Pred 205 rokmi sa narodil Adolf Dobriansky 

Rusínov treba zjednotiť, aby sa stali svojbytným národom, tvrdil „rusínsky Štúr“

Adolf Dobriansky  (*18.12.1817, Rudlov, okr. Vranov n/Topľou) rusínsky politik, buditeľ a publicista

K tomuto „rusínskemu Štúrovi“, vedúcej osobnosti rusínskeho národného obrodenia 19. storočia, sotva možno prirovnať inú osobnosť, ktorá by vy|vinula toľko práce na pozdvihnutie Rusínov, na ich kultúrne a politické osamostatnenie v bývalom Uhorsku.  

Narodil sa v roku 1817 v dedinke na východe Slovenska v Rudlove. Štúdium filozofie a práva ukončil v Egeri. Neskôr absolvoval Banskú a technickú akadémiu v Banskej Štiavnici a inžinierske štúdium na vysokej škole technickej vo Viedni, vďaka čomu sa hneď zamestnal ako vedúci banský úradník vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. Už vtedy ho zaujalo slovenské obrodenie, ktorým sa inšpiroval. Podporoval štúrovcov a spolupracoval s nimi, podobne sa spoznal aj s českými buditeľmi.

Snahy o vznik rusínskej provincie
Jeho predstavám zodpovedala austroslavistická koncepcia a federálna budúcnosť Rakúska. Zároveň bol silne naklonený aj idei slovanskej vzájomnosti a rusofilstva. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde kandidoval vo voľbách do uhorského snemu. Neuspel však, a tak sa uchýlil na východné Slovensko, kde sa čoskoro stal vedúcou osobnosťou skupiny rusínskych intelektuálov. Tá sa snažila v časoch revolúcie 1848/1849 vypracovať národný program Rusínov Uhorska.

Dobriansky si, samozrejme, uvedomoval slabé postavenie a rozpoltenosť Rusínov v Uhorsku. Spolu so svojimi sympatizantmi preto vypracoval vlastný politický program s cieľom najprv zjednotiť Rusínov obývajúcich uhorskú Rus, východnú Halič a Bukovinu do jednej provincie v rámci habsburskej monarchie. Program neodporoval austroslavizmu a predpokladal dominujúcu politickú úlohu cisárskej dynastie v reformovanom štáte, ktorý by poskytol všetkým národom ich práva. Tým by si zase, na oplátku, zaručil ich lojalitu. Práve preto Dobriansky očakával zo strany cisárskeho dvora plnú podporu, čo však na druhej strane pobúrilo maďarskú revolučnú vládu, hlavného rivala Viedne.

Nezáujem panovníka vo Viedni
A tak sa v januári 1849 Dobriansky na čele delegácie „uhorských Rusínov“ dostavil do rakúskej metropoly. Na audiencii u panovníka odovzdal Františkovi Jozefovi I. memorandum O zjednotení rus´kých korunných krajín do jedného administratívno-politického celku. Panovník bol vtedy v ťažkej situácii, potreboval akúkoľvek podporu, preto súhlasil. Dobriansky a jeho skupina potom v Prešove zostavili zvláštne memorandum s plánom na odtrhnutie Podkarpatskej (uhorskej) Rusi od Uhorského kráľovstva a na jej zjednotenie s Haličskou Rusou a Bukovinou do jednej provincie.

Keď sa však o pár mesiacov neskôr Dobriansky znova vrátil do Viedne prerokovať s cisárom vytvorenie rusínskej provincie, panovník – plne zabratý prípravou na rozhodujúci úder proti Uhorsku – o rusínsku záležitosť stratil záujem a zamietol ju ako vec odporujúcu centralizačnému ťaženiu. S tým sa nadobro pochoval aj zjednocujúci plán Dobrianskeho, ktorý ho ďalej už nepresadzoval.

V rámci pracovných povinností prijal vymenovanie za rakúskeho cisárskeho civilného komisára v štábe ruského generála T. Rüdigera a potom za najvyššieho komisára segedínskeho okruhu.

Obnovenie buditeľskej práce
Po čase sa vrátil do Prešova, kde obnovil činnosť svojej skupiny smerujúcej k vzniku rusínskej provincie, najmä však k uznaniu Rusínov za svojbytný národ. Tentokrát sa vzdal prvoplánového úsilia o zriadenie jednotnej provincie, ale zostavil Memorandum uhorských Rusínov, ktoré na čele delegácie prešovských Rusínov odovzdal cisárovi.

Memorandum obsahovalo 11 bodov: 1. rozšíriť platnosť ústavy zo 4. marca 1849 na Rusínov Uhorska a uznať rusínsku národnosť v uhorskej korunnej krajine, 2. vymedziť rusínske územie, 3. zaviesť rusínsky jazyk do škôl a úradov na tomto území, 4. vymenovať úradníkov a učiteľov rusínskeho pôvodu a umožniť ich platové a postupové zrovnoprávnenie, 5. vydávať noviny v rusínčine, 6. preložiť zákony a nariadenia do rusínčiny, 7. zrušiť obmedzenia v knižnej tlači v cyrilike, 8. zastúpiť rusínsku národnosť pri obsadzovaní dôstojníckych hodností v armáde a na ústredných úradoch vo Viedni, 9. zriadiť inštitúciu rusínskych poľných kaplánov vo vojenských útvaroch, kde je väčšina príslušníkov patriaca k východnej cirkvi, 10. zriadiť rusínske gymnázium a právnickú akadémiu v Užhorode a sprístupniť Ľvovskú univerzitu pre Rusínov z Uhorska. Posledným 11. bodom bola požiadavka pomerného zastúpenia Rusínov na úradoch okresov, kde tvoria Rusíni menšinu. Recipročne mali byť zastúpené aj iné národnostné menšiny v rusínskych okresoch.

Krátko na to sa Dobriansky stal prvým referentom a vedúcim kancelárie hlavného administrátora novozriadenej Užhorodskej oblasti, kam spadali Ung, Bereg, Ugoča a Marmaros. Okamžite začal realizovať opatrenia v prospech Rusínov. V mestách prikázal nahradiť maďarské nápisy trojjazyčnými rusínsko-maďarsko-nemeckými a pokúsil sa zaviesť úradovanie v rusínčine. Vyhľadával vzdelaných Rusínov a dosadzoval ich na úrady vo svojej oblasti, za čo však musel čeliť mnohým výhradám.

Odrazenie útoku maďarských politikov
V roku 1850 minister Alexander Bach zrušil všetky oblastné okruhy, medzi nimi aj Užhorodský. Rusínska inteligencia to označila za pohromu. Pre rodiace sa národné rusínskej hnutie a celkovo oneskorené národné obrodenie Podkarpatských Rusínov to bola naozaj katastrofa. Likvidáciou už raz vyčleneného rusínskeho územia zasadil Bachov absolutizmus národnostiam krajiny, a osobitne Rusínom, úder, ktorý mal neskôr nezvratné dôsledky.

Po tejto udalosti prešiel Dobriansky viacerými štátnymi pozíciami, kým sa v roku 1861 nepriblížili prvé voľby do krajinských snemov vrátane uhorského. Spomedzi Rusínov Uhorska doňho zvolili Dobrianskeho, J. Markuša a A. Šeregeliho. V predvolebnej kampani vystúpil Dobriansky s uceleným národným programom Rusínov. Žiadal zriadiť rusínske vojvodstvo podobné srbskému, založiť rusínsky snem, zvoliť biskupov podľa zvykov gréckych katolíkov, zriadiť podkarpatorusínske arcibiskupstvo, zjednotiť komitáty obývané Rusínmi do jednotného celku, vymenovať rusínskych úradníkov na vyššie miesta, dať autonómny štatút rusínskemu územiu.

Už na prvom zasadnutí uhorského snemu sa dostal do konfliktu s maďarskými poslancami, ktorí napokon požiadali o preskúmanie platnosti jeho mandátu. Mandátová komisia sa síce Dobrianskeho zastala, no snemový výbor platnosť jeho mandátu zrušil. Na to Dobriansky zareagoval knižným vydaním svojho pripraveného vystúpenia. V prvej časti zhodnotil – silne pod vplyvom odrazeného útoku maďarských politikov – vývoj v Uhorsku od začiatku 19. storočia. Činnosť maďarskej revolučnej vlády a zákony schválené maďarským revolučným parlamentom v rokoch 1848/1849 tam označil za protiústavné. Zo spomínaných zákonov bol ochotný uznať len zákon o zrušení poddanstva.

Dobriansky si však v podstate zidealizoval feudálnu dobu v Uhorsku, keď napríklad viaceré národy kráľovstva mali v rámci štátu svoju samosprávu. V druhej časti publikácie analyzoval postavenie Rusínov v Uhorsku. Poukazoval na maďarizáciu, systematicky vyhladzujúcu národy v Uhorsku od začiatku 19. storočia.

Návrh autonómnych žúp
Podľa Dobrianskeho sa rovnoprávnosť národov Uhorska mohla uskutočniť jedine na územnom princípe. Preto navrhoval rozdeliť Uhorsko v duchu austroslavizmu na päť národných okruhov, maďarsko-nemecký, srbský, rumunský, slovenský a rusínsky, a vytvoriť čisto rusínske župy v miestach najväčšej koncentrácie rusínskeho obyvateľstva vrátane možnosti dať im autonómne postavenie. Navrhol tiež rusínske, slovenské, rumunské, srbské a maďarské župy začleniť do jednotlivých oblastí s osobitnými súdnymi inštitúciami.

Popritom vydal aj anonymne v Paríži publikáciu ostro kritizujúcu maďarskú národnostnú politiku, čo vyvolalo búrlivú reakciu v maďarských politických kruhoch. Akoby to nestačilo, onedlho zostavil i nové memorandum, kvôli ktorému hľadal listom – napísaným v tvrdom protimaďarskom tóne – širšiu podporu na rusínskych gréckokatolíckych farnostiach. Precenil však národnú uvedomelosť rusínskeho duchovenstva aj inteligencie, keďže väčšina duchovných nedokázala prekročiť svoj tieň a postavila sa proti nemu. Celá záležitosť vyústila do konfliktu Dobrianskeho s uhorským kráľovským miestodržiteľom grófom Móricom Pálfim. Ten dokonca radil kancelárovi Antonovi Forgáchovi, aby ho prepustil z miesta rady kancelárie vládnej budovy, čo sa však Forgách zdráhal pre Dobrianskeho styky vo Viedni. Reakciou Dobrianskeho bol list Pálfimu, v ktorom opäť zdôraznil svoje protimaďarské a prohabsburské názory.

Posledný pokus o rusínske zjednotenie
V roku1866 vznikla v Užhorode spoločnosť známa ako Obščestvo sv. Vasilija Velikoho na čele so zvoleným predsedom Dobrianskym. Spoločnosť sa sústredila na to, aby v rámci farností Mukačevskej a Prešovskej diecézy zásobili učebnicami rusínske školy, aby vydávali rusínske noviny a literárne almanachy a ročenky. O rok neskôr začala vydávať aj prvé rusínske noviny vychádzajúce v kraji pod názvom Svet a prvú literárnu ročenku Mesjaceslov.

Onedlho v roku 1871 vydal Dobriansky znova brožúru s programom vytvorenia tzv. Rakúskej Rusi, čo znamenalo zjednotenie predlitavských provincií Haliče a Bukoviny so zalitavskou Uhorskou (Podkarpatskou) Rusou. Zopakoval tak svoj program z roku 1849. Opätovne sa dočkal ostrých protiútokov maďarských politikov. Čelil dokonca pokusu o atentát, v dôsledku čoho ťažko zranili jeho syna. Po atentáte sa stiahol na svoj statok na severe Zemplína do dedinky Čertižné a odišiel z politického diania v Uhorsku.

V ďalších rokoch pochopil bezvýslednosť orientácie na Viedeň a kontaktoval sa len s haličskými rusofilmi. V roku 1875 emigroval do Poľska a žil v rodine svojho zaťa, profesora Varšavskej univerzity, Antona Budiloviča.

Krivé obvinenia
V roku 1881 sa presťahoval do Ľvova a pokračoval v spolupráci s haličskými rusofilmi. Rozporuplná postava uhorských dejín, ministerský predseda Kálman Tisza, však proti nemu, jeho dcére Oľge Hrabarovej a niekoľkým ďalším rusofilom vyprovokoval súdny proces, v dôsledku ktorého ich obvinili z velezrady. Hrozil im najvyšší trest. No v priebehu procesu sa preukázala lživosť dôkazov a obvinených zbavili viny.

Na odporúčanie rakúskej vlády a cisárskej kancelárie sa potom Dobriansky natrvalo usadil v Innsbrucku. Pokračoval v publikovaní, rozpracoval aj ďalší program federalizácie Rakúska, pričom propagoval ideu kultúrnej jednoty Rusínov s ruským národom a s Ruskom. Avšak už bez spojenia a kontaktov s rodným krajom.
Zomrel v Innsbrucku 19. marca 1901.

Na základe materiálov prof. Ivana Popa spracovala Táňa Rundesová