Reportáž z Ľvova Ak tu hovoríte po rusky, nemajú vás za nepriateľa

Christian Heitmann cestuje v týchto dňoch po Ukrajine, v západoukrajinskom Ľvove sa hovorí oveľa viac po rusky než pred vojnou.

Na ukrajinskej strane hranice nás privítajú vojaci. Najprv príde k autobusu mladý vojak, cez rameno mu visí kalašnikov s pažbou z dreva kávovej farby, vo vreckách na opasku visia tri zásobníky. Krátko po ňom príde druhý, starší. Aj on má kalašnikov, ale kratší, s krátkou hlavňou a sklopnou pažbou. Veselo pozdraví šoférov a podá si s nimi ruky, potom prejde cez autobus. Po pasovej kontrole nás pustia ďalej.

Len čo prejdeme cez hranicu, je svet žlto-modrý. V Užhorode na uliciach vejú ukrajinské zástavy, malé vlajočky krášlia kruhové objazdy. Najväčšia z nich veje len na pol žrde. „Дякуємо захисникам України“, ďakujeme obrancom Ukrajiny, hlása slogan z bilbordov.

Prechádzame malými karpatskými dedinkami s pitoresknými drevenými domčekmi, žlto-modré vlajky občas dopĺňajú červeno-čierne zástavy. Popri ceste stoja checkpointy z betónových kvádrov a pieskových vriec, väčšina je však neobsadená. Až pri vchode do mesta je väčší checkpoint s posádkou.

Vo Ľvove
Azda ako prvé si návštevník Ľvova všimne, aké živé je mesto napriek vojne. Centrum je plné ľudí, a to nie hocijakých. Ruštinu počuť na každom kroku, omnoho viac než pred februárom.

Niet divu, mesto je plné Ukrajincov, ktorí ušli pred vojnou. „Tu vo Ľvove väčšina prišla z Charkova,“ rozpráva pani v kníhkupectve. „Keď prídu do kníhkupectva, snažia  sa rozprávať po ukrajinsky, ale medzi sebou potom zväčša prejdú zas do ruštiny.“

Do mesta prišlo dvesto- až tristotisíc utečencov, odhaduje. Pred vojnou vo Ľvove žilo čosi vyše sedemstotisíc ľudí. Vojnu cítia aj v meste, „na deň nezávislosti bol sedem- či osemkrát poplach“, naposledy bol nálet v pondelok.

Spýtam sa, či vojna povedie k tomu, že aj títo ruskojazyční Ukrajinci budú radšej používať ukrajinčinu než ruštinu. Neskrýva, že by sa jej to páčilo, „ale to musí rozhodnúť každý sám za seba,“ hovorí.

Aspoň na verejnosti však počuť viac ukrajinskej hudby.

Na Rýnku, hlavnom námestí Ľvova, stojí spevák s gitarou a spieva pieseň без бою (Bez boja) Vakarčukovej skupiny Okean Eľzy. „Я не здамся без бою,“ skanduje publikum.

Publikum pozná texty, Старі фотографії (Staré fotografie) skupiny Skrjabin, ktorej spevák Kuzmenko pred pár rokmi zomrel pri autonehode, Біля тополі (Blízko topoľa), chýbať, samozrejme, nesmie ani ukrajinská hymna a pieseň Červona ruta.

Tá patrí medzi ukrajinské klasiky. Jej autor Volodymyr Ivasiuk patril medzi zakladateľov ukrajinského popu a tešil sa veľkej popularite, než ho v roku 1979 ako tridsaťročného našli obeseného v lese. Podľa sovietskych úradov spevák spáchal „samovraždu“, väčšina Ukrajincov verí, že ho zavraždili agenti KGB. Nové vyšetrovanie smrti, ktoré spustili ukrajinské úrady v roku 2019, nenašlo páchateľa, ale prišlo k záveru, že samovražda je vylúčená.

V pravde je sila
Červonu rutu hrá aj dychová kapela v pivovare Pravda. Ten sa nachádza priamo na Rýnku a je známy nielen špičkovým pivom, ale aj vynikajúcim dizajnom štítkov s politickými hláškami. Aj kapela je skvelá, inak melancholickej piesni vie dať veselý nádych.

Na dverách pri vchode je nalepená tabuľka. „Ako rosa na slnku,“ cituje verš z ukrajinskej hymny. Na nej sú pravidelne zverejňované straty okupantov – 48 700 „Moskaľov“, 234 lietadiel, 205 helikoptér, 2009 tankov a 4366 obrnených vozidiel, tak tvrdí ukrajinský generálny štáb.

Pravda sa môže pýšiť nespočetným množstvom rôznych pív. Pivo je nielen na ukrajinské pomery vynikajúce a pravidelne vyhráva rôzne ocenenia na pivových festivaloch. Zaujať dokáže nielen chuťovými kvalitami, ale aj pútavým obalom.

Svoje vlastné pivo tak dostali nielen Obama či Trump, ale aj Angela Merkelová (pod nelichotivým názvom Madame Ribbentrop) a Putin (Chujlo). Putin nesie v jednej ruke jadrovú bombu, v druhej Boeing MH-17, na kolenách mu sedí malý Medvedev. V pozadí stojí ukrajinský exprezident Janukovyč, ktorý po tom, čo na Majdane snajperi zastrelili stovku demonštrantov, ušiel do Ruska. Odetý v medveďom kostýme nesie tabuľu s nápisom v ruštine: „Ja legitimnij, ja živoj.“

Medzi špeciality podniku patrí aj pivo Sila, ktoré pomohlo ku geniálnemu sloganu V Pravde je Sila. Na štítku je veža letiska v Donecku, o ktorý Ukrajinci s (pro)ruskými silami pred ôsmimi rokmi zvádzali urputné boje.

Pravda vojne teraz venovala hneď dve nové pivá: The Art of Military Operations (Umenie vojenských operácií) a From Ukraine with NLAW, v reminiscencii starej bondovky From Russia with love.

Pohreby
Aj keď Ukrajinci mnohé berú s humorom a radi si z Rusov uťahujú, skutočné hrôzy vojny cítiť aj vo Ľvove. Na Rýnku je vystavená zničená ruská vojenská technika, tank T-72, samohybná húfnica Msta, zvyšky systému protivzdušnej obrany. Popísané sú bielou kriedou, „Za Buču“, „Za Cherson“, „Za Mariupol“.

V centre mesta stojí kostol vojenskej posádky, pravidelne sa tam konajú pohreby. Niekedy dokonca štyri za deň.

Sochy a obrazy v kostole sú ukryté pod ťažkou látkou, ktorá ich má chrániť pred padajúcou sutinou pri bombardovaní.

Aj iné kostoly sú podobne upravené, okná na prízemí zamurované za pieskovými vrecami, na vedľajšom kostole sú staré sklenené vitráže prekryté kusmi hliníkového plechu, renesančná fasáda kaplnky rodiny Boimovcov je dokonca celá schovaná do železnej klietky posilnenej pieskovými vrecami.

Neptúnovú fontánu na Rýnku tiež nevidieť, zamurovanú pod pieskovými vrecami ju obopína transparent s jej fotografiou a nápisom: „Originálom sa pokocháme po víťazstve.“

V kostole sú na nástenkách pripnuté fotky padlých. Zastrelení na Majdane, takzvaná nebeská stovka, padlí v „Antoteroristickej operácii“ (ATO) na Donbase, ako sa vojna za Porošenkových čias nazývala, než bola premenovaná na „operáciu spojených síl“, a teraz, najväčší počet, padlí posledných mesiacov. Mnohí vojaci na fotografiách už majú šediny, najmladšiemu azda ani nezačala rásť brada. Medzi fotografiami je aj niekoľko žien.

Sofia zatiaľ mala šťastie, z jej príbuzných nikto nepadol. Napriek tomu si robí starosti: „Moja sesternica je na fronte, je zdravotná sestra,“ rozpráva. „Nemusela ísť, pretože má dve malé deti, ale povedala si, že ju tam potrebujú. Jej manžel je tiež v armáde.“

Aj Ihor pozná obete vojny. „Môj sused sa prednedávnom vrátil z frontu. Pred dvoma rokmi podpísal kontrakt, tak ho na začiatku invázie znova povolali. Neďaleko neho vybuchol delostrelecký granát, teraz zle počuje.“

Zakalený pohár
Pán Voloďa je majiteľom malého antikvariátu vo Ľvove, aj keď antikvariát je až príliš nóbl názov pre miestnosť, ktorú má od podlahy po strop zavalenú starými sovietskymi knihami a ruskou brakovou literatúrou. Okrem trhákov o dobrodružstvách Specnasu a romantických ekvivalentoch pre ženské publikum sa tam kopia pamäti Žukova a Suvorova a múdrosti ruského expremiéra Jegora Gajdara. V pozadí beží ruský seriál.

Voloďa je jedným z mála ruskojazyčných Ľvovčanov. Ruština sa do mesta dostala až veľmi neskoro, prvýkrát počas okupácie ruskou cárskou armádou cez prvú svetovú vojnu, druhý raz potom po invázii východného Poľska Sovietskym zväzom. Vo Ľvove vtedy ešte väčšinu populácie tvorili Poliaci a Židia, ktorí tvorili polovicu a vyše štvrtiny populácie.

To sa zmenilo po druhej svetovej vojne, väčšina Židov bola zavraždená počas nemeckej okupácie, Poliakov z mesta vyhnali sovietske úrady a deportovali ich do nového. Ich miesto zabrali Ukrajinci z okolitých dedín, ale aj nemalé množstvo ruských prisťahovalcov.

Podľa sovietskeho sčítania v roku 1959 Rusi v meste tvorili 27 percent obyvateľstva. Odvtedy ich podiel na obyvateľstve zas klesal, na menej než 9 percent v roku 2001. V tom čase sa odhadovalo, že každý piaty Ľvovčan je ruskojazyčný. Odvtedy počet ruskojazyčných ďalej poklesol, no trochu stúpol po príchode utečencov z Krymu a Donbasu v roku 2014.

Hoci má Voloďa tradične ruské priezvisko, sám sa považuje za Ukrajinca. Po pozdrave však po ukrajinsky povie maximálne dve-tri slová, potom prejde do ruštiny.

Nadáva na Zelenského predchodcu, exprezidenta Porošenka. Viackrát padne slovo сука. „On rozhodol, že na Ukrajine sú len dva národy, Ukrajinci a Tatári. Pritom je tu oveľa viac národov, Moldavčania, Gruzínci, Arméni, Židia, my všetci používame ruštinu. Urobil tým Putinovi veľkú službu,“ tvrdí Voloďa. „Nie je to takto správne, nie je to európske.“

Ruština je sovietska lingua franca, vysvetľuje. „V Európe sa hovorí po anglicky a Ázia má ruštinu,“ hovorí. „To, že hovoríte po rusky, neznamená, že ste nepriateľ. Po rusky hovorím aj ja, aj ľudia v Odese, aj vojaci na fronte.“

„Nebojujú Rusi z Moskvy a Petrohradu, tam sú rozumní ľudia,“ myslí si. „Bojujú tí Sibírčania, Ázijčania. Posielajú tých z dedín, povedia im, choďte zabíjať, a oni idú.“

Či si vypijem, spýta sa. Použije akúsi kolokviálnu ruskú frázu, takže mu najskôr neporozumiem. Ukazovákom si poklopká po hrdle. Najskôr odmietnem, ale pôsobí sklamane. Prikývnem teda. Vytiahne plastovú fľašu naplnenú čírou tekutinou a dva štamperlíky.

Zakalené sklo nevyzerá príliš vábne, ale je neskoro. Môžem len dúfať, že vysokopercentná tekutina so životodarnými schopnosťami terpentínu zabije všetko, čo by v pohári ešte mohlo byť živé. Kopnem do seba štamperlík.

„Potrebujeme viac zbraní. Dodávajú nám, ale len toľko, aby sme neprehrali, nie dosť, aby sme to ukončili. My sa tu tlčieme a vojna ide ďalej. Dajte nám zbrane a my tú vojnu skončíme,“ zovrie päsť.

Čo urobím po víťazstve?
Idem na vlak do Kyjeva. V električke visí plagát s nápisom едині, ponúka „28 dní pomoci v prechode na ukrajinský jazyk“. Účastníkom sľubuje cvičenie komunikácie v ukrajinčine, moderáciu filológmi aj rady pri učení nových slov. Záujemcov musí byť dosť, len vo Ľvove sa stretnutia konajú na 11 miestach.

Mám ešte takmer hodinu času, sadnem si preto do neďalekej kaviarne. V rádiu hrá pieseň Козаки (kozáci) skupiny Тінь Сонця (Tieň slnka).

Na nástenke nad pultom sú nalepené obrázky slnečníc. Nápis sa pýta: „Čo urobím po víťazstve?“ Pod ním je pripnutá asi stovka malých lístočkov. K stanici to je len pár metrov, tadiaľto musia prechádzať azda všetci, ktorí za posledných sedem mesiacov ušli z okupovaných území alebo z blízkosti frontu.

„Objímem rodinu v Skadovsku,“ stojí na jednom z papierikov. Skadovsk je malé prístavné mestečko na polceste medzi Chersonom a Krymom, autorka pod nápis dokreslila vlnky, slnko a kŕdeľ čajok.

„Cherson – ce Ukrajina“ je na druhom. „Poviem ďakujem vojakom zo ZSU“, „Ahojte z Kremenčuku, všetkých objímem“, „Pôjdem do Mariupola“ a „Vrátim sa s chlapcom na Ukrajinu“. „Vrátim sa domov“ je asi najčastejší plán autorov. Domov do Chersonu, Luhanska, Černihiva, Nikopoľa, Primorska. Veľa srdiečok, slnečnice, sláva Ukrajine a Putin (je) chujlo.

Vedľa mňa si sadnú dve dievčence, čítajú lístočky. Chichotajúc sa jedna z nich nahlas prečíta: „Porodím môjmu milému deti v Charkove.“

Potom vezme aj ona pero a začne čosi písať.

Vo vlaku
Asi najlepšie vidieť znaky vojny na vlakovej stanici. Cestou na stanicu prejdem okolo budovy tajnej služby, okolo nej sú poukladané oceľové protitankové zábrany a pieskové vrecia. V okolí stanice hliadkujú vojaci s kalašnikovmi, pred vchodom je veľký olivovozelený stan pre prichádzajúcich utečencov. Ráno tu dobrovoľníčka s megafónom oznamovala bezplatný autobus pre utečencov.

Už pri kúpe lístka musím predložiť pas, na nástupišti potom pasy opäť kontrolujú. Cestujem nočným spojom, okná sú prelepené čiernou páskou, v kupé nás revízorka nabáda, aby sme zatiahli aj rolety. „Aby neprenikalo svetlo von,“ vysvetľuje. Rusi s obľubou bombardujú vlaky, našťastie sa im príliš nedarí zasiahnuť pohyblivé ciele. Vlak vyráža smerom do Kyjeva.

Christian Heitmann

zdroj:
https://www.postoj.sk/113903/ak-tu-hovorite-po-rusky-nemaju-vas-za-nepriatela

Foto: Ľvov
Postoj/Christian Heitmann