Poradca Helmuta Kohla: Bolo mi jasné, že nastala správna chvíľa Nemecko zjednotiť

07.12.2020


Zjednotenie Nemecka sa s tridsaťročným odstupom zdá ako logické vyústenie revolučných udalostí roku 1989.

Všetko však mohlo byť úplne inak, hovorí v rozhovore pre český Deník N Horst Teltschik, ktorý stál ako najbližší poradca pri kancelárovi-zjednotiteľovi Helmutovi Kohlovi.

V strategických úvahách počítali v Bonne s tým, že zjednocovanie bude trvať niekoľko rokov. Nakoniec na to mali len pár mesiacov.

„Celý rad krízových faktorov mohol zjednotenie Nemecka okamžite ukončiť. Preto bolo dobré a správne využiť každú príležitosť a vykonať zjednotenie tak rýchlo, ako to bolo možné,“ spomína Teltschik na udalosti, ktoré vyvrcholili spojením oboch nemeckých štátov 3. októbra 1990.

Spomeniete si, kedy zjednotenie Nemecka prestalo byť len želaním a začalo byť cieľom, ktorý možno uskutočniť?

V lete roku 1989 som predpokladal, že dramatické zmeny v Sovietskom zväze, Gorbačovova reformná politika – perestrojka a glasnosť –, demokratizácia Poľska, rozhodnutie Maďarska otvoriť hranice, že to všetko musí mať nejaký vplyv aj na NDR.

Na začiatku leta, 6. júla, som dal novinám Bonner Generalanzeiger rozhovor, v ktorom som povedal, že nemecká otázka bude opäť na programe dňa medzinárodnej politiky. Vtedy som bol za tento výrok veľmi kritizovaný.

Helmut Kohl mal na vec rovnaký názor ako vy?

Z toho, čo som povedal, Kohl radosť nemal. Spolupracoval som s ním ako poradca prakticky už od roku 1970. Poznali sme sa teda veľmi dobre.

Rozhodnutie, že nadišiel správny čas usilovať sa o nemecké zjednotenie aj prakticky, sme s Kohlom urobili spoločne až s pádom Berlínskeho múru. Cieľu zjednotiť krajinu sa Kohl nikdy nevzdal. Ale tá pravá chvíľa uskutočniť ho nadišla až po tom, čo padol múr.

21. novembra 1989 ste u seba v kancelárii prijali Nikolaja Portugalova, člena ústredného výboru sovietskej komunistickej strany. Čo vám priniesol?

Portugalova som dobre poznal. Podľa neho som odhadoval, aký vietor z Moskvy fúka. Vždy som mal dojem, že mi opisuje, aké sú postoje sovietskeho vedenia voči Nemecku.

Prišiel za mnou do kancelárie a bol veľmi tajomný. Povedal mi, bez toho, aby uviedol konkrétne mená, že v Moskve sa diskutovalo na najvyššej úrovni a že majú množstvo otázok, ktoré mám predložiť kancelárovi Kohlovi, aby ich zodpovedal. A on vraj odpovede doručí do Moskvy.

Až neskôr som sa dozvedel, že medzi tými menami bol Valentin Falin, dlhoročný veľvyslanec Sovietskeho zväzu v Spolkovej republike Nemecko (1971 – 1978, pozn. red.). V roku 1989 bol tajomníkom ústredného výboru pre medzinárodné vzťahy.

Keď začal Portugalov otázky čítať, okamžite som zbystril pozornosť, pretože sa všetky točili okolo budúcnosti oboch nemeckých štátov. Jedna z otázok napríklad bola, či si Kohl vie predstaviť vytvorenie konfederácie oboch štátov.

Papier, na ktorom mal tieto otázky ručne napísané, som si od neho vzal. Kancelárovi som potom povedal, že keď už aj Sovietsky zväz začína premýšľať o nemeckej otázke, je najvyšší čas, aby sme o tom začali premýšľať tiež a aby sa kancelár postavil na čelo tohto hnutia.

Čo na to Kohl odpovedal?

Súhlasil. V malom dôvernom kruhu sme sa potom večer zišli u neho doma v Bonne. Témou nebolo zjednotenie Nemecka, ale debata o rozpočte v Bundestagu, ktorá bola na programe nasledujúci týždeň. Popularita vlády a jeho CDU/CSU bola zlá, a tak sme sa bavili o tom, ako našu pozíciu vylepšiť.

Povedal som mu: Pán kancelár, budúci týždeň máte v Bundestagu prejav k rozpočtu. Teraz je tá chvíľa, aby ste si položili otázku: „Čo chceme s Nemeckom urobiť?“ Na to existuje iba jedna odpoveď. Musíte vyhlásiť: „Chcem zjednotenie Nemecka.“ To aj urobil.

Jeho prejav teda vznikol z politickej núdze?

To je možno až príliš príkre hodnotenie. Prejav spolkového kancelára k rozpočtu je vždy jedným z tých najdôležitejších v parlamente. Povedal som mu, že musí prevziať iniciatívu. Našťastie ma vtedy podporil aj spolkový minister Wolfgang Schäuble.

Kohl potom povedal: „Dobre, urobím to. Pripravte mi ten prejav.“ To som urobil, a tak vznikol ten známy prejav s desiatimi bodmi.

Kohlov prejav
28. novembra 1989 vystúpil Helmut Kohl v Bundestagu s prejavom a v jeho druhej časti predstavil desať bodov, ktoré si jeho kabinet predsavzal.
Zahŕňali humanitárnu pomoc východonemeckým utečencom, hospodársku pomoc NDR, rozvoj spolupráce medzi oboma nemeckými štátmi.
V desiatom bode Helmut Kohl vyhlásil, že nemeckým cieľom je mierový stav v Európe, v ktorom nemecký národ môže slobodným sebaurčením znovu nadobudnúť jednotu.
„Znovuzjednotenie, teda znovunadobudnutie štátnej jednoty Nemecka, zostáva politickým cieľom spolkovej vlády,“ povedal.


Bol Helmut Kohl v tejto dobe nervózny? Mal strach, že sa to nepodarí?

Vystrašeného som Kohla nikdy nezažil. Bol samozrejme opatrný. Od začiatku vedel, že to nie je záležitosť, ktorá by sa týkala len Nemecka, ale že tiež potrebujeme súhlas troch západných mocností a Sovietskeho zväzu.

Vychádzali sme z toho, že sa nám to do jedného roka nepodarí. Boli sme presvedčení, že bude trvať päť až desať rokov, než Nemecko zjednotíme.

Akú zásluhu podľa vás Helmut Kohl na zjednotenie má? Nezožal len plody, ktoré priniesla politika jeho predchodcov Williho Brandta a Egona Bahra?

To ste voči nim veľmi blahosklonný. Willy Brandt a Egon Bahr mali pred pádom múru ten názor, že Sovietsky zväz nebude ochotný akceptovať nemecké zjednotenie. Ich snaženie mierilo skôr smerom ku konfederácii, ale nie k zjednoteniu krajiny.

Willy Brandt niekoľko dní pred pádom múru vyhlásil, že je prakticky nemožné, aby Sovietsky zväz pustil NDR. Prevziať zodpovednosť a postaviť sa do čela tejto politiky bolo teda osobné rozhodnutie kancelára Kohla.

Jeho predchodca Helmut Schmidt niekoľkokrát verejne povedal, že v tomto okamihu sa z Kohla stal štátnik. Krajinu zjednotil za plného vedomia a s plným súhlasom všetkých štyroch víťazných mocností – to je jeho zásluha.

Aký podiel mali na zjednotení ľudia vo východnom Nemecku, ktorí demonštrovali v uliciach? Alebo bol Sovietsky zväz jednoducho už tak na mizine, že dal od východného Nemecka ruky preč?

Áno, mali na tom podiel. A môžeme sa hádať o tom, aký veľký bol. Gorbačov sa mohol počas poslednej návštevy NDR presvedčiť, ako sa na demonštráciách naplno skandovalo jeho meno. Atmosféru vo východnom Nemecku veľmi dobre zažil.

Už na samite Varšavského paktu však predniesol, že sa nebude miešať do vnútorných záležitostí svojich koaličných partnerov a že sú sami zodpovední za svoj ďalší hospodársky a politický vývoj. Svoje slovo dodržal.

Poľsko sa demokratizovalo bez toho, aby Sovietsky zväz intervenoval. V NDR bolo pol milióna sovietskych vojakov, ktorí počas pádu múru nezasiahli. Mali sme teda istú garanciu, že Gorbačov vojensky nezakročí. Samozrejme, úlohu tiež zohralo to, že Sovietsky zväz bol na mizine, ale to boli všetky krajiny Varšavského paktu.

Aj Československo bolo blízko bankrotu. Z poverenia kancelára Kohla som bol tiež u predsedu vlády ČSSR Ladislava Adamca. Možno si spomínate, že z Československa išli s východným vetrom do Bavorska škodlivé emisie, kvôli ktorým boli ľudia chorí.

S Adamcom som o tom viedol tajný rozhovor, na ktorom som mu predložil ponuku – máme technológiu, ako emisie zastaviť. Sme pripravení ju ČSSR poskytnúť a uhradiť náklady. Adamec na to vtedy odpovedal: „Radi si vezmeme vaše peniaze, ale použijeme ich na iné účely.“ Tým bolo rokovanie ukončené.

Brali ste do úvahy, ako budú na zjednotenie Nemecka reagovať vaši východní susedia?

Ponúkli sme, že im ekonomicky pomôžeme, ak oni pomôžu nám. Čo sa Československa týka, Helmut Kohl bol v januári roku 1988 v Prahe, kde sa rozprával s vtedajším predsedom vlády Štrougalom. Ten nás zaujímal, pretože sa k nám doniesli zvesti, že je tiež pripravený začať liberalizáciu ČSSR.

Štrougal mal povesť najliberálnejšieho člena československého vedenia. To sa však počas nášho rozhovoru ukázalo ako omyl. Nedal ani náznakom najavo, že by sa situácia v Československu mohla zmeniť. Ani Adamec (vtedy ešte ako podpredseda vlády – pozn. red.) nič také nenaznačoval.

Takéto signály sme však mali z Moskvy, Varšavy a Budapešti. Rokovanie v Prahe bolo sklamaním. Ja sám som pol roka vyjednával s Poľskom a zažil som ich demokratizačný proces veľmi zblízka. Mal som tesné väzby k Nemethovi a Hornovi v Maďarsku. To všetko prispelo k tomu, že sa naše zjednotenie podarilo.

Stratégiou spolkovej republiky bola teda pomoc výmenou za podporu zjednotenia?

Bola to pomoc, ale nie výmenou za to, aby štáty súhlasili s nemeckým zjednotením, ale aby začali proces liberalizácie a spolupráce. Samozrejme, naším cieľom bolo usilovať sa o nemecké zjednotenie. Primárne nám však išlo o liberalizáciu.

Čo bolo vtedy ťažšie: získať pre váš plán Sovietov, alebo presvedčiť Britov, aby zjednoteniu nebránili?

Dôležitejší bol samozrejme Gorbačov, ktorý na prejav s desiatimi bodmi reagoval veľmi negatívne. Nášmu ministrovi zahraničia Genscherovi povedal, že ide o diktát, ktorý nebude akceptovať. Bolo to drsné odmietnutie, ktoré sa zmenilo až počas rozhovoru Kohla a Gorbačova na začiatku februára 1990.

Gorbačov mal po páde múru želanie, ktoré opakoval v telefonátoch s Kohlom – všetko udržať pod kontrolou, zostať v pokoji, nevyvolať žiadny chaos. Vôbec však nenaznačil, že by bol ochotný sa posunúť smerom k nemeckej konfederácii, federácii alebo zjednoteniu. Najdôležitejšie pre neho bolo zachovať pokoj.

V lete roku 1989 bol v Bonne na štátnej návšteve. V prvom rade išlo o hospodársku spoluprácu.

Dúfal, že sa Nemecko stane jedným z najdôležitejších ekonomických partnerov Sovietskeho zväzu. Potom prišlo spoločné vyhlásenie Kohla a Gorbačova, v ktorom bol Sovietsky zväz vôbec prvýkrát ochotný akceptovať pojem „sebaurčenia národov“. Nie sebaurčenie Nemcov, ale sebaurčenie ako také. Teda žiaden náznak zjednotenia Nemecka.

Margaret Thatcherová mala argument, nad ktorým sa nedalo len tak mávnuť rukou. Mala obavu, že relatívne stabilné povojnové usporiadanie, ktoré bolo aj na pozadí studenej vojny dosť predvídateľné, sa po zjednotení Nemecka zmení, bez toho, aby sa pritom črtala nová celoeurópska štruktúra.

To ju trápilo, ale v tomto ohľade nám pomohol prezident Bush, ktorý Thatcherovú presvedčil, aby do toho išla tiež.

30 rokov od zjednotenia je vzťah Nemecka a Ruska napätý. Ako by mala kancelárka Merkelová alebo všeobecne Európska únia jednať s Ruskom a mužom, ako je Putin?

To je veľmi zložitá otázka. Kancelárka hovorí, že dialóg s Ruskom musí pokračovať. Tomu sa nedá vyhnúť. Prekážky úspešnej spolupráce sú však stále väčšie.

Napriek tomu som toho názoru, že musíme vzťahy k Rusku naďalej rozvíjať, nech sú akokoľvek komplikované. Pretože nebezpečenstvo konfliktov je príliš veľké.

Problém predstavuje americké vedenie bez orientácie, ktoré v tejto otázke nie je vôbec nápomocné. Jednou z najdôležitejších tém je podľa môjho názoru kontrola zbrojenia a odzbrojovania. Stojíme na začiatku nespútaného celosvetového zbrojenia na všetkých úrovniach. Nikto sa nechopil iniciatívy, aby s tým niečo urobil.

Hrozí teda nová studená vojna?

Nie sme od nej veľmi ďaleko. Kancelárka má stále prístup k Putinovi, môže s ním kedykoľvek telefonovať a hovoriť. To je istá výhoda. Ona samotná však zmôže len málo, alebo skôr nič.

Potrebuje podporu Európy, tiež Stredoeurópanov, Čechov a Poliakov. K téme odzbrojovania potrebuje NATO a tiež USA. To sa mi v tejto chvíli javí ako veľmi, veľmi zložité.

Bolo chybou Západu nechať rozšíriť Severoatlantickú alianciu?

Neoznačil by som to za chybu. Otázkou je, či rozšírenie neprebehlo príliš rýchlo, bez toho, aby sa Rusku predostrela nejaká ponuka. Americký prezident Clinton, ako mi sám osobne rozprával, pôvodne ponúkol Jeľcinovi, aby sa Rusko stalo členom NATO. Ponúkol mu to ústne aj písomne.

Jeľcin mu vtedy vraj odpovedal, že je to pre Rusko príliš skoro. Ale myšlienku, ktorú sme rozvinuli v Parížskej charte pre novú Európu, už Západ ďalej nerozvíjal.

(Parížska charta – medzinárodná dohoda o ukončení konfliktu medzi Východom a Západom na európskom kontinente a o vytvorení nového mierového usporiadania v Európe po zjednotení Nemecka. Podpísaná bola 21. novembra 1990 na samite Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) 32 európskymi krajinami, Spojenými štátmi a Kanadou, pozn. red.)

V KBSE, na každoročných stretnutiach ministrov zahraničia a na rokovaniach na najvyšších úrovniach sa vlastne nikto nepokúsil uskutočniť to, na čom sme sa vtedy dohodli. Neurobili sme smerom k Rusku žiadnu ponuku, ako chceme spolupracovať.

Vy ste sa s Putinom osobne stretli. Ako tento muž funguje a aké sú jeho plány? Chce ukotviť v Rusku autokraciu?

Keď sa pozriem na celú jeho dobu v úrade, nadobúdam dojem, že mu ide o súdržnosť Ruska. Aj dnes po rozpade ZSSR mu ide o súdržnosť Ruska s jeho 85 správnymi celkami. Pozrite sa na príklad Čečenska. Rusko má neustály problém udržať tento útvar hospodársky a politicky pohromade.

Putin, ako sa mi zdá, sa domnieva, že to dokáže len autokratický systém. To je po prvé. Po druhé: Putin chce z Ruska znovu vytvoriť jeden z globálnych pólov svetovej politiky a chce, aby Rusko spolurozhodovalo ako jedna zo svetových mocností formátu Číny, Spojených štátov alebo Indie. To sa skrýva za jeho štýlom politiky, ktorý pre nás Európanov nie je dobrý.

Je zjednotenie Nemecka s odstupom tridsiatich rokov úspešným príbehom?

Samozrejme. Aj keď mnohí z nových spolkových krajín dnes radi zjednotenie kritizujú, pretože všetko neprebehlo tak, ako si to predstavovali.

Po prvé: neexistovala žiadna predchádzajúca skúsenosť, ako zlúčiť socialistickú krajinu s kapitalistickou. Po druhé: veľa ľudí vo východnom Nemecku zabúda, že v roku 1990 existovalo množstvo nebezpečných smerov vývoja udalostí, ktoré mohli viesť k tomu, že Sovietsky zväz celý proces zjednotenia vojensky ukončí.

Ševardnadze, vtedajší minister zahraničia ZSSR, mi osobne rozprával, že v roku 1990 v sovietskom vedení uvažovali o mobilizácii vlastných vojsk v NDR, ktorá by opäť uzavrela hranice.

V lete na júlovom zjazde KSSZ hrozil puč proti Gorbačovovi, ktorého takmer zvrhli. Keď potom v auguste prepukol konflikt s Irakom, prestala Američanov nemecká otázka zaujímať. Vždy som hovoril, že ak by sa vojna v Iraku začala skôr, boli by sme v ťažkostiach.

Celý rad krízových faktorov mohla zjednotenie Nemecka okamžite ukončiť. Preto bolo dobré a správne využiť každú príležitosť a vykonať zjednotenie tak rýchlo, ako to bolo možné.

Okrem toho sme na jar roku 1990 mali každý deň v úrade kancelára nové čísla o utečencoch z NDR. Hovorili sme si, že ak to tak pôjde ďalej, budeme mať u nás na konci roka vyše milióna východných Nemcov. To by NDR nemohla zvládnuť a ťažkosti by to prinieslo aj nám. Bolo teda dobre, že všetko išlo tak rýchlo.

Nemecká spoločnosť je dnes, ako sa zdá, veľmi polarizovaná. Čo sa to s Nemeckom deje?

To je veľmi komplexná otázka. Potrebovali by sme na to celú hodinu. (smiech)

Eufória po zjednotení je preč.

Bolo to rovnaké ako v období nasledujúcom po tretej ríši. Veľa ľudí u nás zabudlo, že boli členmi SED (Jednotná socialistická strana Nemecka, komunistická strana NDR – pozn. red.).

Mali sme vyše stotisíc príslušníkov tajnej polície Stasi. Tých sme predsa nezatvorili do väzenia. Odsúdených ich bolo vlastne veľmi málo. Všetci však stratili doterajšie privilégiá.

Že nie sú šťastní a že každý deň nekričia od radosti nad tým, že sme zjednotení, je absolútne logické. Navyše nikto z nás nevedel, aká katastrofálna bola v skutočnosti ekonomická situácia NDR. Oveľa horšia, než si všetci mysleli.

Stále si spomínam na rozhovory so zástupcami západonemeckých firiem a odborov u nás v kancelárii. Helmut Kohl od nich chcel vedieť, čo je z ich pohľadu nutné v NDR urobiť, aby sa naštartoval hospodársky rozvoj.

Ich odpoveď znela: implantujte tam západonemecký systém, potom budeme investovať. To však neurobili, pretože zistili, že ich súčasné kapacity stačia na to, aby mohli zásobovať aj NDR.

Bolo to teda chybné hodnotenie situácie na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach. K tomu musíte pripočítať aj ľudský problém – ľudia v NDR sa museli cez noc nastaviť na nový spoločenský, politický a právny poriadok.

Existujú ľudia, ktorí sú flexibilní a ktorí to zvládnu. Sú ale aj takí, ktorí to nevedeli a dodnes s tým majú problémy. Je to proces, ktorý sa stále zlepšuje. Ja sám som prednášal na východonemeckých univerzitách. Keď ide o mladú generáciu, som plný nádeje, že sa tieto problémy rozplynú.

Polovicu z tých tridsiatich rokov, keď je Nemecko zjednotené, mu vládla kancelárka Angela Merkelová. Budúci rok skončí. Bude Nemecku chýbať?

Áno aj nie. Pozeral som sa na jej letnú tlačovú konferenciu. Pôsobí absolútne suverénne. Je mimoriadne skúsená, vždy pripravená a vo svete veľmi cenená. Jej nástupca to cez noc nedoženie.

Na druhej strane treba povedať toto: ja som zažil Helmuta Kohla, bol kancelárom tiež šestnásť rokov. Zmena je v demokracii vždy dobrá. Prichádzajú noví ľudia a nové myšlienky. Demokracia neustálu obnovu potrebuje.

Horst Teltschik
Narodil sa v roku 1940 v obci Kujavy na severnej Morave. V roku 1972 začal pracovať pre Helmuta Kohla, ktorý bol vtedy premiérom spolkovej krajiny Porýnie-Falcko.
Keď sa Kohl stal šéfom Kresťanskodemokratickej únie CDU, viedol Teltschik jeho kanceláriu. Od roku 1982 riadil Teltschik v úrade kancelára v Bonne agendu vnútronemeckých a zahraničných záležitostí a bezpečnosti. Významne sa podieľal na rokovaniach, ktoré viedli k zjednoteniu Nemecka. V 90. rokoch sa po odchode zo štátnej služby stal členom predstavenstva BMW. Pracoval tiež pre Boeing. V rokoch 1999 až 2008 viedol Mníchovskú bezpečnostnú konferenciu.


Pavel Polák

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2074551/poradca-helmuta-kohla-bolo-mi-jasne-ze-nastala-spravna-chvila-nemecko-zjednotit/?ref=suv

Foto: 
Horst Teltschik (vpravo) s kancelárom Helmutom Kohlom. 
Zdroj: Wikimedia Commons/Bundesarchiv

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Prychodyť Vasyľ na navštevu ku kamaratovi Jankovi.
-Vasyľu, hybaj, pideme ryby chapaty na Laborec...!
-Ale tam, any borovičku ne mame...!
-Posmoť tu, borovička jesť...!
-Znaš što Janku?! Ta poťim porybarčme lem tu u tebe...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať