Pred 80 rokmi začala bitka o Stalingrad

V priebehu bojov zahynulo v nej viac ako dva milióny vojakov. Bitka bola jedným z rozhodujúcich momentov v bojoch na východnom fronte a celej druhej svetovej vojny, stála sa jedným zo symbolov porážky Tretej ríše. 

Predpoklady bitky
Medzi Hitlerovým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom existoval tzv. Pakt o neútočení alebo inak známy ako Pakt Molotov-Ribbentrop z 23. augusta 1939, ktorý zaručoval Hitlerovi spojenca, ale aj Sovietsku neutralitu v nim pripravovanej vojne. Sovietske prírodné zdroje obsahovali suroviny, ktoré boli pre nemecký zbrojársky priemysel veľmi potrebné. V novembri 1940 sa konala návšteva hlavného mesta Tretej Ríše Berlína sovietskym komisárom  Viačeslavom Michajlovičom Molotovom. Jeho ochota pomôcť Nemecku dodávkami surovín na určité oslabenie ekonomiky Sovietskeho zväzu bola veľmi nízka. Na základe týchto udalostí historici spájajú návštevu Molotova v Berlíne a Hitlerovo rozhodnutie ohľadom zahájenie operácie Barbarossa.

So začiatkom tejto operácie sa počítalo 15. mája 1941, no „nutnosť“ intervencie Wehrmachtu v Juhoslávii a Grécku dátum tohto útoku presunula. V predvečer invázie zhromaždili nemecké vojská spolu so svojimi spojencami ( Fínskom, Rumunskom, Slovenskom, Maďarskom a Talianskom) viac než štyri milióny vojakov, pričom táto armáda bola posilnená o štyritisíc tankov a približne rovnaký počet lietadiel. 22. júna 1941 o 3:15 ráno spustili nemecký útok, ktorým sa začala nemecko- sovietska vojna, na východe známa ako Veľká vlastenecká vojna. Vojenská sila bola rozdelená na tri skupiny Stred, Sever a Juh (pod velením poľného maršála Gerda von Rundstedta).

Zásadnou otázkou pri plánovaní operácie na východnom fonte bol čas, keďže počasie v čase od mája do novembra obmedzovalo aktivitu nemeckých operácii v Sovietskom zväze. Proti Tretej ríši okrem Sovietskej armády stáli aj Veľká Británia s podporou Spojených štátov amerických. 5. apríla 1942 vydal Hitler smernicu 41. Podľa danej smernice by úspech na východnom fronte priniesla porážka sovietskych divízii na juhu a súčasne odrezanie sovietov od ropných polí na nachádzajúcich sa v oblasti Kaukazu. Wehrmacht si uvedomoval nedostatok pohonných hmôt na uskutočnenie operácie o veľkosti Barbarossa a závislosť na rope dovážanej z Rumunska z okolia mesta Ploješť. Ropné polia Majkop a Groznyj sa podieľali na produkcii 10% sovietskej ropy, avšak Hitlerovým snom boli polia v Baku v Azerbajdžane. Tie produkovali až 80% ropy v Sovietskom zväze.

Plánom bolo obkľúčenie a porážka oslabenej Červenej armády, ktorá sa mala stiahnuť k ropným poliam na ich obranu. Pôvodný názov plánu bo Siegfried, no v roku 1942 Hitler prikázal zmeniť názov operácie na Fall Blau - operácia Modrá. Podrobný plán počítal s postupom nemeckých vojsk skupiny armád Juh, ktorým velil poľný maršál von Bock, na východ. V oblasti medzi riekami Don a Volga mali byť Sovieti obkľúčení a dopravná cesta po Volge prerušená. Počítalo sa len s odstránením Stalingradu ako priemyselného centra. V plánoch sa neuvádzali ďalšie plány s mestom. V čele skupiny ,ktorá smerovala na východ k Stalingradu bola 6. armáda pod velením generálporučíka Friedricha W. E. Paulusa. Paulusov postup sa kvôli zlým dodávkam paliva musel zastaviť . 4. tanková armáda bola poslaná podporiť Paulusa až 1. augusta. Sovieti toto využili na obranu Stalingradu, ktorý bol už 19. júla pripravený na blížiaci sa útok nacistov.

Etapy bitky
Niektorým jednotkám 6. armády sa 23. augusta 1942 podarilo prelomiť obranu mesta 64. sovietskej armády a dostali sa k mestu. O prielom, ktorý sa podaril k rieke Volga a k mestu, sa postaral prvý tankového pluku pod velením podplukovníka Hyanzintha Strachwitza. Koridor prielomu bol široký 3 kilometre a útoky nemeckej 3. pešej divízie zľava a 60.  motorizovanej pešej divízie uviazli sprava. Počas 23. a 24. augusta podnikli Nemci veľkú leteckú ofenzívu , zameranú na ropné nádrže pri Volge. Veliteľom 4. leteckej armády pri Stalingrade bol Wolfram von Richthofen. Zameral sa na bombardovanie civilistov, najmä pre zdemoralizovanie ostatného obyvateľstva, ktoré nebolo sovietskym velením evakuované. Deň po leteckej ofenzíve preletel generál ponad mesto a vyhlásil, že: „Stalingrad bol zničený a nemá už žiadne ďalšie ciele, ktoré by stáli za to.“

Po dvojdňovom úspešnom nacistickom leteckom bombardovaní mesta sa na rad dostal generál Paulus so svojimi pozemnými jednotkami , aj s podporou 4.tankovej armády. Disponoval s vojskom o sile 200 000 vojakov, k dispozícii mal niečo cez 500 tankov a 4000 diel. Najčastejšia používaná nemecká taktika v boji, a to obkľúčenie nepriateľa, bola v tejto situácií neuskutočniteľná. Stalingrad mal dĺžku 65km. Nemeckým veliteľom sa zdali byť najideálnejšie štyri priame útoky na mesto, zatlačiť sovietske jednotky až k rieke a potom len odstraňovať posledné náznaky odporu v meste.

Sovietsku obranu nad mestom prevzal generál Georgij Konstantinovič Žukov, ktorý sa preslávil víťazstvom nad Japoncami. Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa mu podarilo zaistiť Leningrad a zachrániť Moskvu. Zničené budovy a cesty boli prekážkami pre nemecké napredovanie v meste. Sovietske jednotky na severe aj na juhu boli 10. septembra úplne odrezané od Stalingradu. Stalin zrušil svoj rozkaz a 14. septembra bolo evakuovaných približne 300 000 obyvateľov mesta. Hlavným cieľom sovietskeho velenia bolo udržať svoje obranné postavenia na západnom brehu Volgy. Ešte v ten deň Nemci podnikli útok a dostali sa až po Mamajovu mohylu no neskôr toto územie sa podarilo sovietom získať späť, konkrétne jednotkám pod velením Michaila Štefanoviča Šumilova.

28. septembra sa Luftwaffe zameralo na zásobovacie lode na Volge. V sovietskom velení dochádza k reorganizácií. Veliteľom novo pomenovaného Donského frontu sa stáva Konstantin Rokossowski.

Nemci zvýšili svoj nápor štvrtého októbra a obsadili oblasť okolo železničnej stanice. Červená armáda bola tlačená smerom k rieke. Zlú sovietsku situáciu prišiel zachrániť výsadok tridsiatej siedmej gardovej divízie, ktorej velil Viktor Žoludev. Spolu s podporami sa na sovietske pozície dostali aj potrebné zásoby a materiál. Nemci sa vybrali na ďalšiu ofenzívu 14. októbra o veľkosti troch peších a dvoch tankových divízií.

Postup vojsk sa zastavil až pri rieke. Tým bola 62. armáda rozdelená na 2 časti. Zásobovanie jednotiek nacistov v Stalingrade zo západu prebiehalo prostredníctvom jednokoľajovej železnice na trase Morozovsk- Ryčkov – Stalingrad. Situácia sa zhoršila po tom, čo Sovieti zničili železničný most cez rieku Don v oblasti Ryčkova. V októbri 1942 bola plynulosť zásobovanie šťažená aj blížiacim sa zimným obdobím . Na front bolo nutné okrem iného doručiť teplé ošatenie pre vojakov, kurivo aj krmivo pre kone. Nedostatok poslednej zmienenej zložky prinútil Paulusa presunúť väčšinu koní na západ od Donu na územia s dostatkom krmiva.

Sovieti vystavali na Done silné predmostia. Na začiatku novembra nemecké divízie operujúce v severnej časti Stalingradského frontu zaznamenali zvýšený pohyb sovietskych jednotiek v oblasti ľavého nemeckého krídla a tretej rumunskej armády. Velenie na čele s Adolfom Hitlerom trvalo na tom, aby vojsko zostalo na svojich pozíciách. Tvrdili, že sovietska armáda už nedisponuje potrebným množstvom záloh. Posledný veľký Paulusov útok na mesto začal 11. novembra 1942. Podarilo sa mu získať do obkľúčenia jednu divíziu a armádu.  Volga bola kvôli kryhám nesplavná, čo spôsobovalo Sovietom problémy so zásobovaním. No aj napriek tomu sovietske velenie chystalo mohutnú protiofenzívu.

Protiofenzíva
Sovietska protiofenzíva bola rozpracovaná náčelníkom generálneho štábu a armádnym veliteľom Alexandrom Vasilevským . Boli predstavené 3 operácie pričom ako základ bola zobratá operácia Urán. 19. novembra 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov. 20. novembra 1942. Vojská Donského frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19. novembra na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v Stalingrade. Počet vojakov Osi v Stalingradskom kotle je dodnes predmetom diskusií. Sovietske velenie predpokladalo, že obkľúčilo do 100 000 nepriateľských vojakov. Nemecké najvyššie velenie odhadovalo v prvom momente počet obkľúčených na 400 000. Paulus uvádzal, že jeho jednotky 6. armády majú asi 200 000 mužov.

Nemecké velenie naplánovalo na 12 decembra 1942 operáciu Zimná búrka. Cieľom operácie bol prielom sovietskeho stalingradského obkľúčenia. Príprava operácie sa však neustále komplikovala a to z pohľadu podporujúcich divízií ale aj pohľadu časovej pripravenosti. Cieľom Hothovej armády malo byť dobytie južného prípadne západného frontu. Operácia sa začala počiatočnými úspechmi no Sovietom sa napokon podarilo Nemcov zastaviť pri rieke Myškova.

Porážka 6. armády
Ukončenie operácie Zimná búrka umožnila Sovietom finalizácie operácie Koľco-Kruh. 1. januára 1943 bol Stalingradský front rozpustený a Donský front bol určený za vedúci faktor v operácii Koľco. 15. januára sa Sovietom podarilo definitívne obsadiť strategické miesto-letisko v Pitomniku. Po obsadení ďalšieho letiska žiadal Paulus o povolenie ku kapitulácii. 31. januára 1943 sa vzdal Sovietom. Do zajatia sa dostalo 91 tisíc nemeckých vojakov.

Výsledky bitky
Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli vojská Osi v južnej časti ZSSR o približne 850 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotli padlo do zajatia 91 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorí sa vzdali v posledných dňoch, k tomu je ešte nutné pripočítať 16 800 ďalších, ktorých zajali Sovieti medzi 10. a 29. januárom. Ofenzíva roku 1943  sa obmedzila na operáciu Citadela  a akékoľvek optimistické plány Nemcov na podporu východného frontu zálohami zo západu boli počas leta 1943 zavrhnuté.

A to kvôli hrozbe ofenzívy Spojencov na západnom pobreží i kvôli invázií Spojencov do Talianska. Plánom sovietského velenia bolo rýchle využitie víťazstva pri Stalingrade a zaútočiť na oslabené divízie Nemcov na juhu. Išlo o operáciu Cval na čele s Vatutinovým Juhozápadným frontom.

Júl 1943 znamenal pre Nemcov zlyhanie operácie Citadela, teda poslednej veľkej ofenzívy na východnom fronte.

Alexander Hričko, autor

zdroj:
https://blog.sme.sk/alexanderhricko/historia/bitka-o-stalingrad

Pamätnik, ilustračné foto 
zdroj. https://facingstalingrad.com/stalingrad-memorials/