Reportáž: Aké je to byť dnes židom na Slovensku?

Slovenský štát aj pre židov.

„Bolo to až tu, na Slovensku, kde som prvýkrát nahlas vyslovila slovo žid,“ spomína, keď spolu pijeme kávu v byte uprostred Bratislavy.

Môže Žid neveriť v Boha? Čo je to vyvolený národ a prečo žijú vlastne na Slovensku, a nie v Izraeli?

„Už dvakrát sme boli na festivale Pohoda,“ hovorí tajomník Ústredného zväzu židovských obcí Martin Kornfeld, keď spolu sedíme za veľkým stolom v bratislavskej kancelárii. „Naším cieľom bolo priblížiť ľuďom, kto sme.“

„A čo ste im povedali? ...dobrý deň, my sme židia a žijeme s vami na tomto území už stovky rokov?“

Kým u nás doznievajú Vianoce, u nich nedávno prebehla Chanuka. So židmi na Slovensku sme sa rozprávali o strachu z migrácie a radikálneho islamu, o vysnenom Izraeli, fungovaní v štáte postavenom na kresťanských sviatkoch, ale najmä o tej jednej ústrednej otázke, ktorá to celé spustila.

Aké je to byť dnes židom na Slovensku?

Top destinácia islamizmu
Na Slovensku dnes žije približne päťtisíc židov v dvanástich židovských obciach, ktoré vo vťahu k štátu spravuje Ústredný zväz židovských náboženských obcí (ÚZŽNO).

„Aktivity židovskej komunity na vašej stránke sú zaheslované, prečo?“

„Čokoľvek robíme, na prvom mieste je bezpečnosť,“ pokračuje Kornfeld, keď pred nás jeho kolegyňa predkladá pocukrený kóšer koláč a zatvára za sebou dvere.

„Ako reagovala vaša komunita na nedávne teroristické útoky vo Viedni?“

„Neboli sme prekvapení,“ hovorí pokojným hlasom. „Vieme roky, že Viedeň je top destináciou radikálneho islamizmu v Európe.“

„Na Slovensku je zatiaľ len malá moslimská komunita,“ pokračuje, „aj keď počas útoku v koncertnej sále parížskeho Bataclanu boli podozrenia, že útočníci získali zbrane a cvičili tu, na Slovensku.“ Stíchne. „A bez toho, aby tu mali nejakú spojku, to nemožno robiť.“

V podkroví sa náhle ozve zvonček. O pár minút vojde do miestnosti mladá žena. Na sebe má jednoduché a elegantné čierne šaty. Keď sa predstaví, ruku podá iba mne, žene, kolegu fotografa iba slušne pozdraví.

Chana Adri, Slovenka, ktorá konvertovala na ortodoxnú formu židovstva.

Medzi Slovenskom a Izraelom
„Nikdy som nebola kresťanka, nie som ani pokrstená,“ usmeje sa Chana, keď si sadá za čierny stôl k nám. Narodila sa na Slovensku, neskôr v Izraeli prijala židovstvo a spolu so svojím manželom, ortodoxným rabínom Davidom Adrim, sa rozhodli vrátiť na Slovensko, aby tu oživili židovskú komunitu.

„Ako sa dnes vnímam ako židovka?“ Chana chvíľu mlčí. „Židovská viera mi dáva hlboký zmysel, aj keď iste, tie pravidlá nie je vždy jednoduché žiť,“ rozpráva. „Ak tomu však človek rozumie, má to pre neho význam. A pre mňa má enormný.“

„Ako každú vieru, aj židovstvo žije každý človek na úplne inej úrovni,“ pokračuje, keď sa jej pýtame na skúsenosť, ktorú má so židmi vo svojej rodnej krajine.

„Inak žije ten, ktorý študujte Tóru a oprie o ňu svoj život. No židom je rovnako i ten, ktorý je sekulárny. Žid bude vždy židom. Či sa to v ňom prebudí, alebo zostane navždy v skrytosti, to už záleží na tom, kde žije.“

A keď žije na Slovensku?

Táto krajina nie je pre ortodoxných
Chana aj David Adriovci sú súčasťou hnutia Chabad Lubavič, jedného z najvýznamnejších ortodoxných židovských hnutí na svete. Hoci obaja Izrael milujú, po svadbe sa vrátili späť na Slovensko.

„Všetci chceme žiť v Izraeli, no ešte nie je čas,“ rozpráva Chana, ktorá sa do Izraela, najmä Jeruzalema zamilovala okamžite. Do jeho histórie, medzinárodnej kuchyne i atmosféry života, v ktorej sa aj vďaka neľahkým bezpečnostným podmienkam žije tu a teraz. Naplno.

„Je to vyvolená zem, židovská zem,“ rozpráva a oči jej žiaria. „Žili tu židovskí králi, potvrdzujú to všetky vykopávky,“ zvážnie. „Niekedy akoby chýbali novinárom historické detaily, akoby nevedeli, kto sú Palestínčania.“ Dvihne pohľad: „Myslia si, že to boli Filištínci.“

„Palestínčania sú utečenci z Jordánska a Egypta spred sto rokov, ktorí ušli do Izraela a označili ho za svoju zem,“ pokračuje, no zrazu sa zháči. „Nechcem však ísť do tejto témy. Aj keď faktom je, že Izrael by mal patriť židom, keď im patril tisíce rokov.“

„Boli ste niekedy na Západnom brehu alebo v Gaze?“ pozriem na mladú ženu pred sebou. „Videli ste, ako to tam na niektorých miestach vyzerá?“

„Nie.“

Chvíľu je v miestnosti ticho. Pokračovať sa nikomu nechce, príliš dobre vieme, že je to ťažká téma. Že ju na mieste nikdy nevyriešime, ten spor v srdci Blízkeho východu napokon trvá desiatky rokov a má tisíce obetí.

„Ešte je priskoro vrátiť sa do Izraela,“ pokračuje Chana, ktorá sa nakoniec rozhodne prerušiť ticho.

„Je mnoho ľudí, ktorí sú stratení, mnoho židov, najmä tu, v Európe i na Slovensku, ktorí zabudli na svoje korene. Ktorí zabudli na to, kto sú.“ Dvihne tvár. „A my s manželom im chceme pomôcť ten dar v sebe objaviť.“

Neprišli sme obracať ľudí
Ako obaja tvrdia, nie sú misionári. Nechcú, aby ľudia konvertovali na judaizmus, ale aby židia na Slovensku v sebe objavili svoju vieru.

„Boh si však nevyberal tých, ktorí boli múdrejší či lepší,“ rozpráva Chana. „Vybral si tých, ktorí boli ochotní prijať jeho zákony a nasledovať ho, byť kňazmi medzi národmi.“

Snahou ich hnutia je dať židovským komunitám možnosť zistiť, kto sú. Oživiť na Slovensku židovstvo.

„Nie je to ľahké,“ pridáva sa aj jej manžel, ortodoxný rabín David Adri. Sám sa narodil v Izraeli a, ako vraví, nenesie na sebe bremeno minulosti tak ako židia v Európe. „Po vojne pripravili židov o všetko: o školy, synagógy. Bola potlačená sloboda náboženského vyznania a židovská identita tak zostala viac na úrovni akejsi ,židovskej tradície‘.“

Žid na Slovensku spred dvadsiatich či tridsiatich rokov sa dnes cíti byť viac Slovákom než židom aj vďaka strachu, ktorým si tu židia prešli. Mladšia generácia sa však so svojím židovstvom dnes identifikuje viac.

„Mnohí z mladých si už prešli židovskou škôlkou a sú viac prepojení so svojou identitou,“ hovorí Chana. „No zaiste to nie je niečo, čo si povieme hneď, ako sa pozdravíme: „Teší ma, ja som inak žid,“ usmeje sa. „Nie, to naozaj nie.“

Netajím, že som žid
„Je fakt, že niektorí moji kamaráti sa to boja povedať nahlas.“

David Feldmar má 22 rokov a študuje v Bratislave medicínu. Podobne ako sa stretávajú mladí kresťania, aj on sa rozhodol viesť skupinu židovskej mládeže a v spoločných rozhovoroch oživovať svoju vieru.

„Osobne netajím, že som žid, sám som sa s antisemitizmom na Slovensku dosiaľ ani nikdy nestretol,“ rozpráva. Aj keď Davidovej rodiny sa dotkol hlboko. Jeho starí rodičia z oboch strán prežili holokaust.

Dedko, ktorý zomrel tento rok v júni, si prešiel dvomi koncentračnými tábormi, v Seredi aj v Terezíne. Keď sa vojna skončila, vrátil sa späť do Bratislavy.

„Ako žid sa nikdy neskrýval,“ spomína David. „Ani po tom všetkom, čo sa stalo, nikdy neuvažoval o emigrácii. Dedo mal Slovensko rád. Ďalej tu chcel žil svoje židovstvo.“ Práve to je pre oboch s bratom veľká inšpirácia.

„Nie, rodičia ma k viere nikdy netlačili,“ rozpráva, ako odmalička žil tradície a sám ich považuje za krásne. Rodinne založené.

„Boh je niečo, k čomu vnútorne vzhliadam, kde hľadám svoju vnútornú silu,“ premýšľa. „Ak by som ho nemal v živote, bol by to iný život,“ hovorí mladý muž.

„To, čo bolo pre mňa v detstve zachránené po dedovi, zostalo teraz u mňa, a keď príde čas, chcel by som to dať ďalej svojim deťom.“ Usmeje sa. „Aj keď je to v malej komunite na Slovensku možno trochu náročné.“

Hoci je synagóg na Slovensku viacero, fungujú dnes najmä ako múzeá či kultúrne strediská. Židia v ich okolí už totiž nežijú. Priestor zostal prázdny.

„Nejde však o to, že by sme potrebovali viac synagóg,“ vysvetľuje David. Skôr tu život nie je pre židov prispôsobený, podobne ako napríklad v New Yorku.“

V Brooklyne majú židovské školy či centrá, kde sa ľudia stretávajú. To pridáva židovskému životu oveľa vyššiu hodnotu. „Nie je ľahké byť židom na Slovensku,“ hovorí mladý medik, „no je to o to krajšie a jedinečnejšie.“

Cítila som sa tu konečne slobodná
„Bolo to až tu, na Slovensku, kde som prvýkrát vyslovila slovo žid,“ vracia sa v spomienkach útla žena predo mnou. Husté, vlnité vlasy má rovnaké ako jej brat.

Marina Žiaková, za slobodna Mesežnikovova, pochádza zo Sovietskeho zväzu, z prostredia, kde bol dlhodobo prítomný silný antisemitizmus a slovo žid značilo nadávku. Keď v roku 1990 prišla na Slovensko, cítila ako židovka slobodu.

„Úprimne, nevedela som, čo ma čaká. Netušila som, čo sa na Slovensku dialo, celá minulosť spojená s vojnou sa v tom čase len začala odhaľovať.“ Keď o rok neskôr vyšla na Slovensku kniha Tragédia slovenských židov, v krajine sa o tom všetkom, čo sa dialo, konečne pomaly začalo rozprávať.

„Moja svokra zažila slovenský štát, nebola schopná o tom hovoriť.“ Spomína na moment, keď s manželom dali synovi židovské meno a svokra sa s nimi, so synom a nevestou, na chvíľu prestala rozprávať. Z hnevu, no najmä z hlbokého strachu o svoje deti.

Iva Mrvová

Zdroj: 
https://www.postoj.sk/68553/vyvoleny-narod-medzi-izraelom-a-slovenskom-ake-je-to-byt-zidom-na-slovensku

Foto: 
Pamätník slávneho židovského učenca Chatama Sófera (1762-1839)
Zdroj: https://www.visitbratislava.com/sk/zidovska-bratislava/