Otto Smik, letecké eso zo Slovenska

26.11.2019


Hoci mal iba 22 rokov, keď zahynul, stal sa legendou. V rebríčku najúspešnejších československých stíhačov počas druhej svetovej vojny mu patrí piate miesto, v počte bojových nasadení dokonca druhé. Angličania mu tak dôverovali, že mu zverili velenie britskej stíhacej perute. Jeden z najlepších slovenských letcov Otto Smik mal obdivuhodný talent i odvahu a dlho aj neuveriteľné šťastie. Pred 75 rokmi ho však opustilo.

al to byť obyčajný prieskumný let, rutina. Ráno 28. novembra 1944 vyštartovalo z poľného letiska neďaleko Bruselu dvanásť stíhacích bombardérov Spitfire. Ich úlohou bolo preskúmať priestor medzi holandskými mestami Arnhem, Hengele a Zwolle. Ako výzbroj si niesli prídavné nádrže a bomby. Veliteľom tejto britskej 127. stíhacej perute bol slovenský pilot Otto Smik, ktorého do funkcie vymenovali len pred dvoma týždňami.

Dole to vyzeralo, že sa nič nedeje – prázdne cesty, nijaké konvoje. Stíhačkám dochádzalo palivo a piloti začali rozmýšľať o návrate. Ich veliteľ však nemal vo zvyku vracať sa domov s bombami, a tak hľadal cieľ, kam by ich zhodil.

Krátko po jedenástej hodine sa pred nimi zjavilo Zwolle, mesto s významným železničným uzlom, o ktorom bolo známe, že má výbornú protileteckú obranu. Smika to však neodradilo. Druhom zavelil, aby sa pripravili zaútočiť na stanicu. "Preboha, nie!“ protestoval jeden z Britov, ale márne. "Pôjdeme tam. Počítajte do päť a ideme!“ zaznel Smikov rozkaz – posledný, ktorý vydal. Len čo sa totiž stíhačky spustili k zemi, Nemci ich privítali hustou paľbou.

Dva britské stroje ihneď zostrelili. Jeden patril Smikovi, druhý jeho belgickému zástupcovi Henrymu Taymansovi. Podľa svedectiev sa slovenský pilot ešte snažil núdzovo pristáť, lenže stíhačka sa už nedala ovládať. Bez výbuchu dopadla na zem. Mladý letec bol na mieste mŕtvy…

Vášeň pre lietanie
Už to tak býva, že keď sa v dejinách vyskytne človek, ktorý páchal zlo, nik sa k nemu nehlási, no toho, kto sa preslávil, by si privlastnili všetci. Otto Smik nie je výnimkou. Niektorí ho považujú za Slováka, iní za Gruzínca, ďalší za Žida. Podaktorí českí autori sa zase snažili dokázať, že sám seba pokladal za Čechoslováka. Tým, že hovoril po slovensky, česky, rusky, gruzínsky, maďarsky, nemecky a anglicky im to príliš neuľahčil.

Pravdou je, že mal pestré korene. Svetlo sveta uzrel 20. januára 1922 na Kaukaze, v gruzínskom kúpeľnom mestečku Boržomi. Jeho otec Rudolf bol slovenským vojakom rakúsko-uhorskej armády, ktorého Rusi počas prvej svetovej vojny zajali a poslali do zajateckého tábora v Gruzínsku. Najprv pracoval v továrni, potom v cárskom letovisku v Boržomi, kde bol správcom ruský dôstojník židovského pôvodu. Zručného Smika si obľúbil a ten sa zaľúbil do jeho dcéry Antónie.

Keď zavládol mier, zobral si Gruzínku za ženu. Spočiatku bývali v Boržomi, kde sa im narodili traja synovia, no v roku 1934 im konečne dovolili opustiť Sovietsky zväz a odísť do Československa. Usadili sa v Bratislave, ale deti to v novom domove nemali ľahké. Kým žili na Kaukaze, slovenčinu veľmi nepoužívali.

"Prosím vás o trpezlivosť, aby sa moji chlapci mali čas zžiť s novým prostredím,“ orodoval Smik za svojich dvoch starších synov na bratislavskej meštianke. "Usiloval som sa ich síce učiť po slovensky, no predsa len, ako živé jazyky používajú ruštinu a gruzínčinu. No hlavy majú dobré a učia sa radi.“

Prostredného zo synov, Otta, fascinovali lietadlá. Zhotovoval modely, plachtil na vetroňoch a klzákoch. Po dvoch rokoch na súkromnej obchodnej škole nastúpil ako úradník na riaditeľstve Slovenských elektrární v Bratislave, ale práca za stolom ho nebavila. Radšej trávil čas na letisku, sníval, že sa stane pilotom.

Do životov ľudí však vtedy vpadla politika, aby neodvratne poznačila ich osudy. Otta Smika mníchovská dohoda šokovala, vznik samostatného slovenského štátu ho nenadchol. Po tom, ako Nemci napadli Poľsko a vypukla druhá svetová vojna, sa preto rozhodol, že ujde, aby mohol bojovať proti nacizmu.

Svoje plány tajil aj pred najbližšími. Keď večer 18. marca 1940 odchádzal z domu, nerozlúčil sa ani s otcom.

"Ja som sa vracal z práce a on odchádzal. Spýtal som sa ho, kam ide. Trocha sa zarazil a povedal, že do Žiliny, na montáž… Potom som ho už nikdy nevidel,“ zaspomínal si neskôr Rudolf Smik. O stratenom synovi sa dopočul až o tri roky z vysielania zahraničného rozhlasu: "Rozprávali o ňom veľmi pekne, samú chválu.“

Dlhá cesta za snom
Osemnásťročný mladík si svoj útek síce premyslel, ale také jednoduché to nebolo. Do exilu sa vydal tzv. balkánskou cestou. Zamieril do Budapešti, kde krátky čas pobudol vo väzení, a potom cez Juhosláviu, Grécko a Turecko pokračoval do Bejrútu. Odtiaľ sa nakoniec loďou prepravil do Marseille.

Začiatkom júna 1940 sa Smik vo Francúzsku konečne prihlásil do československého exilového vojska. Zaradili ho k leteckej skupine, ale na výcvik bolo už neskoro. Paríž pred Nemcami kapituloval a Smikovi nezostávalo iné, ako znova utiecť, tentoraz do Liverpoolu.

V júli 1940 vstúpil do britského Kráľovského letectva (RAF), no jeho kariéra sa nezačala práve oslnivo. O talente, čo v ňom driemal, ešte nikto netušil. Niekoľko mesiacov len tak premárnil na vojenskej základni – ako dôstojnícky sluha.

"Obyčajne sme prali bielizeň a podobne,“ priblížil tie časy jeho niekdajší kolega Pavel Kocfelda. "Inak sme chodili na plaváreň, za dievčatami a usilovne sa tak učili angličtinu. Otto ju vedel najlepšie, mal základy už z domova.“ Smik tiež veľa športoval, vynikal v boxe i v plávaní. Kamaráti si ho obľúbili.

Nečinnosť, ktorá by iných možno tešila, ho však zožierala. Túžil lietať a škrelo ho, že sa len tak "povaľoval“, zatiaľ čo na nebi zúrila letecká bitka o Britániu. Smik ju prepásol, lebo na letecký výcvik ho poslali až v marci 1941. Absolvoval prijímač, neskôr kurz leteckej teórie a potom praktické školenie na dvojplošníkoch.

Český inštruktor Josef Adam hneď postrehol jeho skryté vlohy. "Už za republiky niečo nalietal na klzákoch a bolo to poznať. S lietadlom sa pohyboval veľmi sebaisto, pre lietanie mal cit, prakticky s ničím nemal problémy,“ pochválil ho. Podobne sa o ňom vyjadrovali aj britskí inštruktori v Kanade, kde Slovák pokračoval v ďalšom výcviku.

"Bol mimoriadny pilot. Už vtedy sa dalo tušiť, že z neho bude veľký stíhač – ak sa skôr nezabije,“ zhodnotil jeden z najskúsenejších československých letcov Josef Stehlík. Kurz v Kanade, kde vtedy RAF školila svojich pilotov, bol veľmi intenzívny – každý deň päť hodín teórie a sedem hodín lietania, popri tom cvičenie na náradí a beh.

Smik to však bez ťažkostí zvládol a po pol roku končil ako najlepší z účastníkov. Keď sa v júli 1942 vracal do Anglicka, mohol byť na seba hrdý. Briti ho vďaka výborným výsledkom povýšili do najnižšej dôstojníckej hodnosti "pilot officer“ (poručík) a hrial ho pocit, že dosiahol svoj cieľ – stal sa letcom.

Závisť krajanov
Po príchode z Kanady sa Smik ešte podrobil bojovému výcviku na Spitfiroch, po ktorom ho už ako "flying officera“ (nadporučíka) prevelili k československej jednotke. Návrat k svojim v januári 1943 sa však neodohral tak, ako si predstavoval. Žiadne priateľstvo "bratov v zbrani“, len závisť a nevraživosť.

Veľa naznačilo už nevrlé "privítanie“. Keď totiž šofér iba 20-ročného Smika priviezol od vlaku k 310. stíhacej peruti, najprv ho vyložil pri dôstojníckej ubytovni, aby si v izbe nechal veci, a potom ho zobral na obed. Po príchode z jedálne však Smikova batožina ležala vonku na chodbe. Ako by to nestačilo, niekto z posádky mu ešte vynadal: "Čo si to dovoľujete?! Tu sú ubikácie dôstojníkov, a vy nie ste československý dôstojník!“

Smika to rozčúlilo, ale zahryzol si do jazyka. Namiesto hádok zašiel rovno za anglickým veliteľom letiska a požiadal o preloženie k britskej peruti. Prečo sa k nemu krajania správali tak hrubo? Nižších poddôstojníkov hnevalo, že kým oni – starší a skúsenejší – márne čakali na povýšenie, predbehol ich akýsi "holobriadok“, čo si ešte ani nevystrelil. Britskú dôstojnícku hodnosť mu zazlievali aj českí dôstojníci. Nevedeli mu odpustiť, že v takom mladom veku a bez maturity dosiahol viac, ako oni s bojovými skúsenosťami.

Smikova prítomnosť v československej peruti vyvolala dusnú atmosféru. Starší sa dožadovali férového prístupu a mladému Slovákovi strpčovali život. Dvaja rotmajstri sa dokonca pokúsili zorganizovať štrajk. Skutočný problém bol však v tom, že Smika povýšila britská RAF, kde bolo dôstojníkov málo, a preto sa tam kariéra robila ľahšie. Štyri československé stíhacie perute mali naproti tomu dôstojníkov nadbytok a ďalších nepotrebovali.

Tak či tak, Smikovi bolo jasné, že by v tejto jednotke nevydržal. Briti jeho žiadosti veľmi rýchlo vyhoveli, takže už 15. januára prestúpil k britskej jednotke RAF, kde si nových dôstojníkov vážili. A nadaný Slovák ich dôveru nesklamal – už 13. marca 1943 zostrelil pri vzdušnom súboji svoj prvý Messerschmitt.

Tri zostrely za deň
Smik si uvedomoval, že na kurzoch a školeniach premrhal veľa času, a tak sa do boja vrhal so šialenou odvahou. Nízko nalietaval nad nepriateľské územie, vynikal rýchlosťou aj presnou streľbou. Podľa jeho spolubojovníka Jaroslava Hlaďa nevynechal jedinú príležitosť, aby Nemcom podkúril.

"Bol úplne posadnutý túžbou stlačiť spúšť a myslím, že mu bolo jedno, či mal v zameriavači nemecké lietadlo, lokomotívu alebo loď. Jeho zápal bol nezničiteľný. Veľmi si veril a málo dbal na nebezpečenstvo,“ vystihol ho po rokoch.

Hlaďo si to vysvetľoval jeho mladíckou nerozvážnosťou. Takto vraj dokázali lietať len mladí, starší piloti bývali opatrnejší. Do boja sa nevrhali bezhlavo, kryli si chrbát.

Na Smika však dávala pozor šťastena. Len v priebehu jedného mesiaca – od konca augusta do konca septembra 1943 – poslal na zem desať nemeckých stíhačiek (tri počas jedného dňa), čím sa zaradil do trojice najlepších československých stíhačov v Británii.

Keby sa udeľovala taká cena, určite by sa stal československým pilotom roka. Za statočnosť v boji získal päť československých vojnových krížov a medailu Za chrabrosť. V novembri 1943 ho britský kráľ Juraj VI. ocenil leteckým krížom za zásluhy, čo je najvyššie britské vyznamenanie pre letcov.

Smika potom čakali vynútené "prázdniny“, keďže podľa predpisov RAF musel po bojovom turnuse pol roka oddychovať. Pôsobil ako inštruktor a lietanie mu chýbalo. Do kokpitu sa vrátil až v marci 1944, a to v 310. českos­lovenskej stíhacej peruti, ktorá ho predtým tak ponížila. Situácia sa však zmenila a na staré krivdy sa už zabudlo.

Smik sa zúčastnil aj na vylodení Spojencov v Normandii, kde si štatistiku zlepšil o ďalšie zostrely. 8. júla 1944 navyše zničil tri nemecké rakety V1, v čom bol spomedzi československých pilotov najúspešnejší.

O tri dni na to ho povýšili na "flight lieutenanta“ (kapitána) a poverili velením československej letky u 312. perute. Tak ako v minulosti, aj teraz to vyvolalo rozruch. Starší piloti sa sťažovali, ale obišli naprázdno. Za Smika sa postavili samotní Briti s argumentom, že pilota obdobných kvalít nepoznajú.

Unavené šťastie
Mladý Slovák dozrel na letecké eso. Nalietaných mal už vyše tisíc operačných hodín a v čase strávenom nad nepriateľským územím sa mu nikto z druhov nevyrovnal. Dohnal všetko, čo zameškal. Mal úctu aj autoritu. Ostatní si ho vážili, alebo mu závideli.

Keďže vyviazol z každého boja, začali sa šíriť chýry o jeho "nedotknuteľnosti“. Začiatkom septembra 1944 sa však tento mýtus rozplynul. Pri návrate z Holandska ho Nemci zostrelili. Vyskočiť s padákom sa mu nepodarilo, preto núdzovo pristál asi tri kilometre od mesta Breda.

Útočisko našiel u členov odboja. Dostal falošné doklady a spolu s ďalšími letcami sa ukrýval u jednej rodiny. Pre Smika bolo však také márnenie času neznesiteľné. Chcel opäť lietať a bojovať. Holandských partizánov preto presvedčil, aby mu pomohli prekročiť frontovú líniu.

Jeho druhovia ho už dva mesiace pokladali za mŕtveho, a tak, ako bolo zvykom, rozdelili si jeho veci. O to väčšie prekvapenie zažili, keď sa vrátil.

"Sedeli sme ten večer v klube,“ opisoval jeden z kamarátov, "a s nami aj Ottov pes. Ako sme sa tak rozprávali, pes sa náhle vztýčil, vyrazil ku dverám a štekal ako pominutý. Bežali sme po schodoch za ním a vonku sme zbadali Otta v jednom klbku so psom! Všetci sme mali obrovskú radosť.“

Poverčivejší človek by možno prvé zostrelenie bral ako výstrahu, aby si nabudúce dával väčší pozor. Nie však Smik. Hoci dostal zdravotnú dovolenku, aby sa zotavil, nedokázal odpočívať. Už po týždni sa vrátil a Briti jeho odvahu ocenili. Znova ho povýšili – už na "squadron leadera“ (majora) – a zverili mu velenie britskej 127. stíhacej perute. Bola to pocta, akej sa v Británii dostalo len dvom ďalším cudzincom – českým letcom Františkovi Fajtlovi a Jiřímu Maňákovi.

Novopečený veliteľ sa pripojil k svojej jednotke a opäť lietal. Vzdušných súbojov bolo už málo, nemeckej Luftwaffe dochádzal dych, no stále bola robota s hliadkami a ostreľovaním. Z prvého pádu nad Holandskom sa však Smik nepoučil. Jeho horúca hlava nevychladla. Doplatil na to a osud mu už ďalší zázrak nedoprial.

Otto Smik mal na konte celkovo 11 potvrdených a jeden pravdepodobný zostrel nepriateľských lietadiel, ďalšie tri poškodil a zlikvidoval aj tri nemecké rakety V1. To ho zaraďuje na piate miesto najúspešnejších československých stíhačov druhej svetovej vojny.

Radovan Krčmárik, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/534682-otto-smik-letecke-eso-zo-slovenska/

Foto:
Otto Smik (20. január 1922 - 28. november 1944)
Autor: ARCHÍV ÚPSSZ

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Pyskata kamaratka škodoraďistno Paraski:
-Dajak jes potučňila cez zymu...!
-Hej, a to jem už schudla...! Kiby jes ňa viďila pered misjacom,
už jem byla, jak ty...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať