Príslušníci špeciálnych oddielov Smerš často presne vedeli, pre koho si idú (rozhovor)

Smerš vznikla na tajný rozkaz Stalina a vyhľadávala „vnútorných nepriateľov“. V Československu stála aj za deportáciami ľudí do gulagu.
Patrila medzi najprísnejšie utajované špionážne organizácie, ktorá postupovala územím v tesnom závese za Červenou armádou, ktorá pred 75 rokmi oslobodzovala náš priestor od nacizmu.

Špeciálna sovietska vojenská kontrarozviedka Smerš, akronym pre Smrť špiónom, však nakoniec na území Československa okrem iného lovila potenciálnych odporcov Sovietskeho zväzu a posielala ich do trestaneckých pracovných táborov, odkiaľ sa už mnohí z nich nikdy nevrátili.

Zvláštnu pozornosť venovala napríklad ruskej či ukrajinskej emigrácii, ľuďom, ktorí k nám utiekli pred boľševickým terorom.

„Mnohí (z nich) boli presvedčení, že ich pred ďalšími represiami ochráni ich československé občianstvo. Išlo však o márnu nádej. Sovietska moc s nimi od začiatku zaobchádzala ako so svojimi občanmi,“ hovorí v rozhovore historik Jan DVOŘÁK z českého Ústavu pro studium totalitních režimů.

Tie základné informácie o špeciálnych jednotkách sovietskej vojenskej kontrarozviedky Smerš hovoria, že vznikli v roku 1943, boli podriadené priamo Josifovi Stalinovi a mali odhaľovať zradcov v radoch Červenej armády. Poznáme aj okolnosti, za ktorých boli zriadené? 

Neúspech nemeckého ťaženia do Sovietskeho zväzu a následný obrat vo vojnovom vývoji ponúkol Sovietom úplne nové možnosti. Postup Červenej armády cez hranice ZSSR sovietske vedenie doslova povzbudzoval k prehodnoteniu strategických zámerov. 

Hlavným cieľom bolo čo najskôr pacifikovať znovu dobyté či čerstvo obsadené územia, čo mal byť prvý krok k nastoleniu sovietskej moci. Oddiely NKVD, ktoré operovali v tyle Červenej armády, ale nemali na všetky stanovené úlohy dostatočné právomoci.

Nové pomery si vyžadovali novú, efektívnejšiu a diskrétnejšiu organizáciu. Preto vznikla Smerš (kryptonym pre „smrť špiónom“) – oddiely vojenskej kontrarozviedky, ktoré vytvorili na Stalinov tajný rozkaz a ktoré priamo podliehali ľudovému komisárovi pre obranu, teda opäť Stalinovi. 

Stalin tak fakticky vo svojich rukách sústredil riadenie a kontrolu všetkej činnosti armády. Na rozdiel od oddielov NKVD disponovala Smerš zvláštnymi právomocami, vrátane súdnych. 

Mohli vzniknúť i preto, že Stalin pri niektorých operáciách nemusel dôverovať vlastným generálom, a tak si ich kontrolu poistil špeciálnou kontrašpionážou?

Červená armáda mala vo svojich radoch niekoľko miliónov vojakov a ako mimoriadne významnému mocenskému nástroju bola vždy venovaná i mimoriadna pozornosť jej politickej kontrole. Pred vznikom Smerši mali podobné úlohy na starosti tzv. Zvláštne oddelenie, ktoré v Červenej armáde pôsobilo už od 20. rokov. 

Po vojenskom obrate, keď Červená armáda prešla do ofenzívy a začala postupne oslobodzovať predtým okupované územia ZSSR, a potom i ďalšie štáty východnej a strednej Európe, sa ešte väčší dôraz položil na zaistenie politickej spoľahlivosti armády na všetkých úrovniach, od generálov až po radových vojakov.

Nedeliteľnou súčasťou úloh Smerši teda rovnako bolo zbieranie informácií o generáloch a dôstojníkoch sovietskej armády, obzvlášť tých, ktorých podozrievali zo zrady a spolupráce s Nemcami. Najznámejších z nich bol zrejme generál Vlasov.

Počas celej vojny bolo za „zradu vlasti“, za ktorú sa považoval napríklad aj ústup, bezdôvodne obvinených, uväznených či popravených viac ako 30 sovietskych generálov.

Represie v sovietskej armáde ale boli nekončiacim sa procesom a pokračovali aj po skončení Druhej svetovej vojny.

Ako smeršovci vlastne fungovali? 

Oddiely Smerš tvorili rovnako ako vojská NKVD profesionálne a ozbrojené jednotky. Smeršovci však mali tú výhodu, že boli ťažko identifikovateľní. Nosili štandardné uniformy i vojenské vyznamenania Červenej armády, ich totožnosť bolo možné zistiť len podľa špeciálnych preukazov.

Ich hlásenia boli, samozrejme, určené iným miestam než armádnym veliteľom.

Smerš síce podliehala vojenským orgánom, avšak príslušní velitelia nemali nad priradenou jednotkou žiadne právomoci či operatívnu kontrolu. Každá jednotka za zodpovedala len orgánu Smerš na vyššej úrovni a tvorila tak súčasť nezávislého mechanizmu.

Na území, ktoré Červená armáda oslobodila a obsadila, vystupovali oddiely Smerš neutajene a pôsobili v druhom slede vojenských formácií, spravidla v rámci jednotlivých frontov. V pásme do 150 kilometrov za frontom bola hlavnou organizáciou, ktorá zaisťovala bezpečnosť tylu armády.

Jedným z mála zdrojov, ktoré zaznamenali to, čo sa odohrávalo za oponu týchto jednotiek, sú denníkové zápisky rodáka z Podkarpatskej Rusi Michajla Mondiča, ktorý pre Smerš zhruba rok pracoval ako prekladateľ, potom utiekol na Západ. Čo tie vypovedajú o týchto oddieloch?

Výnimočnosť Mondičovho svedectva, ktoré vyšlo na Západe knižne po prvýkrát v roku 1948, spočíva primárne v skutočnosti, že nám umožňuje, a to pomerne detailne, nahliadnuť do prostredia jednej z najprísnejšie utajovaných špionážnych organizácií, o ktorej aktivitách, organizačnej štruktúre či personálnom obsadení neexistovalo vzhľadom na prísne utajenie mnoho rokov takmer žiadne povedomie a dodnes jej činnosť zostáva opradená mýtmi. 

Kusé informácie o Smerši sa inak objavili iba v spomienkach niekoľkých preživších obetí, niektoré odborné publikácie, najmä v ruštine, vyšli až po páde ZSSR.

Hoci sa Mondič ako prekladateľ a v ilegalite pôsobiaci protiboľševický aktivista na represiách aktívne nepodieľal, stal sa svedkom udalostí, o ktorých dodnes neexistujú verejne dostupné informácie. 

Mondičove spomienky sa navyše z veľkej časti viažu k územiu Československa v rámci predvojnových hraníc a často ide nepochybne o jediné zachované svedectvo toho, čo sa na našom území odohrávalo „v zákulisí“ po príchode Červenej armády. 

Bol okrem iného osobne svedkom zatýkania mnohých významných osobností, československých občanov, najmä príslušníkov ruskej a ukrajinskej antibolševickej emigrácie v Československu.

V našom priestore Smerš poznáme ako jednotky, ktoré u nás nepátrali len po kolaborantoch nacistov, ale prakticky i po akomkoľvek náznaku sovietskej opozície medzi civilistami. To už ale nie je vojenská kontrarozviedka. Prečo sa ich pozícia zmenila?

Ako som už spomenul, už pred vznikom týchto oddielov fungovalo tzv. Zvláštne oddelenie, vojenské kontrašpionážne oddiely, ktorých hlavnou úlohou bolo zaisťovať politickú spoľahlivosť príslušníkov sovietskej armády. Na ich aktivity Smerš v mnohom nadviazala.

Avšak medzi činnosťou týchto dvoch organizácií je možné odsledovať rozdiely, ktoré vyplývali najmä z celkovej vojenskej situácie rôznych období vojny. Obe, hoci fakticky išlo o jedinú, totiž operovali v rôznych podmienkach.

Po vojenskom obrate pribudli aj ďalšie a často dôležitejšie úlohy. Vojenské kontrarozvedné operácie sa úzko prelínali s odhaľovaním a likvidáciou všetkých protisovietskych živlov v oblastiach, ktoré sovietska armáda obsadila. Sovietska sféra vplyvu siahala pre Stalina vždy tam, kam vstúpila noha sovietskeho vojaka. 

Hlavná úloha tam znela: vyhľadávať, sledovať a zatýkať všetkých nepriateľov ZSSR, respektíve komunizmu. Zjedodušene povedané, išlo o boj s antiboľševizmom vo všetkých jeho podobách – od pravicového fašismu po socialismus ako na sovietskom, tak na oslobodenom alebo dobytom území.  

Boli oddiely Smerš jedným z nástrojov cielenej a plánovanej sovietizácie? 

Nepochybne. Smerš bola organizáciou, ktorá mohla okamžite po ovládnutí územia poskytnúť časť informácií nutných k neutralizácii a pacifikácii území.

Smerš ako vojenská kontrarozviedka v najširšom slova zmysle bola vlastne jedinou sovietskou organizáciou, ktorá bola vytvorená na špionáž ako v armáde, tak v obsadených oblastiach prifrontového pásma s cieľom zabezpečiť tyl.

Všetky ostatné sovietske bezpečnostné policajné orgány, až na určité výnimky, boli v zásade vytvorené na činnosť mimo armády a na sovietskom území.

Mimoriadnu pozornosť venovali ruskej emigrácii, ktorá ušla z cárskeho Ruska pred boľševikmi. Mnohí Rusi už dávno získali československé občianstvo, no aj tak si Smerš prišla špeciálne aj po nich. Prečo taká dôrazná snaha poslať týchto ľudí do gulagu?

Keďže jednou z jej hlavných úloh bolo zaisťovať všetkých nepriateľov ZSSR a komunistickej ideológie, bolo jasné, že sa v jej hľadáčiku ocitnú aj príslušníci ruskej, ukrajinskej či bieloruskej antiboľševickej emigrácie.

Z rodnej krajiny ušli väčšinou pred terorom a v medzivojnovom Československu našli tisícky z nich bezpečné útočisko. Mnohí sa následne zapojili do spoločenských a politických aktivít tunajších emigrantských komunít, často išlo o aktivity namierené proti boľševikom a ZSSR, napríklad niektorí ukrajinskí emigranti stále túžili po nezávislosti Ukrajiny.

Najviac emigrantov pozatýkali v Prahe, ktorá bola prirodzeným centrom medzivojnových emigrantských aktivít. V máji v roku 1945 bolo len v Prahe zadržaných niekoľko desiatok popredných osobností z ruských a ukrajinských kruhov, zatýkanie ale pokračovalo aj v ďalších mesiacoch. 

Smerš samozrejme nemohla pozatýkať všetkých, zamerala sa preto na významných ľudí s cieľom paralyzovať komunity. Medzi zatknutými boli vysokí dôstojníci československej brannej moci, vysokoškolskí učitelia i študenti, lekári, významní technickí odborníci, úradníci československej štátnej a verejnej správy či podnikatelia. 

Ako vedeli, koho majú a kde hľadať? Podľa historičky Anny Chlebinovej mohli Smerši napríklad nepriamo pomôcť i emigranti, ktorí mapovali krajanov, a to, prečo ušli pred boľševikmi. Preto sa tak ľahko dostala k zoznamom. 

Je vysoko pravdepodobné, že smeršovci sa pri svojich raziách mohli opierať o zoznamy osôb, ktoré vytvorili najmä sovietski agenti, ktorým sa ešte pred vojnou podarilo infiltrovať medzi emigrantské komunity. Príslušníci Smerši preto často presne vedeli, pre koho si idú a kde dotyčný býva.

Ako ste spomenuli, niektorí historici a bádatelia tiež predpokladajú, že im nechcene pomohli emigranti. Medzi vojnami často publikovali menné encyklopédie o krajanoch, chceli zdokumentovať, aké boli dôvody ich odchodu a prečo bojujú proti boľševikom. Bohužiaľ aj vďaka tomu mala Smerš ľahšiu prácu si týchto ľudí vyhľadať.

Skrátka, veľa vecí už mali pripravených, stačilo sa len dostať na československé územie. 

Ľudí zvyčajne vylákali pod nejakou zámienkou, že potrebujú napríklad niečo preložiť. Je zaujímavé sledovať niektoré príbehy emigrantov, ktorí Sovietom skrátka neverili a vedeli, čo s ich príchodom bude nasledovať. 

Postup kománd bol skutočne veľmi sofistikovaný. Vo väčšine prípadov totiž k zatýkaniu v pravom slova zmysle nedochádzalo.

Obete z domáceho prostredia alebo pracoviska vylákali pod rôznymi zámienkami – treba niečo vysvetliť, ukázať cestu. Rodinu uistili, že si nemusia robiť starosti, že to nebude dlho trvať. Trvalo to však najmenej dlhých desať rokov, kým sa príbuzný vrátil. Mnohí ľudia sa dokonca nikdy nevrátili a o ich osude sa nič nevie. 

Samozrejme, niektoré z obetí i vzhľadom na svoje skoršie skúsenosti a politické postoje pri zatýkaní tušili, že sa domov len tak nevrátia. Mnohí ale boli presvedčení, že ich pred ďalšími represiami ochráni ich československé občianstvo. Išlo však o márnu nádej. Sovietska moc s nimi od začiatku zaobchádzala ako so svojimi občanmi. A súdila ich podľa sovietskych zákonov. 

Ako sa k násilnej deportácii občanov stavali československé orgány? 

Pri samotnom zatýkaní do sovietskych razií nezasahovali. V prvej fáze svojvôle zatýkania a arogancie sovietskej rozviedky, ktorá pošľapávala suverenitu samostatnej krajiny, navyše spojenca, mnohých zaskočila.

Na čerstvo oslobodenom území vládol ešte niekoľko mesiacov chaos, o mnohých únosoch nemali československé úrady ani netušenia. Treba si tiež uvedomiť, že mnohí miestni obyvatelia, nielen kolaboranti, sa obávali zatknutia či iného postihu zo strany Sovietov.

Príkladom ich svojvôle sú i hromadné deportácie zo Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Odtiaľ boli na sovietske územie bez milosti odvlečené tisícky osôb, nešlo len o Nemcov, Maďarov alebo za vojny politicky exponované osoby. Bolo to primárne z dôvodu mobilizácie pracovných síl na obnovu vojnou zničeného sovietskeho hospodárstva.

Prečo úrady nekonali ani neskôr?

Oficiálna politická reprezentácia síce začala vnímať únosy ako problém, ale nedokázala sa tejto praxi vzoprieť a väčšinou sa len bezmocne prizerala. A to aj napriek tomu, že jednoznačne išlo o narušenie suverenity našej krajiny a rozpor s našim i medzinárodným právom.

Väčšina politikov jednoducho netúžila kvôli tomu ohroziť vzájomné československo-sovietske vzťahy. 

Treba rovnako podotknúť, že v prípadoch niektorých zavlečených sa tak dialo aj s tichým súhlasom politických kruhov. Spokojní mohli byť najmä komunisti, ktorým likvidácia osobností, ktorí stáli v ceste postupujúcej ľavicovej orientácii československej spoločnosti, vyhovovala.

Povojnové Česlovensko ale aj tak takto postihnutých občanov úplne cez palubu nehodilo. Až po prevzatí moci komunistami v roku 1948 predovšetkým ministerstvo zahraničných vecí apelovalo na prepustenie zatknutých a odvlečených československých občanov, hoci to väčšinou bolo úplne bezvýsledné.

Po februári 1948 sa situácia mení a krajina sa definitívne stáva vazalom ZSSR, ďalšie intervencie už boli úplne nežiaduce.

Smerš zrušili v roku 1946, deportácie stále pokračovali. Kto prebral ich úlohu?

V stredoeurópskom priestore z veľkej časti jej pôsobenie prebrala 3. správa MGB, ktorej Ústredňa pre východnú a strednú Európu sídlila vo Viedni. Právomoci tejto vojenskej kontrarozviedky však boli už obmedzenejšie, stratila najmä súdnu moc. 

Postupne sa rovnako zmenil spôsob zatýkania. Samovoľa pozvoľna ustupuje, hoci ešte úplne nezmizla, a osoby, o ktoré mali Sovieti záujem, si sovietske veľvyslanectvo vyžiadalo najčastejšie s tým, že ide o vojnových zajatcov.

Keď si vo februári v roku 1948 moc uchopili komunisti, odovzdávanie československých občanov sovietskym represívnym orgánom už prebiehalo za otvorenej súčinnosti československých úradov, najmä ŠtB. Posledné prípady sú zaznamenané ešte začiatkom 50. rokov.

Prečo vlastne Smerš zrušili?

Po konci vojny stále viac ustupovala potreba jej rozviednych aktivít v prospech zabezpečenia okupačnej správy na obsadených územiach. Hlavné právomoci preto stále viac prechádzali pod NKVD, neskôr MGB.

V máji 1946 navyše došlo k veľkej reorganizácii štátnych i bezpečnostných orgánov. Došlo jednak k premenovaniu vlády a komisariátu na Radu ministrov a ministerstva a v rámci nich bola Smerš zrušená, respektíve jej štruktúry opätovne previedli z kompetencie ministerstva obrany pod ministerstvo štátnej bezpečnosti, MGB.

K týmto reorganizáciám Sovieti pristupovali s obľubou okrem iného aj preto, aby dezinformovali cudzie spravodajské a iné služby.

Stanislava Harkotová

Zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/791032/prislusnici-specialnych-oddielov-smers-casto-presne-vedeli-pre-koho-si-idu-rozhovor/

Foto:
Portrét Stalina