Rozhovor. Historik Švorc: Zakarpatská Ukrajina, ktorú chcel Matovič vymeniť za Sputnik V, sa stala súčasťou ZSSR nedobrovoľne

Nedávny pokus Igora Matoviča o vtip, ešte ako premiéra, rozvíril na Ukrajine pochopiteľné emócie a vyvolal aj reakciu našej diplomacie. Historik z Prešovskej univerzity profesor Peter Švorc objasňuje pohnuté osudy tohto územia počas 20. storočia.

V rozhovore sa dočítate:
o častých zmenách štátov, ktoré toto územie spravovali,
že môžeme hovoriť po 2. svetovej vojne o sovietskej anexii Zakarpatska, ktoré neskôr Moskva zahrnula do svojich expanzných plánov pre prípad útoku do strednej Európy,
ako sa toto územie pod názvom Podkarpatský Rus stalo súčasťou Československa a čo mu medzivojnová éra prosperity priniesla,
čo znamená označenie „rus´ki ľudy“.

Čo vám napadlo ako prvé, keď ste nedávno počuli výrok Igora Matoviča, ešte ako premiéra, že vakcínu Sputnik V vymenil za Zakarpatskú Ukrajinu?

Od začiatku som to vnímal ako pokus o vtip, lebo, ako sledujem pána Matoviča, je dosť vtipným človekom. Neskôr som zaregistroval reakcie nášho rezortu diplomacie, ktorý to vyhodnotil ako nevhodnú poznámku, a mal pravdu, lebo je to téma, ktorá sa bytostne dotýka ešte nie celkom vzdialenej, no citlivej minulosti. O to viac, že Zakarpatsko sa stalo súčasťou sovietskej Ukrajiny, a teda ZSSR, nie dobrovoľným spôsobom.

To znamená čo?

Môžeme to, podobne ako nedávne udalosti v prípade Krymu, nazvať anexiou.

Z pohľadu Kyjeva ide o Zakarpatskú Ukrajinu, z pohľadu 1. ČSR išlo o Podkarpatskú Rus. Ide o totožné územie a obe označenia sú správne?

Áno, ale treba to vidieť v historickom a geografickom kontexte. Územie dnešného Zakarpatska bolo do roku 1919 súčasťou Uhorska a dobovo neoficiálne označované ako Uhorská Rus. V žiadnom prípade, či už do roku 1918 alebo aj neskôr do roku 1945, toto územie nesusedilo so Sovietskym zväzom. Susedilo s Poľskom. Až v období 1944-45 bolo pričleňované k ZSSR. Bolo to súčasťou sovietskej mocenskej expanzie spojenej s obrovskými územnými presunmi po 2. svetovej vojne. Poľsko vtedy stratilo veľkú časť svojho východného územia.

Na druhej strane, na západe dostalo bývalé nemecké územie akoby kompenzáciu jeho východných územných strát. Bol to nielen taktický, ale aj strategický krok zo strany Moskvy, lebo Poliakov tak postavili proti Nemcom.

V roku 1918, keď sa rozpadla monarchia a vznikol nový štát Československo, sa v priebehu nasledujúceho roka 1919 stáva toto územie súčasťou Československa pod názvom Podkarpatská Rus. Treba však povedať, že pripojenie územia bývalej Uhorskej Rusi sa uskutočnilo na vyslovene dobrovoľnej báze, teda nie anexiou.

Bolo o tom referendum?

Áno, ale len na pôde Spojených štátov amerických v jeseni 1918, keď sa k budúcnosti svojej domoviny vyslovilo 1113 delegátov tamojšej rusínskej gréckokatolíckej emigrácie. Na domácej pôde referendum nebolo. V zložitom prvom polroku 1919 to ani nebolo možné urobiť, lebo časť územia bola stále obsadená maďarskou Červenou armádou a tá bola súčasťou Maďarskej republiky rád. Východná časť bola zas obsadená rumunskou armádou. Len Užhorod a jeho okolie boli súčasťou Československa.

V máji 1919 sa k pripojeniu územia obývaného Rusínmi k ČSR vyjadrila reprezentatívna Centrálna ruská národná rada, ako najvyšší politický orgán väčšinového (rusínskeho) obyvateľstva dnešného Zakarpatska.

Ako sa toto územie vtedy nazývalo?

Územie dnešného Zakarpatska do roku 1919 nemalo oficiálny názov. V Uhorsku ho neformálne nazývali Uhorská Rus, ale toto pomenovanie sa vzťahovalo aj na severovýchodné Slovensko, kde žili Rusíni (dobovo nazývaní Rusi). Tak ako na Slovensku sa hovorilo len o konkrétnych župách (Zemplínska, Šarišská, Spišská a iné), tak aj na Zakarpatsku boli tiež len župy – napr. Užská, Ugočská, Berežská, Marmarošská župa.

Budapešť nemala záujem o ustálené a oficiálne pomenovanie tohto územia Uhorská Rus, keďže trend v Uhorsku, najmä na prelome 19. a 20. storočia bol jasný – vytvoriť jednotný uhorský, najskôr politický, neskôr aj etnický národ, s maďarským jazykom a uhorským (maďarským) národným povedomím. Oficiálne pomenovanie tohto územia na severovýchode Uhorska by zbytočne upomínalo na etnickú odlišnosť tohto chudobného a nevzdelaného ľudu.

Ak teda hovoríme o názve, v ktorom je slovo Rus, znamená to, že ide o súčasť ruského etnického alebo územného vymedzenia, hoci je toto územie od hraníc Ruska vzdialené viac ako tisíc kilometrov?

To je otázka, na ktorú dodnes neexistuje spoľahlivá odpoveď. Nie je jasné, aj keď niektorí bádatelia majú svoje teórie, odkiaľ toto obyvateľstvo – východní Slovania – prišlo, či Rusíni majú svoje korene v ukrajinskom etnickom prostredí, alebo v ruskom. Ukrajina, ako ju poznáme dnes v minulosti neexistovala, ale v ranom stredoveku existovala Kyjevská Rus. Zrejme od tohto pomenovania štátneho útvaru pochádzajú aj tie neskoršie, v ktorých sa vyskytuje slovo Rus.

Východní Slovania, ktorí žili na dnešnom Zakarpatsku sa sami explicitne nenazývali Rusmi, hovorili si „rus´ki ľudy“ a bolo to spojené nielen s ich etnicitou, ale viac s ich gréckokatolíckou konfesionálnou príslušnosťou. Oba momenty boli dlho vzájomne a takmer nerozlučiteľné prepletené do jedného celku.

V čom je rozdiel, keď sa povie Rusi alebo „rus´ki ľudy“?

Nie je to totožné. Pod pojmom Rus sa rozumel najmä človek, ktorého by sme mohli, zjednodušene povedané, chápať ako etnického Rusa. Toho Rusíni označovali kvôli odlíšeniu aj pomenovaním Moskaľ (od hlavného mesta Moskvy). Rusíni boli Rusmi, ale nie Moskaľmi.

V minulosti boli spory aj o to, či sú Rusíni súčasťou ukrajinského národa alebo samostatný národ.

A tretí koncept bol, že sú súčasťou ruského národa. Pokiaľ nemáme presvedčivo zodpovedanú otázku pôvodu rusínskeho obyvateľstva, je tu priestor na odlišné interpretácie. Ukrajinsky orientovaní bádatelia sú presvedčení o ukrajinskom pôvode Rusínov, prorusky orientovaní zas o ich ruskom etnickom pôvode a tretí smer hovorí o autochtónnom rusínskom národe.

Dôležité však, podľa mňa je, kým sa cítia byť samotní Rusíni. Nemá zmysel, aby im niekto zvonku nanútil tú či onú etnicitu. Mocensky sa to dá urobiť – v 50. rokoch 20. storočia Rusínom nanútili ukrajinskú národnosť. Časť z nich to akceptovala – sú Ukrajincami, časť nie – tí sa hlásia k samostatnému rusínskemu národu. Faktom je, že vznik nových národov na rôznej báze sa nezastavil ani v staroveku, ani v stredoveku, jednoducho prebieha neustále – aj dnes. Myslím si, že tento fakt by sme mali akceptovať.

Teda Rusínov ako samostatný národ?

Áno. Myslím si, že Slovensko urobilo veľkorysý a súčasne spravodlivý krok, keď Rusínov oficiálne uznalo v 90. rokoch minulého storočia ako samostatný národ. Odmietlo im mocensky nanútiť takú etnicitu, s ktorou sa nestotožňujú, avšak súčasne akceptovalo rozhodnutie ďalších, ktorí sa hlásili a hlásia k ukrajinskému národu.

Proces národnej identifikácie týchto východných Slovanov bol a aj je veľmi zložitým procesom, neprebiehal priamočiaro a pre mnohých pozorovateľov zvonku sa môže zdať nezrozumiteľným a nepochopiteľným. Samotní Rusíni sa do zániku rakúsko-uhorskej monarchie viac identifikovali na konfesionálnej báze ako gréckokatolíci. To bolo pre nich dôležitejšie ako odpoveď na otázku, k akej národnosti patria. Ale ani samotná národnosť zase nebola nepodstatná, len v pomyselnom rebríčku ich hodnôt nestála na prvých stupienkoch.

Najlepšie to vidieť v dobovom vyjadrení z medzivojnového obdobia – „Čo gréckokatolík, to Rusín!“ Iné je, že v čase, keď zaznievalo takéto heslo, už nebola jeho platnosť hodnoverná, lebo súčasťou gréckokatolíckej cirkvi boli príslušníci aj iných národností, u nás predovšetkým Slováci.

Keď po 2. svetovej vojne nastúpili v roku 1948 k moci komunisti, gréckokatolíci boli potieraní a presadzovalo sa pravoslávie.

Áno, to však malo politické príčiny, pretože gréckokatolícka cirkev bola súčasťou veľkej katolíckej cirkvi západného obradu so sídlom vo Vatikáne. Ak na začiatku 50. rokov bol cieľ likvidovať cirkev ako takú, najslabší článok, čo sa týka početnosti, predstavovala gréckokatolícka cirkev. Tým, že mala liturgicky blízko k pravosláviu, naskytla sa jedinečná príležitosť žiadať návrat „k viere našich otcov“, ktorá nám bola ukradnutá. Zamlčiavalo sa podstatné, že pravoslávie v Československu, ktoré spadalo pod moskovského patriarchu, sa tak dostalo po cirkevnej (a skryto politickej) línii pod kontrolu Moskvy.

To malo aj politické dôsledky a Ukrajina brala Rusínov ako klin vrazený na jej územie Moskvou?

Ani nie, Ukrajina bola sovietskou republikou, centralizovaná moc bola v Moskve. Pre Rusov nehrala malá skupinka Rusínov na Zakarpatsku žiadnu úlohu – tak či tak to boli všetko „naši“.

Inak, boli aj silné tendencie pričleniť severovýchodné Slovensko k ZSSR. Len Moskva už nechcela veľmi vstupovať do ďalších územných zmien. Aj preto, lebo Československo ako víťazná krajina po vojne územne nič nezískalo, ale naopak stratilo Podkarpatskú Rus.

Po roku 1989 sa objavili separatistické tendencie, medzi nimi aj samozvaná exilová Dočasná vláda Podkarpatskej Rusi. Možno to boli komické záležitosti, ale nedajú sa poprieť.

To áno. Napokon, aj niektorí českí politici, napríklad republikán Miroslav Sládek, vírili politickú hladinu. Kyjev to oprávnene vnímal ako zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí. V celej strednej Európe sa objavili pokusy o revíziu hraníc. Slováci pritom nikdy nemali osobitné záujmy vo vzťahu k Zakarpatsku.

Na rozdiel od Čechov?

To platilo v medzivojnovom Československu. Pričlenenie Podkarpatskej Rusi k Československu znamenalo posilnenie pozície nového stredoeurópskeho štátu ako akejsi malej stredoeurópskej mocnosti s morálnou podporou Francúzska. Súčasne územie Podkarpatskej Rusi oddelilo našich dvoch rivalov a susedov – Maďarsko a Poľsko a spojilo nás so spriateleným Rumunskom a cez jeho územie aj s Juhosláviou, čím vznikli „kliešte“, v ktorých sa ocitlo nepriateľsky naladené Maďarsko s neustálymi ambíciami revidovať Trianonskú mierovú zmluvu, a teda aj československo-maďarskú hranicu.

Na bývalej Podkarpatskej Rusi žili a dodnes žijú aj Maďari. V akom zastúpení?

Približne dve tretiny obyvateľov tvorili v medzivojnovom období Rusíni, tretinu tvorili Maďari a Židia.

Čím bolo toto územie atraktívne pre Židov?

Neusídľovali sa vo veľkých kompaktných celkoch, prichádzali ako jednotlivci alebo ako rodiny, ktoré sa usadzovali v mestách a menej na vidieku. Ako veľmi pragmatický živel si našli rýchlo spôsob obživy. Zvláštnosťou je, že na Podkarpatskej Rusi boli Židia nielen obchodníkmi, krčmármi, postupne aj správcami majetkov, bankármi, právnikmi a lekármi, ale aj roľníkmi.

Kým v Uhorsku neboli uznaní ako samostatná národnosť – tú si mohli pri sčítaní obyvateľstva slobodne vybrať – a tak sa z nich formálne stávali Maďari alebo Nemci, v Československu boli akceptovaní ako samostatná židovská národnosť. K nej sa už väčšina židovského obyvateľstva prihlásila. Časť z nich si ponechala maďarskú alebo nemeckú národnosť a časť sa z konjunkturálnych dôvodov prihlásila k československej národnosti. Počas druhej svetovej vojny im to však v konečnom dôsledku nepomohlo. Holokaust ich postihol rovnako tvrdo, ako ostatných židov v Európe.

Rusíni boli podobne ako Slováci na prelome 19. a 20. storočí násilne pomaďarčovaní?

Ešte výraznejšie, lebo boli chudobnejší a málo vzdelaní, žili v najzaostalejších oblastiach Uhorska, v hornatej severnej časti jeho územia, kde nebolo veľa úrodnej pôdy a navyše ich poľnohospodárske vedomosti boli na nízkom stupni, čo neprispievalo k ich zbohatnutiu.

Pre ilustráciu biedy rusínskeho roľníctva môžeme uviesť konštatovanie jedného českého novinára, skúseného cestovateľa, ktorý prišiel na Podkarpatskú Rus niekedy v rokoch 1919 – 1920. To, čo tam videl mu vyrazilo dych. Skonštatoval, že Podkarpatská Rus je černejšia ako čierna Afrika. Nie v zmysle farby pleti, ale v zmysle biedy.

V úrodnejšej južnej časti dnešného Zakarpatska žili Maďari. Čo bolo zlé, pomaďarčovala sa rusínska inteligencia, a čo ešte horšie, že to boli vo väčšine jej duchovní, ktorí mali veľký vplyv na svojich veriacich, a to nielen vo veciach viery, ale aj vo veciach národa.

Tí sa plne oddali do služieb uhorského štátu a jeho maďarizačného úsilia, keďže záviseli od štátnej moci napr. vtedy, ak ich im veriaci neodvádzali koblinu a rokovinu (naturálne, robotové a peňažné dávky) a vtedy ich k tejto povinnosti donútila štátna brachiálna moc. Gréckokatolícki kňazi mali obvykle rodinu a boli od uvedených dávok existenčne závislí, lenže veriaci boli od svojej biednej úrody a malého finančného príjmu závislí tiež.

Medzi duchovenstvom a štátom fungoval vzťah vzájomnej potrebnosti, na čo doplácali Rusíni ako národ. Vlastná inteligencia sa mu vzďaľovala a nevzdelaní roľníci objektívne nedokázali plniť to, čo bolo a je poslaním každej národnej inteligencie – formovať a rozvíjať národné povedomie.

Čo prinieslo tomuto územiu pričlenenie k Československu v roku 1919?

Veľmi veľa. Prichádzali tu českí úradníci, učitelia, vojaci, finančníci, politici. Boli šokovaní biedou, ktorú tam našli. Ak tam aj boli malé prevádzky, soľné bane, neboli v rukách Rusínov, ale Maďarov, Židov alebo Nemcov. Československo v Podkarpatskej Rusi investovalo veľké financie do infraštruktúry – do ciest a železníc, do stavieb škôl, úradov, firiem, nemocníc a celých sídlisk v Užhorode a ostatných väčších mestách ako bolo Mukačevo, Chust, Berehovo. Za dvadsať rokov existencie medzivojnového Československa sa všetko nestihlo urobiť, ale urobilo sa veľa.

Čo však bolo, podľa mňa, dôležitejšie ako samotná výstavba, i keď to spolu súvisí, bola národná a občianska emancipácia rusínskeho obyvateľstva. Rusíni sa v ére Československa stali konečne plnoprávnymi občanmi štátu. Navonok sa to prejavilo napr. v zakladaní politických strán, spoločností a v legitímnom úsilím o reálnu autonómiu, ktorú mali zakotvenú v ústave ČSR z roku 1920, no reálne až od októbra 1938 do marca 1939, keď po rozpade štátu narýchlo vyhlásili samostatnú Karpatskú Ukrajinu 16. marca 1939. Tú však po jednodňovej existencii zlikvidovali vojská horthyovského Maďarska.

Prečo sa po vojne toto územie nevrátilo Československu, ale sa stalo súčasťou ZSSR?

Na túto otázku existuje zložitejšia odpoveď. Zjednodušene povedané, Edvard Beneš bol po Mníchove rozladený zo stanoviska západných mocností k nacistickej anexii. Jeho exilová vláda začala z Londýna upierať zrak k Moskve, odkiaľ čakala pomoc pri oslobodení a obnove krajiny. Údajne v roku 1943 v Moskve Edvard Beneš nadhodil možnosť, že sa Československo vie vzdať tohto územia.

Vtedy sa Sovieti k tomuto ešte nevyjadrili. Neskôr do svojich expanzných plánov zahrnuli aj územie z ich pohľadu za Karpatským oblúkom, teda Podkarpatskú Rus, ktorá sa z vojenského hľadiska stala výborným nástupným územím pre prípad útoku do strednej Európy. Potom už len stačilo skombinovať prihlásenie sa časti Rusínov k ukrajinskej národnosti (ako to bolo v prípade vyhlásenia Karpatskej Ukrajiny) a komunistickej orientácii časti rusínskeho proletariátu, zmanipulovať referendum medzi miestnym obyvateľstvom a v jeho mene požiadať o pripojenie k sovietskej Ukrajine.

To sa ešte malo udiať v roku 1944. Sovieti chceli „nechať“ čas československej vláde, aby pripravila dokumenty o odstúpení tohto územia v prospech osloboditeľa Československého štátu – v prospech Sovietskeho zväzu.

prof. PhDr. Peter Švorc, CSc. (1957)
Absolvent odboru história – filozofia na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Pôsobí ako univerzitný profesor na Prešovskej univerzite v odbore slovenské dejiny. Jeho vedeckovýskumná činnosť sa zameriava na hospodárske a politické dejiny ČSR so zreteľom na ich sociálne (vysťahovalectvo) a nacionálne dôsledky, na problematiku dejín Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, stredoeurópske dejiny 20. stor. s hlavným zameraním na národnostnú problematiku, etnoidentifikačné procesy a na cirkevné dejiny 20. storočia so špecializáciou na dejiny protestantizmu na Slovensku. Je autorom celého radu monografií ako napr. Rozbíjali monarchiu. Populárny slovník osobností česko-slovenského odboja 1914 – 1918. Viedol a vedie výskumné projekty zamerané na etnoidentifikačné procesy a konfesionalitu obyvateľstva stredoeurópskeho priestoru.

ANDREJ BÁN

Zdroj. 
https://dennikn.sk/2350106/historik-svorc-zakarpatska-ukrajina-ktoru-chcel-matovic-vymenit-za-sputnik-v-sa-stala-sucastou-zssr-nedobrovolne/?ref=list

Foto: 
Peter Švorc. Foto N – Andrej Bán