ROZHOVOR. IGOR KUDZEJ: Koronavírus privial do Polonín astroturistický ošiaľ...

ROZHOVOR

Šéf hvezdárne: Vesmír môžeme skúmať bez ďalekohľadu, ale chýba romantika
Koronavírus privial do Polonín astroturistický ošiaľ.

Po príchode na štúdium do Odesy so spolužiakmi nevybaľovali tri mesiace kufre, lebo nevedeli, či to v bývalom Sovietskom zväze zvládnu. Dnes je IGOR KUDZEJ 30 rokov riaditeľom Hvezdárne v Humennom. Stretnúť ho môžete aj na vysunutom pracovisku na Astronomickom observatóriu na Kolonickom sedle v Poloninách, kde trávi takmer polovicu roka. V septembri tohto roka dostal ocenenie Prešovského kraja za dlhoročnú popularizáciu astronómie a výstavbu astronomického komplexu.

Prácu vo hvezdárni si predstavujem veľmi romanticky. Človek má veľa vznešených myšlienok o fungovaní vesmíru a veľakrát otáča hlavu hore ku hviezdam. Ako často sa zvyknete pozerať na oblohu?
- Práca riaditeľa astronomického zariadenia je tiež spojená s administratívou. Mám však výhodu, že observatórium je v horách, čo mi dáva možnosť uniknúť z byrokratického objatia mesta a za dobrého počasia si vychutnávať oblohu. Na horách som k nej bližšie ako v meste. Obloha je jednoznačne magnet, ktorý ma vždy pritiahne.

Aký máte na oblohe najobľúbenejší objekt?
- Mojou celoživotnou prácou sú premenné hviezdy a v nich vydelená skupina - dvojhviezdy, ktorým som sa venoval v diplomovej a v dizertačnej práci a tiež po nástupe do Hvezdárne v Humennom. Za celú prax mi pred očami prešlo množstvo hviezd. Idylická je pre mňa hviezda Algol v súhvezdí Perzeus. Keď ju v 18. storočí pozoroval John Goodricke, vypracoval revolučnú teóriu o zákryte dvojhviezd, ktorá sa používa dodnes. Jej premennosť sledovali už v deviatom storočí Arabi. Nazvali ju Alchún, čo v preklade znamená Oko diabla. Vidno ju aj voľným okom.


Čo sú premenné hviezdy?
- Sú to hviezdy, ktoré menia svoju jasnosť v určitom časovom intervale. Ten môže byť od niekoľkých hodín až po desiatky rokov. Zmeny jasnosti nastávajú v dôsledku fyzikálnych zmien v samotnej hviezde - pulzuje a zmenší či zväčší svoju jasnosť. Druhá kategória premenných hviezd, ktorá je pre mňa zaujímavejšia, sú dvojhviezdy.

To sú aké?
- Nie je to osamotená hviezda ako naše Slnko, ale ide o dve hviezdy, ktoré sú tak blízko pri sebe a tak ďaleko od nás, že ich aj v tom najväčšom ďalekohľade vidíme ako jeden objekt. Tieto hviezdy obiehajú okolo spoločného ťažiska a vždy sa v určitých presných intervaloch navzájom zakrývajú. Prejavuje sa to znižovaním a zvyšovaním jasnosti spoločného objektu, ktorý sledujeme. Dvojhviezdy sú zaujímavé tým, že vďaka tomu, že sú blízko pri sebe, na seba gravitačne vplývajú, čo spôsobuje prenos hmoty z jednej hviezdy na druhú.

Vesmírom a jeho javom sa zaoberáte takmer celý život. Jedným z mnohých dôvodov, prečo sa človek pohrúži do skúmania vesmíru, je fascinácia jeho nekonečnosťou, možnosť objaviť život aj na iných planétach alebo jeho dobývanie. Čo bolo vašou motiváciou?
- Do určitej miery to bola náhoda. Už na základnej a strednej škole som mal rád fyziku a matematiku. V Humennom, kde som študoval na gymnáziu, som navštevoval astronomický krúžok. Ako mladého chlapca ma veľmi priťahovali ďalekohľady a vesmír. Hlavné rozhodnutie však nadišlo až v Odese.

Čo tomu predchádzalo?
- V prípravke na štúdium v zahraničí v Banskej Štiavnici sme boli štyria, ktorí išli študovať fyziku do Sovietskeho zväzu. Dvoch poslali do Moskvy a dvoch do Odesy. Práve tam som prišiel na to, že pre mňa nebude vhodná ani jadrová ani teoretická fyzika, ale astronómia. Odesa bola v tom čase južným centrom premenných hviezd v Sovietskom zväze. Bolo tam observatórium s Katedrou astronómie na veľmi vysokej úrovni. Zároveň je ťažké z pohľadu mladého človeka, ktorý má 18 alebo 19 rokov, povedať, čo chce študovať. Mnohí nevedia, aj keď majú 30 či 40 rokov, či robia naozaj to, čo chceli. Takéto náhody častokrát určia životné smerovanie.

Čo znamená, že vás do Odesy poslali?
- V čase môjho štúdia na gymnáziu v 70. rokoch minulého storočia bola možnosť ísť študovať do zahraničia. Išlo o takzvané výmeny študentov v rámci štátov RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, pozn. red.). Keďže mám v sebe už od detstva zasiate cestovateľské zrnko, rád cestujem a spoznávam nové krajiny. Bola to pre mňa do určitej miery výzva. Aj dnes chodí množstvo ľudí študovať na zahraničné vysoké školy. Dnes je to skôr otázka financií, ale my sme museli prejsť dosť tvrdou prípravkou, ktorá bola v Banskej Štiavnici.

Ako to vyzeralo?
- Boli nominovaní študenti z gymnázií z celého Slovenska, z ktorých po úspešnom zložení prijímacích skúšok vybrali tých, ktorí boli zaradení do prípravky. Po zvládnutí štvrtého ročníka v prípravke, zmaturovaní a úspešnom zvládnutí prijímacích skúšok na vysokej škole príslušného odboru mohli nastúpiť na štúdium v zahraničí. Už v prípravke sa určilo, na aké smery je možné vycestovať. V tom čase bolo štúdium prírodných vied ako matematika, fyzika, chémia či biológia v Sovietskom zväze na vysokej úrovni.

Vedeli ste pred odchodom do Odesy po rusky?
- Posledný ročník v Banskej Štiavnici sme boli rozdelení do tried podľa jazyka krajiny, do ktorej sme smerovali a podľa študijnej profesie. Niektoré predmety nám prednášali už po rusky. To nám veľmi pomohlo, ale aj tak chýbala prax. Po príchode do Odesy sme prvé tri mesiace takmer nevybaľovali kufre. Mali sme naozaj veľkú chuť vrátiť sa domov.

Prečo?
- Všetko bolo pre nás veľmi nové, neznáme. Prvé mesiace sme na prednáškach rozumeli každé tretie slovo. Navyše sme prišli z domáceho prostredia. Museli sme sa naučiť variť, prať, starať sa o všetko sami. Bol to veľký nápor na psychiku mladého človeka. Mnohí zo spolužiakov sa v priebehu tých troch mesiacov vrátili naspäť. Vtedy to fungovalo tak, že ak chceli, mohli sa vrátiť domov a pokračovať v štúdiu na vysokej škole rovnakého zamerania na Slovensku. Aj to bol dôvod „nevybaľovať kufre“.

Čo vás tam udržalo? Prečo ste sa nevrátili?
- Vzdať to a vrátiť sa by bola určitá životná prehra. Keď ide človek za svojím cieľom, musí si niekedy ubrať z konformity. Potom úspech príde sám. Koniec koncov, bola to pravda. Začiatky bývajú veľakrát ťažké. Museli sme prekonať prvý polrok a potom sa ukázali prednosti, kvôli ktorým som si štúdium v zahraničí vybral.

Aké prednosti myslíte?
- Napríklad aj to, že mám dodnes obrovské množstvo kamarátov na celom svete. Bývali sme na internáte, na ktorom boli všetci zahraniční študenti fyziky a chémie. Odesa bola pre zahraničných študentov, najmä z afrických krajín, Ázie či z Južnej Ameriky zaujímavá aj tým, že mala v porovnaní s Moskvou, v tom čase Leningradom (Petrohrad) a univerzitách v iných mestách, oveľa príjemnejšie podnebie. V Odese bolo v zime okolo jedného stupňa, zatiaľ čo v Moskve bolo aj mínus tridsať.

Tak ako aj ja, aj oni boli hodení do nového prostredia. Naozaj sme si pomáhali a počas tých piatich rokov vznikli mnohé priateľstvá, ktoré pokračujú dodnes. Môžem povedať, že mám známych a priateľov či už v Mexiku, na Kube, Cypre alebo v Alžírsku. Udržiavame stále kontakty a niekedy, keď sú na Slovensku, tak ma aj navštívia.

Zároveň keď s nimi komunikujem, otvára sa mi úplne iný informačný kanál ako ten, ktorý dostáva človek z novín alebo televízie. Máte obrovský prehľad o tom, čo sa deje v týchto krajinách priamo od známych. Dalo mi to aj možnosť cestovať po svete. Mám veľmi rád Latinskú a Južnú Ameriku, kde som sa niekoľkokrát stretol s bývalými spolužiakmi.

Aký veľký rozdiel bol v astronómii v Sovietskom zväze a na Slovensku?
- Rozdiel bol najmä v prístrojoch. V tom čase malo astronomické observatórium a Katedra astronómie v Odese 160 pracovníkov. Bol to veľký astronomický inštitút, ktorý fungoval v rôznych smeroch. Historické observatórium tam bolo postavené ešte v roku 1860. Mali pozorovacie centrá v Uzbekistane, na Kaukaze či v Arménsku. Bol to obrovský kolos.

Platí to doteraz?
Áno, ale pracuje tam menej ľudí. Tým, že sa Sovietsky zväz rozpadol a Odesa je na Ukrajine, prestali im fungovať centrá, ktoré mali na Kaukaze či v Uzbekistane. Došlo k určitému obmedzeniu činnosti. Aj peňazí na univerzite je už málo, takže neustále bojujú s nedostatkom financií. Po tých rokoch si už oni našli kanály cez súkromné firmy, ktoré astronómiu podporujú.

Vedeli ste už počas štúdia, že sa vrátite domov do Humenného alebo ste premýšľali, že ostanete tam?
- Určite by som tam neostal žiť a pracovať. Vycestoval som jednoznačne s tým, že vyštudujem a vrátim sa späť na Slovensko. Po piatich rokoch po ukončení štúdia na univerzite som absolvoval povinnú vojenskú službu v Čechách. Mesiac po ukončení som sa vrátil do Odesy na internú ašpirantúru, ktorú som po trojročnej snahe ukončil obhajobou dizertačnej práce.

Ako sme na tom v súčasnosti na Slovensku s výskumom vesmíru?
- Vesmír sa dá v súčasnosti skúmať aj bez ďalekohľadu. Dnes máme mnoho dát, ktoré získavajú satelity dostupné na serveroch. Človek, ktorý má teoretické základy, sa môže astronómii pokojne venovať bez toho, aby vošiel do kupoly a hľadel na oblohu ďalekohľadom. Nadnesene môžem povedať, že astronóm môže pracovať na diaľku zo spálne. Astronómia je ale aj o romantike. Mňa by takého dištančné štúdium astronómie asi nebavilo.

Ako to myslíte?
- Z pracovne napozorované dáta sú dobrá vec, ale chýba ten adrenalín. Je úžasné, keď namierite ďalekohľad na hviezdny objekt a uvedomíte si, že ste teraz možno jediný človek na svete, ktorý tento objekt pozoruje. Aj chlad počas pozorovania dáva blažený pocit. Nabudzuje atmosféru, kvôli ktorej mám astronómiu rád a kvôli ktorej som jej venoval veľkú časť života. Veľmi cenné je tiež určiť si sám, aký objekt budeme na oblohe pozorovať. Častokrát aj na Kolonickom sedle pozorujeme objekty, ktoré satelity vo svojom programe nemajú.

V súčasnosti sú podujatia Vihorlatskej hvezdárne zrušené. Ako fungujete počas pandémie?
- Keď je dobré počasie a je niečo zaujímavé na oblohe, idú všetky ostatné veci bokom a robíme pozorovania. Posledné leto sme mali na Kolonickom sedle za dva mesiace 230 podujatí a prišlo viac ako štyritisíc ľudí. „Astroturistický ošiaľ“ trval od júla do septembra. Takýto nával najmä domácich turistov v Poloninách za tých 30 rokov, čo tam fungujem, ešte nebol.

Čím si to vysvetľujete?
- Situácia, ktorá nastala vo svete, ľudí udržala doma. Hrozba koronavírusu bola prítomná aj v lete, ľudia teda hľadali nové destinácie najmä doma. Bola tu sorta ľudí, ktorá už poznala Vysoké či Nízke Tatry alebo Fatru, ale Poloniny sú pre nich neznáme. Poloniny totiž stále majú svoju magickú neznámosť. Ľudia prišli hľadať divočinu. Hovorí sa, že sú tu ešte pralesy a zver sa bojí ľudí. Je to tak. Poloniny sú divoké hory, v ktorých nájdete z botanického aj biologického hľadiska veľa zaujímavých druhov a endemitov. Máme minimálne svetelné znečistenie a je tu hviezdna obloha, akú videli ešte naši dedovia a pradedovia.

Počas pandémie sme takisto robili na Facebooku „streamovanie“ nočnej oblohy. Ľudia nemohli chodiť vonku, tak sa mohli pozrieť na oblohu aspoň cez počítač alebo telefón. Svoje sme si teda v lete z hľadiska návalu ľudí „odtrpeli“. Teraz, keď sme „zavretí“, spracovávame dáta. Jedna vec je oblohu pozorovať, druhá dáta spracovať. Máme množstvo dát z pozorovania premenných hviezd a meteorického roja perzeíd. Venujeme tomu väčšinu pandemického voľna.

Aký máte z Polonín pocit vy osobne?
- Milujem Poloniny, v kontexte ich komplexnosti. Z celého okolia sála pocit čistoty. Veď aj ovzdušie máme najčistejšie v republike. Od roku 2008 tu funguje klimatická stanica, ktorá to potvrdzuje. Všade okolo sú lesy, ktoré sú pľúca planéty, takže sa niet čomu čudovať. Príroda je tu ešte málo narušená civilizáciou.

Kedy je pre vás osobne príroda Polonín najkrajšia? Teraz v zime alebo skôr v lete?
- Najkrajšia je počas pekného babieho leta. Vtedy, keď vo vzduchu lietajú pavučiny, čo je v októbri alebo v septembri, keď príde vysoký tlak a nebo je bezoblačné. Vtedy sú už aj noci dlhšie a nebo je čisté, lebo je chlad a hmly sú ráno len v dolinách. Navyše, lesy naokolo sú zmiešané a všetko hrá jesennými farbami. V noci ešte nie je tak chladno ako v zime, čiže sa dá pokojne pozorovať obloha až do rána bez toho, aby človek zamrzol. Stále počujete na okolí ručanie jeleňov a zvuky prírody.

Na konci októbra bol na oblohe takzvaný bluemoon, keď môžeme vidieť dvakrát do mesiaca spln. Je to rarita?
- Je to skôr štatistická rarita a náhoda, keď berieme do úvahy, že kalendár sme si sami vymysleli.

Pozorovali ste tiež kométu Neowise?
- Najmä na jar, pretože v lete máme krátke noci. Krásna bola najmä v júni. Bolo možné ju pozorovať každú noc. Najprv nadránom a postupne sa to menilo. Koncom júla ju už bolo vidno na večernej oblohe voľným okom.

Riaditeľom Vihorlatskej hvezdárne ste už viac ako 30 rokov. Na základe dlhoročného pôsobenia vo hvezdárni viete povedať, či sa zaujímajú ľudia o vesmír viac ako v minulosti?
- Určite vidím nárast záujmu. Ľudia si začínajú uvedomovať previazanosť kozmického výskumu s bežným životom, napríklad mobilný telefón, satelitnú televíziu či GPS signál. Zároveň sme do veľkej miery spätí s vesmírnym výskumom a vidia, že sa nás to priamo dotýka. Máme množstvo otázok na prednáškach a ľudia chcú vedieť viac a viac. Takisto je tu dávna túžba človeka po poznaní. Na oblohe môžu stále vidieť niečo neznáme. Nezameniteľný je práve autentický zážitok, keď sami svojím okom cez optiku ďalekohľadu uvidia, že napríklad Saturn má naozaj prstenec, alebo sami odhalia biele polárne čiapočky na Marse.

 LENKA HANIKOVÁ

Zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/22530492/riaditel-hvezdarne-vesmir-dnes-mozno-skumat-bez-dalekohladu-ale-chyba-romantika.html