Preskákali sme všeličo, zvládneme aj túto pliagu

Sme vo vojne, opakujú teraz politici na ospravedlnenie mimoriadnych opatrení. Súčasná situácia skutočne niečím pripomína vojnové alebo bezprostredne povojnové časy. Dôležité je, aby história pre nás bola aj v tomto prípade učiteľkou života a povedané Cicerom „svetlom pravdy".

Mnohé, čo dnes spoločne prežívame, zažili už naši predkovia, aj keď za „trocha“ iných okolností. Napríklad mohlo by sa zdať, že také dlhé školské prázdniny v našich dejinách sa ešte nevyskytli. Celoplošné asi nie, ale zo spomienok spisovateľa a diplomata Antona Hykischa vyplýva, že ako žiak prvej triedy gymnázia v rodnej Banskej Štiavnici zažil mimoriadne prázdniny vlastne od skorej jesene 1944 až do apríla 1945. Čiže v od začiatku Slovenského národného povstania do oslobodenia. Na strednom Slovensku to bol vtedy asi bežný jav.

Na západe štátu vládli iné pomery, tam sa však pred 75 rokmi museli na viacerých stredných školách zopakovať maturity. Vedenie škôl totiž na základe súhlasu ministerstva zorganizovalo maturitné skúšky ešte pred príchodom frontu. Z kroniky Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne sa dozvedáme, že maturitné písomky v roku 1945 sa tam konali už 19. februára a ústne – o desať dní neskôr.

V apríli 1945 však vydala Slovenská národná rada výnos o zrušení platnosti maturít na neoslobodenom území a o vykonaní doplňujúcich skúšok dospelosti. Eduard Bednárik, už zosnulý, známy športový novinár, kedysi rozprával, že na piešťanskom gymnáziu mali druhé ústne maturity až 9. júla 1945. Predtým však museli absolvovať 6-týždenný kurz, ktorý sa začínal 22. mája.

„Povinným maturitným predmetom sa namiesto nemčiny stávala ruština," spomínal Bednárik. „Nepoznali sme ani azbuku, učili sme sa preto naspamäť nejaké články z ruských novín." Na konci prvej svetovej vojny a krátko po nej bola situácia ešte zamotanejšia. V lete 1918 prepukla pandémia tzv. španielskej chrípky a aj Európou sa prehnala jej prvá vlna. Druhú, oveľa horšiu, okúsil svet v jeseni toho istého roku a tretiu v zime roku nasledujúceho.

Pozor, nepodávajte si ruky!
Dnes sa počítajú obete koronavírusu vo svete na desiatky tisíc, vtedy si vírus „španielky“ – ako ju volali – odniesol životy desiatok miliónov ľudí. Na rozdiel od ochorenia COVID-19 však táto chrípka zabíjala (mimochodom, takisto po silnom zápale pľúc) mladšie ročníky, predovšetkým osoby vo veku 15–25 rokov.

„Bola to doba, keď konské povozy s nebožtíkmi jazdili ulicami miest poklusom," napísal nemecký bakteriológ Walter Levinthal. „Ľudia padali ako muchy," dodával moravský lekár a básnik Ernest Weiss.

O Slovensku, ktorého územie na začiatku pandémie patrilo ešte do Horného Uhorska (Felvidék) sa zachovalo málo konkrétnych údajov. Z niektorých obecných kroník je však zjavné, že len v čase druhej vlny tam podľahli chrípke mnohí obyvatelia; v dedine Vysoká na Morave (dnes okres Malacky) dokonca 94 z celkového počtu nakazených. V Košiciach v októbri 1918 štrajkovali hrobári, lebo za jediný týždeň zomrelo v tamojšej nemocnici 36 ľudí. Žiadali zdvojnásobiť odmenu, ináč vraj nebudú kopať.

Málokto vie, že o vzniku Československej republiky sa žiaci a študenti vtedajších škôl mohli dozvedieť až v novembri 1918, týždeň po prevrate, lebo ešte úrady starej monarchie vyhlásili chrípkové prázdniny. O tom, či školy zatvárať a na ako dlho, sa aj vtedy viedli vášnivé diskusie.

„Početní žiaci, na ktorých doma nemožno primerane dozerať, zostanú potom úplne bez dohľadu a budú vystavení ešte väčšiemu nebezpečenstvu nákazy ako dosiaľ," rozčuľoval sa v septembri 1918 Alexander von Szabó, vrchný mestský lekár (fyzikus) Budapešti.

Herald Salfellner, ktorý pred tromi rokmi vydal doteraz najkomplexnejšiu výskumnú prácu o prejavoch a dôsledkoch španielskej chrípky v stredoeurópskom priestore, zaradil Uhorsko medzi najviac postihnuté krajiny touto pandémiou. Najmä na vidieku chýbali lekári, nemocnice s izoláciou, osveta, základné hygienické návyky a sanitárne zariadenia.

V takomto prostredí sa šírili rôzne fámy, ktorým nevzdelané vrstvy obyvateľstva ľahko uverili. Napríklad ľudia na juhu boli presvedčení, že sa vyliečia zvýšeným pitím minerálky (vtedy letela najmä luhačovická) alebo vína. V severnejších okresoch sa to isté roznieslo o pálenke.

Vo väčších mestách médiá propagovali rúška vyrábane vtedy z gázy ako bezpečnú ochranu, bol ich však ešte väčší nedostatok ako dnes. Navyše, neskôr sa ukázalo, že môžu zachytiť len väčšie čiastočky, napríklad prachu a nie mikropôvodcov ochorenia.

Pražské noviny čitateľom radili, aby si nepodávali ruky, stačí sa pozdraviť úklonom „ako to robia ľudia v Oriente“. Slovenský denník v decembri 1918 poznamenal: „Pred každým jedením si treba ruky umyť mydlom."

Už vtedy bolo možné počuť, že choroba sa šíri bankovkami, ale mince sú vraj neškodné. Diskutovalo sa o prospešnosti obmedzenia kontaktov medzi ľuďmi. Zúrila svetová vojna a politické mítingy či iné zhromaždenia boli zväčša zakazované. Kostoly sa však ani vtedy nezatvárali, bohoslužby sa konali, tobôž počas veľkých kresťanských sviatkov.

Proti rozsiahlejším karanténnym opatreniam vystupovali aj niektoré vedecké autority. Odvolávali sa na výskumy vtedy uznávaného nemeckého internistu Otta Leichtensterna, ktorý tvrdil, že zatváranie reštaurácií, kaviarní a pohostinstiev nemôže zabrániť šíreniu nákazy. Neskôr sa ukázalo, že nemal pravdu. Úrady napokon nariadili, aby majitelia a personál týchto zariadení ich nechali aspoň hodinu denne vyvetrať.

Dlho trvalo, kým sa podujali zatvárať divadlá a kiná. Niektoré mestské divadlá prijali vlastné opatrenia, aby obmedzili počet divákov, a dovolili obsadzovať len každý druhý rad v hľadisku. Kiná zase predlžovali prestávky medzi jednotlivými predstaveniami, aby sa vyvetralo. Mnohé kultúrne stánky sa však zatvárali takpovediac prirodzeným spôsobom – divadlá pre šírenie nákazy v hereckom zbore.

Na konci vojny sa nedali uplatniť karanténne opatrenia, známe ešte zo stredoveku. Vtedy sa pred nákazou pľúcneho moru hermeticky uzatvárali sanitárnymi kordónmi mestá, oblasti, ba celé štáty. Porušenie zákazu sa postihovalo hrdelnými trestami. Nákaza „španielky" sa voľne šírila medzi bojujúcimi stranami a striedajúce sa alebo ustupujúce vojská ju zavliekli do tyla a dokonca z kontinentu na kontinent.

Ale americká štúdia o siedmich mestečkách a dedinách v USA, ktoré sa prenikaniu španielskej chrípky dokázali pred 100 rokmi ubrániť, svedčí o účinnosti dôslednej karantény. „Tie komunity sa jednoducho uzavreli," približuje historik Howard Markel: „Obyvatelia obcí stavali zátarasy na príjazdových cestách a príchodzích alebo cestujúcich nútili podstúpiť najprv niekoľkodňovú izoláciu."

Proti karanténe. A za ňu
Dlhodobá karanténa zhubne pôsobí na ekonomiku. Odhaduje sa, že španielska chrípka zapríčinila pokles priemyselnej výroby v Spojených štátoch o 18 percent, odborníci sa však zhodujú v názore, že nebyť karanténnych opatrení všetko by dopadlo ešte horšie.

Ľudia si odnepamäti ľahšie zvykali na nočný zákaz vychádzania v čase stanného práva ako na dlhodobú celodennú a povinnú karanténu. Tej sa vyhýbali ako čert krížu. Úrady totiž dlho neriešili alebo riešili nedostatočne zásobovanie uzavretých oblastí a komunít všetkým nevyhnutným.

Situácia sa menila k lepšiemu s vynájdením spoľahlivejších prídelových systémov, tých rôznych potravinových lístkov a poukážok na iné druhy tovaru. Celoplošne sa začali uplatňovať až v priebehu prvej svetovej vojny. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko týmto spôsobom regulovali dopyt obyvateľstva po mäse, cukre, chlebe i petroleji, Francúzsko a Veľká Británia – najmä dopyt po uhlí a cukre.

V Rakúsko-Uhorsku sa na sklonku vojny začali tlačiť a distribuovať poukážky na základné potraviny: tzv. múčenky, mastenky, cukrovky a tabačenky. Ľudia si mohli tovar kúpiť na prídel, ale postupne už bolo problém niečo v obchode dostať aj na lístky, hoci nezriedka išlo len o náhradky potravín.

Bez prídelového systému sa Slováci nemohli zaobísť ani na konci druhej svetovej vojny. V Bratislave ešte päť mesiacov po oslobodení bolo mlieko, cukor, soľ a strukoviny na prídel. Pritom mlieko sa malo prideľovať iba deťom, nebolo ho však ani pre ne. „Nefunguje doprava, lebo prepravcovia zase nemajú benzín," vysvetľovali noviny. Ak bolo takto zle v hlavnom meste, ako sa asi žilo na vidieku?

Lístky na niektoré druhy tovaru dennej i dlhodobej spotreby sa však u nás udržali až do menovej reformy v roku 1953. A napríklad v USA sa zachoval lístkový systém pre sociálne vylúčené skupiny obyvateľstva až dodnes.

Taliansko, ktoré sa chystá zaviesť potravinové lístky v ôsmich najohrozenejších regiónoch pre ľudí bez príjmov a v núdzi, sa má teda z čoho poučiť. Ale majú z čoho vychádzať aj okresné úrady na Slovensku, ktoré podľa správy SITA z 30. marca 2020 „pripravujú prídelový systém potravín pre prípad zlyhania komerčného zásobovania".

Na Slovensku si časť ľudí vyskúšala potravinové lístky naposledy v roku 1998 za ministra práce a sociálnych vecí Vojtecha Tkáča, konkrétne obyvatelia marginalizovaných rómskych osád. Každý utorok dostávali poukážky, na ktoré mohli odoberať potraviny, a každý piatok finančnú hotovosť prostredníctvom osobitného príjemcu (spravidla obecného úradu). Miestni úžerníci nazvali poukážky „Tkáčovými dukátmi". Niekdajší minister neskôr vravel, že odpor úžerníkov proti tomuto systému vyplácania dávok bol hlavnou prekážkou, prečo sa dlhšie neudržal.

Cholera na začiatku normalizácie
Viete, kedy sme mali naposledy väčšiu plošnú karanténu kvôli nebezpečnej nákaze? Dnes si už málokto spomenie (a iný sotva tomu uverí) na epidémiu cholery, ktorá prepukla v Trebišovskom okrese koncom októbra 1970. Ohnisko sa nachádzalo vo Vojanoch, kde sa stavala elektráreň EVO 2, a v susedných obciach Vaškovce a Suché. V novinách sa nemohla o tom uverejniť žiadna správa, hneď sa však zaviedli prísne karanténne opatrenia.

Vláda nasadila na východe armádu, vznikol sanitárny kordón. Napriek tomu, že platil prísny zákaz vycestovania z oblasti nákazy, skupiny rómskych utečencov sa čoskoro objavili až na severnej Morave. Ako sa na svojich rebrinákoch vyhli cestným kontrolám, ostáva dodnes záhadou. V Ostrave sa s nimi porozprával vtedajší krajský epidemiológ Vladimír Plesník, ktorý na to neskôr spomínal: „Čo je to cholera, síce nevedeli, ale predpokladali, že keď všetci pred ňou utekajú, musí to byť veľmi škaredé ochorenie."

Niekoľko dní však ani miestni lekári presne nevedeli, o čo vlastne ide. V michalovskej nemocnici postihnutým najprv diagnostikovali „akútnu pankreatitídu". Dvaja zomreli, ďalších sedemnástich však lekári z najhoršieho dostali. Expertíza ukázala, že vojanskú epidémiu vyvolalo „Vibrio cholerae, biotyp El Tor, hemolitický kmeň, vyskytujúci sa vo svete už iba ojedinele." Zdroj nákazy zistili v závodnej jedálni, mali tam napríklad upchatú odpadovú rúru. Nosičom baktérií bol jeden učeň.

Ale odkiaľ sa cholera na východnom Slovensku (v druhej polovici 20. storočia!) vlastne vzala? To bol dlho predmet štátneho tajomstva. Významný slovenský epidemiológ Juraj Červenka vtedy iba naznačil kolegom, ako sa veci majú, keď parafrázoval okrídlený latinský výrok „Ex Orientis lux et chorea“. Cholerová epidémia sa v tom čase vyskytla aj na druhej strane štátnej hranice – v bývalom Sovietskom zväze.

Hlavné poučenie z tohto stručného historického exkurzu by sa azda dalo vyjadriť jednou vetou: Slováci v minulosti preskákali aj väčšie krízové situácie, s rozumom v hrsti, verme, že s pocitom zodpovednosti zvládnu aj túto.

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/548563-preskakali-sme-vselico-zvladneme-aj-tuto-pliagu/

Foto:
Problémy so zásobovaním mali rôzne podoby. Snímka je z februára 1956, keď Bratislavu zasiahla snehová kalamita. Mlieko do obchodov vozili na saniach, ktoré ťahali kone.
Autor: Archív TASR/Imrich Gašparík