Rozhovor. Ivan Kamenec: Vina či nevina? Vatikán otvoril archívy

Ivan Kamenec: Vina či nevina? Historici majú hovoriť o zodpovednosti

Druhého marca tohto roku Vatikán otvoril archívy týkajúce sa pontifikátu pápeža Pia XII. z rokov 1939 až 1958. Názory na jeho činnosť počas druhej svetovej vojny sú často kritické. Vyčíta sa mu, že nacistické zločiny obchádzal mlčaním a nespravil dosť pre záchranu Židov. Ako môže pohľad naňho ovplyvniť sprístupnenie dosiaľ neznámych dokumentov a čo to znamená pre Slovensko, porozprával pre Pravdu historik Ivan Kamenec (81), ktorý je odborníkom na dejiny slovenského štátu.

Za normálnych okolností sa archívy otvárajú až 70 rokov po smrti pápeža. Prečo sa pápež František v tomto prípade rozhodol spraviť to o osem rokov skôr?
Zrejme chce otvoriť kontroverzné témy, pretože Pius XII. bol pontifikom v jednom z najzložitejších období moderných dejín, počas druhej svetovej vojny, a okolo toho vzniklo veľa dohadov. Vatikán nejaké materiály, ktoré sa však netýkali len Pia XII., už sprístupnil na prelome 60. a 70. rokov. Vyšlo jedenásť zväzkov vatikánskych dokumentov pod názvom Vatikán a druhá svetová vojna, akty a dokumenty. Už aj vtedy Vatikán urobil výnimku, lebo to bolo iba nejakých tridsať rokov po vojne. Dôvodom mohlo byť i to, že v 60. rokoch bola v európskej, ale čiastočne aj vo svetovej literatúre veľmi známa hra Rolfa Hochhutha Zástupca, ktorá vzbudila veľkú pozornosť. Týkala sa aj postoja Pia XII. k holokaustu. Samozrejme, každý historik, nielen ja, privíta sprístupnenie akýchkoľvek dokumentov bez ohľadu na to, či sa k nim osobne dostane. Lebo predpokladám, že tí, čo tie desaťtisíce dokumentov budú študovať, ich potom budú zverejňovať a komentovať, čo bude pre každého historika veľkým prínosom.

Myslíte si, že to môže ešte priniesť nejakú senzáciu, nečakaný objav?
Ako historik na senzácie veľmi neverím, tie sú pre novinárov. Poznávanie dejín je tvrdá, mravčia práca. Prirodzene, každé štúdium archívov, aj tých, čo už boli dávno otvorené, prináša nové poznanie. Zoberte si našu históriu – či už meruôsme roky, matičné obdobie, prvú Československú republiku, alebo vojnový slovenský štát. Tie archívy sú dávno sprístupnené, no aj tak ich treba študovať, hľadať v nich nové veci, nové pohľady. Pretože historik, ktorý ich študoval pred 50 rokmi, si z nich mohol vyvodzovať iné závery, ako ten, ktorý ich študuje dnes. Historiografia je nekonečná cesta, ktorá môže byť lemovaná aj pikantériami, ale to nie je jej úlohou. Tu sa to však od začiatku politizuje. Buď v rovine obhajoby, alebo obviňovania či súdov. A to nie je poslaním historiografie. Problém viny alebo neviny, a to sa netýka len osobnosti Pia XII., je vecou právnej teórie a praxe. Ak majú historici hovoriť o konkrétnych osobách, majú hovoriť o ich zodpovednosti.

Pius XII. je spornou postavou histórie. Niektorí ho považujú za slabocha, ktorý nevystúpil proti nacizmu ani proti holokaustu, iní sa ho zastávajú. Ako ho hodnotíte vy?
Nie som expert na osobnosť Pia XII. Mal niektoré vyhlásenia, ktoré odsudzovali – ale nie adresne – že si ľudia nie sú rovní, že by sa nemali posudzovať podľa pôvodu. Katolícka cirkev bola tiež veľmi citlivá na to, keď sa – aj na Slovensku – zaviedli rasové zákony. Rasizmus ako protikresťanskú ideológiu odsúdil už predchodca Pia XII. Otázne je, čo pápež mohol alebo nemohol spraviť. Jedna vec sú verejné prejavy a druhá skutky. Hovorí sa, že pápežova zdržanlivosť voči nacistom, čo sa týka holokaustu, pramenila z toho, že všetci pápeži – ak sa vyjadrujú k vojnám či prenasledovaniu, a to aj v súčasnosti – nikdy nehovoria konkrétne. Len odsudzujú násilie, intoleranciu alebo xenofóbiu. Tak postupuje aj pápež František, robili to aj jeho predchodcovia. Napríklad Ján Pavol II. bol jednoznačne bojovníkom proti totalitnému komunistickému režimu, ale všimnite si, že to nikde konkrétne nepomenoval.

Prečo sú takí opatrní?
Vatikán si zachováva neutrálny postoj voči jednotlivým politickým smerom. Vezmite si pápežove vyjadrenia k situácii na Blízkom východe. Nikdy nepovie, kto je v práve a kto nie. Iba odsudzuje násilie a vraždenie, ku ktorému tam dochádza. To isté sa dialo počas druhej svetovej vojny. Ani vtedy Vatikán nepovedal, že je za to, aby jedna alebo druhá strana vyhrala. Možno to vtedy bolo sťažené aj tým, že pápež Pius XII. považoval za nebezpečenstvo tak nacizmus, ako aj boľševizmus. Je tiež možné, že keby bol býval konkrétnejší, mohol zhoršiť postavenie katolíkov v krajinách, ktoré ovládali Nemci. Hoci proti tomu sa dá namietnuť, že Nemci vyvraždili stovky kňazov v Poľsku. Je ťažké to posúdiť, preto odo mňa nečakajte jednoznačné súdy. Samozrejme, pápež bol zodpovedný za to, čo vtedy cirkev robila – aj na Slovensku. Často sa tiež rozoberá, prečo neexkomunikoval politikov, ktorí sa zapojili do kolaborácie s nacistami, hoci po vojne exkomunikoval kňazov, ktorí kolaborovali s komunizmom. Na druhej strane sú dôkazy, že kňazi aj Vatikán počas vojny poskytovali pomoc a ochranu. Robili však len to, čo im prikazuje ich viera – miluj blížneho ako seba samého…

O vzťahoch Svätej stolice a vojnového slovenského štátu vyšla u nás už v roku 1992 zbierka dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939 – 1945), na ktorej zostavení ste sa podieľali. Čo z tých nových sprístupnených materiálov vatikánskych archívov môže byť zaujímavé pre našich historikov?
Zaujímavé môžu byť ďalšie dokumenty a korešpondencia – nie oficiálna medzi politikmi, ale po cirkevnej línii – s tunajšími biskupmi. To, čo sme zverejnili pred 28 rokmi, boli dokumenty, ktoré posielal tunajší charge d'affaires Giuseppe Burzio do Vatikánu a slovenský veľvyslanec vo Vatikáne Karol Sidor do Bratislavy. Nie je tam však napríklad nič o rokovaní slovenských biskupov vo Vatikáne, o čom hovorili, čoho sa dotýkali. Možno aj to bude dôležité. Vatikán má tiež svoju exekutívu, štátny sekretariát, ktorý rieši ani nie tak cirkevné ako skôr politické otázky, a diplomatické vzťahy s inými krajinami. A z materiálov, ktoré sa zverejnili, vidno, že mali veľmi kritický vzťah k politike slovenskej vlády. Je tam aj korešpondencia medzi Tisom a Piom XII., ale okrem jedného prípadu to boli zdvorilostné listy. Pius XII. napríklad blahoželal Tisovi k zvoleniu za prezidenta, no z iných materiálov vidieť, že Vatikán z toho nebol nadšený. Pápež si uvedomoval, že sa to môže obrátiť proti cirkvi, čo sa po roku 1948 nakoniec aj potvrdilo.

A čo ten jeden výnimočný prípad, ktorý ste spomenuli?
Zarážajúci je Tisov list pápežovi z 8. novembra 1944, ktorým reagoval na jednu Burziovu správu. Keď sa totiž začala druhá etapa deportácií Židov do koncentračných táborov, čo už na Slovensku robili Nemci, Burzio Tisa žiadal, aby sa zastal aspoň konvertovaných Židov a zasiahol proti tomu, aby gardisti a Nemci vnikali do kláštorov a sirotincov, kde sa ukrývali desiatky Židov. Tiso však na to nereagoval, čo Burzio komentoval: „Nenašiel som uňho jediné slovo porozumenia a ľútosti.“ Tiso videl, že prestrelil a Piovi XII. poslal list, kde to ešte viac pokazil. Napísal mu, že Židom a Čechom sa za slovenského štátu žilo dobre a „za to sa nám odvďačili povstaním“, čo bol, pravdaže, nezmysel. Pridal i ďalšiu lož, že sa vlastne nič nestalo, keď poslali Židov na prácu do Nemecka, lebo tam šli aj tisíce slovenských robotníkov. Až na to, že Židov zbavili štátneho občianstva a už sa vedelo, že ich tam vraždia, kým slovenskí robotníci sa z Nemecka vracali s veľmi dobrými zárobkami. To bolo spôsobené tým, že nemecká marka bola oproti slovenskej korune nadhodnotená. S akým ohlasom sa tento Tisov list stretol u pápeža, zatiaľ nevieme. Treba si však uvedomiť, že pápež dostával stovky listov a nemohol fyzicky zvládnuť na všetky z nich odpovedať.

Vatikánsky charge d'affaires v Bratislave pápeža informoval o tom, čo sa tu dialo – o rasových zákonoch, prenasledovaní Židov, nekresťanských postojoch vlády či prezidenta Tisa, no nevieme, ako to Pius XII. prijal. Mohli by sme sa to dozvedieť teraz po otvorení archívu?
Je to možné. A to sa netýka len prenasledovania Židov. Napríklad na jar 1941 Burzio napísal do Vatikánu, že Tiso, ktorý bol veľmi temperamentný a kázeň spájal s politikou, na jednej cirkevnej slávnosti rečnil o tom, že si pápežské encykliky a učenie národného socializmu neodporujú. Ľuďom vo Vatikáne sa z toho stavali vlasy dupkom. Tiso, tak ako to politici robia i dnes, potom tvrdil, že sa to nesprávne pochopilo. Vatikánu, samozrejme, prekážalo aj zdôvodňovanie, že je prenasledovanie Židov v súlade s kresťanským učením. Išlo o známu Tisovu reč v Holíči, ale aj o ďalšie. (Na dožinkových slávnostiach v Holíči 16. 8. 1942 Jozef Tiso vyhlásil: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa aj: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida?… Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život… Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ Pozn. red.)

Z takých vyhlásení museli byť vo Vatikáne zdesení.
A o všetkých týchto veciach sa možno v archíve niečo nájde. Na druhej strane si však nesmieme myslieť, že Slovensko bolo pre Vatikán pupkom sveta. Bolo preň dôležité, lebo na čele štátu stál kňaz, pätina poslancov slovenského snemu boli kňazi, taký istý pomer bol aj v štátnej rade, polovica funkcionárov HSĽS na úrovni župných, okresných a miestnych organizácií boli kňazi… To priťahovalo pozornosť Vatikánu, no nemôžeme čakať, že prioritou bádateľov, ktorí teraz do vatikánskeho archívu prišli z izraelského pamätníka Jad Vašem či z múzea holokaustu vo Washingtone, bude práve Slovensko.

V máji 1942 gréckoka­tolícky biskup Gojdič Svätú stolicu požiadal, aby Tisovi zabránila v ďalších deportáciách Židov, a keby to nebolo možné, aby ho vyzvala, nech sa vzdá úradu. Kritickí voči Tisovi boli aj niektorí hodnostári vo Vatikáne. Napriek tomu nezakročili. Možno to pokladať za vážnu chybu Pia XII?
Nechcem hodnotiť, či to bola chyba alebo nie. Asi mal zasiahnuť, ale je tu ten fenomén v slovenských dejinách – hľadanie menšieho zla. A Tiso a jeho zástancovia tvrdili, že keby nebol zostal, tak by sa toho zmocnili radikáli a bolo by ešte horšie. Proti tomu však možno namietnuť, že v roku 1942 Slovensko Židov deportovalo ako jediná neokupovaná krajina. V Taliansku v roku 1943 či v Maďarsku v roku 1944 sa to už robilo počas nemeckej okupácie. Aj keď v roku 1944 na Slovensku došlo k druhej etape deportácií, bolo už po SNP okupovanou krajinou. Prívrženci slovenského štátu po vojne vyhlasovali, že keby Slovensko Židov nedeportovalo, stal by sa z neho ďalší protektorát a bolo by to ešte horšie. Keď však nacisti v roku 1943 a na jar 1944 na Slovensko naliehali, aby sa obnovili transporty, lebo tu ešte zostalo nejakých 21– či 22-tisíc Židov, deportácie sa neobnovili – a nič sa nestalo! Keď je niekto na čele štátu, je zodpovedný za to, čo sa v ňom deje. A holokaust sa nezačal tým, že tých ľudí naložili do dobytčích vagónov. Ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov. Stalo sa to vtedy, keď ich začali postupne zbavovať politických, sociálnych, hospodárskych a nakoniec aj občianskych a ľudských práv. Za to je zodpovedný nielen Tiso, ale všetci vo vedení štátu.

Sprístupnený archív Vatikán otvoril pre odborníkov z celého sveta. Nechystáte sa aj vy na skúmanie neznámych dokumentov?
Ja nie. To je už pre mladších historikov. Spolieham sa však na to, že sa tie veci budú publikovať. Samozrejme, znova budú vyvolávať také aj onaké reakcie, ale to je úplne prirodzené.

Z toho, ako otvorenie archívu komentovali ľudia z Vatikánu, sa zdá, že aj oni majú isté očakávania. Akoby si od toho sľubovali, že sa Pius XII. po toľkej kritike ukáže v o niečo lepšom svetle. Spomínajú totiž, koľko dostal ďakovných listov od zachránených Židov či od ľudí, ktorým pomohol.
Neviem sa k tomu vyjadriť, lebo tie veci nepoznám, ale aj na Slovensku dával Tiso prezidentské výnimky. Aj najväčší radikáli, ako bol Mach alebo Tuka, mali nejakých „svojich“ Židov, ktorých zachránili. Pomohli možno piatim rodinám, lenže tisíce ďalších rodín poslali na smrť. A ešte jedna vec: Pred kým vlastne Tiso chránil svojimi výnimkami? Kto tých ľudí ohrozoval? Kto vytvoril ten systém? Kto ho propagoval? O čo boli lepší tí, čo dostali výnimky, a o čo horší tí, čo ich nedostali? A teraz nemyslím len dospelých, ale aj deti. V histórii je niekedy omnoho dôležitejšie položiť otázku ako dať odpoveď.

Radovan Krčmárik, 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/545759-ivan-kamenec-vina-ci-nevina-historici-maju-hovorit-o-zodpovednosti/

Foto:
Najväčšia kritika Pia XII. sa týka jeho postoja k holokaustu. Vyčítajú mu, že mlčal, hoci mal informácie o tom, čo sa deje v koncentračných táboroch.
Autor: zdroj: SHUTTERSTOCK