ROZHOVOR. Historik: Pred 76 rokmi boli oslobodené Košice

Heroizovanie politikov je takmer vždy škodlivé a nebezpečné
Hodnotí aj súčasný stav v spoločnosti.

Pred 76 rokmi boli oslobodené Košice. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali s historikom HENRICHOM HREHOROM, ktorý pôsobí na Katedre histórie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Pripomenul nielen najdôležitejšie aspekty ukončenia 2. svetovej vojny, ale pýtali sme sa ho aj na prítomnosť extrémistických prejavov v súčasnej slovenskej spoločnosti a aké paralely v tom môžeme vidieť v porovnaní s historickými udalosťami.

Ako historik sa zaoberáte množstvom významných historických udalostí. Čo však pre vás osobne znamená oslobodenie Košíc? Má pre vás táto udalosť nejaký špeciálny význam?

- Pre mňa ako pre Košičana je dôležité napríklad to, že sa Košice, ktoré boli pred oslobodením súčasťou Maďarska, začlenili späť do Československa. Po oslobodení sa mesto Košice stalo miestom, kde bol vyhlásený Košický vládny program. Je to zároveň prvý vládny program, na ktorom sa podieľali aj komunisti. Komunistická strana tu síce existovala už pred druhou svetovou vojnou, ale komunisti neboli nikdy súčasťou vládnej moci. Ich pozícia sa radikálnym spôsobom zmenila až po skončení vojny. Stali sa jedným z hlavných politických aktérov a ich vplyv na celkové znenie Košického vládneho programu bol veľmi významný. Aj jedno z košických sídlisk je pomenované podľa tejto udalosti - Sídlisko KVP.

Ako by to vyzeralo, keby sa oslobodenie neudialo?

- Oslobodenie Košíc je potrebné vnímať ako čiastkový výsledok v širšom spektre udalostí druhej svetovej vojny. Ak by nedošlo k vojenskej porážke nacistického Nemecka, mohli by sme si položiť napríklad otázku, koho ďalšieho by postihol osud židovského etnika? Kto by zaujal ich miesto vo vagónoch smerujúcich do tovární na smrť?

Ako v tom čase, v januári 1945, Košice vyzerali? Aká bola atmosféra?

- Atmosféra bezprostredne pred oslobodením bola ovplyvnená terorom príslušníkov Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes párt - fanatická antisemitská a fašistická politická strana, ktorú založil v roku 1935 Ferenc Szálasi, pozn. red.). Aj v Košiciach pôsobilo niekoľko jej prívržencov, ktorí sa podieľali na terorizovaní obyvateľstva. Bolo popravených niekoľko stoviek obyvateľov, najčastejšie pre rasový pôvod, politické zmýšľanie alebo vyjadrenia odporu s politikou nylasiovcov. V roku 1959 bolo niekoľko príslušníkov Strany šípových krížov za zločiny spáchané v Košiciach v rokoch 1944 až 1945 odsúdených, niektorí aj na trest smrti.

Čo vieme o období krátko pred oslobodením? Čo sa vtedy v Košiciach dialo?

- Košice boli mestom za frontovou líniou. Ľudia viedli veľmi ponurý život, riešili každodenné problémy. Musíme brať do úvahy, že vtedy bola podobná zima ako teraz. Bolo potrebné riešiť najmä problémy so zásobovaním, nedostatkom potravín, zháňať drevo na kúrenie, mladí muži museli nastúpiť do armády. S prichádzajúcou Červenou armádou však svitala nádej na koniec vojny. Na druhej strane boli aj obavy, ako bude oslobodenie mesta vyzerať. Výhodou Košíc je to, že po ústupe z Dargovského priesmyku sa nemecká armáda spolu s maďarskou stiahli aj zo samotných Košíc. Mesto tak aktívne už nebránili a neodohrali sa tu žiadne veľké boje.

Prečo sa najväčšie oslobodzovacie boje odohrali práve na Dargovskom priesmyku?

- Ustupujúca nemecká armáda vytvorila niekoľko obranných línií. Vyberali si hlavne taký terén, ktorý im vyhovoval. Jedným z takýchto bodov bol i Dargovský priesmyk. Bolo to výhodné a strategické miesto, horský terén hral v ich prospech. Červená armáda tak musela vyvinúť obrovské úsilie, aby túto nepriateľskú líniu prekročila. Padlo tam veľké množstvo vojakov. Predpokladá sa, že na strane Červenej armády to bolo 21-tisíc vojakov, na strane nemeckej a maďarskej armády približne päť až 7-tisíc.

Čo by sme si mali zobrať z tejto udalosti do súčasnosti?

- Je to ako s každou vojnou. Na začiatku sú plány a vízie rýchleho vojenského úspechu, naivné očakávanie, že vojnové dianie bude prebiehať obďaleč, že útrapy vojny sa bežného človeka nedotknú. Zo dňa na deň si však vojna vyberá viac a viac obetí. A to nielen na strane vojakov, ale aj medzi civilistami. Materiálne následky vojny sú odstránené oveľa skôr ako sú prekonané duševné a telesné poškodenia. Nielen vojaci, ale takmer všetci, ktorí vojnu zažili, ju považujú za traumatické obdobie.

Najmä v súčasnosti platí, že pokiaľ je vojna len pojem v slovníku, nevieme si reálne predstaviť utrpenia a ukrutnosť, ktoré prináša. V čase vojny sa vždy všetko zúži na jediný cieľ - záchrana vlastného života a ľudskej dôstojnosti. Neraz sú ľudia počas vojny dohnaní do takých krajností, že sa sami čudujú, kam sú až schopní zájsť, aby dokázali prežiť. Počas druhej svetovej vojny prebehla akcia, ktorá nemala obdoby. Dochádzalo k hromadnému vyhladzovaniu vybraných etník, najmä židovského, politických odporcov ako i telesne či mentálne postihnutých osôb.

Prejdime trochu z minulosti do súčasnosti, v ktorej na určitých miestach môžeme vidieť stále paralely s minulosťou. Čo hovoríte na prítomnosť extrémizmu v slovenskej spoločnosti?

- Moja generácia ešte mala možnosť počúvať zážitky z úst starých rodičov, ktorí boli na fronte alebo zažili vojnu. Moji rodičia sa už narodili v mierovom období. Útrapy vojny si nepamätali, poznali ich už tak ako ja, iba z rozprávania. Čím sú však generačné rozdiely väčšie, narastá počet ľudí, ktorí strácajú autenticitu vojny v podaní preživších účastníkov, spochybňujú samotný holokaust. Podsúvajú nám predstavu o vymyslenom príbehu. Ale každý, kto bol v Osvienčime a videl tie pece, symbol zvrátenosti fanatického zmýšľania o rasovej nadradenosti či vyvolenosti, nemôže ostať vo svojom vnútri chladný. Preto je potrebné si tieto udalosti pripomínať. Vojna nie je fiktívna hra. Ak raz vypukne, nikdy neprinesie nič dobré.

Ako by sme sa mohli vyhnúť tomu, aby mladí ľudia inklinovali k extrémistickým myšlienkam?

- Jedným riešením je osveta a pripomínanie si udalostí 2. svetovej vojny. Užitočné sú aj exkurzie do koncentračných táborov, návštevy pietnych miest či rozhovory s pamätníkmi. Dobrým príkladom sú i prenosy z osláv výročia Slovenského národného povstania, ktoré organizuje Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Kladne hodnotím aj dokument s názvom Moje povstanie. Z vlastnej skúsenosti viem, že medzi mladými ľuďmi, vysokoškolákmi, bola pozitívne hodnotená skladba Martina Haricha, ktorý naspieval báseň padlého povstaleckého básnika Marcela Herza.

Môžeme učiť ľudí, že rôzne národnosti a etniká dokážu a vedia nažívať vedľa seba. Nesmieme podľahnúť predstave, že iba etnicky a náboženský homogénna spoločnosť predstavuje správne riešenie. Musíme dávať do popredia pluralitu. Po 2. svetovej vojne sa objavil aj výraz kolektívna vina. Napríklad príslušník maďarskej národnosti bol automaticky v Československu považovaný za kolaboranta či zradcu. Maďari a Nemci prišli v Československu o občianske práva.

Táto koncepcia sa čoskoro ukázala ako nie šťastné riešenie a postupne dochádzalo k zmene prístupu k menšinám. Aj dnes musíme teda ukazovať spoluprácu národov. Jednotná Európska únia môže fungovať. Môže žiť pokope Slovák, Maďar, Poliak, Nemec, Francúz, dokonca na jednej ulici. Extrémisti stále opakujú, že takéto spolunažívanie je nemožné. Dobrým príkladom sú Košice, ktoré sú brané ako multikultúrne mesto, kde dokáže existovať viacero národností pokope.

Pomôže podľa vás napríklad jedna hodina dejepisu navyše na základných školách?

- Výučba by mala byť nastavená tak, aby ukazovala príklady dobrej praxe spolunažívania. Keď pridáme jednu hodinu dejepisu navyše, ale nepovieme žiakom, že bola napríklad epizóda v dejinách, kedy boli ľudia označovaní žltými hviezdami, je jedna hodina dejepisu navyše zbytočná.

Prečo sa podľa vás deje to, že mladí ľudia inklinujú k extrémistickým myšlienkam, napríklad aj v podobe voľby Mariana Kotlebu?

- Voličská základňa extrémistických skupín nie je homogénna, ale rôznorodá. Ľudia najčastejšie reagujú, ak sa neriešia konkrétne problémy v ich bezprostrednej blízkosti, teda na ich sídlisku, obci či problémy v ich regióne. Tu je to najmä o záležitosti so segregovanými osadami za obcami, kde je možné badať nárast konfliktov a drobnej kriminality.

Frustrácia obyvateľov je v týchto prípadoch pochopiteľná. Iný prípad je skupina ľudí, ktorá nejakým spôsobom dospeje k presvedčeniu, že niektorí ľudia sú nadradení iným, alebo že niektoré etnikum je zodpovedné za ich zlú životnú situáciu. Často ide o ľudí, ktorí možno ani nemajú vlastnú osobnú skúsenosť s „nepriateľským“ etnikom. Aj v tomto prípade platí, že liekom je prelomenie strachu a obáv z nespoznaného.

Ako to myslíte?

- Na vysokej škole máme aj zahraničných študentov, ktorí cez Erasmus prichádzajú z celého sveta. Naši študenti tiež chodia do zahraničia. Vidím, že väzby s inými ľuďmi sú úplne normálne, keď ich stretnete osobne. Ľudia na celom svete riešia prevažne tie isté osobné problémy, z pohľadu „veľkej politiky“ banálne veci, ale pre bežného jedinca kľúčové. Európa je teraz bez hraníc a ľudia, ktorí cestujú, rýchlo zistia, že napríklad Maďari žijúci pár metrov od Košíc nie sú iní ako Slováci. Z ich strany je to rovnaké, keď idú na Slovensko. Nie sme etnikum, ktoré by bolo voči nim nevraživé.

Pracujete s mladými ľuďmi, študentmi. Ako vnímajú túto epizódu slovenských dejín, vojnu, oslobodzovanie Košíc, prvý Slovenský štát...?

- Vysokoškolskí študenti pravdepodobne kopírujú celkový súčasný stav v spoločnosti. Aj medzi našimi študentmi sú jednotlivci, ktorí vnímajú demokratické procesy pri spravovaní spoločnosti ako limitujúce a skôr by uprednostnili viac radikálne riešenie. Z tohto pohľadu môže byť štúdium histórie vhodným prostriedkom ako ukázať, že budovanie spoločnosti na humanistických a demokratických princípoch je pre spoločnosť z dlhodobého hľadiska prospešnejšie a trvácnejšie ako krátkozraké radikálne riešenia.

Každý z nás asi stretne niekedy niekoho, kto obhajuje napríklad prvý Slovenský štát alebo jeho prezidenta Jozefa Tisa. Ako by sme sa mali o tom s týmito ľuďmi rozprávať, aké argumenty používať?

- V prvom rade nesmieme rezignovať na komunikáciu ani s ľuďmi s výrazne vyhranenými názormi. Musíme vychádzať z ich vlastných tvrdení a hypotéz. Najčastejšie sa človek prikloní k radikalizmu ak sa cíti bezradný vo svojej vlastnej životnej situácii. Musíme sa teda snažiť pochopiť, v čom tkvie hlavná príčina, že jednotlivec hľadá radikálne riešenie. Často sú to práve politici, ktorí svojou nečinnosťou neriešia akútne problémy, a tým dávajú priestor politikom, ktorí dokážu zlyhanie jednotlivcov povýšiť na celkovú systémovú chybu. Ak v období 2. svetovej vojny nacisti dokázali presadiť predstavu o škodlivosti židovského etnika pre spoločnosť, tak aj dnes môžeme vnímať podobné snahy určitých skupín. História nám ukázala príklad, že holokaust nevyriešil žiadne ľudské problémy.

Pomohlo by napríklad podľa vás eliminovať extrémistické myšlienky zo slovenskej spoločnosti, keby vzali Mariana Kotlebu do väzenia v prípade nacistického symbolu na odovzdaných šekoch?

- Rozhodnúť o vine či nevine je záležitosť súdov. Druhá vec je snaha odsúdených svoju vinu popierať a najmä pri politicky exponovaných osobách sa štylizovať do podoby obete, martýra. Heroizovanie politikov je takmer vždy škodlivé a nebezpečné. Spravodlivosť nemôže ostať v kúte ani pod hrozbou následnej heroizácie odsúdeného. Každé extrémistické hnutie má však svoju vlastnú množinu symbolov, či už sú to znaky, výrazové prostriedky, gestá, pozdravy alebo osoby. Táto množina nie je konečná, neustále môžu pribúdať nové prvky, nové osoby. Z pohľadu osôb nie je podmienkou heroizácie odsúdenie, stačí i dobrý volebný výsledok či expresívne správanie. Preto je potrebné každého jednotlivca posudzovať cez jeho činy. Ak niekto pravidelne hrá na hrane zákona, šíri antihumánne myšlienky a podnecuje k potláčaniu základných ľudských práv na základe rasy a vierovyznania, takéto správanie musí byť potrestané.

LENKA HANIKOVÁ

Zdroj:
https://kosice.korzar.sme.sk/c/22578734/historik-heroizovanie-politikov-je-takmer-vzdy-skodlive-a-nebezpecne.html

Foto:
Historik Henrich Hrehor 
(Zdroj: Archív)