár kilometrov od Buče, kde Rusi prejavili totálnu neúctu k ľudskému životu, mal v sebe neotrasiteľný pokoj. Vraví, že sú témy, ktoré teraz pred ukrajinskými priateľmi nemôže otvárať a vo filme, ktorý na Ukrajine chystá, ukáže iné veci, ako by sme čakali len preto, že ich teraz bežne vídame v prvom pláne.
Aj vy ste boli vojakom. Prečo ste ním chceli byť?
Lebo som mal štrnásť rokov. V osemnástich som ním už nechcel byť.
Čo sa stalo?
Byť vojakom je fajn, ale asi nie na Slovensku v deväťdesiatych rokoch, keď som o vojenskej kariére uvažoval.
Slovenská armáda nemá bojové misie, na rozdiel od Čechov alebo Poliakov. Dobre sa to počúva, keď nám politici v parlamente hovoria, že naši vojaci nezomierajú ako tí českí a poľskí v bojových jednotkách. A ani nekritizujem takéto rozhodnutie, je to vec názoru. Ale tieto zlaté časy asi skončili.
Samozrejme, aj naši vojaci zahynuli pri účasti na misiách. Patrí im za to naše uznanie. Aj v nebojových misiách, napríklad, robili naši ženisti peknú a zmysluplnú robotu.
Aj vy ste boli vojakom. Prečo ste ním chceli byť?
Lebo som mal štrnásť rokov. V osemnástich som ním už nechcel byť.
Čo sa stalo?
Byť vojakom je fajn, ale asi nie na Slovensku v deväťdesiatych rokoch, keď som o vojenskej kariére uvažoval.
Slovenská armáda nemá bojové misie, na rozdiel od Čechov alebo Poliakov. Dobre sa to počúva, keď nám politici v parlamente hovoria, že naši vojaci nezomierajú ako tí českí a poľskí v bojových jednotkách. A ani nekritizujem takéto rozhodnutie, je to vec názoru. Ale tieto zlaté časy asi skončili.
Samozrejme, aj naši vojaci zahynuli pri účasti na misiách. Patrí im za to naše uznanie. Aj v nebojových misiách, napríklad, robili naši ženisti peknú a zmysluplnú robotu.
Vo filmoch, kde hrá armáda veľkú rolu, väčšinou vidno iba tuposť na strane vojakov aj na strane velenia. Najmä na strane velenia. Je taká aj realita?
Máte na mysli slovenskú alebo americkú armádu?
Nie je to jedno?
Pri jednom nakrúcaní som sa opýtal účastníka bojov v SNP, či filmy o povstaní verne zachytávajú vojnovú realitu. Veterán sa na mňa nechápavo pozrel a oznámil mi, že film je film a vojna je vojna. Na to asi treba myslieť, keď pozeráme vojnové filmy. Nie je to realita.
Realita vojny je tisícnásobne krutejšia s hroznými dôsledkami.
Film sa k niečomu takému dokáže málokedy priblížiť. Paradoxne, vojne skôr dáva atraktívnejšiu tvár. Väčšina ľudí sa chce pozerať na Black Hawk Down a nie na Choď a pozeraj sa.
V každom prípade, v armáde ide všeobecne o to, aby boli vojaci pripravení.
Spôsob, akým dostávajú príkazy a sú cvičení, sa vám môže zdať absurdný, ale slúži na to, aby vojaci pri úkonoch nedumali. Keby sa nad všetkým zamýšľali a stále nad niečím filozofovali, nikdy by ich velenie nedostalo tam, kam potrebuje.
Vojaci musia konať automaticky. Automatika im pomáha urobiť to, čo musia a prežiť, aj keď sú veľkom strese a unavení. Nevyhnutná je pritom chladná hlava.
Preto ich vo filmoch nadriadení zosmiešňujú a urážajú hlúpymi rečami, aby im vytvárali stresové situácie, ktoré sa musia naučiť zvládať, aby splnili svoje zadanie a prežili.
Ale filmy neraz ukazujú, že v každej jednotke sa uvažujúci vojak predsa len vyskytne a cíti sa medzi ostatnými sám. Vy ste boli ako filmár v Iraku, nevideli ste takú samotu?
Zažil som skôr opak - veľkú blízkosť. S dvadsiatimi poľskými vojakmi som chodil po irackých mestách na hliadky.
Bol som v miliónovom meste - oni dvadsiati boli jediní, ku komu som patril. Nikto iný mi v nebezpečnej situácii nemohol pomôcť, bol som odkázaný len na nich a to isté určite cítili aj medzi sebou.
Spolupatričnosť. Preto je kvalita vzťahov medzi vojakmi taká, aká sa v normálnom živote asi nikdy nedá zažiť.
Byť odkázaný na kamarátov tak, že je v ich rukách váš život, to sa vám v civilnom živote stane raz, dvakrát za život, prinajlepšom ani raz. Oni to však zažívali každý druhý deň.
Napríklad, teraz sme sa vďaka Tomášovi Forróovi stretli s Gruzíncami, čo bojujú už tridsať rokov.
Boli vo vojne Gruzínsku, potom v Donecku a teraz sú tu. Nikdy by nedokázali prejsť takú dlhú cestu bez neuveriteľnej solidarity a o ochote riskovať život pre svojho spolubojovníka.
Vravíte, že niektorí bojujú už tridsať rokov. Nevracajú sa do vojny aj preto, že im chýba zážitok z extrému?
Hovorí sa, že potrebujú byť na adrenalíne, ale to podľa mňa nie je pravda. Chýba im dôvera a prepojenie, akú zažili v bojovej jednotke.
Myslím že normálne vzťahy v civilnom živote im po tom, čo zažili v boji, musia prísť banálne.
To je asi aj jeden z dôvodov, prečo po návrate do normálneho života trpia dezilúziou.
Ale o tom by ste sa radšej mali porozprávať s nimi a nie so mnou. Ja dezilúziou z bežného života netrpím.
Vo vojne sa pritom stretávajú ľudia s rôznymi hodnotami, rôznou inteligenciou, aj emočnou. To nebýva prekážkou pri vytváraní si dôvery?
Áno, v armáde sa stretnú všelijakí ľudia, vytvárajú sa preto všelijaké bunky. Vojenský život však neobsahuje len absurditu, o ktorej ste hovorili, ale aj čosi veľmi vzácne, oproti čomu je potom všetko banálne.
Vojaci po návrate domov nevidia v ničom zmysel, mávajú depresiu. Keď raz reálne bojujete za svetový mier, budete potom predávať v potravinách?
Dnes svet hovorí o najmä o tom, čo sa stalo v Buči. Myslíte si, že Rusi takto brutálne vraždili na príkaz nejakého generála, alebo to urobili spontánne, lebo im už možno zo všetkého preskočilo?
To netuším, hoci som teraz k Buči fyzicky bližšie ako vy. Je to komplexný problém, nevieme, čo si tam vojaci mysleli, alebo na čo reagovali.
V nejakom filme by sa to asi vysvetlilo tak, že je to ich pomsta, reakcia na to, že im Ukrajinci zabili kamarátov.
Strach a zlosť sú nebezpečný koktail. Určite nebezpečnejší ako ten Molotovov. Jedno je isté, ruskí vojaci sa dopustili niečoho neodpustiteľného.
Bohužiaľ, je v tom aj strašidelná logika. Sme svedkami toho, že ruskí generáli nemajú úctu ani k svojim vlastným vojakom. Naslepo posielajú svojich nevycvičených vojakov bez krytia alebo tanky bez pechoty, čo je z vojenského hľadiska absolútny hazard.
Bez úcty sa generáli prejavili, aj keď svojich vojakov nechali zakopať v Černobyle. Keď nemajú úctu k vlastným vojakom, akú
Na druhej strane, je celkom možné, že príbuzní zavraždených ľudí z Buče videli fotografie skôr, ako sa stihli dozvedieť, že sú mŕtvi. Neubližujú si takto Ukrajinci aj sami navzájom?
Možné je i to, že im to oznámili. To nevieme. Ukrajinci sa však trápia najmä s výhliadkami na svoju budúcnosť a nemajú čas a luxus utápať sa v pocitoch. Každý je vojnou zasiahnutý, takže na nejaký emocionálny komfort treba momentálne zabudnúť. Ukrajinci potrebujú ukázať svetu, ako vojna vyzerá a čoho je ruská armáda schopná.
To, že ruskí vojaci zabili civilistov a nechali ich ležať na ulici, je jasnou správou o tom, že nemajú záujem o civilizovanú vojnu. Hoci je otázkou, čo je to civilizovaná vojna. Prosto, je tu vojna, budú sa v nej diať zlé veci a ide len o to, aby sa to rýchlo skončilo.
Moralizovať je zbytočné, každý slušný človek vie, že konanie ruskej armády je cez. Urobili veľkú chybu. Odhodlanie ukrajinských vojakov je teraz niekoľkonásobne väčšie, ako bolo pred Bučou. Úprimne, nechcel by som byť v koži ruského vojaka zo 64. motostreleckej brigády, ktorá je ňu zodpovedná.
Vy takému konaniu rozumiete?
Nie, nerozumiem tu ničomu. To, čo Rusi robia, sa mi zdá byť hlúpe, kruté, zbytočné a ako som už povedal, kontraproduktívne pre nich samých. Aj keď s tým nesúhlasím, viem si predstaviť, že niekto chce inému robiť zle, pretože ho nenávidí.
Nechápem však, že to robí tak, že si tým sám ubližuje. Rusi robia samé chyby vo vedení vojny a otázka je, či sa to deje z hlúposti alebo z ľahostajnosti k životom Ukrajincov a aj k ich vlastných vojakov.
Neviem si vysvetliť, prečo sa tak správajú, ale myslím si, že to ani nie je dôležité pochopiť. Pocity a logika konania ruských vojakov ma trápia asi tak veľmi, ako ruských vojakov trápia pocity Ukrajincov.
Podstatné je len, že Ukrajinci bojujú spravodlivú vojnu proti neoprávnenej ruskej agresii.
Teraz sa často spomína, že Rusi nerešpektujú pravidlá vojny. Čo sa tým myslí?
Rusi sú zvyknutí viesť vojny inak, ako nám to ukazujú v amerických filmoch, nerozoznávajú medzi civilmi a vojakmi. Vojny sú dnes hybridné, rozťahané, ťažko rozoznáte, kto je vojak, kto civil.
Veď koľko civilistov vytiahli americkí vojaci v Iraku z ich domu len preto, že tvrdili, že sú to prezlečení vojaci? Stále však zostáva dobrým zvykom civilizovaných armád, že nemôžete zastreliť ani civilistu, ani neozbrojeného vojaka.
V čom sú podľa vás Rusi iní, že im nerozumieme?
Majú inú históriu, zažili horšie veci ako my, za posledných sto rokov mali milióny mŕtvych. Násilie je na ich území neustále prítomné, je súčasť ich sveta. Tým nechcem povedať, že ich správanie je preto pochopiteľne a teda normálne. Nie je. Mŕtvemu človeku je jedno, čo my si o tom myslíme a ako to historicky vysvetľujeme. Zostáva mŕtvym človekom, a nemal ním byť.
Múdre reči okolo sú zbytočné, treba to prosto zastaviť. Ukrajinci na to možno využívajú rýchlu a prvoplánovú propagandu, ale rozumiem tomu. Hrajú o veľa.
A je hanba celého sveta, že im nepomáha viac. Už dávno mali dostať Patrioty, keď sme odmietli bezletovú zónu.
V čom je ich propaganda prvoplánová?
Stretávam sa tu s ukrajinskými kamarátmi. Všetko sú to múdri ľudia, ale niektoré témy s nimi nemôžem otvárať.
Napríklad?
Myslím si, že Rusov nemôžeme bezhranične dráždiť. Ani ich úplne eliminovať, napríklad aj tým, že budeme ignorovať ich kultúru. Démonizovať nejaký národ nikdy nebola dobrá cesta k ničomu. Je to cesta do pekla.
Ak teraz vzniknú dva tábory a tie budú na seba pľuť, to nebude riešenie. Chápem, že to Ukrajinci teraz tak extrémne vidia - sú v extrémnej situácii. A čudoval by som sa, keby rozmýšľali inak.
V tomto momente sa s nimi nedá o tom baviť, ale neskôr, keď už sa nebude strieľať, to bude nevyhnutné. Bude sa treba zamyslieť, ako dosiahnuť to, že Rusi sa nebudú cítiť ako druhoradí občania planéty, pretože to nemôže priniesť do budúcnosti nič dobré.
V médiách sa dnes veľa rozoberá, či má Putin rakovinu, alebo nie, a ľudia na sociálnych sieťach otvorene hovoria o tom, že mu želajú smrť. Mnohí si myslia, že by to pomohlo. Ako možno takéto emócie kontrolovať?
Rozumiem aj takýmto emóciám, napokon, nedávno sme takto rozoberali Ficove choroby. Že človek nie je v poriadku fyzicky alebo psychicky, je iba zjednodušenou interpretáciou toho, prečo sa dejú zlé veci. Tým sa však problém banalizuje.
Historici na to upozorňujú vždy, keď máme tendenciu vysvetľovať takto Hitlera. To, čo sa dialo v koncentračných táboroch, nemožno predsa schovať za to, že niekto bol šialený.
Prípad Putina je ale možno iný, v ňom skôr vidím hru. Ak je v jeho blízkom okruhu nejaká opozícia, mohla by jej jeho rakovina poslúžiť ako motivácia: je chorý, robí už veci, ktoré sú neúnosné, ľahšie sa zdôvodňuje, že ho treba odstrániť. Aj to sú však len hypotézy.
Aký vplyv bude mať táto vojna na ruských vojakov? Budú sa niekedy trápiť tým, čo na Ukrajine zažili?
Určite budú trpieť. Ruskí vojaci, čo sa vrátili z Afganistanu, často prepadli alkoholu a páchali samovraždy. Nie je možné, aby sa to človeka nedotklo. Teraz ma ale viac zaujíma otázka: čo urobí s ruskými vojakmi neúcta, ktorú voči nim velenie má? Povedia si, že ľudský život nemá žiadnu hodnotu? To si neviem predstaviť.
A som šťastný, že Slovensko nemá taký typ armády. Keby náš alebo americký generál stratil toľko vojakov pri útoku, ako stratili Rusi, bol by na druhý deň odvolaný.
Rusov zaujíma len to, či sa útok podaril a kašľú na stratu. V demokracii je však každý generál vystavený verejnej mienke, či boli jeho straty primerané. Aj toto je jasný ukazovateľ toho, že v prípade Ruska je ťažké predstierať, že ide o armádu demokratickej krajiny.
Na druhej strane, je celkom možné, že príbuzní zavraždených ľudí z Buče videli fotografie skôr, ako sa stihli dozvedieť, že sú mŕtvi. Neubližujú si takto Ukrajinci aj sami navzájom?
Možné je i to, že im to oznámili. To nevieme. Ukrajinci sa však trápia najmä s výhliadkami na svoju budúcnosť a nemajú čas a luxus utápať sa v pocitoch. Každý je vojnou zasiahnutý, takže na nejaký emocionálny komfort treba momentálne zabudnúť. Ukrajinci potrebujú ukázať svetu, ako vojna vyzerá a čoho je ruská armáda schopná.
To, že ruskí vojaci zabili civilistov a nechali ich ležať na ulici, je jasnou správou o tom, že nemajú záujem o civilizovanú vojnu. Hoci je otázkou, čo je to civilizovaná vojna. Prosto, je tu vojna, budú sa v nej diať zlé veci a ide len o to, aby sa to rýchlo skončilo.
Moralizovať je zbytočné, každý slušný človek vie, že konanie ruskej armády je cez. Urobili veľkú chybu. Odhodlanie ukrajinských vojakov je teraz niekoľkonásobne väčšie, ako bolo pred Bučou. Úprimne, nechcel by som byť v koži ruského vojaka zo 64. motostreleckej brigády, ktorá je ňu zodpovedná.
Vy takému konaniu rozumiete?
Nie, nerozumiem tu ničomu. To, čo Rusi robia, sa mi zdá byť hlúpe, kruté, zbytočné a ako som už povedal, kontraproduktívne pre nich samých. Aj keď s tým nesúhlasím, viem si predstaviť, že niekto chce inému robiť zle, pretože ho nenávidí.
Nechápem však, že to robí tak, že si tým sám ubližuje. Rusi robia samé chyby vo vedení vojny a otázka je, či sa to deje z hlúposti alebo z ľahostajnosti k životom Ukrajincov a aj k ich vlastných vojakov.
Neviem si vysvetliť, prečo sa tak správajú, ale myslím si, že to ani nie je dôležité pochopiť. Pocity a logika konania ruských vojakov ma trápia asi tak veľmi, ako ruských vojakov trápia pocity Ukrajincov.
Podstatné je len, že Ukrajinci bojujú spravodlivú vojnu proti neoprávnenej ruskej agresii.
Teraz sa často spomína, že Rusi nerešpektujú pravidlá vojny. Čo sa tým myslí?
Rusi sú zvyknutí viesť vojny inak, ako nám to ukazujú v amerických filmoch, nerozoznávajú medzi civilmi a vojakmi. Vojny sú dnes hybridné, rozťahané, ťažko rozoznáte, kto je vojak, kto civil.
Veď koľko civilistov vytiahli americkí vojaci v Iraku z ich domu len preto, že tvrdili, že sú to prezlečení vojaci? Stále však zostáva dobrým zvykom civilizovaných armád, že nemôžete zastreliť ani civilistu, ani neozbrojeného vojaka.
V čom sú podľa vás Rusi iní, že im nerozumieme?
Majú inú históriu, zažili horšie veci ako my, za posledných sto rokov mali milióny mŕtvych. Násilie je na ich území neustále prítomné, je súčasť ich sveta. Tým nechcem povedať, že ich správanie je preto pochopiteľne a teda normálne. Nie je. Mŕtvemu človeku je jedno, čo my si o tom myslíme a ako to historicky vysvetľujeme. Zostáva mŕtvym človekom, a nemal ním byť.
Múdre reči okolo sú zbytočné, treba to prosto zastaviť. Ukrajinci na to možno využívajú rýchlu a prvoplánovú propagandu, ale rozumiem tomu. Hrajú o veľa.
A je hanba celého sveta, že im nepomáha viac. Už dávno mali dostať Patrioty, keď sme odmietli bezletovú zónu.
V čom je ich propaganda prvoplánová?
Stretávam sa tu s ukrajinskými kamarátmi. Všetko sú to múdri ľudia, ale niektoré témy s nimi nemôžem otvárať.
Napríklad?
Myslím si, že Rusov nemôžeme bezhranične dráždiť. Ani ich úplne eliminovať, napríklad aj tým, že budeme ignorovať ich kultúru. Démonizovať nejaký národ nikdy nebola dobrá cesta k ničomu. Je to cesta do pekla.
Ak teraz vzniknú dva tábory a tie budú na seba pľuť, to nebude riešenie. Chápem, že to Ukrajinci teraz tak extrémne vidia - sú v extrémnej situácii. A čudoval by som sa, keby rozmýšľali inak.
V tomto momente sa s nimi nedá o tom baviť, ale neskôr, keď už sa nebude strieľať, to bude nevyhnutné. Bude sa treba zamyslieť, ako dosiahnuť to, že Rusi sa nebudú cítiť ako druhoradí občania planéty, pretože to nemôže priniesť do budúcnosti nič dobré.
V médiách sa dnes veľa rozoberá, či má Putin rakovinu, alebo nie, a ľudia na sociálnych sieťach otvorene hovoria o tom, že mu želajú smrť. Mnohí si myslia, že by to pomohlo. Ako možno takéto emócie kontrolovať?
Rozumiem aj takýmto emóciám, napokon, nedávno sme takto rozoberali Ficove choroby. Že človek nie je v poriadku fyzicky alebo psychicky, je iba zjednodušenou interpretáciou toho, prečo sa dejú zlé veci. Tým sa však problém banalizuje.
Historici na to upozorňujú vždy, keď máme tendenciu vysvetľovať takto Hitlera. To, čo sa dialo v koncentračných táboroch, nemožno predsa schovať za to, že niekto bol šialený.
Prípad Putina je ale možno iný, v ňom skôr vidím hru. Ak je v jeho blízkom okruhu nejaká opozícia, mohla by jej jeho rakovina poslúžiť ako motivácia: je chorý, robí už veci, ktoré sú neúnosné, ľahšie sa zdôvodňuje, že ho treba odstrániť. Aj to sú však len hypotézy.
Aký vplyv bude mať táto vojna na ruských vojakov? Budú sa niekedy trápiť tým, čo na Ukrajine zažili?
Určite budú trpieť. Ruskí vojaci, čo sa vrátili z Afganistanu, často prepadli alkoholu a páchali samovraždy. Nie je možné, aby sa to človeka nedotklo. Teraz ma ale viac zaujíma otázka: čo urobí s ruskými vojakmi neúcta, ktorú voči nim velenie má? Povedia si, že ľudský život nemá žiadnu hodnotu? To si neviem predstaviť.
A som šťastný, že Slovensko nemá taký typ armády. Keby náš alebo americký generál stratil toľko vojakov pri útoku, ako stratili Rusi, bol by na druhý deň odvolaný.
Rusov zaujíma len to, či sa útok podaril a kašľú na stratu. V demokracii je však každý generál vystavený verejnej mienke, či boli jeho straty primerané. Aj toto je jasný ukazovateľ toho, že v prípade Ruska je ťažké predstierať, že ide o armádu demokratickej krajiny.
Pred pár rokmi ste nakrútili film Garda o členoch Hlinkovej gardy. Mnohí tam asi neboli dobrovoľne, niektorí áno. Ako oni prijímajú svoju vinu?
Ako prijímali svoju vinu, na to asi neviem odpovedať. Takú otázku som si pri nakrúcaní nekládol. Fascinuje asi ľudí, ktorí pojmu svedomie prikladajú akúsi očistnú funkciu, čo ja pokladám viac za zbožné prianie literátov, nie reálny model ľudského správania. Stretol som sa aj s takými, čo svoju činnosť obhajovali ako historickú nutnosť, aj takých, čo o tom nedokázali hovoriť, alebo sa pri tom rozplakali.
Pre mňa bolo zaujímavejšie sledovať, ako si dokázali racionalizovať svoje skutky.
Pripomeňme, že členovia Hlinkovej gardy neboli vojaci, bola to paramilitantná organizácia. Nezúčastňovali sa bojov na frontoch. V jednom období bolo členstvo povinné pre každého dospelého muža.
Časť sa dopúšťala zločinov najmä na občanoch židovskej národnosti a voči iným menšinám, a po potlačení povstania aj voči partizánom a vojakom Československej armády.
Buď si to obhájili historickou nutnosťou - že bránili slovenskú nezávislosť, alebo tým, že o tom aj tak rozhodovali Nemci.
Racionalizáciou našich hriechov som sa zaoberal aj v Služobníkoch. Niektorí kňazi kolaborovali s ŠtB, pretože mali pocit, že tým môžu napríklad zachrániť chod cirkvi. Princíp menšieho zla, to je prekliatie pre naše dejiny. Argumentácia, že menšie zlo nás ochráni pred oveľa väčším, zdevastovalo morálku nášho národa na desaťročia.
Vo filme Služobníci však vidno, že kňazi kolaborovali pod tlakom. Vidíte takto aj ruských vojakov?
Všetci nám už roky hovoria, že Rusko je totalitný štát, že tam niet demokracie. Na druhej strane, všetci teraz berú na zodpovednosť ruských občanov. Ja by som ich na zodpovednosť bral len vtedy, keby žili v demokratickom štáte a Putin by bol demokraticky zvolený.
Ako môžu byť nositeľmi vojny v takýchto podmienkach? Je to to isté, ako keby mňa za socializmu a studenej vojny obviňovali z toho, že som ochotný so Sovietskym zväzom napadnúť napríklad Francúzsko.
V intelektuálnych debatách však berieme obyvateľov socialistického Československa na zodpovednosť za to, že zostali nečinnou šedou zónou a tým pádom tichom kolaborovali. O tom aj nakrúcame filmy, nie?
Rozumiem. Ale byť ukrytý v šedej zóne, čo je to vlastne? Keď niekto žije v štáte, kde mu hrozí, že mu odseknú hlavu, neviem, či je mojím prianím, aby vyšiel do ulíc a protestoval. Je to cesta, po ktorej túžime v intelektuálnych debatách?
Aké majú teda Rusi šance postaviť sa rozkazom a povedať: nepôjdem zabíjať?
Vždy majú šancu. To sú diskusie, čo sa vedú už od druhej svetovej vojny. Mohli Nemci povedať nie? Ukazuje sa, že mohli.
Myslím si, že kto môže, kúpi si v Rusku modrú knižku. Málokto ide do tejto vojny šťastný a presvedčený. Najmä teraz nie. Na začiatku vojny si ešte možno mnohí mysleli, že to bude rýchle, teraz je každému jasné, aké veľké straty budú.
Už som počul, že je veľa jednotiek, ktoré odmietajú bojovať. Aj to môže byť propaganda, ale pokojne by som tomu veril. V histórii sa to už neraz stalo, ani táto vojna nebude výnimka.
U Rusov je teraz otázne, čo sa bude diať, keď začnú dostávať poriadnu nakladačku. Ich psychika sa pravdepodobne zmení. Zväčší sa ich motivácia, lebo sa z útoku dostanú do obrany. Ukrajinci ich vyženú aj z Donecka a Luhanska, som o tom presvedčený. Pri troche šťastia aj z Krymu.
Dostanú čerstvú krv do žíl?
Stopercentne. Opak by ma prekvapil. Práve preto treba zvážiť, ako ďaleko ich tlačiť, aby sa to nestalo. Bude nevyhnutný kompromis, aby sa vojna nepretiahla na celé roky.
Vidím, že sa často dívate cez okno. Čo vidíte?
Vojakov, samozrejme. Ale je zaujímavé, ako si na vojnu človek rýchlo zvykne. Vidno, že Ukrajinci už nie sú takí vystrašení, ako boli pred mesiacom. Majú vojenské úspechy, ktoré im zvýšili sebavedomie. Oni porazia ruskú armádu.
Ani keby som bol autor sci-fi, nevedel by som si to predstaviť. Ukrajina porazí Ruskú federáciu. Teraz sa to stane. Realita ma vždy prekvapí viac ako fikcia. Toto by nikto nikdy nevymyslel.
Je už niečo pozitívne vo vzduchu? Máte čo jesť a cítite sa bezpečne?
Kontroly sú na každom kroku. Máme akreditácie, Ukrajinci nás cez ne púšťajú a z ich prístupu je jasné, že im je sympatické, že niekto zvonku sa o nich zaujíma.
Nie som štandardný Kyjevčan, ktorý musí vyžiť napríklad z dôchodku, mám svoj rozpočet a za pár týždňov sa vrátim k svojmu pohodlnému životu, takže sa mi ich skutočná situácia ťažko posudzuje.
No mesto sa mi zdá byť stabilizované. Ešte je všetko pozatvárané, včera som už však našiel jednu reštauráciu otvorenú. A očakávam ďalšie uvoľňovanie, keďže Ukrajinci vytlačili Rusov za hranicu. Aj ľudia sa vraj vracajú späť.
Okrem toho, prichádza sem tak veľa záujemcov o vstup do medzinárodného batallionu, až ich musia posielať domov. Európania sú ochotní bojovať. Stretol som tu mladého muža z Nórska, ktorý sa nevie dostať do žiadnej jednotky. Predstavte si tú situáciu: chodí po meste a zháňa takú, ktorá by ho nechala bojovať.
Je to však tiež dôsledok toho, že teraz nie je s čím bojovať, na materiálnu vojenskú pomoc sa dlho čaká. Mala by byť väčšia. Napríklad, chýbajú tu špeciálne injekcie, ktoré okamžite zastavia krvácanie, keď vojaka postrelia a zvyšujú šance, že prežije, kým ho dovezú do nemocnice. Stojí tridsať eur, človek sa cíti komfortnejšie, keď ju má pri sebe.
Pripadá vám teraz svet, kde sa udeľujú ceny Slnko v sieti, absurdný z vášho kyjevského okna?
To by bolo veľmi jednoduché povedať, že okrem vojny je teraz všetko banálne. Nie je to pravda. Normálny život je dôležitý. Hovorili sme síce o tom, že vojaci prežívajú väčšiu kvalitu vzťahov v boji, to však neznamená, že obyčajný život nemá zmysel. Napokon, vojny sa vedú aj preto, aby sme obyčajný život mohli viesť. Slovo obyčajný má v tomto prípade pozitívnu konotáciu.
A Slnko v sieti je super. Oslava filmu je dôkazom toho, že pre Slovákov je kultúra hodnotou. Kultúra odráža to, aký je vzťah človeka k človeku, a treba ho odrážať vtedy, kým je na to čas a kým sú na to podmienky.
Keď už je vojna, názory umelcov nikto nepotrebuje počúvať, vtedy sa už počúvajú len vojaci. Aj filmy má robiť význam vtedy, keď je mier. Vtedy má význam nastavovať normy. Formulovať, kto sme, alebo akí by sme chceli byť.
Čo sa chystáte nakrúcať na Ukrajine?
Nechcem robiť film s vojnou v prvom pláne. O nej budú nakrúcať väčšina a určite to urobia dobre. Nechcem ani hovoriť o tom, aké zverstvá sa tu dejú. Myslím si, že všetko je už samozrejmé a hádam nikomu nemusím vysvetľovať, o čo komu ide. Hľadám teda "pekný" námet. Môže to znieť paradoxne, ale na pozadí vojny sa dejú aj pekné veci.
Chystám sa do Charkova, pozriem sa do zoologickej záhrady. Marek Leščák mi poslal článok o miestnej ZOO. Rozmýšľam, aké to je, keď kŕmite slona, a letí vám raketa nad hlavou. Keď idete domov a rozmýšľate, či váš dom ešte stojí, a keď idete do práce, či ešte nejakú prácu máte. Život ide ďalej aj vo vojne.
Ale tankom v pozadí sa asi nevyhnete.
To nie, ale budú naozaj len v druhom, alebo treťom pláne. Samozrejme, zatiaľ je to všetko len plán, ktovie, čo ešte uvidím a koho stretnem, čo ma tu emocionálne prevalcuje. Som tu len týždeň a neviem, aký názor budem mať, keď prejde druhý.
Je možné, že môj pohľad na to, aký má vyzerať "dobrý film" o vojne, bude už celkom iný. A že sa veci rýchlo menia, na to som pripravený, v podstate sa tým riadim pri každom filme.
Keby ste čítali ich scenár, možno by ste ho vo výslednej podobe nespoznali. Posunom sa nebránim, takže z príbehu muža, ktorý sa stará o slona, môže byť nakoniec príbeh o traktoristovi.
Hneď vám bolo jasné, že budete hľadať pozitívny prístup?
Filmy sa dajú na jednej strane robiť tak, že sa v nich realita problematizuje. Že v nich uvažujete nad tým, prečo sa ľudia správajú ako kreténi, alebo prečo sú slabí a zbabelí. Ale môžete v nich ukázať aj niečo pozitívne a predstaviť v ňom svet taký, aký by podľa vás mal byť. S nádejou v človeka. Na to ľudia chodia aj radšej kina.
Pritom festivaly, kde sa má ukazovať to najlepšie z kinematografii, sú plné filmov, ktoré akoby už neverili na ľudskosť.
Myslím si, že už aj festivaly bažia po optimistických filmoch. Nádej, ktorú v sebe majú, pôsobí ako soľ v kráľovstve, ktoré je bez soli. Lenže ľudia na takéto filmy tak nadšene reagujú práve preto, že ich je málo. Keby sme mali v kinách len samé pozitívne príbehy a komédie, ako sa to dialo napríklad za socializmu, asi by nás čoskoro prestali baviť tiež.
Prečo skepsa zostáva pre filmárov taký príťažlivá?
Asi to súvisí s vekom. Keď je filmár mladý, je k svetu kritickejší, chce sám svet pochopiť a ukázať, ako to s ním je. Je to normálne, každý si tým prejde. Až v istom veku pocíti rovnako silnú potrebu ukazovať, akí by sme mali byť.
Aj ja som doteraz vo filmoch ukazoval skôr slabosti človeka. Platilo to pre Kozu, pre Služobníkov - aj pre Cenzorku, ktorú sme robili s Petrom Kerekesom. Už ma to viac nepriťahuje, teraz chcem hovoriť o tom, že ľudia sa k sebe vedia správať aj obdivuhodne. Teraz som toho svedkom každý deň.
Vidím na vás, že napriek tomu, že ste priamo na Ukrajine, nestotožňujete sa so všeobecnou atmosférou vo svete.
Dramatizácia reality je príťažlivejšia nielen pre filmárov, ale aj pre novinárov a politikov. Noviny sa lepšie predávajú a politici majú konečne pocit, že ich ľudia skutočne na niečo potrebujú. Vystrašený občan je poslušnejší. V istom zmysle je to v poriadku, pre civilizáciu je dobre, keď zostáva v strehu a citlivo reaguje na to, čo je nebezpečné a zlé.
Dramatické informácie potrebujeme, aby sme sa uchránili, tie pozitívne nám sú v ohrození na nič. A dnes môžete mať naozaj pocit, že svet je naozaj zlý a že sa rúti do pekla. Lenže všetky ukazovatele sa dlhodobo zlepšujú. Napriek tomu, že som práve teraz vo vojne, je menej vojen a menej mŕtvych vo vojnách ako bolo v minulosti.
Na to si ale ťažko spomenieme, keď je teraz vojna tak blízko, nie?
Rozumiem, že táto vojna bol šok. Prečo ale nikto nenapíše, že Rusi sa boja nás? Ruská federácia má 135 miliónov obyvateľov, mizernú ekonomiku a skorumpovanú armádu s rozpočtom 60 miliárd, kým Európska únia má 447 miliónov obyvateľov a jednu z najlepších ekonomík na svete.
A že náš spojenec USA má 330 miliónov obyvateľov a rozpočet na obranu, ktorý je väčší ako rozpočet všetkých krajín na planéte dohromady. Nerozumiem, prečo by sme sa mali my báť Rusov?
Nerozumiem ani, aký ma význam strašiť našich občanov. Rozumiem, stať sa môže čokoľvek a musíme byť pripravení. Ale načo nám bude vystrašený a paralyzovaný občan? Ľudí máme upokojovať a posilňovať ich odhodlanie postaviť sa tyranii. Nie ich strašiť.
Ivan Ostrochovský
Producent, scenárista a režisér sa narodil v roku 1972 v Žiline.
Dva roky študoval na Vojenskej strednej odbornej škole v Martine.
Študoval FTF VŠMU na Katedre dokumentárnej tvorby, pokračoval doktorandúrou na Katedre audiovizuálnych štúdií.
Naposledy mal ako režisér v kinách film Služobníci o kňazoch, ktorí počas komunizmu kolaborovali s režimom. Na teologickej fakulte sa niektorí študenti vzbúrili.
Na jeseň bol v kinách hraný dokument Cenzorka o ženách, ktoré porodili svoje dieťa vo väznici v Odese. Je jeho producentom aj spolucenáristom, nakrútil ho Peter Kerekes.
Obaja zaň dostali cenu pre najlepší scenár na festivale v Benátkach.
Aj film Služobníci, aj film Cenzorka je nominovaný na národnú cenu Slnko v sieti. Odovzdávali sa 9. apríla.
Ivan Ostrochovský je aj režisérom filmov Zamatoví teroristi (2013) a Koza (2015). Oba boli uvedené na Berlinale.
Producentsky sa podieľal na filmoch Juraja Šlauku Punk je hned!, Juraja Lehotského Nina, Mira Rema Richard Müller: Nespoznaný, Ivety Grófovej Až do mesta Aš, Márie Rumanovej Hotel úsvit, Martina Kollara 5 October.
Je členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie a členom Európskej filmovej akadémie. Pôsobí ako pedagóg na AU v Banskej Bystrici.
Kristína Kúdelová, redaktorka kultúrneho oddelenia
Zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/22880388/ivan-ostrochovsky-rozhovor.html
Foto:
Ivan Ostrochovský v Kyjeve.
(Autor: Pavol Pekarčík)
Aktuality
Zobraziť všetky30.04.2024
2% z Vašich daní
Uchádzame sa o Vašu priazeň...
Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom.
Notársky centrálny register určených právnických osôb
Informácie o určenej právnickej osobe
Evidenčné čí…
16.04.2024
Pozvánka na premiéru do DAD
Obsahové posolstvo inscenácie Romulus Veľký na javisku prešovského DAD je mrazivo aktuálne
(Tlačová správa)
Prešov, 16. apríla – S otázkami či sme ako ľudská civilizácia schopní nejakej obnovy alebo sme už len chaotické spoločenstvo prichá…
15.04.2024
Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU
Jak informovav Іnštitut rusyňskoho jazŷka i kulturŷ Pr’ašivskoj univerzitŷ v Pr’ašovi (PU), v ponediľok 15-ho apriľa 2024-ho roku odbŷlo s’a svjatočne zasidaňa Akdemičnoj hromadŷ PU.
V ramkach ňoho udiľovala s’a i najvŷsša nahoroda univerzitŷ…
14.04.2024
Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?
Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo za…
14.04.2024
Ruský zlatý poklad a čs. legionáři
Pár slov úvodem
V posledních letech se v médiích čas od času objevují zprávy k otázce ruského zlatého pokladu, které jsou buď přímým obviněním, nebo naznačují, že snad jeho část v letech 1918-1920 měli ukradnout čs. legionáři. Většina těchto rů…
12.04.2024
150 slovenských osobností sa prihlásilo k odkazu Wetzlera a Vrbu
Signatári poukazujú na úlohu nacistickej propagandy v čase druhej svetovej vojny.
Znenie vyzvy:
My, občania Slovenskej republiky, vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku z k…
Naše obce
Zobraziť galérieUjko Vasyľ
Stričať kamarat Vasyľa:
-Čul jem, že jes sja druhŷj raz oženyl...?
-Hej, vžal jem soj Taňu...
-Ta čom, však to sestra Paraskŷ, tvojoj peršoj ženŷ...?!
-Dajak jem soj na svekru pryvŷk...
Československý svět v Karpatech
Československý svet v Karpatoch
Čechoslovackyj svit v Karpatach
Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať