Rodák zo Svidníka naspieval aj piesne Warholovej mamy

Igor Kucer sa vybral do Kyjeva s husľami, vrátil sa ako operný sólista

Tenoristu Igora Kucera spája s Košicami vrúcne puto. Čerstvý päťdesiatnik tu zažil krásne stredoškolské časy na konzervatóriu a v Štátne divadlo Košice bolo jeho prvou slovenskou profesionálnou zastávkou po návrate z Kyjeva. Do ukrajinského hlavného mesta odchádzal na stáž ako študent hry na husle. Napokon však bolo všetko inak.

Kde ťa zastihla koronavírusová pandémia a ako a kde prežívaš nútené „umelecké“ prázdniny a karanténu?

- Zastihla ma paradoxne v Košiciach po čerstvom príchode z Prahy, kde som riešil nejaké rozpracované umelecké projekty. Momentálne sa však nachádzam vo svojom rodisku (Svidníku), kde sa snažím zmysluplne tráviť čas spojený s karanténou.

V stredu si vstúpil do klubu päťdesiatnikov. Plánoval si nejaké väčšie oslavy?

- Priznám sa, že ani nie. Nie som ten typ, ktorý by pripisoval narodeninám alebo nejakým životným jubileám väčší význam.

Všetko smerovalo k tomu, že budeš huslistom, ale napokon na akadémii Čajkovského v Kyjeve sa tvoja kariéra zvrtla k opernému spevu. Čo bolo tým impulzom, že sa tvojím hudobným nástrojom stal hlas?

- Ono to celé prebehlo dosť bizarne až neuveriteľne. Počas štúdia na VŠMU v Bratislave, kde som študoval husle, som sa dostal k možnosti absolvovať stáž v Kyjeve na Hudobnej akadémii P. I. Čajkovského. Počas riešenia problémov s ubytovaním som sa zoznámil prostredníctvom agentúry Tovarystvo Ukrajina s pánom Vatamaňukom, ktorý bol ochotný aj s manželkou mi v začiatkoch pomôcť. Ako sa neskôr ukázalo, bol to národný umelec Ukrajiny a sólista jedného z najznámejších a najstarších ukrajinských profesionálnych zborov, Národného zboru H. Verjovky. Keďže pôsobil aj ako pedagóg, tak mi to nedalo a oslovil som ho, zo žartu, či by mi nedal niekoľko hodín spevu. Impulzom mohol byť aj fakt, že v detských rokoch som veľa spieval folklór či piesne iných žánrov a spev mi nebol nikdy cudzí, ale priznám sa, že ambície byť operným spevákom vo mne nejako nedriemali. A tak slovo dalo slovo a proces prerodu z huslistu na operného speváka sa mohol začať... Zrejme to bolo toto osudové stretnutie s mojím prvým pedagógom Vasiľom Vatamaňukom, ktorý ma nakoniec priviedol k myšlienke, aby som sa popri husliach venoval aj opernému spevu a pripravil ma na prijímacie skúšky na Hudobnú akadémiu P. I. Čajkovskeho, ktoré som úspešne absolvoval.

A čo husle? Ustúpili už spevu úplne, alebo ešte nie?

- Zo začiatku sa mi darilo takpovediac sedieť na dvoch stoličkách, ale asi takým zásadným zlomom, kedy som sa musel rozhodnúť, ktorou cestou pôjdem, bol moment, keď som dostal ponuku stať sa sólistom Opery P. I. Čajkovského v Kyjeve. A bolo rozhodnuté.

Po návrate z Ukrajiny si svoje prvé slovenské angažmán získal v opere Štátneho divadla Košice. Ako si spomínaš na toto obdobie? Pamätáš si ešte prvú rolu, ktorú si v košickom divadle spieval?

- Pravdaže si spomínam a veľmi dobre. Bol to gróf Almaviva z opery Barbier zo Sevilly od Gioacchina Rossiniho. Súbežne som v tom čase hosťoval aj v Národnom divadle v Brne, kde som spieval postavu Pierra Bezuchova v opere Vojna a mier S. Prokofieva. V košickom divadle sa mi podarilo ešte stvárniť dve postavy v operách Mozarta - Tamina v Čarovnej flaute a Dona Ottavia v Donovi Giovannim. Veľmi zaujímavá a pre mňa obohacujúca bola tiež spolupráca s košickou filharmóniou a výnimočným zážitkom najmä koncert so 100-členným budapeštianskym Cigánskym orchestrom v Steel Aréne.

V Košiciach si predtým študoval na konzervatóriu, takže k tomuto mestu máš asi osobitný vzťah...

- Ku Košiciam mám krásny, vrúcny, ba nadštandardný vzťah. Zrejme to bude súvisieť s jednou úžasnou životnou periódou, ktorú som tu mal možnosť zažiť počas štúdia na konzervatóriu. Hoci sa mi vďaka hudbe podarilo precestovať takmer celý svet, na mojom vzťahu ku Košiciam sa za tie roky takmer nič nezmenilo.

Kariéra speváka ťa zaviedla do mnohých krajín, na mnohé pódiá a divadelné scény. Sú nejaké, ktoré ti špeciálne utkveli v pamäti?

- Určite asi najviac v pamäti zostanú tie divadelné dosky, na ktorých spravíš svoje prvé profesionálne krôčiky. Všetky tie scény, či už boli veľké alebo menšie, na ktorých som mal tú česť stáť, tvoria jednu nádhernú mozaiku plnú nezabudnuteľných zážitkov. Či už ide o turné po Japonsku s Pražskou komornou operou, turné v Mexiku s Failoni orchestra (orchester Štátnej opery z Budapešti), koncerty s Kyjevskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom rádia a televízie v Moskve a mnohé iné.

V posledných rokoch sa venuješ vlastným projektom, v ktorých spájaš svet opery a klasickej hudby s džezom a inými žánrami. Je to cesta k popularizácii opery medzi širším publikom vrátane mladých ľudí? Dokáže mládež takto podanú operu prijať a môže ju to priviesť aj do operných divadiel?

- Myslím si, že prepojenie týchto žánrov je nesmierne prínosné a obohacujúce nielen pre poslucháčov, ale aj pre interpretov samotných. Ide o fúziu hudobných žánrov, ktorej úlohou je priniesť hlavne mladému publiku nefalšovanú radosť z hudby, akurát v trochu modernejšom šate. Spätná väzba z týchto koncertov vie byť niekedy doslova strhujúca a pre nás veľmi inšpirujúca a zároveň zaväzujúca.

Pochádzaš zo Svidníka a tvoje rusínske korene sa naplno ukázali v úspešnom projekte Andy Warhol: Piesne mojej mamy, v ktorom spolu s Emotions Group prezentujete rusínske ľudové piesne, ktoré mama spievala kráľovi pop-artu v Amerike. Originálne nahrávky, ktoré urobil Andy Warhol, majú za sebou zaujímavý príbeh. Nechýbalo asi veľa a nikdy by neuzreli svetlo sveta. Čo ti preblesklo hlavou, keď si ich prvýkrát počul?

- V prvom rade obrovské prekvapenie z toho, že niečo také vôbec existuje. To, že sa zachovali pôvodné rusínske ľudové piesne naspievané matkou Andyho Warhola Juliou Warholovou Zavackou sme sa spolu s bratom Voloďom dozvedeli až od kurátora a zakladateľa Múzea moderného umenia Andyho Warhola Michala Bycka, ktorý nás oslovil s ideou spracovania týchto piesní, ktoré poukazujú na korene jedného z najvýznamnejších umelcov druhej polovice storočia, kráľa pop artu Andy Warhola. Táto LP platňa vznikla práve vďaka jeho iniciatíve, keď začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia vzal svoju matku Júliu do nahrávacieho štúdia na Time Square v New Yorku. Následne túto platňu posielali „do kraju”, ako zvykli hovoriť svojej domovine, ako vianočný darček. My sme daný materiál hudobne spracovali a vytvorili multimediálny koncertný projekt v štýle world music pod názvom Andy Warhol- piesne mojej matky Júlie.

Pre výkonného umelca sú karanténa a zavreté divadlá na jednej strane veľkou nepríjemnosťou, ale na strane druhej je to možno priestor na prípravu nových projektov, na ktoré nie je pri nabitom diári čas. Je to tak aj u teba? Môžeš prezradiť, na aké nové zaujímavé projekty sa môžeme tešiť? Našli sa nejaké ďalšie zabudnuté nahrávky?

- Ďalšie nahrávky sa už bohužiaľ nezachovali, ale aj tak tu máme niečo jedinečné, čo poukazuje na fakt, v akej kultúre Andy Warhol vyrastal a že celý život komunikoval s matkou po rusínsky. Toto nám potvrdil počas amerického turné aj samotný James Warhola (synovec Andyho Warhola), ktorý si ešte od babičky pamätal slova ako pirohy a jej povzdych „O, mij bože“, keď ako deti veľa vystrájali. Čo sa týka nových projektov nastal čas, keď sa okrem individuálnej prípravy nedá robiť vlastne nič. Momentálne sme mali byť v nahrávacom štúdiu a pracovať na novom autorskom albume. Keďže ide o tímovú prácu a štúdiá mame zavreté, tak trpezlivo čakáme, čo nám budúcnosť prinesie. O živom koncertovaní ani nehovoriac.

Človek sa pri životných jubileách zvykne obzerať za prežitým a dosiahnutým. Aké bolo obzretie Igora Kucera? Menil by si niečo? Alebo je niečo, čo si ešte nestihol a určite by si stihnúť chcel, možno nielen v kariére speváka?

- Nemám potrebu sa k minulosti nejakým spôsobom obracať, možno sa z nej skôr poučiť. Taktiež zaoberať sa otázkou, čo by som v živote niečo zmenil, stráca zmysel, keďže sa to nedá. Skôr je dôležitá otázka, ako naložiť s prítomnosťou a časom, ktorý nám bol daný a ako ho čo najzmysluplnejšie využiť.

Vráťme sa do dnešnej neutešenej reality. Aký máš recept na zvládnutie karantény a čo by si odkázal nielen svojim priaznivcom?

- Možno aj za daného stavu je možné si uvedomiť, že všetko zlé je na niečo dobré. Verím, že nastal čas, keď si väčšina z nás opätovne prehodnotí svoje životné priority a začne si oveľa viac vážiť tie takzvané samozrejmé a jednoduché veci. Zrejme nastala tá životná perióda, počas ktorej by sme mali opäť v sebe nájsť ten vnútorný pokoj, možno aj samých seba, a vyzbrojili sa dávkou pokory a trpezlivosti do ďalších dní.

Igor Kucer
Rodák zo Svidníka študoval husle na konzervatóriu v Košiciach a Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
V Kyjeve úspešne absolvoval Akadémiu múzických umení P. I. Čajkovského v odbore operný a komorný spev pod vedením prof. Vladimíra Tymochina a prof. Mishu Didyka. Taktiež absolvoval doktorandské štúdium pod vedením prof. Zoji Lichtman.
Už počas štúdia pôsobil ako sólista Divadla P. I. Čajkovského. V tom čase pod vedením popredných dirigentov Leva Gorbatenka a Alli Kuľbaby stvárnil úlohy Lenského v opere Eugen Onegin, grófa Almavivu v opere Barbier zo Sevilly, Alfreda v operete Netopier a mnohé iné.
Po návrate na Slovensko pôsobil V Štátnom divadle Košice. Ako sólista sa predstavil v Národnom divadle v Brne či v Štátnej opere v Prahe.
Koncertoval so Štátnou filharmóniou Košice, s Kyjevskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom rozhlasu a televízie v Moskve, Plzenskou filharmóniou, komorným orchestrom Virtuosi di Praga, Musica Minorem, orchestrom Štátnej opery v Budapešti (Failoni orchestra) či so 100-členným cigánskym orchestrom z Budapešti. Predstavil sa aj v Mexiku, Japonsku, Taliansku, Ukrajine, Rusku, Poľsku, Maďarsku, Anglicku, Španielsku a Nemecku.
V súčasnosti sa venuje aj projektom spájajúcim rôzne žánre.

Svjatoslav Dohovič

Zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22383588/igor-kucer-sa-vybral-do-kyjeva-s-huslami-vratil-sa-ako-operny-solista.html

Foto:
Igor Kucer. (Zdroj: FB Igor Kucer)