Paríž 1919: Mierotvorcovia sledovali vlastné záujmy

Paríž 1919: Mierotvorcovia sledovali vlastné záujmy
09.02.2019
  
Je oveľa ľahšie viesť vojnu, ako zjednať mier. Tieto slová patria Georgovi Clemenceauovi, francúzskemu premiérovi a zároveň predsedovi parížskej mierovej konferencie, ktorá sa začala presne pred 100 rokmi. Zrejme vedel, čo hovorí, veď prvú svetovú vojnu sa podarilo na tomto summite oficiálne ukončiť Versaillskou mierovou zmluvou až po šiestich mesiacoch ťažkých a zložitých rokovaní.

Treba však dodať, že Versaillská zmluva s Nemeckom bola síce najdôležitejšia, ale nie je jediná. Bolo ich viacero, preto po hlavnom pojednávaní rokovala parížska konferencia ďalej. O tri mesiace uzavreli na nej spojenci mier s Rakúskom, v júni 1920 s Maďarskom a o ďalšie dva mesiace s Tureckom. Čiže celý balík mierových zmlúv – ich súčasťou sa stal aj Pakt Spoločnosti národov – zvládla konferencia za 18 mesiacov.

Pritom jej účastníci si už na jej začiatku uvedomovali – povedané slovami britského premiéra Lloyda Georgea z jeho úvodnej reči – že "svet prahne po mieri, milióny ľudí čakajú, aby sa mohli vrátiť k normálnemu životu“.

"Nedovolia nám dlhé debaty,“ pokračoval George, "a som si istý, že pán Clemenceau nedovolí, aby prišlo k zbytočným prieťahom v rokovaní.“

Kto bol Georges Clemenceau? Vtedajší francúzsky premiér, vekom najstarší medzi štátnikmi na tomto summite, mal už 78 rokov a dosť chorľavel. Napriek tomu americký prezident Woodrow Wilson, ktorý sa tešil v Európe veľkej autorite a jeho mierový program udal tón konferencie, navrhol za jej predsedu práve Clemenceaua. Štátnika, ktorého už dávnejšie prezývali Tiger, lebo mu nebol cudzí určitý radikalizmus a bol známy politickou nezmieriteľnosťou voči odporcom. Tak ho aspoň charakterizuje francúzsky historik Ange-Marie Filippi-Codaccioni.

V nedávno založenom Československu mali z Clemenceaua isté obavy, ale iného druhu. Rozchýrilo sa, že je astrofil, že dcéru vydal za Maďara a že Clemeceauov brat má za ženu Viedenčanku. Nič z týchto fám sa však nepotvrdilo.

Ale ani Tiger nedokázal konferenciu výraznejšie skrátiť, hoci mu treba uznať, že spolu s Wilsonom zvolil na svoju dobu efektívne metódy rokovania a veľmi sa usiloval už počas prípravy konferencie o jej úspech.

Kto hral prvé husle
Prvé plenárne zasadnutie konferencie sa začalo v sobotu popoludní 18. januára 1919. Francúzske denníky písali, že ide o kongres, ktorý nemá obdobu vo svetových dejinách, lebo prvýkrát zasadnú takto k rokovaciemu stolu zástupcovia mocností z troch svetadielov: Európy, Ameriky a Ázie. Je zaujímavé, že rokovacou rečou bola angličtina, ale zmluvy sa vyhotovovali vo dvoch jazykových verziách: anglickej i francúzskej.

Plénum otvoril francúzsky prezident Raymond Poincaré, ktorý privítal predstaviteľov veľmocí a ďalších zúčastnených štátov. Dovedna sa v prepychovej sále ministerstva zahraničných vecí na Quai d'Orsay zhromaždili zástupcovia 27 štátov a 5 domínií britského impéria. Ich delegácie viedli prezidenti alebo premiéri.

Československo mal pôvodne zastupovať prezident Tomáš G. Masaryk, nakoniec delegáciu viedol predseda vlády Karel Kramář. Jej generálnym tajomníkom bol Štefan Osuský, rodák z Brezovej, ktorý v 16 rokoch emigroval do USA, kde vyštudoval práva a ako 25-ročný už podpisoval Clevelandskú dohodu, ktorou sa americkí Slováci prvýkrát prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi. Za delegáciu však vystupoval predovšetkým Edvard Beneš, minister zahraničných vecí ČSR a podpredseda delegácie.

Poincaré v úvodnom prejave pripomenul, že v rovnaký deň, 18. januára 1871, čiže pred 48 rokmi, bolo vo Versaillskom zámku pri Paríži vyhlásené nemecké cisárstvo. Nemecké kniežatá po vojne, v ktorej zvíťazilo Prusko nad Francúzmi, sa v sídle ich kráľov slávnostne dohodli na zjednotení svojej krajiny. „Zrodené z ne – práva skončilo Nemecko s hanbou,“ povedal francúzsky prezident. „Štáty sa tu teraz zhromaždili preto, aby odčinili zlo, ktoré Nemecko spôsobilo v nedávnej vojne, a zabránili mu spôsobiť ďalšie zlá.“

Prvoradou otázkou konferencie bolo posúdiť zodpovednosť pôvodcov vojny a potrestať ich za spáchané zločiny. Poincaré naznačil, čo viedlo k rozpútaniu svetovej vojny, ktorá trvala 50 mesiacov: „Začali ju tí, čo sa chceli stáť hegemónmi Európy a potom aj vládcami sveta. Tí, čo chceli mečom vládnuť, potom aj mečom zhynuli.“

Martinské Národnie noviny už v predvečer konferencie vo svojom úvodníku napísali: „Tam, na mierovom kongrese bude potvrdené všetko, čo vydobyli zbrane.“ A ešte: „Naša Česko – slovenská republika vstúpi do nového spolku medzinárodného ako jeho rovnoprávny člen.“

V tej druhej vete triafali noviny trocha vedľa, prizvané štáty boli rozdelené pre potreby rokovania do štyroch kategórií. Prvú tvorili víťazné mocnosti – Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Druhú predstavovali krajiny s tzv. špecifickým či konkrétnym záujmom, sem sa dostala aj ČSR. Do tretej kategórie patrili tie štáty, ktoré počas vojny prerušili s centrálnymi mocnosťami (Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Tureckom) styky a, napokon, do štvrtej – neutrálne štáty.

Hlavné slovo na konferencii mali teda víťazné veľmoci, ich zástupcovia vytvorili aj jej riadiaci orgán – Najvyššiu radu alebo Radu desiatich. USA v nej zastupoval samotný prezident Wilson s ministrom zahraničných vecí Robertom Lansingom. So zdôvodnením, že treba „spružniť“ rokovanie, vznikol ešte užší orgán – Rada štyroch alebo Veľká štvorka: Wilson, Clemenceau, George a taliansky premiér Vittorio Orlando. Ale neskôr, keď sa Taliansko dostalo do sporu s ostatnými mocnosťami pre svoje územné nároky a Orlando na protest konferenciu opustil, z Veľkej štvorky sa stala veľká trojka.

Rusko na mierovú konferenciu nepozvali, hoci až do boľševickej revolúcie bolo spojencom víťazných veľmocí. Británia síce odporúčala účasť sovietskeho Ruska, šéf francúzskej diplomacie Stephen Pichon to však odmietol s odôvodnením, že ruskí boľševici sa koncom roku 1918 podieľali na revolúcii Spartakovcov v Berlíne a že Karl Radek, delegovaný Moskvou na zjazd nemeckých komunistov, sa vyhráža exportom boľševizmu až na Rýn.

Pravdu mali pražské Národní listy, keď parížsky summit nazvali "konferenciou“ víťazov. Vo Veľkej vojne porazené štáty nepozvali na jej otvorenie. Nemecko dostalo pozvánku do Paríža až v máji krátko pred podpisom mierovej zmluvy, jeho delegácia mala tri týždne na zoznámenie sa s obsahom mierových podmienok.

Aj účasť zástupcov verejnej mienky na konferencii bola v porovnaní s očakávaniami značne obmedzená. Rokovania asi 50 komisií a subkomisií i približne toľkých odborov a pododborov sa konali za zatvorenými dvermi, verejnosť o nich dostávala skromné spravodajstvo prostredníctvom francúzskej tlačovej agentúry Havas. A plenárne zasadnutia za týchto okolností mali viac-menej obradný charakter, už len potvrdzovali to, čo pripravili komisie a čo schválila Najvyššia rada, respektíve Veľká štvorka (trojka).

"Zatiaľ je tu viac otázok ako odpovedí,“ písali po prvých dňoch rokovania komentátori európskych novín. „Vojnou sa zrútili tri monarchie – rakúska, ruská, osmanská. Zrútil sa Bismarckov systém diplomacie a usporiadania Európy. Rozhorelo sa množstvo územných sporov a konfliktov. Ako bude naložené s Nemeckom? Spoločnosť národov má zabrániť novým vojnám, ale akými metódami?“

Do roku 1914 mala Európa jeden Balkán, dnes je z troch štvrtín sama Balkánom – to povedal ešte pred konferenciou Llyod George. „Od Lamanšskej úžiny až po Vladivostok, od fínskych brehov po Grécko je všetko spustošené, rozvrátené a vyhladované,“ napísal politický pozorovateľ v parížskom denníku Figaro a pýtal sa: „Kde začať a kde, komu prv pomôcť?“

Francúzi si mysleli, že im, veď patrili medzi vojnou najviac postihnuté krajiny, počtom obetí (vyše 6 miliónov) ich predstihlo iba Rusko. Za "najpotrebnejších“ sa však považovali takmer všetky zúčastnené štáty, ČSR nevynímajúc, a ich delegácie počas celého snemovania to neraz prácne dokazovali. Mohlo to nevyvolať spory a nespomaľovať rokovanie?

Večný mier ako krásny sen
Ale zásadné rozpory, a to už krátko po slávnostnom otvorení konferencie, sa prejavili medzi víťaznými veľmocami. Ukázalo sa, že prišli na ňu s pomerne rozdielnymi predstavami.

Pri ich vzájomných rokovaniach, či už v Najvyššej rade, alebo vo Veľkej štvorke (trojke) sa postupne vyprofilovali a vyhrotili dva zásadne odlišné pohľady na najzákladnejšie problémy povojnového sveta. Jeden reprezentoval Wilson, druhý – Tiger Clemenceau. Podľa poprednej českej historičky Věry Olivovej sa v ich stanoviskách odrážali "protikladné mocensko-politické záujmy Ameriky na jednej strane a Francúzska na druhej“.

Wilson akoby nerobil rozdiely medzi víťazmi a porazenými, myslel na budúcnosť, zasadzoval sa za myšlienku všeobecného mieru, prial si zaviesť do medzinárodných vzťahov arbitráž a prehľadnosť, vylúčiť tajné dohody.

Pittsburgh, máj 1918: Nenaplnená dohoda
Wilsona nazývali mnohí jeho súčasníci idealistom. Bol možno svojho druhu politickým rojkom, vizionárom, ale nebol naivný, vedel robiť aj realistickú politiku a dokázal mať s ňou úspechy. Aj v čase, keď USA zachovávali neutralitu, pripravoval krajinu na možnú vojnu. Nevrhal sa však do nej bezhlavo, ale až potom, keď zistil, že požiar v Európe už vážne ohrozuje aj bezpečnosť a životné záujmy Spojených štátov. Neuzatváral spojenecké zmluvy s Britániou i s Francúzskom, USA radšej vystupovali voči nim ako "asociovaná“ krajina.

Aj do Paríža cestoval so svojím starým krédom, že mier by nemal mať víťazov, lebo spravodlivý a trvalý mier možno dosiahnuť len na základe rovnoprávnosti a sebaurčenia národov. A s predstavou nového usporiadania sveta, v ktorej by "jednotná silná skupina národov bola správcom svetového mieru“. Henry Kissinger si myslí, že tento poriadok mal spočívať „na princípe a nie na moci, na zákone a nie na záujmoch“. Úžasné. Ale aj realizovateľné?

Clemenceau sa, naopak, snažil vyťažiť z víťazstva vo vojne pre Francúzsko čo najviac, predovšetkým na úkor porazeného Nemecka – aby jeho krajina zaujala vedúce postavenie v Európe. Požadoval anexiu Sárska i Porýnia a čo najväčšie vojnové reparácie. Ako písal Ferdinand Peroutka s odstupom pätnástich rokov od konferencie, v jej prvých dňoch ešte fantázia víťazov pracovala na plné obrátky, "mier mal byť v tomto ohľade skutočne tvrdý,“ mierotvorcovia si mysleli, že Nemecko možno potrestať akoukoľvek pokutou a ono bude poslušne platiť.

Británia zastávala predsa len zmierlivejšie stanovisko, netúžila až tak veľmi po odplate a mala záujem obnoviť Nemecko ako svojho tradičného obchodného partnera. George sa obával, že drakonické postihy Nemecka ho dovedú k boľševizmu, aj preto bol proti okupácii Porýnia. Podobne ako Clemenceau však odrádzal Wilsona od striktného držania sa zásady práva národov na sebaurčenie. Mohlo by to viesť k strate kolónií a oslabeniu britského impéria, upozorňuje kanadská historička Margaret MacMillanová. Keď po sľubnom rozbehu v januári potom konferencia ustrnula – v dôsledku nezhôd vo Veľkej štvorke – na mŕtvom bode, bol to práve George, ktorý robil prostredníka medzi Wilsonom a Clemenceauom. V polovici apríla 1919 sa veci zase pohli z miesta, ale dosiahnutý kompromis viac vyhovoval Francúzom.

Aké šance mohli mať v tejto situácii malé a navyše nové štáty v strede Európy? Ukážme si to na príklade Československa.

TGM: nebrať priveľa Maďarov
ČSR očakávala od konferencie v prvom rade definitívne určenie svojich štátnych hraníc. Podobne však na tom boli ďalšie následnícke štáty po rozpadnutej rakúsko-uhorskej monarchii. Ich delegáti mohli predložiť svoje požiadavky a predstavy o hraniciach i rozlohe Najvyššej rade. Tá ich pridelila niektorej z teritoriálnych komisií, malé štáty však v týchto komisiách neboli zastúpené.

Kramářa to hnevalo. Tvrdil, že mocnosti nepoznajú osobitosti jednotlivých území a nemôžu rozumieť potrebám národov tam žijúcich. Príčiny jeho roztrpčenosti však spočívali v inom. „Domnieval sa, že ako vedúci delegácie bude môcť rokovať so všetkými svetovými politikmi ako so seberovnými, skutočnosť však bola celkom iná,“ píše český politológ a historik Jaroslav Šauer.

Podľa slovenskej historičky Bohumily Ferenčuhovej stanovenie hraničných čiar medzi novými štátmi strednej a východnej Európy sťažovala najmä národnostná pestrosť na tomto území. Upozorňuje však, že hlavní aktéri konferencie dávali konkrétne otázky posúdiť expertom, ktorí mali dosť času naštudovať problematiku a aj stretávať sa s obyvateľstvom národnostne zmiešaných regiónov. Tam, kde to nešlo inak, mal sa konať plebiscit a obyvateľstvo sa mohlo vyjadriť, do ktorého štátneho útvaru chce patriť.

Ostatne, územné požiadavky za ČSR predkladal Najvyššej rade nie Kramář, ale Beneš, ktorý mal silné väzby najmä na francúzskych predstaviteľov. Vystúpil už 5. februára 1919 s takmer 3-hodinovým expozé a odovzdal Rade sedem memoránd, z ktorých štyri sa týkali hraníc a rozlohy nového štátu. Išlo najmä o uznanie českých krajín v ich historických hraniciach, o formálne pričlenenie Slovenska, ale i o pripojenie Podkarpatskej Rusi k spoločnému štátu a o zriadenie koridoru medzi Československom a Juhosláviou. Až na spomínaný koridor konferencia všetky požiadavky akceptovala.

Slovensko malo záujem, samozrejme, najmä o určenie definitívnej hranice s Maďarskom, ktorú vtedy nahrádzala iba demarkačná čiara a Budapešť sa stále nevzdávala možnosti integrovať do Maďarska aspoň časť bývalého Felvidéka (Hornej zeme). T. G. Masaryk to považoval za citlivý problém, preto Benešovi krátko pred jeho vystúpením odporúčal v liste "nebrať príliš (veľa) Maďarov“, lebo "Kramář a Slováci“ územné nároky na maďarské územie "prepínajú“.

Najvyššia rada v otázke slovenských hraníc prijala zásadu, že jej základňou musí byť Dunaj, čo po menšej výmene názorov prešlo aj v komisiách. O začlenení Slovenska do ČSR sa už ani nediskutovalo, konferencia to brala ako hotovú vec. Keď do Paríža konečne pozvali aj maďarskú delegáciu, tá adresovala Najvyššej rade výčitku: "Čechoslováci dostali čistý papier, na ktorý si napísali svoje žiadosti, a veľmoci ich bez všetkého schválili.“

Nebolo to celkom tak, ale keď 30. septembra 1919 Beneš bilancoval priebežné výsledky činnosti čs. delegácie pred poslancami parlamentu v Prahe, ukončil svoj prejav slovami: "Vychádzame z mierovej konferencie ako víťazi.“


Vladimír Jancura, Pravda


Zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/499004-pariz-1919-mierotvorcovia-sledovali-vlastne-zaujmyv/

Foto:
Pohľad na plenárne zasadnutie parížskej mierovej konferencie v prepychovej sále francúzskeho ministerstva zahraničných vecí na Quai d'Orsay. 
Autor: archives.ecpad.fr
Pravda
Naspäť na aktuality