Prokurátor Šanta: Keď som stretol Kočnera, prešiel som na druhú stranu ulice

Prokurátor Šanta: Keď som stretol Kočnera, prešiel som na druhú stranu ulice
10.11.2019

Ako prokurátor obžaloval vplyvného podnikateľa Jozefa Majského aj kráľa Zemplína Mikuláša Varehu. Momentálne dozoruje aj kauzu zmenky, ktorých preplatenie si nárokoval Marian Kočner od Pavla Ruska a televízie Markíza.  Práve vďaka nemu sedí mafián Kočner od júna 2018 vo vyšetrovacej väzbe. „Z hľadiska spoločenského dosahu sú zmenky najväčšia kauza, akú riešim,“ povedal v exkluzívnom rozhovore pre Aktuality.sk prokurátor Ján Šanta.  

Nemá strach, odkedy vyšlo najavo, že sa plánovali aj vraždy jeho kolegov prokurátorov Maroša Žilinku, Petra Šufliarskeho a advokáta Daniela Lipšica? „Prokurátor nemôže mať strach. Tento pocit musí okamžite vytesniť.“

Šanta zároveň nechápe, že si niekto vymení telefónne číslo s Kočnerom – a sadne si s ním čo i len raz za jeden stôl. „Keď som ho stretol, on úctivo zdravil, ja som prešiel na druhú stranu chodníka. Robím to aj vtedy, keď stretnem Trnku.“ 

Nahrávka rozhovoru medzi Kočnerom a bývalým šéfom prokuratúry Trnkom ho šokovala. „Považujem to za absolútne dno. Nikto z prokurátorov by nemal zostať ticho, takéto praktiky treba veľmi jednoznačne odsúdiť,“ myslí si Šanta.

Prečo ste sa rozhodli byť prokurátorom?

Bolo to v roku 1991 – krátko po tom, ako som skončil vysokú školu. Už vtedy sa ukazovalo, že prechod na nový spoločenský a ekonomický systém nebude taký jednoduchý a hladký.

Z plejády právnických povolaní, ktoré sa mi vtedy črtali – od advokácie cez firemného právnika až po možnosť pôsobiť na súde – napokon zvíťazila prokuratúra.

Ako mladý právnik som chcel vstúpiť do aktuálneho diania, ktoré začalo nadobúdať aj negatívne kontúry – páchaním ekonomickej trestnej činnosti.

Takže ste vyštudovali za socializmu, ale profesionálnu kariéru ste rozbehli až po zmene režimu.

Áno. Na vysokú školu ma prijali v roku 1986, skončil som ju v roku 1990.

Zrejme ste si vydýchli, že režim spadol a vy budete môcť pôsobiť v slobodných podmienkach.

Tak to určite, lebo myšlienky novembrovej revolúcie boli veľmi silné.

Nechceli ste na vysokej škole vstúpiť do strany ako Robert Fico?

Nevstúpil som, nebol som ani kandidátom, ani mi to nikto neponúkal. Pravdupovediac, na právnickej fakulte v Košiciach som takéto aktivity vôbec nebadal. To znamená, že by niekto niekoho intenzívne volal do strany.

V rodine ste nemali straníkov?

Nie. Moji rodičia boli robotníkmi vo Vihorlate Snina. Ideológia sa ich vôbec netýkala.

O kriminalite 90. rokov
Aký druh ekonomických trestných činov sa páchal na Slovensku, keď ste začiatkom 90. rokov nastúpili na prokuratúru?

Po krátkej praxi právneho čakateľa a prokurátora okresnej prokuratúry som hneď nastúpil na Krajskú prokuratúru v Košiciach, na ktorú sa vtedy takéto prípady doslova valili.

Úplne prvá, nová forma ekonomickej kriminality, boli fakturačné podvody. To bol absolútne prvý prejav novej éry zločinu. Išlo v nich o nesplácanie tovaru, ktorý páchatelia odoberali v obrovských množstvách – počítalo sa to na kamióny.

Či už išlo o novodobých kvázi podnikateľov, alebo o biele kone, ktorých na fakturovanie zneužívalo nové kriminálne prostredie, robili to podľa jednotného scenára.

Do kamióna napakovali najrôznejšie druhy tovarov: potraviny, šatstvo, topánky, nábytok, koberce alebo priemyselný tovar.

Dodávatelia im ho spočiatku s absolútnou dôverou odovzdávali bez akejkoľvek platby. Iba vystavili faktúru, ale peniaze už nikdy nevideli.

Išlo o podvodníkov, ktorí fungovali krátkodobo, alebo sa z niektorých stali aj „ctihodní“ podnikatelia, ktorí sú v biznise dodnes?

Oni to nerobili jednorazovo. Niekde zobrali topánky, od ďalšieho dodávateľa šatstvo. Takto mohli odoberať tovar aj celý rok, len platby sa odďaľovali. Takže išlo o pokračujúce trestné činy podvodu.

Išlo o primitívnu trestnú činnosť, ale s vysokými škodami. Neskôr som už aktérov týchto podvodov neregistroval, že by vystupovali v ďalších kauzách.

Aké škody takto spôsobili?

Počítali sa v státisícoch korún, čo bolo v tej dobe naozaj veľa.

Bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak spomínal, že trvalo istý čas, kým sa polícia s prokuratúrou naučili odhaľovať podobné prípady. Pred rokom 1989 sa totiž s týmto typom kriminality nestretli. Naozaj to bolo také ťažké?

S tým sa dá súhlasiť, ale nehovoril by som o dlhom období. Dodávatelia dávali odberateľom dosť času na zaplatenie. Ich trpezlivosť bola pomerne veľká, až potom ich naháňali.

Predajcovia si najskôr mysleli, že im zaplatia, len sa to predlžuje. Potom sa niektorí „odberatelia“ aj postrácali, nebolo ich.

Ale nemyslím si, že by toto obdobie čakania trvalo viac ako jeden rok od posledného odberu tovaru. Z hľadiska vyšetrovania to nebola náročná činnosť.

Človek prišiel s kamiónom, na ktorom mal pravú značku, nie sfalšovanú. V podniku mu vystavili reálne faktúry a dodacie listy – teda pravé dokumenty.

Takže potom stačilo vypočuť dodávateľa, zaistili sa listinné dôkazy. Akurát trvalo niekoľko mesiacov, kým bolo zjavné, že tí ľudia naozaj nezaplatia.

Akú najväčšiu ekonomickú kauzu ste riešili v 90. rokoch?

Bol to prípad krátenia dane z obratu z roku 1994. V tej dobe to bola najväčšia kauza tohto typu v celom východoslovenskom kraji.

Škoda pri obchodoch s alkoholom dosiahla takmer štyri milióny československých korún. Vtedy to bola závratná suma, dvoch páchateľov sa podarilo odsúdiť.

Využívali už vtedy svojich ľudí na patričných miestach, ktorí ich kryli, alebo len skrátka nezaplatili daň?

Ešte by som nehovoril o nejakej organizovanej daňovej trestnej činnosti. Bol to ojedinelý prípad kšeftovania s alkoholom medzi firmami z viacerých štátov. Tento model sa vo veľkom objavil až o mnoho rokov neskôr.

V tej dobe sa riešili najzávažnejšie kauzy na špecializovaných oddeleniach krajských prokuratúr. Mali ste na stole aj prípady, ktoré nesúviseli s ekonomikou, no napriek tomu boli unikátne?

Áno. V roku 1996 boli obžalovaní traja ľudia, ktorí k nám prepašovali štyri kilogramy absolútne čistého kokaínu – myslím, že je to slovenská rarita.

Priviezli ho priamo od svojho príbuzného z Kolumbie. Syn jednej z obvinených inštruoval ostatných, čo majú s drogami robiť, keď dorazí zásielka na Slovensko.

Bola ukrytá v dvojitom dne štyroch obrazov svätcov. Bol to veľmi úspešný príklad spolupráce bezpečnostných zložiek viacerých krajín sveta.

Tá dodávka bola kontrolovaná, skončila na východnom Slovensku. Zaistili sme ju počas domovej prehliadky v chladničke staršej dámy, ktorá sa na tomto drogovom delikte zúčastnila.

Zrejme tušila, že sa niečo deje – keď zbadala pod oknami policajtov, stihla poskrývať obrazy do chladničky. Prekvapila ma jej „duchaprítomnosť“, že takto reagovala.

Napokon to bol jeden z usvedčujúcich dôkazov. Ostatní obžalovaní sa bránili, že nevedeli, že v zásielke sú drogy. Nikdy potom som už nepočul, že by niekto skryl obrazy do chladničky.

Po fakturačných a prvých daňových podvodoch prišli špekulanti s veľkou novinkou. Cez spoločnosť Unifa Invest pripravili vkladateľov o peniaze, ktoré sa mali zúročiť investovaním do projektu výstavby domov v Nemecku. Bola to prvá pyramídová hra na Slovensku?

Tento prípad sa stal v roku 1995, bola to prvá nebankovka. A ako sa neskôr ukázalo, tak aj predzvesť novej fázy ekonomickej trestnej činnosti.

Potom nastúpilo niekoľko desiatok nebankových subjektov, ale toto bol historicky prvý prípad, keď vkladali občania peniaze s prísľubom vysokých úrokov, no v koncovke sa im nevrátili.

Odkiaľ to prišlo? Na Slovensku táto finta nevznikla.

Ten prvý prípad priniesli vtedajší Juhoslovania.

O Harabinovi, Majskom a Trnkovi

Z krajskej prokuratúry ste prešli na Úrad špeciálnej prokuratúry. Ten vznikol súbežne so špeciálnym súdom, proti ktorému neskôr veľmi brojil Štefan Harabin. Ako ste to vnímali?

Treba rozlišovať obdobia, kedy sa tento projekt rodil. Bolo to v roku 2003, pod gesciou španielskeho predsedníctva EÚ a ich špecialistov na závažnejšie formy trestnej činnosti.

Ministrom spravodlivosti bol vtedy Daniel Lipšic, išlo o veľmi konštruktívne obdobie našej činnosti. Problém so špeciálnym súdom vznikol v rokoch 2008 – 2009, keď bol šéfom rezortu Štefan Harabin. Netýkal sa však Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorého existencia nebola nikdy spochybňovaná.

Myslíte si, že Harabin závidel špeciálnym sudcom len ich platy? Alebo išlo skôr o snahu eliminovať tých, ktorí chceli stíhať kriminalitu bielych golierov – s prepojením na najvyššie politické kruhy?

Subjektívne to vnímam tak, že na 70 percent za tým mohla byť závisť pre ich platy. Zvyšných 30 percent mohla byť snaha o elimináciu týchto sudcov. Navyše sa všetci koncentrovali do jedného úradu, kde sa predpokladalo, že by nebol politický vplyv.

V tom období nechcel paradoxne nastúpiť na špeciálny súd ani na špeciálnu prokuratúru nikto nový, hoci sme mali dosť veľa voľných miest.

Prečo ten nezáujem? Z obavy, že by ich tam čakalo veľa práce?

Ťažko povedať. Keď sme začínali, mali sme každý asi 60 káuz, kde boli pospájané viaceré trestné veci. Dnes je to takmer nepredstaviteľné, na odbore ekonomickej kriminality máme asi po 20 vecí.

Po vašom prechode na Úrad špeciálnej prokuratúry ste vo veľkom riešili podvody nebankových subjektov. Najznámejší je asi prípad BMG Invest a Horizont Slovakia. Tieto spoločnosti založil Vladimír Fruni – bývalý vojak z povolania, ktorý podnikal s potravinami, dovážal horčicu. Verili ste, že tento podvod riadil on, alebo stál za ľuďmi v prvej línii niekto mocnejší?

Budem sa držať dôkazov, lebo prokurátorovi neprináleží hovoriť o domnienkach, ktoré napokon neboli dôkazne potvrdené.

Aj keď si vezmem desiatky ďalších nebankových subjektov, takéto pozadie sa tam nepotvrdilo. Ale nevylučujem, že v niektorých prípadoch to tak mohlo byť.

Narážame aj na to, že bývalý premiér Vladimír Mečiar v minulosti odovzdal Generálnej prokuratúre zakódovanú disketu. Mala obsahovať zoznam ústavných činiteľov a firiem prepojených na politické strany, ktoré uložili v nebankovkách svoje peniaze a brali z nich každoročne 30 percent. Pred krachom nebankoviek mali potom dostať svoje vklady späť.

Formálne – teda riadnym vyšetrovaním – cez nás neprešli takéto informácie so záverom, že by sa mohli vyvodiť aj trestnoprávne dôsledky.  

Na kauzu BMG Invest – Horizont Slovakia nadväzovala druhá, ktorá by sa dala nazvať tunelárskou. Išlo o to, že pri prevode Fruniho nebankoviek na nových „majiteľov“ prišli firmy o zaujímavý majetok. Tu už figuroval ako obžalovaný aj kedysi vplyvný veľkopodnikateľ Jozef Majský. Prečo sa prípad tak dlho ťahal na súdoch?

Treba rozlišovať, ako dlho trvalo prípravné konanie a potom samotný súdny proces. Vo februári 2002 sa definitívne zatvorili pobočky nebankoviek – a vyšetrovanie bolo ukončené v auguste 2004. 

V novembri som podal obžalobu, takže dva roky vyšetrovania takej rozsiahlej kauzy nemožno považovať za neprijateľné. Na druhej strane však treba povedať, že vtedy sa len začal kreovať špeciálny súd. 

Spočiatku bolo treba dotiahnuť organizačné veci, kým zasadli senáty. Ale skutočné problémy boli počas trvania celého procesu v tom, že obžalovaní robili bohapusté obštrukcie.

Vždy po určitom čase nariadeného pojednávania začal niekto maródovať. V tomto cykle sa striedali šiesti – traja obžalovaní a traja obhajcovia.

Ako vnímate nahrávku rozhovoru medzi Dobroslavom Trnkom a Marianom Kočnerom?

Ak je pravdivý tak, ako bol prezentovaný v médiách, potom to považujem za absolútne dno, aké som doposiaľ na prokuratúre nezaznamenal.

Nikto z prokurátorov by preto nemal zostať ticho, takéto praktiky je potrebné veľmi jednoznačne odsúdiť.

Z tej nahrávky vyplýva, že aj Majského prepustenie z väzby v roku 2004 mohol vybaviť Kočner. Mali ste počas trestného konania podozrenie, že by Majský využíval takéto bočné cestičky?

Od momentu, keď som podával obžalobu, som takúto informáciu nemal. Treba však pripomenúť, že špeciálna prokuratúra vznikla v septembri 2004, pričom Trnka nariadil prepustenie Jozefa Majského o mesiac skôr. 

Krajskému prokurátorovi v Košiciach to nariadil aj napriek tomu, že bezprostredne predtým Okresný aj Krajský súd Košice rozhodli o ponechaní obvineného Majského vo väzbe.

Urobil to Trnka preto, aby ste už do toho prípadu neskôr nezasahovali?

Takéto konanie Dobroslava Trnku hodnotím ako flagrantné. Pre mňa je to dodnes neakceptovateľné – a také to aj navždy zostane.

Majský je zatiaľ jediný, koho v kauze BMG Invest právoplatne neodsúdili, hoci prvostupňový súd ho posielal do basy. Jeho stíhanie však napokon pre zdravotné problémy zastavili. Beriete to ako prehru alebo ako holý fakt? 

Nemôžem to považovať za prehru, keďže sme vznikli v septembri 2004 – a o dva mesiace neskôr som podal obžalobu. Bola to absolútna priorita Úradu špeciálnej prokuratúry, keďže sa končila väzba u ostatných obvinených. 

Mne súd nikdy nevytkol ani len maličkosť, v dôsledku ktorej by sa táto vec naťahovala. Urobilo sa maximum, prokurátor nebol nikdy spochybnený.

Ak sa to v koncovke otočí tak, že je to prerušené pre zdravotný stav obžalovaného Majského – o čom môže rozhodnúť len súd – tak to nie je problém spôsobený prokurátorom. A proti takémuto prerušeniu trestného stíhania ani nie je prípustný opravný prostriedok. 

Napriek tomu som pár dní po doručení uznesenia podal súdu návrh, aby pokračoval v trestnom stíhaní Majského. Trestný poriadok totiž hovorí, že príslušný orgán v trestnom konaní pokračuje, ak už nie sú prekážky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu však musím akceptovať. Nemyslím si, že obžalovaný Majský nie je schopný dostaviť sa na súd. Aj preto som navrhol konať – za prítomnosti komplexnej lekárskej služby, ktorá by bola vybavená na eliminovanie všetkých chorôb, o ktorých hovorí obžalovaný. 

Alebo je tu aj druhá možnosť: konať v nemocničnom zariadení, kam má chodiť obžalovaný Majský. Myslím si, že verejné zasadnutie, ktoré by trvalo niekoľko desiatok minút, ešte nikdy nikomu neublížilo.

O Varehovi a zlyhaní štátu
Na špeciálnej prokuratúre riešite ako na bežiacom páse aj kauzy nadmerných odpočtov DPH. Po páde nebankoviek to vyzerá, akoby sa podvodníci zamerali práve na tento model zarábania peňazí. Obžalovali ste aj bývalého kráľa Zemplína Mikuláša Varehu. Prekvapilo vás, že pumpoval od štátu peniaze cez faktúry na milióny štepov jabloní a lykožrútov?

Ku kauzám musíme pristupovať vecne a s chladnou hlavou. To nebol nejaký sofistikovaný spôsob trestnej činnosti. Spočíval v kvantitatívnej metóde – teda uviesť na papieri čo najväčší objem zobchodovaného tovaru. 

Pokiaľ mu daňové úrady uverili, že takéto množstvo lykožrúta je zobchodovateľné, tak bolo páchanie tejto trestnej činnosti jednoduché.

Pritom išlo o také množstvo údajne kupovaných a predávaných lykožrútov medzi jeho firmami, ktoré by predstavovalo snáď celú populáciu tohto chrobáka na Slovensku.

A mali s ním obchodovať v trebišovskej oblasti, kam zrejme lykožrút nikdy nedoletel, kým ho v kmeni stromu nedoviezli z Tatier.

Pre mňa však bola v tomto prípade nepochopiteľná nedôslednosť daňových orgánov. To znamená, že sa nerobili skôr krížové kontroly, ktoré sa vykonávali až bezprostredne pred začatím trestného stíhania. 

Takže štát mohol predísť mnohým daňovým kauzám, ak by boli kontroly dôsledné? 

Rozhodne áno. A to platí pri akejkoľvek ekonomickej trestnej činnosti. Dôsledná a efektívna kontrola štátnych orgánov je ťažisková.

Myslíte si, že daňoví podvodníci boli na úradoch evidovaní v nejakých neoficiálnych zoznamoch, aby ich nekontrolovali?

Prokurátor môže hovoriť len o faktoch. Áno by som povedal iba vtedy, ak by sme získali takýto dôkaz. Môžeme však predpokladať určité podozrenia. 

Je totiž nepochopiteľné, keď sa kontroluje daňový reťazec, ktorý má napríklad desať subjektov, len po tretí-štvrtý subjekt. Ale pozor, bavíme sa o dobe približne desať rokov dozadu. 

Odvtedy sa daňová legislatíva značne posunula. Dnes by sa už nedala takto flagrantne páchať trestná činnosť. A predpokladám, že sa ani nepácha.

Zrodilo práve toto obdobie systém „našich ľudí“?

Systém „našich ľudí“ je mimo pojmov, ktoré môže používať prokurátor. Bol to možno zrod systému, ktorý niekoho preferoval. A štátne orgány neboli voči týmto preferovaným – v rámci kontrolnej činnosti – celkom dôsledné.

O kauzách SDKÚ

Pomerne dlho sa polemizuje aj o skupinách podnikateľov, ktorí profitujú zo štátnych zákaziek. Nie vždy ide o najlepšie ponuky, ministerstvá často vyberajú dodávateľov netransparentným spôsobom. Už v roku 2004 tu bola napríklad kauza vláčiky, v ktorej bol jedným z podozrivých aj Dzurindov človek – minister dopravy za SDKÚ Jozef Macejko. Prečo nebol nikto obvinený, hoci svedkovia naznačovali, že ten tender bol zmanipulovaný? 

Minister dopravy bol podozrivý, že ovplyvňoval výberové konanie na dodávku vlakových súprav. On sa aj priznal, že loboval a prihováral sa za konkrétneho dodávateľa. 

Lenže to výberové konanie sa nekonalo v jeho gescii. Čiže ak bolo podozrenie zo zneužívania právomocí verejného činiteľa, jeho sa to netýkalo, lebo nevystupoval ako verejný činiteľ.

To však neznamená, že nemohol ovplyvniť výberovú komisiu. 

Teoreticky to je možné. Nikto však nepotvrdil, že konkrétne v jeho prípade išlo aj o úplatky. 

Skúmali ste aj jeho príjmy a majetok?

Sčasti áno, no aj keby sa to udialo, neprejaví sa to na účtoch. V takýchto prípadoch sa predsa úplatky neposielajú na účty – a ani v tom čase sa neposielali.

V tomto prípade sa však vyselektoval okruh podozrivých, ktorí žili v Českej republike. V tej časti, kde sa objavilo podozrenie z konkrétnych úplatkov pre konkrétnych ľudí, bola vec odstúpená do Českej republiky. 

Kauzy s politickým pozadím sa len málokedy končia odsúdením. Je za tým aj neochota štátnych úradníkov vypovedať proti politikom?

Jednoznačne. A to nehovoríme len o tzv. exponovaných osobách. Keď si vezmeme napríklad verejné obstarávania, tak je to o zhodných výpovediach. To znamená, že každé výberové konanie prebieha zákonne, transparentne a bez dohody účastníkov.

Neskôr ste aj dozorovali kauzu financovania SDKÚ. Prečo išiel aj tento prípad do stratena?

Nesmieme si mýliť dve kauzy. Ja som robil vec, ktorá nebola o financovaní tejto strany. V „mojom“ prípade išlo o pôžičku od zahraničného subjektu, ktorá sa javila ako sporná – a bolo otázne, či bola vrátená. 

Z vyšetrovania vyplynulo – a aj vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda o tom predkladal správu v parlamente – že došlo k riadnemu vráteniu pôžičky zahraničnému subjektu. Prechádzalo to aj Národnou bankou Slovenska (NBS). 

Nejasné boli najmä vysvetlenia bývalého pokladníka SDKÚ Gabriela Palacku. Najskôr hovoril o neznámom bratislavskom podnikateľovi, ktorý mal stáť za tou pôžičkou. Na polícii potom zrazu vypovedal, že kontakt na spomínaný zahraničný subjekt – londýnsku schránkovú firmu Allied Wings – mu sprostredkoval český občan Petr Dolejš. Keď sa ho však vyšetrovatelia pýtali na podrobnosti – kto to je, kde býva a ako sa s ním môžu spojiť – na nič si nespomínal. Hľadali ste tohto človeka?

Áno, ale nenašli sme ho. Treba si však povedať, čo je podstatou trestného stíhania. To znamená, či došlo k spornému financovaniu strany a či sa tá pôžička vrátila, alebo nie.

Celé to bolo pochybné.

Pokiaľ tam bola tá sporná londýnska firma, orgány činné v trestnom konaní mali obmedzené možnosti. Mohli postupovať len v rámci dožiadania formou zahraničnej pomoci. 

SDKÚ si zobrala pôžičku, ktorú však vrátila. Mala to oficiálne v listinách aj na účtoch, prešlo to kontrolným procesom v Národnej rade aj cez NBS.

Nezdá sa vám, že tá pôžička mala len oficiálne prikryť netransparentné financovanie SDKÚ?

Prokurátor musí vždy vychádzať z faktov a listín, ktoré má k dispozícii. Samozrejme, že nie je vylúčené určité sofistikované prikrytie. Sporné by to však bolo vtedy, ak by neprišlo k vráteniu peňazí.

Táto kauza je stará asi pätnásť rokov. Je možné, že dnes by ste ju už vzhľadom na lepšiu legislatívu dotiahli do konca?

Nie. Nepribudol žiadny procesný prostriedok, ktorý by nás niekam posunul. Dodnes som presvedčený, že sa vykonalo úplné a zákonné dokazovanie, ktoré nebolo nikdy nikým spochybnené. 

O Dušanovi Kováčikovi
Do stratena išla aj kauza nahrávky hlasu podobnému Ficovi, že zháňal od utajených sponzorov peniaze pre stranu. Ten prípad dozoroval váš nadriadený, špeciálny prokurátor Dušan Kováčik. A zastavil ho bez toho, aby tú nahrávku preskúmali znalci. Je to v poriadku?

Túto kauzu som nerobil, z vecného hľadiska ju nepoznám. Neprináleží mi vyjadrovať sa k prípadu, ktorý nebol môj. Môžem sa vyjadriť len k tomu, čo som dôkazne videl.

Jedno je však isté: ako prokurátor nikdy nepostupujem len na sto percent. Vždy idem – obrazne povedané – nad sto percent.

Mám zásadu, že v každej veci „vystrieľam“ plný zásobník dôkazov a dávam ešte jednu „ranu istoty“, aby bola obžaloba nepriestrelná.

Špeciálna prokuratúra má dobré meno, no kazí jej ho práve Kováčik. Dôvodom je najmä jeho nečinnosť pri podávaní obžalôb, ale aj zastavovanie trestného stíhania v kauzách s politickým, oligarchickým alebo mafiánskym pozadím. Spočiatku nekonal ani v prípade Bašternák, robí obštrukcie v kauze Gorila, mal byť v kontakte s Norbertom Bödörom. Pochybnosti vyvolala aj pôžička za vyše 200-tisíc eur, ktorú si vložil v hotovosti na svoj bankový účet. Čo si o tom myslíte?

Človek si nadriadených nevyberá. Ja sa sústredím na svoju prácu, ktorej mám dosť. Formálne je to tak, že nadriadený vždy hodnotí podriadeného, nie opačne. 

Je štandardné, že Kováčikov pomer prípadov a podaných obžalôb je 61:0?

Ja považujem za úspešnú kauzu takú, ktorá je dotiahnutá do obžaloby alebo do dohody o vine a treste.

Vy máte aký pomer prípadov a podaných obžalôb?

Ročne podávam asi päť obžalôb a uzavriem jednu dohodu o vine a treste. Za rovnaké obdobie evidujem asi jednu zastavenú trestnú vec.

Takže Kováčikov výkon nie je bohviečo.

Na toto si musia vytvoriť čitatelia vlastný názor.

Nemal by u prokurátor podať aspoň jednu obžalobu ročne?

To by bolo veľmi málo.

Padne vám kameň zo srdca, keď odíde Kováčik v roku 2021 zo svojej funkcie?

K takýmto otázkam sa nebudem vyjadrovať. Sú stanovené mechanizmy, ako sa volia a odvolávajú rôzni štátni funkcionári.

Treba to nechať na systém, ktorý sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej výrazne zresetoval. Keď si zoberieme len rok 2019, zo svojich funkcií odišlo dosť ľudí, ktorí boli vnímaní problematicky.

Najmä z polície.

Aj z prokuratúry. A je to nepochybne ozdravný proces, ktorý beží – a ja verím, že bude pokračovať.

Ale jediný z top funkcionárov, ktorý neodišiel, je práve Kováčik. Nejako ho to obchádza, zatiaľ ustál všetky tlaky.

To je fakt, ktorý mi však neprináleží komentovať.

Zlepšilo by fungovanie prokuratúry elektronické prideľovanie spisov, ako to funguje na súdoch?

Na Úrade špeciálnej prokuratúry máme štyri rôzne agendy. Neviem, či by bolo technicky možné a efektívne prideľovať spisy týmto spôsobom. Aj v rámci jedného odboru by sme asi mali problém s pomernosťou prideľovania prípadov. 

Ale prideľovanie spisov nadriadeným je oveľa väčší problém. Ak sa niekto kriticky ozve, môže sa stať, že nadriadený pridelí podriadenému prokurátorovi toľko ťažkých káuz, že mu to úplne zmení život.

Keby ste riešili napríklad tri mimoriadne veľké daňové prípady naraz a ďalších 15 ekonomických káuz, takmer určite spravíte chybu. 

Kováčik na vás v minulosti podal návrh na disciplinárne konanie v jednej kauze. V tom čase sa vaše meno spomínalo v súvislosti s kandidatúrou na generálneho prokurátora. Myslíte si, že tá disciplinárka bola účelová, aby vás spochybnil a vylúčil z hry?

Je to jedna z alternatív. Lebo podať návrh, zbaviť ma funkcie riaditeľa ekonomického odboru špeciálnej prokuratúry, a o pár dní zobrať ten disciplinárny návrh späť, je niečo, čo sa zrejme na prokuratúre ešte nestalo.

O Špirkovi a prokuratúre
Hovoríte, že po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa celý systém zresetoval. Máte pri vyšetrovaní voľnejšie ruky ako kedysi?

Určite áno. Najmä v tom, že sa preveruje každé podozrenie. A ako vidno, ich počet rastie geometrickým radom.

Neviem o tom, že by vyšetrovanie a dozorovú činnosť prokuratúry niekto akýmkoľvek spôsobom ovplyvňoval. Myslím, že dnes si to už nikto nedovolí. 

V minulosti to bolo inak?

Keď to porovnám s minulosťou, vtedy sa do niektorých vecí jednoducho nešlo. Ako keby mlčky prehrmeli: mali mediálnu odozvu tak tri dni a potom sa už o nich nehovorilo. Ani sa nič neriešilo.

Nezmenila sa spoločenská klíma už v roku 2017, keď boli na Slovensku prvé protikorupčné pochody? Aj novinári ako Ján Kuciak vtedy začali viac písať o kauzách Mariana Kočnera a ďalších. A polícia začala preverovať podobné prípady. 

Zásadne sa to zmenilo až po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Od tohto momentu vnímam dôrazný a expanzívny nástup vyšetrovania v každej jednej veci.

Krátko po vražde verejne vystúpil aj váš kolega, prokurátor Vasiľ Špirko, čo bol precedens. Pred budovou špeciálnej prokuratúry hovoril o rozsiahlej korupcii – v súvislosti s tendrami, z ktorých mali profitovať aj Robert Kaliňák a Ján Počiatek. Špirko bol neskôr za svoje slová disciplinárne stíhaný. Čo ste si vtedy pomysleli? 

Vnímal som to z pohľadu resetu systému, ktorý som už spomínal. Na druhej strane však treba dodať, že prokurátor je povinný zachovávať mlčanlivosť. Nemal by vynášať verejné súdy: má k dispozícii iné prostriedky, keď realizuje nejaký prípad.

Tomu rozumieme, v porovnaní so súdnictvom je však prokuratúra veľmi uzavretý systém. Pokým mnohí sudcovia sa ozvali napríklad voči praktikám Štefana Harabina, prokurátori boli ticho pri zlyhaniach Dobroslava Trnku aj Dušana Kováčika. Prečo je to tak?

Je tu systém monokratického a hierarchického fungovania a riadenia prokuratúry. To znamená, že je to jednoliata sústava, za ktorú zodpovedá generálny prokurátor. My prokurátori sme mu podriadení v dobrom i v zlom. 

Čo by sa stalo prokurátorovi, keby sa kriticky vyjadril k evidentným prešľapom svojich nadriadených? Maximálne by prišiel o odmeny. 

U nás sú odmeny relatívne bezvýznamné. 

Potom to vyzerá ako nedostatok odvahy.

Skôr si myslím, že je to prísna zviazanosť s mlčanlivosťou, na ktorú sme naučení. Čiže tieto veci nekomentujeme. Treba však objektívne povedať, že s príchodom Jaromíra Čižnára, ktorý je generálnym prokurátorom už siedmy rok, sa veci zmenili k lepšiemu. 

Za jeho pôsobenia som si nevšimol žiadne sporné kontakty – necítil som ani tlaky v citlivých kauzách, nepresúval spisy. Aj počas diskusií s kolegami sme sa zhodli, že sme nezaregistrovali takéto negatívne trendy.

Aj kritériá pri výberových konaniach na nových prokurátorov vyzerajú byť také prísne, že prechádzajú tí najlepší. Myslím, že rezort prokuratúry funguje a nie sú tu také problémy, ktoré by vyžadovali akútne riešenia.  

O zmenkách a Kočnerovi
Na polícii prišlo po vražde Jána a Martiny k väčším personálnym zmenám ako na prokuratúre. Idú teraz pri vyšetrovaní ekonomických káuz viac do hĺbky ako v minulosti?

Rozhodne áno. Môžem to dokumentovať aj na príklade kauzy zmenky, ktorých preplatenie si nárokoval Marian Kočner od Pavla Ruska a televízie Markíza. 

Ja som vyvíjal iniciatívu, aby sa celá vec rozbehla a napredovala. Na moje prekvapenie však bola polícia pri zisťovaní informácií ešte aktívnejšia, ako som predpokladal a aké som jej dal pokyny.

Je to najväčší prípad, ktorý ste zatiaľ vo svojej kariére riešili?

Vzhľadom na sumu 69 miliónov eur áno. Daňová kauza Mikuláša Varehu mala rozsah 58 miliónov. Aj z hľadiska spoločenského dosahu sú zmenky najväčšia kauza, akú riešim. 

Tušili ste na začiatku, aký obludný prípad sa z toho môže vyvinúť? To znamená, že to napokon môže byť aj akási správa o stave spoločnosti?

Nie, to sa len zbiehali prvé nitky. Spoločenský dosah znásobila zachytená komunikácia z Threemy, ktorá sa objavila až po niekoľkých mesiacoch.

My sme išli po vecnej stránke – to znamená, že postupne došlo k zhromažďovaniu usvedčujúcich dôkazov priamo k skutku.

Ďalšie súvislosti sa dali identifikovať až vtedy, keď predložil dôkazy svedok z kauzy vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej (Peter Tóth – pozn. red.).

Pre Kočnera ste hneď po obvinení navrhli aj väzobné stíhanie. Sudca pre prípravné konanie s tým nesúhlasil, ale Najvyšší súd ho napokon posadil za mreže. Verili ste, že človek s takými kontaktmi ako Kočner raz naozaj skonćí vo väzení?

Absolútne. V júni 2018 som podal väzobný návrh, ktorý bol odôvodnený konkrétnymi skutočnosťami, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Očakával som, že budú voči nemu vznesené aj ďalšie obvinenia, čo sa napokon stalo.

Nemáte strach? V štádiu prípravy boli aj vraždy advokáta Lipšica a prokurátorov Žilinku a Šufliarskeho. 

Prokurátor nemôže mať strach, nemôže si ho pripustiť. Tento pocit musí okamžite vytesniť.

Pokúšal sa vás niekto kontaktovať, aby ste sa nerýpali v kauze zmenky?  

Nie. Po takmer tridsaťročnej praxi je to pre mňa nepredstaviteľné. 

Ako si vysvetľujete, že hoci sa Kočner vynoril už v 90. rokoch v kauze Technopol, trestne stíhaný je až od roku 2017?

Nuž, to je pre mňa záhada. 

Bolo to zlyhanie systému?

Asi ten systém nebol celkom dôrazný. 

Prekvapilo vás, ako fungoval Kočnerov svet?

Samozrejme. Je pre mňa úplne nepochopiteľné, že si niekto vymení telefónne číslo s Kočnerom – a sadne si s ním čo i len raz za jeden stôl. 

Viackrát som ho náhodne stretol neďaleko budovy Generálnej prokuratúry v Bratislave. On úctivo zdravil, ja som prešiel na druhú stranu chodníka. Robím to aj vtedy, keď stretnem Trnku. 

Prečo ste na 150 percent presvedčený, že doteraz získané dôkazy v kauze zmenky stačia na usvedčenie Kočnera?

Pretože viacero usvedčujúcich dôkazov sa objavilo až po podaní obžaloby. Pôvodne som s nimi nerátal, ani som na nich nestaval obžalobu. 

O Tóthovi a Haščákovi
Zrejme narážate na výpoveď Petra Tótha, ktorý sa však odvoláva na to, čo mu povedal Kočner. Čiže ide o sprostredkované svedectvo, ktoré môže Kočner poprieť – ako tvrdenie proti tvrdeniu.   

Ide o deväť hodín čistého času, počas ktorých vypovedal. A nepovedal jedinú vec v prospech obžalovaného. Už samotná obžaloba predstavuje mozaiku dôkazov, do ktorej môžete postupne zakladať ďalšie čriepky. Dôkazy sa nedajú hodnotiť jednotlivo, musia zapadať k ostatným. 

Ak sa vedie trestné stíhanie vo viacerých prípadoch, tak môžete z jednej trestnej veci vyťažiť dôkazy pre inú trestnú vec. V tých väčších kauzách je šťastím, ale aj výsledkom systémovej práce, ak sa objavujú takéto dôkazy. Potom ich treba vykonať v každom takomto súvisiacom prípade. 

Aký typ dôkazov poskytol Tóth? Bolo to aj niečo iné ako tvrdenia, že niečo počul?

Je to neverejný dôkaz, takže o ňom nemôžem hovoriť. Môžem len konštatovať, že vypovedal v kontexte dôkazov obžaloby. 

Počas pojednávania bol Tóth niekoľko hodín v jednej miestnosti s Kočnerom, proti ktorému teraz vypovedá. Bola medzi nimi nejaká interakcia?

Neutrálna. Peter Tóth mal pokerface.

Mali očný kontakt?

Kočner na neho civel, celý čas z neho nespúšťal oči. Peter Tóth prioritne hľadel na senát a prokurátora. Až keď mu kládla otázky obhajoba, tak pozeral aj na protistranu.

Neodohral sa tam nejaký incident?

Nie, to by sa ani nemohlo stať. Bolo tam veľa príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. 

Otázka je, prečo začal Tóth rozprávať až tak neskoro.

Obrazne povedané, ani chrípku neliečite antibiotikami v prvej hodine nachladnutia. Až keď zistíte, že to nie je nachladnutie ani chrípka, ale angína, pristúpite k antibiotikám.

Čiže intenzita ďalších konaní – vrátane vraždy – ho zrejme podnietila k tomu, že pretiekla posledná kvapka. 

Myslíte si, že jeho svedectvá v týchto kauzách by mali byť poľahčujúcou okolnosťou, aby nebol trestne stíhaný v prípade sledovania novinárov?

Platí zásada, že ak je tu človek, ktorý výrazným spôsobom prispeje k usvedčeniu páchateľov, tak mu musíme priznať výhodu poľahčujúcich okolností. Otázne je, ako to má byť z hľadiska beztrestnosti. 

To by sa musel skúmať pomer dvoch hodnôt: je tu záujem spoločnosti na stíhaní alebo nestíhaní nejakej osoby za činnosť, ktorá je neetická, možno až trestnoprávna. Alebo je tu záujem na tom, aby sa odkryl celý obludný systém. 

Túto alternatívu nestíhania je možné pripustiť jedine vtedy, ak je rovina odkrytia obludných súvislostí výrazne vyššia, ako záujem stíhania za iné, menej závažné skutky. 

Jaroslav Haščák z finančnej skupiny Penta v rozhovore pre Aktuality.sk povedal, že odhováral Kočnera, aby išiel do sporu s Markízou. Veríte mu, že Kočner neriešil zmenky s jeho vedomím, respektíve, že z toho nemal profitovať?

Verím mu v tom zmysle, že ho odhováral. Aj ďalší obvinený v tejto kauze Štefan Agh hovoril to isté. To znamená, že po skúsenostiach z obsadenia Markízy do toho nechcel ísť. Podľa Agha si treba uvedomiť, akú tortúru zažili s jej americkými vlastníkmi od roku 1998.

Aký to bol pocit, keď ste sa na súde postavili zoči-voči Kočnerovi?

Neutrálny. Nič ma neprekvapilo, očakával som aroganciu a drzosť. Aj jeho dlhý monológ. Dokonca som čakal, že bude dlhší. Aj to, že bude obšírne rozprávať o pozadí kauzy, mimo vecnej podstaty skutku. 

Z obvineného, ktorý má pripravený svoj scenár, nedostanete nikdy nič. Je strata času klásť mu ďalšie otázky. Usvedčovať ho treba inými dôkazmi, čo sa aj deje.

Prečo ste sa Kočnera pýtali, či vám ponúkal mercedes? Pôsobilo to sebastredne, akoby ste si riešili vlastné veci, ktoré nesúvisia s kauzou zmenky. 

Lebo v tej komunikácii z Threemy, ktorá vyplávala na povrch, sa objavila takáto informácia. Musel som to urobiť, aby zostal každý orgán participujúci v tejto kauze nespochybniteľný. A aby bolo jasné, že ani z mojej strany to nie je odplata.

Načo ste sa pýtali, či Kočner platí Martina Daňa? Ani to nesúvisí s kauzou zmenky. 

Malo to obdobný dôvod. To znamená, že sa objavili pokusy spochybniť mňa aj vyšetrovateľa cez mediálne kanály Martina Daňa s tým, že ide o nedôvodné stíhanie. Bol by som veľmi nerád, ak by sa v tomto súdnom procese objavilo čo i len zrnko neobjektívnosti. 

Ako súvisela s kauzou zmenky vaša otázka, či Norbert Bödör lustroval novinárov?

Bola to reakcia na prepisy komunikácie, ktoré som mal vtedy k dispozícii a nemohol som ich dovtedy vykonať. Ja mám určité informácie, dôkazy, ktoré ešte neboli vykonané, ale sú na súde. 

A v tejto situácii sa realizuje konkrétny výsluch, teda výsluch Kočnera. Súd nemusí pripustiť, že sa výsluch tej istej osoby zopakuje.

Preto sa budem držať zásady, že „vystrieľam“ celý zásobník dôkazov a ešte aj „ranu istoty“. Proste položím všetky otázky, ktoré môžem položiť.

O Jankovskej a Threeme
O kauze zmenky sa veľa hovorí aj v komunikácii medzi Kočnerom a bývalou štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti Monikou Jankovskou. Vyplývajú z nej aj podozrenia z korupcie či zneužívania právomocí verejného činiteľa. Do akej miery to posilnilo dôkaznú situáciu v tomto prípade?  

Príslušnú časť komunikácie som už súdu navrhol vykonať ako dôkaz – a navrhnem aj ďalšiu časť. Verím, že mi súd vyhovie a budú sa verejne prezentovať aj tieto dôkazy. 

Obsah tejto komunikácie mnohých šokoval. Neznižuje to dôveru ľudí v justíciu, kde je možné za peniaze vybaviť rozsudok? 

Chcem veriť tomu, že je to nenávratná minulosť. Reset, ktorého sme svedkami, je pozitívnym signálom, ktorý potrebujeme vyslať spoločnosti. 

Nakoľko dôležitá je táto komunikácia v mozaike dôkazov v kauze zmenky?

Obžalobu som na tejto komunikácii nepostavil. Prokurátor musí vychádzať zo zásady voľného hodnotenia a rovnosti dôkazov. 

Na vašu otázku však odpoviem inak: ak by sa tieto dôkazy vykonali na hlavnom pojednávaní, tak budem presvedčený o sile dôkazov nad 150 percent. 

Je to najväčšia obludnosť, ktorú ste sa dozvedeli o Kočnerovom svete?

Áno. 

Prečo ešte nie je Monika Jankovská obvinená, zadržaná a posadená do cely predbežného zaistenia?

To mi neprináleží komentovať.

Ako vnímate, že tento typ komunikácie aj ďalšie informácie z priebehu vyšetrovania sú zverejňované v médiách?

Z čisto trestnoprávneho hľadiska by unikať nemali. Na druhej strane, ak už je taký dôkaz zhmotnený, tak nie je ničím spochybniteľný.

Iba dotknuté osoby majú dlhší čas na prípravu. Ak to už raz uniklo, snáď to má pozitívny spoločenský dosah a očistný účinok.

Kam posunú Kočnerove kauzy Slovensko, keď sa raz uzavrú na súdoch?

Budeme mať za sebou jedno temné obdobie. Spoločenský vývoj sa hýbe po akejsi špirále. Veď prvý hriech a zároveň trestný čin spáchali Adam s Evou, ktorí boli vyhnaní z raja. Ľudia odvtedy páchajú rôzne prehrešky.

Nesmieme byť naivní, trestná činnosť tu bude stále, pretože je výsledkom existencie zla. Menia sa len jej formy, pričom my ju musíme eliminovať na minimum. Ja len verím, že takéto hrubé formy zločinnosti sa už nebudú opakovať. 

Uzavreli sme obdobie fakturačných podvodov, potom obdobie nekalej privatizácie, nebankových subjektov – a tak to bude aj s týmto problémom. Žiaľ, je pred nami éra počítačovej kriminality, pričom ani netušíme, aké trestné činy prinesie.   

Budete v roku 2020 kandidovať na post generálneho prokurátora?

To je predčasná a neaktuálna otázka, ktorú navyše neovplyvní jednotlivec, ale množstvo okolností mimo neho. Nezamýšľam sa nad tým, keďže ma zamestnávajú početné kauzy, ktoré dozorujem.

Rozhovor s prokurátorom Jánom Šantom vznikol v piatok 4. októbra 2019. 

Kto je Ján Šanta (52):
– vyštudoval Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
– pracoval ako prokurátor v Košiciach aj v Prešove
– od roku 2004 je prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v Pezinku
– obžaloval Jozefa Majského aj Mikuláša Varehu
– dozoruje kauzu zmenky televízie Markíza
– je autorom jednej monografie a spoluautorom troch kníh
– často publikuje aj v odborných časopisoch
– prednáša na témy ekonomickej a drogovej kriminality

Marek Vagovič
Ján Petrovič


Zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/736779/prokurator-santa-ked-som-stretol-kocnera-presiel-som-na-druhu-stranu-ulice/

Foto:
Zdroj: Branislav Wáclav / Aktuality.sk

www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality