Postavenie gréckokatolíkov slovenskej národnosti v rokoch 1918-1950

11.04.2023


Téma postavenia gréckokatolíkov slovenskej národnosti zahŕňa v sebe dva aspekty, a to náboženskú a národnostnú identifikáciu časti obyvateľstva východného Slovenska. Ide o veľmi zložitý a vzájomne sa podmieňujúci proces, ktorý sa v 19. a 20. storočí prejavil v kultúrnej a politickej rovine.

Na pôde gréckokatolíckej cirkvi sa stretlo súčasne niekoľko národnostných a politických koncepcií. Smerodatná časť slovenských politikov chápala Slovákov ako národ viacerých konfesií. Rusínske národné hnutie v rámci vtedajšieho Uhorska sa naproti tomu identifikovalo s gréckokatolíckou cirkvou. Pre svoj cieľ využilo pôvodne náboženský význam pojmu rusnák, ktorý mal pôvodne širší národnostný a užší náboženský a sociálny význam./1 

Ukrajinské národné hnutie, ktoré sem zasahovalo, bolo otvorené gréckokatolíkom i pravoslávnym. Veľkoruské hnutie zasa chápalo Rusínov ako súčasť veľkého ruského národa. Do tejto rozmanitosti vplyvov a orientácií zasahovala vtedajšia uhorská politika, ktorá sa usilovala usmernit rusínsky národný pohyb. Preto podporovala jeho náboženskú identifikáciu s gréckokatolíckou cirkvou a v rámci tejto cirkvi proces postupnej latinizácie. Tým sa dosahoval dvojaky ciel: oslabenie slovenského etnika na východnom Slovensku a súčasne eliminovanie vplyvu Ruska. Okrem toho sa systematicky uskutočňovala maďarizácia, ktorá zabraňovala formovaniu inteligencie ako nositeľa myšlienky národného uvedomenia. Ako mimoriadne účinné sa ukazovalo najmä usmerňovanie výchovy gréckokatolíckeho kňazstva v maďarskom duchu; kňazi ako miestne autority a predstavitelia inteligencie mali dominantný vplyv na svojich veriacich.

Tento proces najvýstižnejšie zachytávajú dobové štatistiky, ktoré uvádzajú kombináciu vierovyznania s materinskou rečou. V roku 1900 zaznamenala štatistika v celom Uhorsku 1.841.272 gréckokatolíkov, z toho 101.578 (5,52 %) sa hlásilo k slovenskej materinskej reči a 410.775 (22,31 %) k rusínskej materinskej reči. Podľa sčítania ľudu z roku 1910, keď celkový počet gréckokatolíkov v Uhorsku dosiahol 2.007.916 osôb, znížil sa počet gréckokatolíkov Slovákov na 79.152 (3,94 %). Počet gréckokatolíkov Rusínov sa mierne zvýšil na 456.027 (22,71 %). Z perspektívy troch desaťročí 1880-1910 počet gréckokatolíkov Slovákov sústavne klesal - zo 6,83 % (1880) na 5,52 % (1900) až na 3,94 % (1910). Počet gréckokatolíkov Rusínov v tomto období zaznamenal iba mierny pokles: 22,79 % (1880), 22,31 % (1900), 22,71 % (1910). Súčasne s poklesom slovenských, rusínskych a rumunských gréckokatolíkov narastal počet maďarských gréckokatolíkov z 9,39 % (1880) na 13,39 % (1900) až na 15,16 % (1910) /2

Príčinou poklesu slovenských, rumunských a rusínskych gréckokatolíkov bola cieľavedomá systematická maďarizačná politika. Maďarizácia a asimilácia sa ukazovali v daných zložitých a ešte úplne nevykryštalizovaných národnostných pomeroch ako najjednoduchšie východisko, no z hľadiska ďalšej perspektívy boli anachronizmom. Maďarčina sa postupne udomácnila v cirkevnom živote gréckokatolíkov a napokon sa jej podarilo presadiť aj v liturgii./3  Ďalšou významnou príčinou poklesu bolo masové vysťahovalectvo najmä do zámoria.

Zásadný zlom nastal po vzniku česko-slovenského štátu v roku 1918. Nový štátny útvar síce zastavil maďarizáciu gréckokatolíkov, no jej dôsledky pretrvávali. Odrazilo sa to najmä v zmýšľaní prevažnej časti duchovenstva, ktoré bežne aj po roku 1918 komunikovalo po maďarsky. Táto zložka kňazstva spolu s časťou miestnej inteligencie uprednostňovala rusínsky smer pred slovenským bez ohľadu na národnosť obyvateľov. Vzťahy medzi Slovákmi a Rusínmi sa vyhrotili. Týkali sa najmä slovensko-rusínskeho etnického rozhrania a definitívneho stanovenia administratívnych hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou - autonómnou súčasťou štátu. Medzi Rusínmi na Slovensku v medzivojnovom období prevažovala rusínskonárodná orientácia, opierajúca sa o existenciu svojbytného rusínskeho národa, ktorého podstatným znakom bola príslušnosť ku gréckokatolíckej cirkvi. Táto zásada sa v praxi často neprípustne zovšeobecňovala a zjednodušovala tak, že veriaci gréckokatolíci sa automaticky pokladali za Rusínov. Išlo skôr o želanie niektorých vtedajších reprezentantov rusínskeho politického smeru, pretože väčšina gréckokatolíkov na Slovensku (51,38 %) sa podľa sčítania ľudu z roku 1930 hlásila za Slovákov./4

V politike sa presadzoval autonomistický rusínsky prúd, ktorý na čele s guvernérom Podkarpatskej Rusi H. Žatkovičom požadoval pripojenie Zemplína, Šariša, Spiša a slovenskej časti Užskej župy k Podkarpatskej Rusi. Rusínska aj ukrajinská propaganda za rusínske alebo ukrajinské pokladala územie až po mesto Poprad, teda podľa rozšírenia gréckokatolíckej cirkvi. Podľa správy Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska sa pred sčítaním ľudu v roku 1921 robila horlivá rusínska agitácia. V snahe zabrániť vplyvu tejto propagandy zemplínsky župan Michal Slávik na žiadosť gréckokatolíkov slovenskej národnosti zo sobraneckého okresu vydal leták s inštruktážou, ako sa majú pri sčítaní zachovať gréckokatolíci Slováci. Letáky sa však rozšírili aj do Užskej župy, proti čomu protestoval H. Žatkovič./5  V ďalšom období sa rusínska a ukrajinská agitácia medzi gréckokatolíkmi slovenskej národnosti rozvíjala na báze politických strán (najmä Autonómneho roľníckeho zväzu a Ruskej národno-autonómnej strany a Kresťansko-ľudovej strany), spolkov i gréckokatolíckej cirkvi.

Hnutie gréckokatolíkov slovenskej národnosti sa rozvíjalo v nepriaznivých podmienkach, za otvoreného i skrytého nesúhlasu gréckokatolíckej cirkevnej vrchnosti. Gréckokatolíkom Slovákom paradoxne aj začiatkom 20. storočia chýbala základná literatúra v slovenskom jazyku./6  Pri zrode ich pohybu stála nová mladá generácia slovenských gréckokatolíckych kňazov. Jej najznámejším predstaviteľom bol Pavol Spišák, gréckokatolícky farár vo Vernári. /7 Pre potreby gréckokatolíkov Slovákov sa podujal preložiť z cirkevnej slovančiny liturgiu sv. Jána Zlatoústeho. Základným argumentom pre túto prácu bol fakt, že podobné preklady tejto východnej liturgie mali už iné národy. Súčasne sa sledovala propagácia východného obradu na Slovensku. Spišák vychádzal pri preklade z gréckej pôvodiny a staroslovienskeho, bulharského, srbochorvátskeho, ukrajinského, latinského, nemeckého, francúzskeho a maďarského prekladu. Jazykové a terminologické problémy prediskutoval s K. Ďurčekom (r. kat. kňaz, prefekt seminára v Nitre), M. Ďurišinom (gr. kat. dekan farár), I. Kondratovičom (gr. kat. farár, konzistoriálny radca Mukačevskej diecézy), A. Miškovičom (r. kat. kňaz, správca učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule) a s jazykovedcami H. Bartekom (referent Jazykového odboru Matice slovenskej) a J. Fedákom (člen Jazykového odboru Matice slovenskej). Spišák dokončil preklad na svojej fare vo Vernári v roku 1932. Pre nepriaznivú atmosféru v prešovskom gréckokatolíckom biskupstve mohol vyjsť tlačou v Nitre v lete 1933 pod názvom Svätá služba Božia (liturgia-omša) Svätého Jána Zlatoústeho, arcibiskupa carihradského na ploche 56 strán. Odborný úvod k prekladu napísal A. Miškovič, záver P. Spišák. Spišákov preklad uvádza paralelne v stĺpcoch dva texty liturgie - v ľavom cirkevnoslovanský (v latinke) a v pravom slovenský. Spišákov preklad, ktorému možno vyčítať isté jazykové slabiny, nepochybne prispel k zvýšeniu náboženského a kultúrneho povedomia gréckokatolíkov Slovákov i celého slovenského národa.

V roku 1930 si začalo na niektorých východoslovenských školách podávať väčšie množstvo obcí žiadosti o zmenu vyučovacej reči zo slovenskej na „podkarpatoruskú" alebo „ruskú." Táto akcia nadobudla od roku 1932 hromadný charakter (v roku 1933 podalo žiadosti takmer 100 obcí). Cieľom týchto žiadostí bolo rozšíriť sieť „ruských" škôl a úsilie umiestniť nezamestnaných absolventov Ruskej gréckokatolíckej učiteľskej akadémie v Prešove (na slovenských školách sa mohli absolventi tohto ústavu zamestnať len ako výpomocné sily). Definitívne mohli tam pôsobiť iba po získaní kvalifikácie pre školy s vyučovacím jazykom „československým." Problém bol aj v spojení funkcie učiteľa a kantora. Absolventi s kvalifikáciou pre vyučovací jazyk „československý" neboli vždy spôsobilí vykonávať aj kantorskú službu. Príchod rusínskych učiteľov do obcí, kde často žila väčšina gréckokatolíkov slovenskej národnosti, by bol priniesol aj šírenie rusínskej národnej myšlienky. Prešovský gréckokatolícky biskup P. P. Gojdič patril medzi hlavných podporovateľov rusínskej akcie v školstve. Vo veci zmeny vyučovacieho jazyka na „ruský" sa obrátil na ministerstvo školstva v Prahe, školský referát v Bratislave a dvakrát aj na prezidenta T. G. Masaryka - listami zo 14. marca 1932 a z 26. júna 1934. Obsah listov T. G. Masarykovi je takmer totožný. Svoje aktivity označil za národnú a patriotickú povinnosť (v rusínskom zmysle). V druhom liste T. G. Masarykovi sa o slovenských učiteľoch vyjadril, že „... jesli pridet slovackij učiteľ, tohda to ješče boľšij udar dľa naroda, dľa ditej, dľa cerkovnych bohosluženij. Národ zdenacionalizujetsja, ďiti ne učatsja, ale mučatsja, jako mučilisja za maďarski časy, ibo chiba každoje druhoje-treťoje slovo učiteľa porazumijut, a osoblivo terpit cerkov, ibo nit komu Bohosluženija soveršati."/8  Gojdičom presadzovaná zásada „do russkoho sela naležit russka škola" bola v zásade správna, no práve výklad pojmu „ruský" neznamenal vždy aj národnosť, ale len náboženskú príslušnosť.

Aktivity rusínskych cirkevných a politických kruhov boli podnetom pre spolok Slovenská liga, aby sa od roku 1932 intenzívnejšie zaoberal postavením gréckokatolíkov slovenskej národnosti./9  Na pracovných zjazdoch prebiehajúcich v tomto roku na východnom Slovensku sa zdôraznila potreba založenia slovenského gréckokatolíckeho učiteľského ústavu, vyvolaná akútnym nedostatkom slovenských učiteľov pre slovenské obyvateľstvo žijúce v zmiešaných slovensko-rusínskych oblastiach. Ako vhodné miesto sa navrhovali Michalovce. Utvorením takéhoto učiteľského ústavu by odpadol argument, že deti nerozumejú slovenského učiteľa a že učiteľ nie je schopný vykonávať aj kantorskú službu.

Desiaty kongres Slovenskej ligy, ktorý sa konal v dňoch 8.-10. júna 1934 v Spišskej Novej Vsi, sa už nezaoberal len školskými aspektami slovensko-rusínskeho pomeru, ale rusínskou otázkou vo všeobecnosti. Tejto téme bol venovaný 8. jún, keď sa konala porada o rusínskej otázke za účasti delegátov z východoslovenských zborov Slovenskej ligy. Hlavný referát mal J. Ruman a N. Šteller-Šteliar. P. Spišák vysvetlil neopodstatnenosť stotožňovania gréckokatolíkov s Rusínmi. Účastníkov porady natoľko zaujala prednáška J. Rumana, že sa zhodli na tom, aby ju Slovenská liga vydala ako brožúru o rusínskej otázke./10   Výrok z prijatej kongresovej rezolúcie  „... čo je rusínske, nech ním zostane, ale čo je slovenské, to nesmie pod žiadnym rúškom, či cirkevným, či národným byť znásilňované... Slováci cudzie nechcú, svoje si však bránia statočne" odcitoval biskup Gojdič v liste prezidentovi Masarykovi z 26. júna 1934 a označil ho za sarkastický.

Pražské ministerstvo školstva zaujalo k problému zmeny vyučovacieho jazyka na niektorých východoslovenských školách vyčkávací postoj. Podľa neho by bolo nepredvídavé zasiahnuť do zápasu obidvoch proti sebe stojacich táborov predčasným zavedením „ruského" jazyka do škôl. V pozadí celej akcie videlo agitáciu Časti gréckokatolíckych kňazov. Skepticky sa pozeralo na sčítanie ľudu z roku 1930, ktorého výsledky boli podľa neho do značnej miery výsledkami premyslenej agitácie rusínskej skupiny: „U ne zcela uvedomelého obyvatelstva, jež snadno podléhá agitaci kneží svého náboženského vyznání, nemá přiznání určité národnosti pri sčítaní lidu valné ceny pro objektivní posouzení této otázky. To je patrné také již z toho, že podle neofíciálních zpráv z Bratislavy odvolala již rada obcí své žádosti o ustanovení ruského vyučovacího jazyka."/11  Objektívne rozhodnutie bolo podľa stanoviska ministerstva podmienené výsledkami filologického a historického výskumu. Napriek tomuto stanovisku sa nakoniec česko-slovenské vládne kruhy rozhodli ustúpiť. Dôvod bol stranícko-politický a súvisel s krajinskými a parlamentnými voľbami v roku 1935. Na návrh bratislavského školského referátu zo 14. marca 1935 Ministerstvo školstva a národnej osvety výnosom z 23. marca 1935 schválilo zmenu vyučovacej reči z „československej" na „ruskú" na 55 školách.

K rusínskej otázke vyšlo v roku 1935 podľa uznesenia kongresu Slovenskej ligy informačné dielo J. Rumana pod názvom Otázka slovesnko-rusínskeho pomeru na východnom Slovensku. Stretlo sa s veľkým ohlasom u slovenskej i rusínskej verejnosti. Podľa vyjadrenia J. Rumana „v tejto brožúre na základe bohatého nášho materiálu, získaného na tvári miesta, upozornili sme slovenskú verejnosť na nebezpečie rusínskeho hnutia na východnom Slovensku, ktoré smeruje jednak k porušteniu slovenských gréckokatolíkov, jednak k odtrhnutiu určitých krajov východného Slovenska k Podkarpatskej Rusi." Význam Rumanovej brožúry tkvie v tom, že dala do rúk slovenských gréckokatolíkov štatisticky podopreté argumenty, na základe ktorých sa mohli dožadovať svojich práv. V roku 1935 pri príležitosti 1.050 výročia úmrtia sv. Metoda vyšlo dielo P. Spišáka Svätý Metod aribiskup moravský a ponónsky, učiteľ sloviensky, ktoré vyzdvihlo význam svätého Metoda a dôležitosť a poslanie slovenských gréckokatolíkov.

V roku 1935, ešte pred vydaním Rumanovho diela, sa za práva gréckokatolíkov slovenskej národnosti postavili Národnie noviny. Často polemicky vedenej diskusii o probléme poskytli široký priestor. Kritizovali sa najmä pomery v gréckokatolíckej cirkvi - zámerné dosadzovanie farárov z čisto rusínskych krajov neovládajúcich slovenčinu, oficiálne cirkevné dokumenty v „ruštine," úplná absencia slovenskej náboženskej tlače a literatúry pre gréckokatolíkov Slovákov, obmedzovanie štúdia slovenskej literatúry a tlače v reholiach s východným obradom, pretrvávajúca maďarčina v súkromnom živote kňazov, cirkevné vyšetrovanie gréckokatolíckych farárov, ktorí sa verejne hlásili za Slovákov (P. Spišák, M. Ďurišin, I. Kondratovič). /13  Na sériu článkov v Národných novinách reagoval gréckokatolícky ordinariát v Prešove písomne -žiadosťou o uverejnenie tlačovej opravy, v ktorej odmietol všetky tvrdenia o zámernom hatení náboženského života gréckokatolíkov slovenskej národnosti./14  Tlačová oprava neuspokojila slovenských
gréckokatolíckych aktivistov, ktorí ju označili za vyhýbavú a polo-pravdivú. Diskusia pokračovala ďalej. Na konkrétnych príkladoch sa v nej poukazovalo na obmedzovanie gréckokatolíkov Slovákov.
Na základe rozhodnutia účastníkov odbornej diskusie o rusínskej otázke, usporiadanej Slovenskou ligou 21. februára 1935, vznikla osobitná komisia, ktorá vypracovala memorandum s požiadavkou na zriadenie slovenského gréckokatolíckeho biskupstva a učiteľského ústavu. Deputácia Ústrednej správy Slovenskej ligy predložila potom toto memorandum prezidentovi Česko-Slovenska E. Benešovi a predsedovi vlády M. Hodžovi. Požiadavku umocňovala skutočnosť, že v tom čase prebiehali intenzívne rokovania medzi česko-slovenskou vládou a Vatikánom. Pri požiadavke slovenského gréckokatolíckeho biskupstva nešlo o založenie nového biskupstva, ale o vymenovanie slovenského biskupa na prešovský biskupský stolec s tým, aby jeho územie nezasahovalo do Podkarpatskej Rusi. Rovnako sa mal ponechať cirkevnoslovanský liturgický jazyk./15  Memorandum podporila aj petičná akcia medzi gréckokatolíkmi slovenskej národnosti. Rusínska tlač sa usilovala celú akciu spochybniť. Napríklad noviny Nedeľa tvrdili,že podpisy pod memorandum boli vylákané pod zámienkou odpisov z daní a podpísali ho luteráni, bezverci a židia. Slovenskú ligu nazvali literárnou spoločnosťou slovenských luteránov. Dokonca ju nepravdivo obviňovali z toho, že slovenskí gréckokatolíci v obci Čelovce prestúpili na pravoslávie preto, lebo im Liga vnucovala slovenský bohoslužobný jazyk. Proti hnutiu gréckokatolíkov slovenskej národnosti písali aj noviny Russkoje slovo, ktoré priniesli na adresu Slovenskej ligy kategorický výrok: „Slovenska liga dolžna ostaviti maďarskuju terminologiju i statistiku i uznati, čto gr.-kat. Slovákov nikohda ne bylo i ne jesť."/16

Naliehavosť riešenia slovensko-rusínskeho vzťahu zdôrazňovali rezolúcie z pracovných zjazdov a porád Slovenskej ligy na východnom Slovensku, ako aj rezolúcie kongresov Slovenskej ligy, ktoré žiadali „...zriadenie samostatného biskupstva pre slovenských gréckokatolíkov, ktorého diecézne hranice sa musia kryť s krajinskými hranicami. Na čele tohto biskupstva nech stojí Slovák." /17 Za práva slovenských gréckokatolíkov zorganizoval Propagačný odbor Slovenskej ligy niekoľko manifestácií. V priebehu roka 1937 sa intenzívne hľadal vhodný kandidát na gréckokatolíckeho biskupa Slováka. V tejto veci sa angažoval predseda vlády M. Hodža. Ako nádejný kandidát bol oslovený Štefan Hlaváč, rímskokatolícky kňaz, profesor na gymnáziu v Michalovciach, známy kladným postojom ku gréckokatolíkom. Podľa jeho spomienky „1. októbra 1937 ma navštívil gréckokatolícky dekan Michal Durišin. Referoval mi, že dostal poverenie od ministerského predsedu dr. Milana Hodžu, ministerského radcu dr. Slobodu a úradníka Čolláka z Prahy oznámiť mi, že vláda ma chce navrhnúť Vatikánu ako kandidáta na biskupa pre gréckokatolíkov. Príde vraj ku mne aj dr. Neckár z Prešova, tiež z poverenia dr. Hodžu. Dôrazne som odmietol a poradil som, aby navrhli Jána Onderúva, biskupského tajomníka v Košiciach, ktorý bol aj gréckokatolíckeho obradu."/18

K zmene na gréckokatolíckom biskupskom stolci v Prešove a k realizácii ďalších požiadaviek gréckokatolíkov slovenskej národnosti nedošlo aj napriek úsiliu, ktoré Slovenská liga vynaložila. Prešovské gréckokatolícke biskupstvo spravoval aj naďalej ako apoštolský administrátor P. P. Gojdič, zástanca myšlienky svojbytnosti rusínskeho národa, ktorý sa k snahám gréckokatolíkov Slovákov nezachoval ústretovo. Slovenská liga však presadila založenie slovenského gréckokatolíckeho učiteľského ústavu. Po počiatočných neúspechoch so zriadením pedagogického kurzu pre gréckokatolíkov Slovákov, abiturientov stredných škôl pri učiteľskom ústave v Prešove, podarilo sa jej v roku 1937 založiť slovenskú pobočku tohto učiteľského ústavu. V žiadosti o zriadenie učiteľského ústavu, adresovanej ministerskému radcovi Františkovi Stašekovi a predsedovi vlády M. Hodžovi z 3. júla 1937, Slovenská liga zdôvodňovala potrebu založenia nového ústavu ochranou pred umelým porusínčovaním Slovákov na východnom Slovensku. Po vyhovení žiadosti mohol byť učiteľský ústav v septembri 1937 otvorený. Rozhodujúci bol záujem žiakov, ktorých sa do prvého ročníka prihlásilo 70. /19

Začiatkom roka 1937 sa začali rokovania česko-slovenskej vlády s politickými predstaviteľmi Rusínov o realizácii ústavou zaručenej autonómie Podkarpatskej Rusi. Jednou z rusínskych požiadaviek bola úprava administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Táto hranica nebola definitívne stanovená a rusínske požiadavky sa už od roku 1918 týkali aj slovenského územia./20   Na túto iniciatívu reagoval v denníku Politika slovenský historik B. Varsik: „...poukázal som na etnickú hranicu slovensko-rusínsku od najstarších čias až do súčasnosti a konštatoval som, že Slováci siahali už od stredoveku až po oblasť Užhorodu a že hranicu v južnej časti východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi nemožno meniť v neprospech Slovákov. Pokiaľ však neskoršie vznikli dediny aj na územiach pod horami, ktoré Slováci pôvodne už neosídlili, tie zase nebolo možné odtrhnúť od Slovenska z hospodárskych dôvodov, lebo ich hospodárske centrá ležali už v slovenskom etnickom území a boli obývané Slovákmi (Humenné, Stropkov, Bardejov)."/21

Otázka vzťahu gréckokatolíkov Slovákov k Rusínom a Ukrajincom ostala otvorená a konfliktná aj v období prvej Slovenskej republiky. Vyvíjali sa snahy o preloženie sídla prešovského gréckokatolíckeho biskupstva z Prešova do Medzilaboriec. Utvorenie samostatnej rusínskej politickej strany narazilo na odpor vlády. Ministerstvo školstva sa pokúsilo v decembri 1940 zrušiť rusínsky gréckokatolícky ústav. (Ústav sa nakoniec zachoval, no nový ročník sa mohol otvoriť každý druhý rok.) Za prorusínsku agitáciu pred sčítaním ľudu v roku 1940 bola niekoľkým gréckokatolíckym kňazom zastavená kongrua a boli krátky čas internovaní v Ilave. Slovenský štát utvoril lepšie podmienky pre gréckokatolíkov slovenskej národnosti, ktorí dosiahli niektoré čiastkové úspechy. Po ich viacročnom úsilí biskup P. Gojdič začiatkom roka 1941 povolil, aby sa v gréckokatolíckom katedrálnom chráme v Prešove kázalo v nedeľu v spisovnej slovenčine./22   S obdobím prvej Slovenskej republiky je spojený začiatok samostatného spolkového života slovenských gréckokatolíkov. Ich prvý náboženský spolok pod názvom Jednota sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Michalovciach a s pôsobnosťou pre celé Slovensko vznikol po prekonaní rozličných predsudkov a ťažkostí 4. mája 1941 v Michalovciach. S jeho založením vyslovil súhlas biskup P. Gojdič i župan A. Dudáš. Za predsedu nového spolku bol zvolený Jozef Zorvan (generálny vikár gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove), za správcu Ján Murín (gréckokatolícky kňaz, profesor gymnázia v Michalovciach) a za tajomníka Mikuláš Čollák (riaditeľ gréckokatolíckeho učiteľského ústavu)./23   Dušou bol J. Murín, ktorý ostal jej správcom až do jej zrušenia v roku 1950. Cieľom spolku bolo „starať sa o nábožensko-mravné a kultúrne povznesenie gréckokatolíkov Slovákov a chrániť ich záujmy."/24   Podporu jeho činnosti otvorene vyjadril prezident prvej Slovenskej republiky J. Tiso návštevou Michaloviec počas odpustu, ktorý Jednota zorganizovala 5. júla 1942 na sviatok sv. Cyrila a Metoda./25

Spolok vyvíjal pozoruhodnú vydavateľskú činnosť, ktorú mal na starosti J. Murín. V rokoch 1942-1944 vydával mesačne časopis Jednota sv. Cyrila a Metoda a ročne Kalendár pre pre gréckokatolíckých Slovákov. /26  V októbri 1943 dosiahol solídnu členskú základňu takmer 3.000 riadnych a 96 zakladajúcich členov./27  Vybudoval si vlastnú kníhtlačiareň, čitáreň a kníhkupectvo. Okrem časopisu a kalendára vydal brožúry Brázdou Metodovou  (Michalovce 1942), M. Fillo: Slováci gréckokatolíci v minulosti a prítomnosti (Michalovce 1943), modlitebnú knižku Štefana Balogha Radujsa blahodatnaja  (Michalovce 1944). Zaujímavé projekty na vydávanie učebníc, teologických a historických diel sa pre frontové udalosti nerealizovali. K mecénom Jednoty sv. Cyrila a Metoda patril v tomto období bulharský cár Ferdinand I., ktorý podporoval spolok priamo a poskytoval financie na rekonštrukciu gréckokatolíckych kostolov.

Založenie a úspešná činnosť Jednoty sv. Cyrila a Metoda inšpirovala aj redemptoristov v Michalovciach a baziliánov v Trebi šove, aby začali viac vychádzať v ústrety gréckokatolíkom Slovákom. Redemptoristi založili Spolok sv. Jozefa, ktorý vydával slovensky písaný mesačník Misionár a Almanach sv. Jozefa. Začali vydávať aj slovenské knižné tituly. Okrem toho zaviedli kázne v spisovnej slovenčine v chráme Svätého Ducha v Michalovciach a vykonávali slovenské misie. /28

Ťažké boje na východnom Slovensku poškodili spolkový majetok Jednoty. Z iniciatívy jej členov a sympatizantov sa zišlo 9. decembra 1945 v Trebišove obnovujúce valné zhromaždenie. Za predsedu bol zvolený Vojtech Dudits (arcidekan v Trebišove), ktorý zastával túto funkciu od roku 1943 až do zrušenia spolku v roku 1950. V auguste 1946 sa konala prvá spoločná cyrilo-metodská púť gréckokatolíkov Slovákov na Velehrad a sv. Hostýn. Zúčastnilo sa jej asi 400 veriacich, ktorých viedol prešovský biskup P. Gojdič. Úspešne sa pokračovalo v tradícii cyrilo-metodských odpustov organizovaných spolkom každoročne v júli. Rok 1948 bol rokom najväčšej vydavateľskej aktivity Jednoty sv. Cyrila a Metoda. Spolok vydal Katechizmus gréckokatolíckého náboženstva pre prvý a druhý stupeň jednotnej školy a dielo M. Kizáka Cesta k Bohu. Bol to paralelný slovenský preklad s modlitbami, ľudovými náboženskými piesňami a obradovými piesňami. Slovenské diela však v tomto období vydávali aj redemptoristi v Michalovciach a vydavateľstvo časopisu Blahovistnik v Prešove. Je to dôkaz, že myšlienka starostlivosti o gréckokatolíkov Slovákov sa udomácnila a stala sa normálnou súčasťou náboženského života.

V povojnových podmienkach sa pracovalo ťažšie. Citeľným zásahom bol odchod väčšieho počtu gréckokatolíkov do českého pohraničia a stále otvorenejšie sa prejavujúca a oficiálne podporovaná tendencia prechodu k pravosláviu. Časopis a kalendár Jednoty prestal vychádzať koncom roka 1948. V roku 1948 vyšlo aj posledné číslo kalendára na rok 1949. Žiadosť správcu spolku J. Murína zo 4. apríla 1949 o ponechanie vydavateľského oprávnenia pre spolok bola zamietnutá. Nezavážil ani argument, že „náš spolok je jedinou organizáciou tohto druhu pre slovenských gréckokatolíkov s celonárodným významom."/29    Ďalšiu činnosť Jednoty a zákonite aj aktivity gréckokatolíkov slovenskej národnosti prerušilo vynútené zjednotenie gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou 28. apríla 1950. Až v roku 1968, keď bolo umožnené oficiálne pôsobenie gréckokatolíckej cirkvi, mohlo sa aspoň čiastočne a v obmedzenej miere nadviazať na prerušenú prácu.

RÓBERT LETZ

Zdroj: 
Slovensko-rusínske vzťahy od obrodenia po súčasnosť
SAV, Slavistický kabinet, Bratislava 2000

Poznámky:
1 Pozri HALAGA, O. R.: Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolici. Košice, Svojina 1947, s. 70-71.
2 CSAKY, M.: Die romisch-katholische Kirche in Ungarn. - In: Wandruszka, A. - Urbanitsch, P.: Die Habsburgermonarchie 1848-1918. Bd. IV. Wien, Verlag der Osterreichischen Akademie der Wissenschaften 1985, s. 283. Výraznejší pokles gréckokatolíkov Slovákov v porovnaní s gréckokatolíkmi Rusínmi je zapríčinený aj skutočnosťou, že jazyk veľkej časti obyvateľstva východného Slovenska v Šarišskej. Zemplínskej a Už-skej župe sa ešte v roku 1900 pokladal za slovenský, ale už v roku 1910 za rusínsky Korektúru tohto umelého štatistického nárastu Rusínov prinieslo sčítanie z roku 1921, ktoré potvrdilo trend zo sčítaní z rokov 1880 a 1900. Pozri Sčítání lidu v Republice Československé ze dne 15. 2. 1921. 1. díl. Praha, Státni úrad statistický 1924, s. 76. Túto skutočnosť môžeme doložiť príkladom. V 46 obciach v Šariši a Zemplíne podľa sčítania ľudu z roku 1900 žilo 483 Rusínov a 9.731 Slovákov. V tých istých obciach podľa sčítania ľudu z roku 1910 bolo 9.862 Rusínov a iba 363 Slovákov. V štyroch severovýchodných uhorských župách žilo v roku 1900 celkovo 138.894 Rusínov a 363.688 Slovákov. V roku 1910 žilo v týchto župách iba 328.239 Slovákov a až 151.571 Rusínov. Súčasne v tomto období nápadne vzrástol počet Rusínov hovoriacich po slovensky. Pozri STODOLA, E.: Slovenské menšiny na rozhraní maďarsko-slovenskom. Praha 1919, s. 11-13.
3 Snaha o zavedenie maďarčiny do liturgických obradov rusínskych a rumunských gréckokatolíkov siaha do konca 18. storočia. Prvý známy preklad liturgických textov do maďarčiny pochádza z roku 1795. V cirkevnom živote sa prúd maďarských gréckokatolíkov intenzívnejšie presadil po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867. Jeho aktivity vyvrcholili počas mileniárnych osláv príchodu starých Maďarov do karpatskej kotliny v roku 1896. Svätá stolica sa energicky postavila proti používaniu maďarského jazyka v gréckokatolíckej liturgii. Maďarské pomocné liturgické knihy nariadila spáliť. Veci sa ujala uhorská vláda, ktorá sústavne naliehala na Svätú stolicu. Zrušenie pápežského zákazu sa dosiahlo v roku 1900 po návšteve gréckokatolíckych biskupov J. Vályiho z Prešova a G. Firczáka z Mukačeva u pápeža Leva X1M. Podľa želania uhorskej vlády uhorský kráľ František Jozef 1. 6. 5. 1912 založil hajdudorockú diecézu, ktorú kanonizoval nový pápež Pius X. 8. 6. 1912 bulou Christifideles graeci. Ako liturgický jazyk sa používala gréčtina a ako výpomocný jazyk maďarčina. Nová diecéza mala 162 farností (z toho 70 z mukačevského, 44 z veľkovaradínskeho, 8 z prešovského biskupstva). - Révai Nagy Lexikóna. Vili. Budapešť 1913, s. 686.
4 Podľa sčítania ľudu z roku 1930 žilo na Slovensku 2)3.725 gréckokatolíkov. Z toho 87.494 (40,93 %) patrilo k „ruským" národnostiam, 109.826 (51,38 %) k slovenskej národnosti, 12.398 (5,8 %) k maďarskej národnosti, 1964 (0,9 %) k cigánskej národnosti a í293 (0,6 %) k poľskej národnosti. Pozri Sčítání lidu v Republice Československé ze dne I. prosince 1930. Rada VI. sv. 98. Praha, Štátni úrad statistický 1934, s. 82.
5 O veci podalo vysvetľujúcu správu Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska: „Pri príležitosti tohoročného sčítania ľudu vyvolali rusínske kruhy menovite Liga Rusínov a Národný Komitét živú agitáciu medzi obyvateľstvom východoslovenských žúp Šarišskej a Zemplínskej, aby ľud dal sa popísať za Rusínov. Agitácia táto bola podporovaná i cestami pána guvernéra Žatkoviča na území zemplínskom. Agitácia označovala za podstatný znak príslušnosti k ruskej národnosti vierovyznanie gréckokatolícke ... Poneváč náboženské heslo málo uvedomelému a negramotnému obyvateľstvu bolo najľahšie prístupné ohrozovalo správnosť výsledkov sčítania, vydal zemplínsky župan dr. Michal Slávik na žiadosť gréckokatolíckych Slovákov okresu sobraneckého poučenie vo forme letáku na adresu zemplínskych Slovákov, nedotýkajúc sa voľnosti rozhodovania občanov Ruských ... Organizácia rusínskeho hnutia na východnom Slovensku je bohužiaľ v rukách živlov, ktoré za starého režimu konali služby maďarizačné." AKPR Praha, kartón č. 20. Dok. č. 2112 prez. Správa Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska Kancelárii prezidenta republiky. Bratislava 20. 7. 1921.
6 Prvou dôležitejšou prácou, ktorá brala do úvahy potreby slovenských gréckokatolíkov, bolo dielo košického farára Mikuláša Čomu Cerkovnyj izbornyk, vydané v roku 1904. Táto modlitbová kniha obsahuje cirkevnoslovanské texty v latinskom prepise. Autor na jej koniec pripojil cirkevnoslovansko-mad'arsko-slovenský slovník.
7 O význame Spišákovho prekladu gréckokatolíckej liturgie sv. Jána Zlatoústeho do slovenčiny svedčí fakt, že pre slovenských gréckokatolíkov bol aktuálny aj o niekoľko desaťročí. V roku 1941 vydal vlastným nákladom modlitebnú knižku Chváľme  Boha. Jej rozšírené a opravené vydanie vyšlo o dva roky neskôr opäť vlastným nákladom. Novú skrátenú verziu tohto diela v roku 1968 vydal Ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme vo vysokom náklade 25.000 výtlačkov. Ďalšie doplnené a opravené vydanie tejto obľúbenej knižky vyšlo v Spolku sv. Vojtecha v Trnave v roku 1971. P. Spišák (1902-1975) pôsobil od roku 1927 do roku 1951 ako farár vo Vernári. Po násilnom zlúčení gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou 28. 4. 1950 ostal verný pápežovi. ONV v Poprade ho odsúdi) na 24 mesiacov pracovného tábora, neskôr rozhodnutie zmenili a Spišáka sa rozhodli internovať v Podolínci. Z obce Vernár bol unesený príslušníkmi Štátnej bezpečnosti v noci 16. 8. 1951, pričom ho podrobili surovému zaobchádzaniu (napriek jeho ťažkej chorobe). Pozri Archív Kancelárie prezidenta republiky (AKPR) Praha, kartón č. 12. T 3344/51.
8  AKPR Praha, kartón č. 438, sig. 145310/52. List biskupa P. P. Gojdiča prezidentovi T. G. Masarykovi, Prešov 26. 6. 1934. Žiadosti o rozšírenie počtu „ruských" škôl sa P. P. Gojdič nevzdá! ani v neskoršom období. 1.12. 1940 v Prešove predložil ministrovi vnútra prvej Slovenskej republiky A. Machovi zoznam škôl, kde požadoval zavedenie „ruského" jazyka.
9  Spolok Slovenská liga bol na Slovensku založený z podnetu L Gessaya 22. 10. 1920. Jeho cieľom bolo starať sa o kultúrne a materiálne potreby Slovákov najmä tam. kde žili spoločne s národnostnými menšinami, často ako početná menšina. 13. 11. 1948 bol výnosom Povereníctva vnútra zlúčený s Maticou slovenskou.
10  O priebehu porady o rusínskej otázke pozri Zápisnicu X. kongresu Slovenskej ligy. konaného 8., 9. a 10. júna 1934 v Spišskej Novej Vsi. - In: Slovenská liga, 11, 1934, č. 7-8, s. 204.
11 AKPR Praha, kartón č. 438, sig. 145310/52. Dok. č. 4090/34. List Prezídia Ministerstva školstva a národnej osvety Kancelárii prezidenta republiky. Praha 19. 11. 1934.
12 RUMAN, J.: K slovensko-rusínskemu problému. - In: Národnie noviny. 66. 14.12.1935, č. 106, s. 1.
13 F1LLO, M.: Neslovenský vliv medzi slovenskými gr.-katolíkmi. - In: Národnie noviny, 66, 7. 6. 1935, č. 35, s. 1; HORKOLIČ, M.: Slovenskí gr.-katolíci v boji za svoje práva. - In: Národnie noviny, 66, 4. 9. 1935, č. 70, s. 1.
14 V tlačovej oprave sa doslovne píše: „... pravda je: a) že gr.-kat. biskupský ordinariát v Prešove nezakázal dodnes tlačenie ani jednej náboženskej knihy, kalendára a letáka v slovenskom jazyku, b) že ani jeden klerik (alumnus) v dobe pobytu a štúdia v gr.-kat. seminári v Prešove nebol nikdy ani v tom najmenšom prenasledovaný pre svoje národné presvedčenie, najmä nie pre slovenčinu, a kňazský dorast je vychovávaný v slavianskom duchu ... Pravda je, že v prešovskej gr.-kat. diecéze nevyskytol sa po prevrate ani jeden prípad, aby gr.-kat. kňazi agitovali proti hláseniu sa veriacich za Slovákov a aby proti slovenskej národnosti agitovali a poburovali ... Gr.-kat. klérus na Slovensku nepovzbudzoval dosiaľ nijakého národnostného šovinizmu, ani náboženskej nenávisti, ani nevyvolával náboženského a národnostného boja a neznášanlivosti medzi Slovákmi a Rusínmi." Národnie noviny, 66, 27. 9. 1935, č. 80, s. I.
15 O väčšiu konkretizáciu požiadaviek gréckokatolíkov slovenskej národnosti sa pokúsil L. Sabol. Zhrnul ich do štyroch bodov: I. Slováci majú nárok, aby všetky farnosti mukačevskej diecézy, ktoré zasahujú na územie Slovenska, boli pripojené k prešovskej diecéze. Tým by mukačevská diecéza ostala v hraniciach Podkarpatskej Rusi. 2. Gréckokatolíckym biskupom v Prešove by mal byť povedomý Slovák, ktorý by úradoval po slovensky. Rusíni by mali v prešovskej diecéze svätiaceho biskupa a primerané zastúpenie v kapitule podľa počtu svojich veriacich. 3. Prijatie kandidátov do seminárov a cirkevných učiteľských ústavov sa malo uskutočňovať podľa národnostného kľúča. Podľa tohto kľúča sa mali vymenúvať kňazi a učitelia. 4. V mukačevskej diecéze mal byť biskupom Rusín a svätiacim biskupom Slovák. Pri vymenúvaní kňazov a učiteľov sa malo opäť postupovať podľa národnostného kľúča. Pozri SABOL, L: Grécko-katolíci Slováci a Rusíni na Slovensku.-In: Národnie noviny, 66. 18. 10. 1935. č. 89, s. I.
16 Russkoje slovo, 12,  2.11.1935, č. 29-30, s. 1. Ďalšie články proti gréckokatolíkom Slovákom boli publikované v a v novinách blízkych biskupskému úradu. Ich snaženie spochybňoval T. Rojkovič vo svojej brožúre Otzyvypo voprosu karpatorussko-slovackich otnošenij (Prešov, 1936). 
17 Zápisnica o XII. kongrese Slovenskej ligy v Bratislave. - In: Slovenská liga, 13, 1936, č. 9, s. 290.
18  HLAVÁČ, Š.: Po priamych cestách. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1990. s. 295-296.
19 O zriadení slovenskej pobočky gréckokatotíckeho učiteľského ústavu v Prešove pozri Slovenský národný archív (SNA) Bratislava, fond Slovenská liga, kartón č. 5. Zápisnica zo zasadnutia Propagačného odboru Slovenskej ligy 30. mája 1936. SNA Bratislava, fond Slovenská liga, kartón č. t. Zápisnica o XI!. kongrese Slovenskej ligy konanom v Bratislave 18 a 19. 10. 1936; BRESTENSKÝ, V.: Činnosť Slovenskej ligy za rok 1936. - In: Slovenská liga, 14, 1937. č. 7. s. 207.
20  O problematike krajinskej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou pozri ŠVORC, P.: K otázke krajinskej hranice Podkarpatskej Rusi a Slovenska (1918-1923). - In: Obyvateľstvo Karpatskej kotliny. Red. P. Kónya, R. Matlovič. Prešov, Universum 1997, s. 227-239.
21 VARSIK, B.: O čom mlčia archívy. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1987, s. 85-86.
22 Bližšie pozri Slovák, 23, 4. 1.1941, č. 3, s. 5.
23 Slovák, 23, 7. 5. 1941, č. 104, s. 3. Podľa župana Šariško-zemplínskej župy A. Dudáša sa ustanovujúce valné zhromaždenie pokúšali prekaziť generálni vikári Zorvan a Tink, argumentujúc kódexom kánonického práva. Keď sa im to nepodarilo, usilovali sa presadiť, aby sa založila ako slovensko-rusínsky spolok. Ani tento pokus nevyšiel; DUDÁŠ, A.: Rusínska otázka a jej úzadie. Buenos Aires, Zahraničná Matica slovenská 1971, s. 182. Voľba Zorvana za predsedu nového spolku by sa dala označiť za kompromis.
24 SNA Bratislava, fond Povereníctvo informácií, kartón č. 121. Stanovy Jednoty sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach, schválené valným zhromaždením spolku 9. 12. 1945 v Trebišove. Stanovy zaväzovali odbočky Jednoty, budované po celom Slovensku (od r. 1945 v Česko-Slovensku), že budú svojich členov vychovávať v kresťanskokatolíckom a slovenskom národnom duchu a budiť lásku ku gréckokatolíckej cirkvi a jej staroslovienskemu cyrilometodskému obradu. Ochrancom Jednoty bol gréckokatolícky biskup. Členmi Jednoty sa mohli stať katolíci byzantsko-slovanského i latinského obradu.
25  Po príchode do Michaloviec 5. 7. 1942 sa prezident J. Tiso s niektorými členmi vlády zúčastnil slávnostnej gréckokatolíckej liturgie, ktorú slúžil biskup P. Gojdič v chráme Svätého Ducha. Na slávnostiach spojených s odpustom na sviatok sv. Cyrila a Metoda sa podľa údajov z tlače zúčastnilo asi 40.000 ľudí zo Zemplína a Šariša. J. Tiso predniesol k zhromaždeným prejav z balkóna mestského domu. Dotkol sa v ňom problému gréckokatolíkov slovenskej národnosti a úlohy Jednoty sv. Cyrila a Metoda: „Do budovateľskej práce zapadá aj Jednota sv. Cyrila a Metoda. Organizovaní gréckokatolíci Slováci - to je výdobytok toho nového ducha; podľa obradu ste gréckokatolíci, ale podľa národného ducha ste predsa Slováci. Donedávna ešte hlavnou mincou bolo umele rozširované heslo, že čo gréckokatolík, to Rusín. To sa vám zaštepovalo a v tomto duchu ste boli držaní. Táto téza nebola nič iné, len vás odnárodniť a tak vás odtrhnúť od rodnej matky slovenskej. Nezabudnem na výrok istého predstaviteľa, ktorý povedal: Boli sme Rusíni, lebo sme nemohli byť Maďarmi. Isteže tézu: čo gréckokatolík to Rusín hodili len preto, aby národného ducha Slováka a Rusína ubili a ďalej ho predávali." TISO, J.: Chceme mať hospodársky samostatného Slováka. - In: Slovák, 24, 8. 7. 1942, č. 152, s. 3. O odpuste v Michalovciach pozri Slovák, 24. 7. 7. 1942. č. 151, s. 3.
26 Vydávanie časopisu a kalendára bolo v rokoch 1944-1947 prerušené. Od r. 1947 začal opäť vychádzať časopis so skráteným názvom Cyril a Metod a obnovilo sa vydávanie kalendára. Redakcia a administrácia časopisu, ktorú mala v r. 1942-1944 na starosti Jednota sv. Cyrila a Metoda, sa od roku 1947 preniesla do kláštora baziliánov v Trebišove. Pôvodný názov kalendára sa na rok 1944 zmenil na Kalendár Jednoty sv. Cyrila a Metoda. Na rok 1948 vyšiel pod názvom Kalendár pre gréckokatolíckych Slovákov a na rok 1949 pod názvom a na rok 1949 pod názvom Kalendár Jednoty svätého Cyrila a Metoda.
27 MURÍN, J.: V treťom roku Jednoty. - In: Jednota sv. Cyrila a Metoda, 2. 1943, č. 8, s. 1; Slovák, 25, 6. 7. 1943, č. 150a, s. 2. V roku 1944 počet členov vzrástol a dosiahol takmer 4 000. Pozri Cyril a Metod, 1 (4), 1947, č. 1. s. 13.
28 Bližšie pozri Jednota sv. Cyriia a Metoda, 3, 1944, č.1, s.11.
29 SNA Bratislava, fond Povereníctvo informácií, kartón č. 121. dok. č. 41/49, Žiadosť správcu Jednoty sv. Cyrila a Metoda, adresovaná Povereníctvu informácií. Michalovce 4. 4. 1949.

foto:
Prezident J. Tiso na tribúne pred Meštianskou školou Medzilaborciach počas
prejavu gréckokatolíckeho duchovného a poslanca Snemu Slovenskej republiky A. Simku.
Zdroj: SNA Bratislava

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Vasyľova virnosť:
-Treťij raz ženatyj a frajirka furt ta sama...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať