Prečo k nám prišli Rusi, Nemci či Maďari a prečo Rumuni zostali doma

Maďari a Poliaci sa báli, že reformy ohrozia aj ich, Bulhari sa dokonca preplavili cez Čierne more na Ukrajinu.

Hoci 23 rokov trvajúca okupácia Československa bola plne v réžii Sovietskeho zväzu, invázia, ktorá sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968, mala viac aktérov. Okrem sovietskych vojakov na československé územie vstúpili aj príslušníci východonemeckej, poľskej, maďarskej a bulharskej armády. Nie všetky krajiny tak robili s rovnakou ochotou a s rovnakými úmyslami. A našla sa aj krajina (Rumunsko), ktorá síce bola súčasťou Varšavskej zmluvy – vojenskej organizácie komunistických krajín – no intervencie sa nezúčastnila. Aký bol teda postoj jednotlivých štátov, respektíve ich predstaviteľov?

Za hranicou bratskej tolerancie
„Pokiaľ sa skupina verných československých komunistov obráti na Sovietsky zväz a ostatné socialistické krajiny so žiadosťou o pomoc, sovietska armáda je v takom prípade pripravená splniť svoju internacionálnu povinnosť,“ povedal ešte v apríli 1968 na zasadnutí moskovského politbyra hlavný politruk sovietskej armády generál Alexej Jepišev.

V tom čase už boli na svete prísne tajné smernice k eventuálnej vojenskej intervencii s krycím názvom Dunaj. Sovietske stranícke vedenie však ešte nebolo jednotné v tom, ako na československú „krízu“ odpovedať. Generálny tajomník komunistickej strany Leonid Brežnev či predseda vlády Alexej Kosygin v tom čase ešte dávali prednosť politickému nátlaku.

Ten nemal len formu telefonátov so Sašom, ako Brežnev priateľsky oslovoval Alexandra Dubčeka, ale aj podobu vojenského cvičenia ozbrojených síl Varšavskej zmluvy s názvom Šumava. O tom, že nešlo o bežné manévre, ale o varovanie a prípravu na eventuálnu intervenciu svedčí okrem neochoty komunikovať s našou armádou aj to, že prvé sovietske jednotky prišli na československé územie už koncom mája, no odchod okato predlžovali a poslední vojaci sa stiahli až začiatkom augusta.

Nátlak, aby sa Československo vrátilo do starých koľají, pokračoval aj iným spôsobom. V polovici júla prišlo do Prahy ultimátum, ktoré sformulovali generálni tajomníci komunistických strán na schôdzke vo Varšave. (Podobná, i keď ešte nie taká dôležitá schôdzka k situácii v Československu sa uskutočnila ešte v marci v Drážďanoch.) Konštatovali v ňom, že bola prekročená miera „bratskej tolerancie“ k reformnému úsiliu, že už nejde len o záležitosť KSČ, ale že situácia v Československu ohrozuje celý sovietsky blok a že socialistické spoločenstvo nepripustí, aby došlo k zmene systému.

Tento postoj dostal neskôr pomenovanie Brežnevova doktrína, no najmocnejší človek komunistického bloku, podľa ktorého bola pomenovaná, s vojenským riešením ešte stále váhal. Československé vedenie sa pokúsil priviesť „k rozumu“ nenásilným spôsobom ešte raz. Bolo to na stretnutí vedení komunistických strán oboch krajín v Čiernej nad Tisou na prelome júla a augusta 1968.

Brežnev hovoril o štyroch hlavných požiadavkách: o obnovení centrálnej kontroly nad straníckym aparátom a médiami, o zákaze organizácií KAN a K 231, o neprípustnosti obnovy sociálnej demokracie a o kádrových zmenách. Hoci to chvíľami vyzeralo na dohodu, teda skôr na to, že dubčekovci nátlaku ustúpili, zastavenia čiastočnej liberalizácie sa nedočkal ani po schôdzke Varšavskej zmluvy v Bratislave 3. augusta 1968.

Nasledovali Brežnevove vyčítavé telefonáty Dubčekovi, ktorému okrem iného hovoril, že predsedníctvo KSČ nič neriadi a že mu je ľúto, že o tom nevedel už v Čiernej.

Konečné rozhodnutie o obsadení padlo 18. augusta a pred polnocou 20. augusta vydal sovietsky minister obrany maršal Andrej Grečko rozkaz na prekročenie hraníc.

Len aby nevstúpili do NATO
Netreba zabúdať ani na iných predstaviteľov východného bloku, napríklad na šéfa Poľskej zjednotenej robotníckej strany Władysława Gomułku, ktorý čelil v roku 1968 hneď dvom veľkým vnútropolitickým problémom. Jednak šlo o vnútrostranícky konflikt ohľadne postoja k arabsko-izraelskej šesťdňovej vojne a tiež o marcové študentské nepokoje. (Obe akcie nakoniec vyústili do antisemitskej kampane.) Nič z toho sa Gomułkovi nepáčilo. A s rovnakou obavou sa pozeral aj na dianie u južných susedov.

Prvý tajomník poľských komunistov pritom nastupoval v roku 1956 do funkcie ako reformátor. V tom čase sa skončila násilná kolektivizácia, na krátky čas sa zmiernil tlak na cirkev, bolo dohodnuté odvolanie sovietskych generálov z poľskej armády a zo Sovietskeho zväzu sa vrátilo asi štvrť milióna Poliakov. Gomułka dokonca vyčítal šéfovi sovietskych komunistov Nikitovi Chruščovovi intervenciu v Maďarsku.

No o dvanásť rokov neskôr bolo jasné, že svoje reformné obdobie má už dávno za sebou. Preto neprekvapilo, že keď mu Dubček ako čerstvý šéf KSČ navrhol, že by ich strany mali koordinovať svoj reformný postup, jasne odmietol. Naopak, o niekoľko mesiacov patril z vnútropolitických dôvodov k najhlasnejším zástancom potlačenia Pražskej jari, čo zdôvodňoval nebezpečenstvom pripojenia Československa k NATO zvlášť v čase, keď Poľsko ešte nemalo vyriešenú otázku svojich západných hraníc.

Aby sa nákaza nerozšírila
Za touto hranicou vládol v tom čase už 75-ročný Walter Ulbricht, generálny tajomník Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED), ktorý vo funkcii prežil stalinizmus i následný odmäk, robotnícke nepokoje v roku 1953, masový exodus obyvateľstva i stavbu Berlínskeho múru. A na nový československý kurz útočil od úplného začiatku.

Kým v Prahe sa hovorilo o demokratizácii a o vlastnej ceste k socializmu, vo východnom Berlíne sa ďalej ozývali floskuly o uskutočňovaní teórií marxizmu-leninizmu či o oddanosti proletárskemu internacionalizmu. Zatiaľ čo SED uznávala hegemóniu sovietskych komunistov v svetovom robotníckom hnutí, KSČ požadovala rovnoprávnosť a samostatnosť komunistických strán. Kým SED obyvateľstvu bránila v slobodnom prístupe k informáciám, v Československu cenzúra fakticky zanikla.

Preto sa Ulbricht, podobne ako Gomułka, obával, že by sa nákaza mohla preniesť aj do Nemeckej demokratickej republiky. A podobne ako poľský súdruh a ďalší „jastrabi“ tlačil na vojenské riešenie problému.

Na rozdiel od Poľska sa však Východné Nemecko muselo vysporiadať s jedným problémom: v ČSSR žilo ešte veľa pamätníkov obsadenia Sudet Wehrmachtom z roku 1938. Prvé tanky síce prišli na československé územie práve zo severozápadu, ale šlo o stroje sovietskej armády, ktorá okupovala východnú časť Nemecka už od roku 1945. Z rozhodnutia Moskvy a na Ulbrichtovo sklamanie zostali dve východonemecké divízie na hraniciach a na naše územie vstúpilo len niekoľko špecialistov. To však neznamená, že NDR nemala výrazný podiel na príprave a realizácii celej operácie.

Príliš aj na Kádára
S maďarským komunistickým vodcom Jánosom Kádárom sa Dubček stretol krátko po svojom nástupe k moci, ešte v januári 1968. Po krvavom potlačení revolúcie v roku 1956 začal Kádár v 60. rokoch zavádzať opatrné reformy. V januári 1968 vstúpil do platnosti takzvaný „nový hospodársky mechanizmus“, ktorý mal zlepšiť ekonomickú situáciu krajiny a umožniť permanentný rast životnej úrovne.

Tým chcel Kádár zaistiť vnútropolitickú stabilitu, spokojnosť obyvateľstva a zabrániť tomu, aby sa zopakoval rok 1956. V rámci reforiem znížili vplyv centrálneho plánovania, podniky dostali väčšiu slobodu pri ekonomických rozhodnutiach aj pri rozhodovaní o mzdách svojich zamestnancov. Ceny niektorých produktov sa prestali určovať direktívne a mohol ich opäť utvárať trh.

Dubček považoval Kádára za svojho prirodzeného partnera pri presadzovaní reforiem a za určitý príklad, ako zmeny zavádzať bez toho, aby to vyvolalo odpor Moskvy. Kádár mal tiež záujem na tom, aby reformný prúd v sovietskom bloku posilnil. Až do jari 1968 sa obe krajiny pohybovali po podobnej dráhe a Kádár Dubčeka opakovane podporil aj na rokovaniach lídrov socialistických krajín. Obaja stáli do určitej miery proti Moskve, ktorá na reformy hľadela podozrievavo, a proti ortodoxným komunistickým režimom východonemeckého Ulbrichta a poľského Gomułku.

Čoskoro sa však ukázalo, že medzi predstavami maďarského a československého vedenia sú podstatné rozdiely. „Kým v Prahe a v Bratislave veľmi rýchlo začali spochybňovať aj zmysel systému jednej strany a jednej ideológie, Kádár sa pokúsil, pri zachovaní nedotknuteľnosti komunistických dogiem, postaviť na racionálnejšie základy len ekonomiku,“ píše historik László Szarka v článku pre denník Új Szó.

Zrušenie cenzúry bolo aj na Kádára príliš, najmä keď sa ho to osobne dotýkalo. Maďarské vedenie zvlášť pobúrilo, keď české Literární listy, týždenník Zväzu československých spisovateľov, v júni 1968 pripomenuli výročie popravy Imreho Nagya, maďarského premiéra z roku 1956. Podľa autora článku, historika Osvalda Machatku, bol Nagy nevinný a mal by byť príkladom pre československé vedenie. Článok tým spochybnil legitimitu kádárovskej moci, založenú práve na potlačení „kontrarevolúcie“.

Kádár vtedy dospel k názoru, že Dubček stratil kontrolu nad vývojom a prestal ho podporovať. Nechcel tiež obhajobou Dubčeka ohroziť reformy v Maďarsku a vlastnú moc. Napokon súhlasil s násilným prerušením reformného procesu, s využitím Maďarska ako nástupného priestoru sovietskej armády a aj s tým, aby sa invázie pod sovietskym velením priamo zúčastnila jedna maďarská divízia.

Hlavne proti Moskve
Okrem Albánska bolo Rumunsko jedinou krajinou Varšavskej zmluvy, ktorá sa odmietla zúčastniť invázie do Československa a spolu s Juhosláviou bola jedinou krajinou, ktorá reformný proces aspoň rétoricky podporovala až do konca. Rumunom to zaistilo sympatie Čechov a Slovákov, rumunský vodca Nicolae Ceaușescu sa aj vďaka tomu na ďalšie viac ako jedno desaťročie stal akýmsi „dobrým komunistom“ v očiach Západu a mohol čerpať z užšej spolupráce so západnými krajinami. Išlo však o mylný dojem, Ceaușescu nebol o nič väčším demokratom než lídri krajín, ktoré sa invázie zúčastnili.

Ceaușescu sa k moci dostal krátko pred tým – v roku 1965. Už jeho predchodca Gheorghe Gheorghiu-Dej začal Rumunsko vzďaľovať od Sovietskeho zväzu, avšak paradoxne preto, lebo nesúhlasil s destalinizáciou za vlády Nikitu Chruščova. Prvé roky Ceaușescovej vlády priniesli vnútropolitické uvoľnenie a umiernené reformy, v zahraničnej politike pokračoval v politike relatívnej nezávislosti od Moskvy. Rumunsko síce nevystúpilo z Varšavskej zmluvy, prestalo sa však podieľať na jej aktivitách, zlepšovalo svoje vzťahy so Západom, Čínou a s Juhosláviou. V roku 1969 dokonca Rumunsko navštívil americký prezident Richard Nixon.

Odmietnutie účasti na invázii do Československa a odsúdenie invázie bolo súčasťou tejto politiky. Nebola však motivovaná úprimnými sympatiami k demokratizácii a ekonomickým reformám v Československu. Ceaușescu mal len záujem na oslabení vplyvu Sovietskeho zväzu v rámci socialistického tábora a odmietal právo Moskvy vojensky zasahovať v iných socialistických krajinách aj z obavy, že by mohol byť ďalším na rade. Je dokonca pravdepodobné, že politiku „nezávislosti“ robil so súhlasom Moskvy, ktorá západné sympatie voči Rumunsku a jeho prístup na západné trhy využívala pre získavanie inak nedostupných modernejších technológií.

Doma naopak začal Ceaușescu rýchlo robiť politiku, ktorá bola presným opakom prodemokratizačných reforiem. Rumunsko sa stalo po Albánsku najhoršou komunistickou diktatúrou v Európe, pomery tam boli horšie, ako v Sovietskom zväze. Šéf rumunských komunistov zaviedol obludný kult osobnosti seba a svojej rodiny, teror tajnej služby Securitate, násilím likvidoval dediny a sťahoval státisíce ľudí do miest. Rozvrátil rumunskú ekonomiku, až bolo treba zaviesť prídelový systém na potraviny a obmedziť dodávky elektriny a teplej vody v bytoch len na niekoľko hodín denne.

Balkánske rozdiely
Na rozdiel od Ceaușesca bol šéf bulharských komunistov a zároveň predseda vlády Todor Živkov, o ktorom Zdeněk Mlynář napísal, že „vynikal celkom výnimočnou tuposťou“ oddaným nasledovníkom Moskvy. Na poradách pred okupáciou vraj bránil Brežnevove pozície aj vo chvíľach, keď ich už kremeľský vládca opustil.

Hoci správy o demokratizácii v ČSSR vyvolali (tak ako v iných socialistických krajinách) záujem nedogmatických intelektuálov, od konca marca ich bulharské vedenie rozkázalo cenzurovať. Obavy zo šírenia „nesprávnych myšlienok“ boli také veľké, že na júlovom 9. Svetovom festivale mládeže a študentstva v Sofii československých účastníkov sledovala rozviedka a časť delegátov do Bulharska vôbec nevpustili.

Bulharsko bolo jedinou intervenujúcou krajinou, ktorá s ČSSR nesusedila. Dva bulharské pluky sa preto museli najprv preplaviť cez Čierne more na Ukrajinu, aby v noci na 21. augusta prekročili našu východnú hranicu a aby sa nakoniec dostali k Banskej Bystrici.

Alternatívnu cestu nemali, pretože Rumunsko sa k invázii nepripojilo a Juhoslávia, ktorá tiež susedila s Maďarskom a v ktorej tiež vládli komunisti, bola už dvadsať rokov na viac či menej odlišnej ceste. Považovala sa síce tiež za socialistickú krajinu, no po roztržke so Sovietskym zväzom robila nezávislú zahraničnú politiku, nebola členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, ani Varšavskej zmluvy.

Hoci sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov Titove vzťahy so Sovietmi opäť raz zlepšovali, boli to práve pražské udalosti, pre ktoré znovu ochladli. Juhoslovanský vodca napríklad odmietol tvrdenia sovietskeho vedenia, že sa v Prahe dostali k moci buržoázne a prozápadné elementy a že preto treba prísť na pomoc „zdravým silám“. Naopak, dianie v Československu považoval za potvrdenie toho, že juhoslovanská snaha o istú demokratizáciu socializmu bola správna.

Keď Tito priletel 9. augusta na oficiálnu návštevu Československa, zdôrazňoval, že vzťahy medzi socialistickými krajinami sa musia rozvíjať na princípe rovnoprávnosti, no našim predstaviteľom tiež vysvetľoval, že nemajú predbiehať dobu a riskovať.

Juhoslovanské vedenie inváziu odsúdilo a vyjadrilo odhodlanie, že balkánska krajina by sa podobnému útoku bránila všetkými prostriedkami. Faktom však je, že Juhoslávia sa dlhé roky pripravovala len na útok zo západu.

Zdanlivo najsilnejšia reakcia prišla z Albánska, ktoré sa vojenského zásahu nezúčastnilo a hlavne 13. septembra 1968 na protest proti invázii vystúpilo z Varšavskej zmluvy. No pravdou je, že na činnosti vojenského paktu podobne ako na činnosti Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa nezúčastňovalo už od sovietsko-čínskej roztržky v roku 1961, takže šlo len o prázdne gesto.

Tomáš Gális
Peter Morvay

Zdroj:
https://dennikn.sk/1210073/preco-k-nam-prisli-rusi-nemci-ci-madari-a-preco-rumuni-zostali-doma/?ref=tit

Foto:
Monológ. 
autor © Ladislav Bielik