PRED 100 ROKMI (IV) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. VERSAILLSKA mierová zmluva 1919-2019. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR

PRED 100 ROKMI (IV) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. VERSAILLSKA mierová zmluva 1919-2019. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR
10.09.2019

6. júna
Na území Podkarpatskej Rusi obsadenom čs. vojskom pod velením francúzskeho generála Edmonda Hennocquea bola neoficiálne vyhlásená diktatúra vojenskej správy. Jej úlohou bola konsolidácia situácie po odchode maďarskej červenej armády a rumunských jednotiek. Celé územie bolo rozdelené na štyri administratívne župné obvody: užhorodský,  mukačevský (munkácsský), berehovský (beregszázský) a marmarošský.

11. júna
Rumunská armáda obsadila Marmaroš a zlikvidovala tzv. Huculskú republika. Vedenie Huculskej republiky a marmarošskej Národnej rady sa obrátilo na čs. vládu so žiadosťou o pripojenie Marmarošu ako časti Podkarpatskej Rusi k Československu.

5. júla
Čs. vojsko Podkarpatskej skupiny začalo postup na juh a východ. Tento postup však bol brzdený tým, že Rumunsko ešte neodvolalo svoje jednotky z územia Podkarpatskej Rusi.

22. júla
Čs. vojsko obsadilo Čop a Berehovo (Beregszász).

22. júla
Prezident T. G. Masaryk informoval G. Žatkoviča o výsledkoch rokovania čs. delegácie na parížskej mierovej konferencii v otázke pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu. Žatkovič súhlasil s návrhom E. Beneša, ale bol sklamaný nedodržaním dohody z Philadelphie v otázke hraníc medzi Slovenskom a Podkarpatskú Rusou. Rozhodol sa prerokovať túto otázku osobne na mierovej konferencii v Paríži. 

Masaryk ihneď informoval telegramom Beneša o plánoch Žatkoviča a navrhol, aby mierová konferencia stanovila hranicu severne od Užhorodu  a zároveň ju vyhlásila za dočasnú. V tom prípade, ako zdôraznil, nemôžu domáci rusínski politici obviňovať Žatkoviča, že "zapredal" záujmy Rusínov.

25. júla
E. Beneš sa obrátil na predsedu mierovej konferencie s návrhom, aby konferencia určila iba dočasnú hranicu medzi Podkarpatskú Rusou a Slovenskom a ponechala čs. vláde možnosť jej úpravy na základe etnografických a hospodárskych princípov.

29. júla
V Prahe sa konala porada u prezidenta Masaryka za účasti ministra vnútra A. Švehlu a predstaviteľa Rusínov G. Žatkovič. Na porade boli vypracované zásady pre určenie hranice medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom, pre zriadenie administratívy autonómneho územia, ktorou malo byť vládou menované rusínskej Direktórium. 

Československá vláda vydala v ten istý deň nariadenia, aby ministerstvo vnútra začalo organizovať správu územia Podkarpatskej Rusi obsadeného čs. vojskom.

1. augusta
V Užhorode bola zriadená Civilné správa pre organizáciu administratívy, do ktorej čela bol postavený skúsený český úradník (pôsobil v Čechách, ale aj Tirolsku a Terstu) Jan Brejcha. Civilná správa mala za úlohu politicky, hospodársky a kultúrne konsolidovať krajinu a bola pod priamym riadením ministerstva vnútra. V skutočnosti tu bola všetka moc sústredená v rukách veliteľa východných čs. vojsk generála E. Hennocquea. J. Brejcha sa stal fakticky podriadeným francúzskeho generála.8. augustaE. Beneš sa opakovane obrátil na predsedu mierovej konferencie a ponúkol stanovenie hraníc medzi slovenským a podkarpato-rusínským územím pozdĺž demarkačnej línie od vrkoča do Užhorodu a potom pozdĺž rieky Už ku hrebeňom Karpát. Zároveň žiadal, aby mierová konferencia ponechala čs. vláde právo upravovať túto hranicu podľa miestnych potrieb a v súlade s etnografickými a ekonomickými potrebami. Benešov návrh bol schválený územný komisiou mierovej konferencie a zakotvený do definitívneho znenia medzinárodných mierových dohôd.

12. augusta
Na zasadnutí ANRURu (Americkej národnej rady Uhro-Rusínov), ešte pred odchodom do Ameriky, vypracoval G. Žatkovič pre CRNR (Centrálna ruskú národnú radu) správu o výsledkoch rokovaní s prezidentom a predstaviteľmi čs. vlády a požiadal prezidenta o jej potvrdenie. T. G. Masaryk odmietol splniť túto požiadavku. G. Žatkovič sa tak musel uspokojiť s potvrdením sekretariátu kancelárie prezidenta.

15. augusta
Ustálila sa línia, ktorá tvorila hranicu medzi čs. a rumunským vojskom na Podkarpatskej Rusi: Čop-Tisa až k varu a potom pozdĺž rieky Boržava na severovýchod k poľským hraniciam na hrebeňoch Karpát.

10. septembra
Medzi štátmi Dohody a Rakúskom bola podpísaná mierová zmluva v Saint-Germain-en-Laye. Súčasťou zmluvy bola tzv. Malá minoritná zmluva, podľa ktorej, a najmä články 10 až 13, bola Podkarpatská Rus právoplatne začlenená do Československej republiky (územie o veľkosti 12 617 km2, na ktorom sa nachádzalo 487 obcí, obývaných celkom 585 500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 Rusínov, 103 000 Maďarov, 80 000 Židov, 14 000 Rumunov, 12 000 Nemcov, 2 500 Slovákov a okolo 1 500 príslušníkov iných národností). Podľa článku 10 mierovej zmluvy sa Československo zaväzovalo, že: 1. zorganizuje rusínskej územie južne od Karpát v hraniciach určených hlavnými mocnosťami ako autonómne jednotku v čs. štáte a obdarí je najvyššou mierou samosprávy, aká sa porovnáva s jednotnosťou štátu československého; 2. územie Rusínov južne od Karpát bude mať svoj osobitný snem. Tento snem bude vykonávať zákonodarnú moc vo všetkých jazykových, školských a náboženských otázkach, vo veciach miestnej správy a v ostatných otázkach, ktorými ho poverí zákony ČSR. Guvernér územie Rusínov, ktorý bude vymenovaný prezidentom ČSR, bude zodpovedný rusínskemu snemu. Ustanovenia článku 12 mierovej zmluvy požadovalo, aby úradníci na území jihokarpatských Rusínov boli vyberaní podľa možnosti z obyvateľov tohto územia. Článok 13 mierovej zmluvy požadoval, aby Podkarpatská Rus mala spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore ČSR. Mierová zmluva (bohužiaľ) neurčila lehotu, v ktorej mala byť autonómie Podkarpatskej Rusi vykonaná a ani žiadne sankcie za jej porušovanie.

Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Definitívne vyriešenie situácie na diplomatickom poli nastalo po podpise Saintgermainskej mierovej zmluvy 10. septembra 1919, ktorej súčasťou bola aj tzv. minoritná zmluva.


Zmluva „minoritná“ medzi poprednými mocnosťami spojenými a združenými a Česko-Slovenskom, podpísaná v Saint Germain-en-Laye dňa 10. septembra 1919, publikovaná pod č. 502/1921 Zb. z. a n.
(výňatok)


článok 10
Česko-Slovensko sa zaväzuje, že zriadi územie Rusínov juhokarpatských v hraniciach určených poprednými mocnosťami spojenými a združenými, v rámci štátu česko-slovenského ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najširšou samosprávou zlučiteľnou s jednotnosťou štátu česko-slovenského. 

článok 11
Územie Rusínov juhokarpatských bude mať samosprávny snem. Tento snem bude mať zákonodarnú moc v jazykových, vyučovacích a náboženských záležitostiach, ako aj v otázkach miestnej správy a vo všetkých ostatných otázkach, ktoré mu zákony štátu česko-slovenského pridelia. Guvernér územia rusínskeho bude menovaný prezidentom republiky Česko-slovenskej a bude zodpovedný rusínskemu snemu.

článok 12
Česko-Slovensko súhlasí, aby úradníci na území rusínskom boli vyberaní, pokiaľ možno, z obyvateľov tohto územia.

článok 13
Česko-Slovensko zaručuje územiu Rusínov spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom zbore republiky Česko-slovenskej, do ktorého bude toto územie vysielať poslancov zvolených podľa ústavy republiky Česko-slovenskej. Títo poslanci avšak nebudú mať práva hlasovať v sneme česko-slovenskom v žiadnych otázkach zákonodarných, ktoré sú prikázané snemu rusínskemu. “

– slovenský preklad tzv. minoritnej Saintgermainskej zmluvy



koniec septembra
V Prahe sa konalo zasadnutie Slovensko-rusínskej komisie ohľadom určenia hranice medzi Podkarpatskú Rusou a Slovenskom. Rusínská delegácia (A. Beskid, E. Nevickij, A. Vološin, major E. Puza) požadovala pripojenie celej Zemplínskej župy, severnej časti Šarišskej a časti Spišskej župy k Podkarpatskej Rusi. Požiadavky rusínskej delegácie boli prehnané. Slovenská delegácia (poslanec I. Hrušovský, novinár J. Škultéty, profesori K. Chotek a I. Dvorský) bola ochotná postúpiť menšiu časť Šarišskej a Užskej župy. T. G. Masaryk poradil v zákulisí Slovákom nedávať Rusinom žiadne písomné záruky úpravy hraníc. Neústupnosť rusínskych predstaviteľov potom bola využitá ako zámienka pre ukončenie rokovaní.

prof. Ivan Pop
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality