Prečíta rozprávky v domčeku Deduška Večerníčka: Nesmieme na ne zabudnúť

Prečíta rozprávky v domčeku Deduška Večerníčka: Nesmieme na ne zabudnúť

Rusínska umelkyňa hovorí, že stará rozprávka i stará žena sú potrebné.

Výborne sa orientuje v rusínskej kultúre. Niekoľko rokov rozpráva deťom v letných táboroch rusínske rozprávky. Ľudové príbehy podľa umelkyne DANIELY KAPRÁĽOVEJ majú veľké čaro a sú plné životných múdrostí. Rodáčka zo Stakčína pracuje ako kunsthistorička v Múzeu rusínskej kultúry v Prešove, ktoré patrí pod Slovenské národné múzeum. Vyštudovaná výtvarníčka a fotografka sa hlási k rusínskym koreňom. Úctu k nim vzdala aj realizáciou fotografického príbehu o svojej mame, obyčajno-neobyčajnej dedinskej žene, ktorý vystavovala doma i v zahraničí a vyšiel aj knižne. Deťom priblíži rusínske rozprávky počas podujatia Objavte Poloniny v domčeku Deduška Večerníčka v Novej Sedlici.

V rozhovore si tiež prečítate
Aký je kód v ľudových rozprávkach
Prečo nemáme zabúdať na staré veci
Prečo má jazyk dušu, ktorá sa z neho vytráca
Akého hriešnika stretla na posvätnej hore v Poľsku
Prečo jej mamka maľovala fixami a drahšie nechcela

Ako ste sa vlastne dostali k rozprávaniu rusínskych rozprávok deťom?

- Keď som pracovala v Sninskom kaštieli, organizovali sme tam deväťdňové letné tábory. Spočiatku sme to robili pre rusínske deti, neskôr aj pre rómske a slovenské. Fotografický ateliér niesol názov ,Ako išla krašanka (kraslica) na vandrovku´. Usporiadavali sme ho v spolupráci s občianskym združením Kolysočka (kolíska) päť ročníkov a mal u detí úspech. Tam som viac pričuchla k rusínskym rozprávkam.

Ako by ste charakterizovali rusínsku rozprávku?

- Je hlboko vrastená do ťažkého života Rusínov, do ich zemskej kôry a je v nich silné prepojenie a jednota s prírodou. Niekedy sa mi zdá, že to nie je ani vymyslený príbeh, ale reálny, len s pridaním hŕstky mystického, tajomného korenia. To jej dáva silný archetypálny náboj. Všeobecne si myslím, že rozprávky by povinne mali čítať nielen deti, ale aj dospelí. Rýchlo totiž zabudli na morálny kódex ľudského života, ktorý je nevyhnutný pre prežitie ľudstva. Rozprávky sú pre život človeka veľmi potrebné, pretože nás učia, ktorým smerom sa máme uberať, aké hodnoty máme uznávať, aby sme ostali ľuďmi, nie robotmi, netvormi či démonmi. Takže v konečnom dôsledku esencia rozprávky je pravdivý príbeh, ktorý nás učí, že cez trápenie, vytrvalosť, úskalia, útrapy sa dopracujeme k dobru, láske, pravde, spravodlivosti či pokore. Hodnotám, ktoré pôsobia na súdržnosť a celistvosť ľudstva, aby bolo humánnejšie. Ak dieťa má prístup k takýmto rozprávkam, dostane veľkú devízu do života. Aj to sú rusínske rozprávky.

Dnešné moderné mamičky by povedali, že v starých rozprávkach je veľa násilia...

- A v živote sa nedejú zlé veci, násilie, intrigy, psychické nátlaky? Ich dieťa žije v reálnom živote, nie v pokryteckých ružových čipkách modrastých obláčikov. Práve takéto rozprávky, cez predstavivosť a fantáziu v podvedomí dieťaťa zapínajú červený semafor života.

Sú rusínske rozprávky v niečom iné ako tradičné rozprávky, ktoré poznáme, povedzme od Dobšinského?

- Sú i nie sú. Základné atribúty rozprávky ako žánru sú rovnaké. Ale zdá sa mi, že sú jednoduchšie, pôstnejšie, s viac zašifrovanými hodnotami kultúrnej tradície predkov.

Každý národ má svoje charakteristické rozprávky, minule som čítala rozprávky prírodných národov a sú nádherné. Ešte jednoduchšie ako rusínske. Rusínske rozprávky nie sú veľmi prekombinované, skôr prosté a je v nich akási hlbinná archetypálna psychológia. Poniektoré to vlastne ani nie sú tak úplne rozprávky.

Prečo?

- Vysvetlím na príklade obyčajnej rozprávky, s ktorou pracujem pri deťoch. Rozprávka o papučke, o slamke a mechúrikovi. Títo traja kamaráti sa vybrali na vandrovku, prišli k rieke a vznikol problém, ako cez ňu prejsť. Kto pôjde prvý? Ťažká dohoda. Tak mechúrik, prefíkanec, nahovoril slamku, nech si ľahne nad vodu a papučka po nej prejde. Slamka bola slabá, zlomila sa a obe s papučkou spadli do vody. Mechúrik sa z toho tak smial, až od smiechu praskol. A to je koniec rozprávky. Človek by si povedal - banálna rozprávka - ale koľko je v nej prítomných vzťahových situácii, charakterov, odkazov.

V čom?

- Deti ich vnímajú skôr podvedome, ale je na dospelých, aby sa s nimi o tom rozprávali, rozkúskovali rozprávku. Kto urobil chybu, sklamal, zachránila sa papučka, prečo tak dopadli, dalo sa cez rieku inak prejsť, čo je to kamarátstvo, je na mieste škodoradosť mechúrika a poslušnosť slamky a pod. Podobná situácia, ako pri čítaní Malého princa. Mnoho vecí, ktoré si možno ani dieťa neuvedomuje, keď počúva túto kratučkú rozprávku, ale pre mňa je to odhalenie nástrah života, situácií, s ktorými sa človek bežne stretáva. Tu môžeme hovoriť už aj o bájke.

Potom je to skôr rozprávka pre dospelých...

- Áno, aby sa v nej našli. Pritom je kratučká, má tri či štyri minúty.

Dnešné deti deju rozprávky rozumejú, alebo sú veľmi ovplyvnené internetom a ťažko hľadajú významy?

- Deti sú dnes málo vnímavé, nedokážu sa dlho sústrediť na jednu vec. Majú predstavy, ale horšie je to s predstavivosťou. Mali by viacej čítať, počúvať rozhlasové hry. Zamýšľať sa nad symbolmi a ich významami. Vychádza veľmi veľa rôznych moderno-umelých rozprávok. Nechcem tým kritizovať súčasných spisovateľov, klobúk dole, že píšu, veľakrát sú to nádherné príbehy a aj si ich s chuťou prečítam. Ale v ľudových rozprávkach sú zakódované tradície našich predkov, nesú v sebe potenciál sebaurčenia, čo je dôležité pre náš duchovný rozvoj i genofond. Nemali by sme sa toho vzdávať. U nás je také rusínske príslovie: ,Na novyj peň sa ber, ale na staryj neser.´ (Prijímaj, nasávaj nové veci, ale nezabúdaj na tie staré, lebo tiež sú dôležité.) A tak je to aj s rozprávkami.

Čo presne dnes deťom chýba z toho vnímania?

- Napríklad, tým, že nečítajú ľudové rozprávky, nepoznajú veľa symbolov. Zanikajú také krásne, ako napríklad „žaba na prameni“. Často nedokážu plynulo prerozprávať obsah rozprávok z kníh. A to už nehovorím o ľudových prísloviach a porekadlách, to je pre nich tabu a pritom sú klenotnicou jazyka. Odstrihnutím ľudovej slovesnosti strácame koreňovú sústavu našich predkov, ich duchovnú kultúru. Súčasné aforizmy to nezachránia.

Ako to možno napraviť?

- Podľa mňa je chyba v rodičoch. Nectia si tradície, je im zaťažko zájsť k rusínskym prameňom, kde vyviera ich archetypálna kultúra. Odpútavačom sú aj komerčné masmédiá, smog sociálnych sietí a konzum, ktoré valcuje všetko. Prevláda akási duchovná pustatina. Aspoň štátne inštitúcie by sa mali držať týchto tradičných kvalít a hodnôt, ale zdá sa, že sa to nedeje. Trh si žiada svoje. Forma valcuje obsahy. Nenáročnosť a povrchnosť tém, niet času na hlboké úvahy. A pritom rozprávka je bezčasová, nesie v sebe slovíčko ,Raz jeden....´ Snažíme sa stále ohúriť, priniesť niečo senzačné, veľkolepé, ohurujúce, nadmoderné... celosvetové a v tom starom nič nehľadať, lebo to už nie je potrebné. Stará žena nie je potrebná, stará rozprávka nie je potrebná a pritom sú obe potrebné.

Povedali ste, že aj stará žena je potrebná, aj stará rozprávka je potrebná, v čom?

- Životná skúsenosť, to je to najdôležitejšie v živote. Nedá sa naučiť, vygugliť. Človek ju musí prežiť. Na tu sa zabúda a s tým súvisí aj strata akejkoľvek úcty. Mali by sme žiť tak, akoby z pohľadu večnosti na tom záležalo.

To, čo bolo niekedy dôležité, už je nepotrebné. Staršina to bol niekedy najskúsenejší, najmúdrejší a pre komunitu potrebný človek. Teraz sa to pretrhlo. Postindustriálna spoločnosť uprednostňuje kult mladých a život bez smrti. Tým sa približuje k tienistým zónam, ktoré sú často presiaknuté iracionalitou. Preto potrebuje staré rozprávky a starých ľudí. Životné skúsenosti dieťa z internetu nikdy nenadobudne. Toto mu súčasná technológia neposkytne. Problém je aj tom, že trojgeneračná rodina vymiera, a prenos informácií nefunguje.

Je zarážajúce, ako sa menia naše hodnoty, lexické významy slov, priority. Napríklad sa hovorí ,strašne krásna´. Máme mať strach z krásy? Pozrite sa na bábiky pre deti „monsterky “. Kaličí sa tu kategória krásy. Moja neter sa mi nedávno pochválila náramkom Pandora. Moja mama by povedala: ,Lukavyj volodije svitom,´ teda Zlo vládne svetom.

Kde nastal zlom?

- Nie som sociológ, ani psychológ, ale prichádza to tak nevinne, potichu a akosi nenápadne. Ak prevládne matéria nad duchovnom, tak sa to udeje. Spoločnosť zažíva kultúrny a morálny úpadok, všetko sa relativizuje. Áno a nie už ani neexistuje. A jednoznačnú odpoveď dostanete zriedkavo. Možno som prehnane kritická a moralizujem, ale vybrali sme si slepú uličku. A možno rozprávka je prostriedok na to, aby nás na tú správnu cestu prinavrátila.

Odkiaľ vlastne čerpáte rusínske rozprávky?

- Štyridsať rokov do roku 1990 bola rusínska národnosť zakázaná, boli sme všetci Ukrajinci. Ľudovú slovesnosť zaznamenávalo vtedy Ukrajinské múzeum vo Svidníku, a taktiež Slovenské pedagogické vydavateľstvo, oddelenie ukrajinskej literatúry v Prešove. V sedemdesiatych rokoch vyšlo sedem dielov rusínskych rozprávok, ktoré zozbieral Michal Hirjak. Je z čoho vyberať. V súčasnosti združenie Mladí Rusíni vydali sériu rozprávok na CD nosičoch, aj občianske združenie Kolysočka vydáva literatúru pre deti. No a niektoré rozprávky poznám aj z detstva. Hlavne moja teta nám ich rozprávala.

Akú ste mali spätnú väzbu od detí na rozprávanie rozprávok?

- Mali záujem, ale záleží od konkrétneho dieťaťa. Niektoré počúvali viac, iné menej. Niektoré viac zaujímala pracovná časť ateliéru. Ale, keď sa vás po dvoch rokoch dievčatko spýta, prečo sme prestali robiť letné tábory, že aj ako staršia by sa ich zúčastnila, tak máte dobrý pocit. Dieťa je tvarovateľné a nasávajúce informácie. Ide o to, aké mu dáme možnosti a šancu.

Poďme k podujatiu Objavte Poloniny, akú úlohu v ňom zohráte?

- Pomáham dobrému podujatiu. Budem pracovať s tými najmenšími v domčeku dedka Večerníčka, ktorý sa presťahoval z televízneho sveta domov, pod ozajstné hviezdy do Novej Sedlice. Pri rieke na krajnom Rusínsku si postavil svoj domček plný rozprávok. S jednou z nich, spolu s deťmi, budeme pracovať. Ide o dvojhodinový výtvarný ateliér, ktorý je zameraný na počúvanie rusínskej rozprávky, hľadanie východiska z problému, ktorý v nej nastal a vlastné dorozprávanie rozprávky. Popritom budeme kresliť, hľadať v teréne hlavné postavy z rozprávky a zakončíme ateliér pri vode, kde necháme pre dedka Večerníčka hádanku. Prezradím, že záver bude v land artovom duchu. Len aby nám svietilo slniečko nad Rusínskom. Ateliér je pre deti prvého stupňa základných škôl.

To rozprávanie rozprávok by sme mohli skôr pomenovať ako vaše hobby, vy ste vyštudovaná fotografka. Čomu sa venujete?

- Som aj vyštudovaný pedagóg, aj keď celý život pracujem ako kurátorka v múzeu, nikdy si neodopriem múzeoedukačné podujatie. No fotografia je moja srdcovka. Dlhé roky som fotila moju mamu Zuzanku Kapráľovú. Priviedla ma k tomu náhoda, keď jedna ženička v Ľvove ma prosila o kúpenie nádhernej vyšívanej huculskej košele, lebo sľúbila vnučke, že za utŕžené hrivne jej kúpi vietnamskú koženku. Uvedomila som si, že doma mám takúto hodnotu, ktorú treba zaznamenať. Moja mama bola krásny človek. Vynikajúca maliarka kraslíc, speváčka ľudových piesní, výšivkárka, zapisovateľka prísloví a porekadiel, zaznamenala ich vyše 400 a pritom stíhala rodinu, gazdovstvo a ešte prácu dojičky na družstve. Takýto múdry a pokorný človek si zaslúži pozornosť. Výstupom projektu bola výstava a fotografická kniha, ktorá vyšla v roku 2008 a priznám sa, že žije dodnes. V čase, keď kniha Zuzanka vyšla, premietal sa aj film Osadné, tak sme spolu putovali po Slovensku i zahraničí a prezentovali Rusínov, vďaka spolupráci so Združením inteligencie Rusínov Slovenska.

Ako by ste charakterizovali vašu mamu?

- Bola to žena plná slobody, lásky, pokory, skromnosti, ale i humoru a hlavne úcty k pravde a Bohu. Život brala s vďačnosťou.

Súčasťou knihy Zuzanka sú aj kresby vašej mamky. Kedy vlastne začala kresliť?

- Zuzanka začala s kreslením po osemdesiatke. Raz bola u nás na návšteve pani Garjanská (redaktorka ukrajinského vysielania v RTVS), častejšie k nám chodila. Našu mamu mala veľmi rada a viackrát s ňou aj nahrávala rozhovory do rôznych relácií. Keď sa jej Zuzanka posťažovala, že už ju bolia oči, keď vyšíva, Ľudka jej navrhla, nech skúsi kresliť. Tak som jej kúpila fixky. Bola som nadšená jej insitnými obrázkami. Neskôr som jej spomenula, že jej kúpim kvalitné fixky, lebo obyčajné fixky blednú a teda aj jej krásne kresbičky po čase vyblednú. Povedala mi: ´Čuj, a na šo budeš vymituvaty piňazi. Na tum sviti všytkoj raz vyblidne, aj ja. Čom by ne mohli aj vony.´ (Počúvaj, a na čo budeš vyhadzovať peniaze. Na tom svete všetko raz vybledne, aj ja. Prečo by nemohli aj ony.) A tak kresbičky blednú. Ale mám ich naskenované.

Čo fotíte teraz?

- Ľudí, je to taký môj subjektívny dokument. Hľadám nebo. Cestujem po ortodoxných kláštoroch a chrámoch. Snažím sa zachytiť duchovno, spiritualitu prostredia a obradov. Prežívania veriacich pri hľadaní transcedenta a kontenplatívnosti. Myslím si, že sa z kresťanskej viery vytráca mystika. Navštívila som chrámy v Poľsku, Rumunsku, Bulharsku, Srbsku i v Kosove.

Aký ste si odniesli odkaz z takejto cesty?

- Z každej púte a cesty sa vám v duši niečo pootvorí. Prežívate veľa silných až mystických zážitkov. Napríklad z púte na Svätú Horu Grabarku v Poľsku, známu ako hora krížov. Na začiatku trojdňovej púte si zoberiete drevený kríž, vy sa rozhodnete, akej bude veľkosti. Napíšete na neho, čo vás trápi, prečo ste sa na púť podujali, za koho orodujete. Putujete tri dni, denne je to okolo 30 kilometrov. Keď prídete na horu Grabarka, kríž s bolesťami a prosbami necháte tam, na hore krížov. Je ich tam nesmierne veľa, ako ľudského utrpenia. Počas púte mate čas na premýšľanie, rozjímanie i modlitbu. A odkaz pre mňa z týchto ciest? Že v tomto svete nič nie je náhodné, že všetko so všetkým súvisí a že všetko na všetkom záleží. Viete, ono to možno nie je ani tak o fotení, ako o nachádzaní zmyslu existencie na tomto svete.

Stretli ste tam aj iných pútnikov?

- Bol tam jeden Poliak, niesol si obrovský kríž, nahusto popísaný perom drobným písmom. Až nečitateľným. Každý večer, keď sme došli do nejakého chrámu, kľakol si na kolená a zaujato sa modlil. Hovorila som si, že to musí byť nejaký veľký hriešnik. Neskôr sme sa nie náhodou dali do reči. Jasné, že som vyzvedala. Bol to významný poľský psychiater z Varšavy, ktorý na klinike pracoval s tými najhoršími prípadmi, napríklad s vrahmi a šialencami. Vysvetľoval, že ak by tú cestu raz do roka neabsolvoval, tak by nezvládal tie obrovské negatívne energie a náročnosť práce. Niesol kríž hlavne za iných. Zahanbila som sa.

Objavte Poloniny
Stakčín, Stakčínska Roztoka, Topoľa, Runina, Ulič, Uličské Krivé, Zboj a Nová Sedlica. To sú dediny, v ktorých sa aj tento rok bude konať zážitkový víkend „Objavte Poloniny“.
Na prvý pohľad festival, v skutočnosti atrakcie roztrúsené po obciach v celej doline sídliacej v Národnom parku Poloniny.
Opäť bude možné spoznávať miestnu prírodu a divočinu spolu so sprievodcom, pozorovať Slnko, Mesiac, hviezdy, planéty a padajúce perzeidy. Kto chce, môže sa zaučiť do tajov rípravy regionálnych špecialít.
Účastníci si tiež budú môcť vyrobiť vlastné remeselné výrobky, prejsť sa alebo si zabicyklovať v nádhernej prírode, zažiť vojnové príbehy na vlastnej koži.
Festival sa uskutoční od 13. do 15. augusta 2021.

KATARÍNA GÉCZIOVÁ

Zdroj: 
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/22704623/precita-rozpravky-v-domceku-deduska-vecernicka-nesmieme-na-ne-zabudnut.html

Foto:
Vyštudovaná výtvarníčka a fotografka sa hlási k rusínskym koreňom.
Zdroj: Archív