Posledný zhasne... 

„Amerikán“ Warhol z rodiny emigrantov preslávil Medzilaborce, tie sa dnes vyľudňujú (reportáž)

Medzilaborce sú jedným z miest, ktoré ukazujú príčiny vysokej popularity populistov a extrémistov. Odišiel odtiaľ každý šiesty. Primátor spomína epitaf z náhrobného kameňa: Nesmúťte za mnou, neopustil som vás, iba predbehol.  

Majú tam drevenú sochu Švejka na železničnej stanici, ale aj Múzeum Andyho Warhola, do ktorého pre zlý stav strechy zateká. Žije tam najmenej slobodných žien zo všetkých okresov. Nachádza sa tam jediný detský domov pre maloletých migrantov bez sprievodu na Slovensku.

Panoptikum dopĺňa bizarná správa, že opitý 63-ročný vodič tam vlani nabúral tak presne, že policajtom ušetril výjazd. Vrazil priamo do dverí vestibulu tamojšieho policajného oddelenia.

Sme tam, kde ste zrejme nikdy neboli. V okrese Medzilaborce na krajnom severovýchode Slovenska, ktorý drží nelichotivé prvenstvo. Sčítanie v roku 2021 ukázalo, že od roku 1995 tam klesol počet obyvateľov o šestnásť percent, čo je slovenský rekord.

Ubudol každý šiesty. Prečo?

Čas tam zastal a už sa nikdy nerozbehol 
Pre zabudnuté periférie mám odjakživa slabosť. Je to, ako pustiť si dnes tranzistorák alebo walkman na kazety. Šuští to, ale ten nostalgický pocit!

Keď som v Medzilaborciach niekedy na prelome tisícročí navštívil starého kamaráta Michala Bycka, zakladateľa Warholovho múzea, tak pri vchode do penziónu nazvanom Andy (ako inak?) som po skvelých tatarčanych pirohoch odfotil úkaz, aký som prisámbohu nikde inde nevidel. Dvaja chlapi v montérkach stáli, každý pri jednej strane ozrutnej železnej brány, a močili. Na pravé poludnie. Nevyrušil ich ani fotoaparát. Pripomínali levíkov pri vchodoch do šľachtických sídiel.

Bycko inak po roku 1989 pôvod výrazu pop art miestnym Rusínom, ktorí vtedy ešte nevedeli, prečo majú byť hrdí na akéhosi „maľara Andrijka“ z New Yorku, vysvetľoval takto: „Pravoslávny pop začal maľovať, preto pop art.“

Dnes je Michal na penzii a posmutnel. V dedinke obďaleč, kde žije, sú domy naokolo prázdne, obyvatelia sa vysťahovali. Medzilaborce sú preňho ako z rozprávky Cisárove nové šaty. Miestni vždy uveria medoústym volebným sľubom, potom sa však zakaždým opakuje dezilúzia.

„To divadlo beží s hercami a režisérmi ‚starej školy‘. Pri predvolebných sľuboch je hojno a po nich hovno. Ľudia si už zvykli na poklepkávanie základných kameňov budúcich priemyselných zón a prd sa stal. Ašpiranti si zabubnovali a divák-pospolita si zatľapkal, ostatné sa vyparilo. To má priamu súvislosť s odchodom mladších preč,“ povie Bycko.

Inak ten Warhol tu podľa zakladateľa jeho múzea dodnes leží mnohým v žalúdku. No potom, keď si uvedomia, že nič iné tu nemajú, akosi to strávia. Už nefrflú, že v socialistickom kulturáku už nemôžu byť opulentné rusnácke svadobné hostiny – je vyhradený pre Campbellove polievky, Marylin Monroe a Lenina v rámoch.

Ani tí Rusnáci už nie sú, čo bývali. Byckovi prekáža, že mnohí z členov národnostných zoskupení „akože Rusínov“ ani nerozprávajú po rusínsky. Ich deti tento (v roku 1995 slávnostne kodifikovaný spisovný) jazyk, ktorým sa vymedzili voči ukrajinčine, dokonca ani nepoznajú.

„Nuž a tak. Ak tu chlap nechytí flek v lesoch, strojárňach či dožívajúcich sklenárskych firmičkách a žena nerobí upratovačku či brusičku čo i len na čiastkový úväzok, balia sa a odchádzajú. A mladí? Absolventi práva, medicíny a iných odborov sa sem nevrátia, načo?“ dodá Bycko.

Dedičstvo mečiarizmu
Ekonóm Anton Marcinčin sa stal v roku 2016 splnomocnencom vlády pre menej rozvinuté regióny. Po dvoch rokoch ho odvolali a jeho agendu prevzal Úrad podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu za čias Richarda Rašiho (Hlas).

Marcinčin dnes pôsobí ako externý poradca prešovského župana a predsedu KDH Milana Majerského.

Napriek personálnym rošádam, napriek zmenám vlád sú Medzilaborce vytrvalo naďalej tým, čo sa eufemisticky nazýva menej rozvinutý región. A kým bude svet svetom, asi ním aj ostanú. Posledný splnomocnenec (Igor Matovič ani Eduard Heger túto funkciu neobsadili) mal pritom jedinečnú možnosť vidieť tieto miesta akoby z dronu, z výšky, z nadhľadu.

Čo teda zistil Marcinčin, ktorý bol osobne v Medzilaborciach na jar 2018?

„Moja skúsenosť aj z iných podobných periférií je, že už chápem ich prezieravý postoj voči zmenám režimov, vlád a podobne. O tieto okresy sa nikto nezaujíma a sú odkázané samy na seba. Ich stratégia prežitia má zmysel, aj keď to nie je žiadne ‚first best‘. Nič iné v danej situácii im však neostáva,“ uvádza Marcinčin.

Riešenie by podľa neho mohlo byť vo finančnej decentralizácii zakliatych regiónov. To sa však očividne nedeje. Vysťahovalectvo, ktoré pochováva nádej na zmenu (odchádzajú najschopnejší), sa tak iba prehlbuje.

Jedno rýchle riešenie by tu však bolo. Stačí, aby sa reformou zmenili územné celky, a Medzilaborce by prestali byť samostatným okresom. Spadali by tak ako kedysi pred Mečiarovu reformou pod okres Humenné, ktorý je na tom ekonomicky lepšie. Šmahom ruky, z večera do rána by tak Medzilaborce poskočili v tabuľke periférií na lepšie pozície.

Objektívna situácia tamojších obyvateľov by sa síce nijako nezmenila, no hrial by ich pri srdci pocit, že už nie sú poslední. To je myslené, samozrejme, ironicky. Pretože štatisticky by na tom síce boli lepšie, museli by však zlými spojmi po zlých cestách jazdiť 42 kilometrov všetko vybavovať do Humenného.

Pôrodnicu v Medzilaborciach zrušili v roku 1978, nemocnicu v roku 2010.

„Demografický vývoj Medzilaboriec pritom nie je taký zlý, ako by sa mohlo zdať. Z údajov Štatistického úradu o počtoch narodených detí vyplýva, že v rokoch 1995 až 2021 bol v tejto kategórii úbytok obyvateľov v predproduktívnom veku na Slovensku na úrovni 27,9 percenta. Na úrovni okresov bol najväčší v Snine (50,2 percenta), Humenné bolo druhé (47,7 percenta), Medzilaborce s poklesom 38,6 percenta nie sú ani v prvej pätnástke,“ dodáva Marcinčin.

Jedno vysvetlenie sa ponúka. Ako už bolo spomenuté v úvode článku, v Medzilaborciach žije najmenej slobodných žien zo všetkých okresov na Slovensku. Deti sa teda rodia relatívne slušným tempom, pre budúcnosť regiónu je však fatálny odchod mladých a ľudí v strednom veku.

Zvládli by sme to dnes?
Rusínka Júlia, zvaná aj Uľa, sa narodila v Mikovej pri Medzilaborciach v roku 1892. Pochádzala zo štrnástich detí. Keď mala sedemnásť rokov, vydala sa za Andreja Varchola. Jej manžel sa z chudobného „beskydského Texasu“, kde sa mastná záplava páchnucej vody liala dole potokom, v roku 1912 odobral za robotou do Ameriky. Júlia ho o osem rokov nasledovala.

V Amerike sa im narodili štyri deti, z toho tri sa dožili dospelosti – Andy bol najmladší. Jedno dievčatko, jeho sestra, zomiera a je pochované na neznámom mieste.

Expozícia ukazuje, že Warholovci sú symbol vysťahovalectva. Múzeum má aj vzácny exponát. Košieľku, v ktorej boli krstení všetci traja Warholovci.

„Zvládli by sme to dnes my súčasníci?“ v expozícii múzea odrazu zastane a položí si rečnícku otázku pomocná kurátorka Karmen Cilipová. Aj jej rodina a známi sú poznačení vysťahovalectvom. Odišli za vzdelaním a za prácou. A nevrátili sa.

„Listujem v hlave za posledných desať rokov… Z najbližšej rodiny odišli minimálne dvaja, zo širšej asi desiati. Aj mne s manželom už niekoľkokrát napadlo odísť. Ako vidíte, sme ešte tu. Zadržala nás tu pekná krajina, po svete roztúlané deti sa rady vracajú, čo len na pár dní,“ povie pôvodom Prešovčanka Cilipová.

Kurátorka múzea si všimla pozoruhodný fenomén. Mladí odtiaľto odchádzajú, starší sa však, naopak, vracajú – dožiť. Dve tretiny jej susedov sú starousadlíci v dôchodkovom veku. Rodiny tu rozdelila politika. Kto nechce Fica, Uhríka či Harabina, odchádza.

„Zatiaľ neviem, či tu ostaneme. Dospelý syn je už mimo. Ak všetky naše deti odídu, možno sa poberieme aj my,“ dodá Cilipová.

Neopustil som vás, iba predbehol
Ešte dlho po páde komunizmu v Medzilaborciach komunisti dosahovali rekordné volebné zisky, volil ich tam každý štvrtý. Je to pochopiteľné.

Primátor Medzilaboriec Vladislav Višňovský (Hlas, Smer) menuje jednu príčinu úpadku či stagnácie mesta a okresu za druhou. Kľúčovým fenoménom je od roku 1850 vysťahovalectvo najmä do Ameriky – odsťahovala sa polovica tu narodených.

„Región nedokáže udržať ľudí, ponúknuť im zamestnanie. Jediným svetlým obdobím bol socializmus, najmä roky 1960 až 1980. Aj vtedy sa však viac ľudí odsťahovalo, ako pribudlo,“ povie Višňovský.

Podobne veľké mestá v okolí, Svídník a Stropkov, dokázali za komunistov zvýšiť počet obyvateľov z približne 5000 na viac ako dvojnásobok. Medzilaborce sa pol storočia „potácajú“ okolo čísla 6500, ba dokonca menej. Oproti sčítaniu v roku 2011 tu žije o približne 600 ľudí menej.

Dôvodom nie je len fakt, že tu niet roboty. Primátor upozorňuje, že po zmene režimu v roku 1989 sa mnohí mladí odtiaľto odsťahovali do Bratislavy či do Košíc bez zmeny trvalého pobytu. Mesto ich teda evidovalo ako obyvateľov a dostávalo na nich podielové dane. Ostatné roky sa však títo ľudia z Medzilaboriec prehlasujú na miesta, kde žijú.

„Za náš úpadok môže bývalý režim aj všetky ponovembrové vlády. Z roľníkov urobili kovorobotníkov. Mozgy tu neostávali. Keby sme tu mali obuvnícky závod, ako JAS v Bardejove alebo Teslu ako Stropkov, máme dnes dvojnásobok obyvateľov,“ dodá Višňovský.

Počty úmrtí v Medzilaborciach prevyšujú počty narodení ročne až o 150 ľudí. Trochu mi to pripomína pamätnú vetu, ktorú mi v januári 1990 povedal starosta jednej dedinky na ďalekom severovýchode a ktorú som použil do knihy o Slovensku Slon na Zemplíne (Absynt, 2018): „Svadbu sme tu nemali už najmenej desať rokov, no ak počkáte, bude asi pohreb.“

Primátor spomína ešte epitaf z jedného náhrobného kameňa: Nesmúťte za mnou, neopustil som vás, iba predbehol.

ANDREJ BÁN

zdroj:
https://dennikn.sk/3300945/posledny-zhasne-amerikan-warhol-z-rodiny-emigrantov-preslavil-medzilaborce-tie-sa-dnes-vyludnuju-reportaz/?ref=list

foto: Andy Warhol, múzeum s jeho dielami a Medzilaborce. 
zdroj: foto N – Andrej Bán a Wikipedia/Bernard Gotfryd