Rozhovor. Už prestávame podporovať aj dobré projekty...

...20 miliónov je málo, hovorí šéf Fondu na podporu umenia Jozef Kovalčik

Jozef Kovalčik vedie Fond na podporu umenia (FPU) od jeho vzniku v roku 2015. Ide o verejnoprávnu inštitúciu, ktorá poskytuje dotácie pre kultúrnu scénu vo výške 20 miliónov eur ročne. Žiadosti však prichádzajú až vo výške 80 miliónov. 

Po dvoch funkčných obdobiach sa rozhodol, že do aktuálneho konkurzu sa neprihlási. Vo fonde skončí v júni. „Rada pre môjho nástupcu? Nemal by očakávať, že bude populárny,“ hovorí Kovalčik.

V rozhovore hovorí aj o tom:
- či nebolo chybou, že študentov vylúčili z možnosti uchádzať sa o podporu;
- v čom je slovenský fond inšpiráciou pre Nórov;
- prečo sa rozpočet fondu zasekol na 20 miliónoch;
- ako hodnotí, čo v kultúre stihla a nestihla urobiť ministerka Natália Milanová;
- a aké sú jeho ďalšie plány.

Prečo ste sa rozhodli, že vo fonde skončíte?

Každá inštitúcia by po istom čase mala zmeniť vedenie, lebo potrebuje nový pohľad. Dve funkčné obdobia by mali stačiť, aby človek dokázal presadiť svoj plán. Keby som skončil pred štyrmi rokmi, asi by ma hnevalo, že som niektoré veci nedotiahol. A vtedy som ešte ani nemal pocit, že fond môže fungovať v istom zmysle aj bezo mňa.

Dnes ten pocit máte?

Áno, za každú oblasť, ktorú podporujeme, je zodpovedný človek, ktorý je kompetentný a rozumie tomu. Pravidlá sú nastavené, a keď príde nový riaditeľ, nemusí rozmýšľať nad tým, ako rozbehnúť nové výzvy. Neznamená to, že je zbytočný, ale základná prevádzka fondu je vyriešená.

Zohrávalo vo vašom rozhodnutí úlohu, že ste sa nedávno hlásili do výberového konania na vedenie Audiovizuálneho fondu?

Nie, nemalo to s tým nič spoločné. Už dávnejšie som sa rozhodol, že v FPU skončím, a až potom som sa rozhodol prihlásiť do konkurzu Audiovizuálneho fondu a ani to, že som tam neuspel, na tomto rozhodnutí nič nemení.

V posledných dňoch rezonuje FPU v súvislosti so študentmi, ktorých ste vylúčili z možnosti uchádzať sa o štipendium. Vo vyhlásení, ktorým ste zareagovali na otvorený list mesačníka Kapitál, ste napísali, že nič radikálne sa tým nemení a aj doteraz išlo o marginálne počty podporených žiadateľov. Prečo ste teda mali potrebu vylúčiť všetkých študentov en bloc?

Na začiatok treba povedať dôležitú vec: naše pôsobenie definuje zákon, ktorý stanovuje, na tvorbu akých diel môžeme poskytovať podporu. Školské diela tam nepatria a ani nikdy nepatrili.

Keď sa o podporu uchádzal študent, mohli sme podporiť iba jeho mimoškolské projekty. Problém nastal pri ich kontrole. Ukázalo sa nám, že pri týchto projektoch nedokážeme spätne preveriť, či išlo o oprávnený alebo neoprávnený projekt. Nevieme sa dostať k informáciám, čo títo ľudia robili v škole a čo mimo nej, no my máme zákonnú povinnosť preveriť to. Toto bol kľúčový problém a jeden z dôvodov, prečo sme to urobili.

A ďalšie?

Druhým je to, že dopyt je obrovský, ale naše zdroje sú obmedzené a my musíme cieliť podporu na tých, ktorí ju potrebujú najviac, ktorí nemajú nijaké zázemie a nemajú ani kde inde podporu získať.

Ak ide o študentov, som presvedčený, že dôležitejšia je podpora ľudí, ktorí umeleckú školu skončili. Sám som pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení a videl som, že ak sa človek nechytil hneď v prvý alebo druhý rok po škole, na scénu sa už nikdy nevrátil. Štipendium môže týmto ľuďom výrazne pomôcť, lebo často nemajú ani ateliér, v ktorom by mohli pracovať.

Zopár vecí by som však ešte rád upravil do budúceho roka. Rozhodne o nich zrejme až môj nástupca, ale pripravím návrh, v rámci ktorého by sa o podporu mohli uchádzať napríklad študenti z iných ako umeleckých škôl. To sa týka najmä oblasti prekladov a literatúry. Ak niekto študuje elektrotechniku, ale rád by napísal knihu, mal by mať možnosť podať si žiadosť. A priestor vidím aj pri externých doktorandoch, ktorí si za štúdium platia a možno u nich preveriť obsah záverečnej práce.

Sú to korekcie, ktoré chcete urobiť na základe prebiehajúcej debaty?

Nie, toto sme mali vo fonde rozdebatované už dávno. Popravde, prekvapilo ma, že táto diskusia vznikla až teraz, lebo informácia o študentoch je verejne dostupná v dokumente, ktorý sme vydali vlani v júli. Vonku je teda už deväť mesiacov.

Nebola to chyba, že ste o takejto zmene nekomunikovali sami?

Často sme sa touto otázkou zaoberali. Každý rok urobíme množstvo drobných úprav a spresnení v podmienkach podpory. Niekedy je ich 40 – 50. Informovať o každej zvlášť je nemožné. Ukázalo sa nám, že keď sme komunikovali iba niektoré, ľudia nám vyčítali, že na ostatné sme neupozornili.

Preto sme sa rozhodli, že budeme ľudí upozorňovať na dokument, v ktorom sú zhrnuté pravidlá pre danú oblasť na najbližší rok – štruktúru podpornej činnosti. Ide o maximálne stranu a pol textu na jeden podprogram. V minulosti sme ju zverejňovali až tesne pred vyhlásením výziev, teraz to robíme s predstihom, aby mali ľudia čas pozrieť si to v pokoji. Dokument k výzvam na rok 2023, ktoré sa spúšťajú na jeseň, sme zverejnili v júli. To bol náš pokus o riešenie.

Štúdium na umeleckých školách je pre mnohých finančne náročné. Kam sa majú obrátiť, ak nie na FPU?

Povedal by som, že by to mohla byť otázka na ministerstvo školstva. Existuje napríklad Fond na podporu vzdelávania, ale aké má podporné schémy – to je skôr otázka pre nich než pre nás. My naozaj nemáme v pôsobnosti podporu vzdelávacích inštitúcií. Nie je pravda, že študenti umeleckých škôl na tieto akademické fondy nedosiahnu, v schémach KEGA a VEGA sa na projektoch môžu podieľať aj doktorandi umeleckých škôl. To platí aj pre akademické knižnice, ktoré sme teraz z podpory takisto vylúčili a už tiež prejavujú nespokojnosť.

Do fondu ste prišli hneď na jeho začiatku v roku 2015, keď minister Marek Maďarič presadil jeho vznik podľa vzoru Audiovizuálneho fondu. Keď sa spätne pozriete na svoju predstavu, ako by to malo fungovať, a realitu, v čom sa najviac rozišli? 

Nepovedal by som, že sa až tak veľmi rozchádzajú. Rozdiel je akurát v tom, že na začiatku som fungovanie fondu videl v hrubých obrysoch a časom sa mi vyjasnili aj mnohé detaily v oblastiach, ktoré podporujeme.

Napríklad?

Myslím, že dnes lepšie vidím, čo je dôležitejšie podporiť z hľadiska kvality aj dosahu. Často to nie sú tí, ktorí vyhlasujú, akí sú pre kultúru nevyhnutní, ale tí, čo sú neraz ticho. V tomto sa môj pohľad pôsobením vo fonde zmenil dosť radikálne.

FPU je členom najväčšej medzinárodnej organizácie, ktorá združuje verejnoprávne fondy (The International Federation of Arts Councils and Culture Agencies). Kam ste sa na začiatku pozerali a čo z toho ste chceli prebrať?

Nazval by som to skôr inšpiráciou, ktorú som sa snažil adaptovať na naše podmienky. V mnohom sú verejnoprávne fondy v Európe podobné, čo nám ukázala aj pandémia, počas ktorej sme sa stretávali na online poradách a radili sa, ako postupovať. Časom sme zistili, že to robíme veľmi podobne.

Ak ide o FPU, v nejakom momente som prestal riešiť, ako to funguje inde, lebo fond začal žiť vlastným životom a bolo treba ďalej rozpracovať detaily. Nedávno sa nám však naskytla prekvapivá spätná väzba.

Od koho?

Naším najbližším partnerom je nórsky umelecký fond, ktorý je trochu väčšou inštitúciou než ten náš. Jeho súčasťou je aj analytická jednotka, niečo ako náš Inštitút kultúrnej politiky. Majú oveľa väčší rozpočet (140 mil. eur) aj počet zamestnancov, no približne podobný počet žiadateľov aj postup prideľovania dotácií.

Prebieha medzi nami výmenný program, v rámci ktorého sa dvaja kolegovia od nás trikrát išli pozrieť tam a opačne. Vlani som túto možnosť využil aj ja. Išiel som tam s tým, že na 80 percent sa budeme my zameriavať na ich systém a z 20 percent sa možno oni inšpirujú naším, ale bolo to opačne. Viacerí sa k nám znova chcú vrátiť a hovoria, že mnohé postupy, najmä pokiaľ ide o spôsob hodnotenia, kritériá, transparentnosť a riešenie konfliktu záujmov, máme nastavené veľmi dobre. Zdá sa teda, že dnes môžeme byť inšpiráciou aj pre iné krajiny.

Počas svojho pôsobenia ste zažili tri vedenia ministerstva kultúry. Ako sa k fondu postavila Natália Milanová?

Z hľadiska prevádzky fondu sme nenarazili na žiaden problém, ale nebola medzi nami ani žiadna nadštandardná komunikácia. Žili sme si vlastným životom a v prípadoch, keď sme mali spolupracovať, to fungovalo. Ministerka vymenovala troch nových členov Rady FPU, ide o kompetentných ľudí. Keby sa podarilo navýšiť náš rozpočet, bol by som rád. Často som upozorňoval na to, že 20 miliónov nám nestačí.

Jeho navýšenie bolo už v predvolebnom programe, ministerstvo sa chváli svojím „historicky najvyšším rozpočtom“, ale fond nedostal nič. Prečo?

Neviem ten dôvod. Hovorili sme o tom s ministerstvom pred prijatím rozpočtu a opäť to máme otvoriť. Ak by vláda bola schopná prijímať rozhodnutia a zákony, tak sa budem usilovať o to, aby sa to ešte zmenilo. Rozpočet fondu by mal byť navýšený minimálne o infláciu – tú z predošlého a aj aktuálneho roka – na aspoň 27 miliónov. Sedem miliónov nepovažujem za tému, o ktorej by sa tu malo nejako dlho diskutovať. Tieto peniaze sa krajine vrátia – časť dokonca priamo cez DPH.

Nejde mi pritom iba o jednorazové navýšenie rozpočtu. Malo by dôjsť k zakotveniu inflácie do rozpočtu fondu, aby sme sa nemuseli neustále doprosovať vyššej sumy. Inflačnú položku má napríklad aj podpora cirkví. A zároveň by sa mala otvoriť debata o povinných prispievateľoch do fondu, podobne ako je to v audiovízii. Do Audiovizuálneho fondu sa odvádza zlomok sumy z každého predaného lístka. Nie je to populárny krok, ale aj také ešte bude treba urobiť.

Dá sa teda povedať, že na navýšenie rozpočtu fondu chýbala politická vôľa ministerky?

To naozaj neviem posúdiť, vždy deklarovala, že by to rada urobila, takže by som špekuloval, a to nechcem. Aj keď sme sa naposledy stretli, bola tomu naklonená.

Odhliadnuc od rozpočtu – splnila vaše očakávania na poli kultúrnej scény?

Je mi ľúto, že tu ostalo veľa nedokončených vecí. Mali veľa dobrých nápadov, niektoré boli dokonca aj veľmi dobre rozpracované, ale nedotiahli ich do konca, čo je škoda.

Jednou z tých vecí je reforma umeleckých fondov, na ktorú ste v minulosti upozorňovali. Ministerstvo prišlo s návrhom na vznik Komory umelcov, ale zatiaľ to nie je realita. Ako ho vnímate?

To riešenie nie je zlé, názov nie je najšťastnejší, ale to je marginálne. Bolo by treba dopracovať financovanie, kompetencie orgánov, aby to bolo jasnejšie, ale základ je dobrý, stačilo by to dotiahnuť a zrealizovať. Bola by škoda zahodiť prácu, ktorú už urobili.

Ale ľúto je mi aj iných vecí, napríklad Fondu kultúrneho dedičstva, na ktorom tiež ministerstvo pracovalo. Mala sa tam presunúť podpora pamiatok a podľa mňa aj podpora tradičnej kultúry. Myslím, že by bolo fajn spojiť podporu hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva.

Treťou zásadnou vecou bola šanca spoplatniť platformy typu HBO alebo Netflix, ktoré u nás pôsobia. Platformy, ktoré sú registrované na Slovensku, musia prispievať 0,5 percenta z tržieb do Audiovizuálneho fondu, ale prispievať by mohli aj tie, ktoré sú registrované inde. Európska legislatíva ich spoplatnenie umožňuje. Vo Francúzsku platia 5 percent zo svojich tržieb. Ale nemusí to byť iba forma poplatku, niekedy inklinujú k forme investícií, ako je to napríklad v Taliansku. Takto by mohli investovať aj u nás, napríklad do produkcie seriálov, ktoré by sa následne mohli presadiť medzinárodne. Mohol by to byť zásadný finančný impulz.

V minulosti sa hovorilo aj o sponzorskom zákone ako o možnosti, ktorá by do kultúry priniesla viac peňazí. Je to ešte vôbec na stole?

Popravde, je to tak, že pracovná skupina, ktorej som súčasťou, zasadala naposledy asi pred dvoma rokmi. Zdá sa mi, že sa toho mnohí boja, lebo majú pocit, že to je niečo veľké a zložité, ale tak to predsa nemusí byť. V športe nám sponzoring funguje, no tam je čosi, čo v kultúre nie je – športové kluby, ktoré sa o takúto podporu môžu priamo uchádzať.

V oblasti kultúry by bolo treba definovať, kto by to mohol byť – či zriaďované inštitúcie, alebo nezriaďovaná scéna. Doprial by som každému, ale to by sa mohlo skončiť aj podporou kultúrnych domov, ktoré nemajú žiadnu vlastnú dramaturgiu a program. To by sa však dalo do detailov nastaviť a skúsiť aspoň pilotný projekt. No na začiatku tohto procesu je politické rozhodnutie.

Poďme k niekoľkým konkrétnym výhradám, ktoré sa najčastejšie spájajú s fungovaním Fondu na podporu umenia. Jednou z najdôležitejších ambícií fondu pri jeho založení bolo, aby o peniazoch nerozhodovali stále tí istí ľudia. FPU členov každej komisie v každej výzve žrebuje. Dozeráte na to, aby nikto v komisii nebol spätý s projektom, o ktorom rozhoduje, ale do akej miery sa dá vylúčiť, že rozhodovanie neovplyvňujú osobné animozity? Predsa len, slovenská kultúrna scéna je malá, každý každého pozná.

Áno, nedá sa to ovplyvniť úplne. Animozity existujú, a tak ako môže byť konflikt záujmu pozitívny, môže byť aj negatívny v tom zmysle, že sa ľudia mstia a projekt nepodporia.

Toto je niečo, čo riešia všetky fondy v Európe. My sa usilujeme robiť niekoľko krokov, ktorými sa tomu snažíme predísť. Nekončíme pri tom, že komisiu vyžrebujeme a dáme jej vyplniť dotazník, že nie sú v konflikte záujmov. Preverujeme to neustále. A ak sa v akomkoľvek momente zistí, že člen komisie je nejakým spôsobom vo vzťahu k projektom či žiadateľom, tak v komisii končí. Za posledný mesiac sa to tiež stalo.

Komisia má päť členov, jeden ani dvaja členovia nedokážu zvrátiť výsledok. Snažíme sa, aby o sebe navzájom nevedeli a stretli sa prvýkrát až vtedy, keď majú projekty ohodnotené, aby sa nedokázali medzi sebou dohodnúť. Rád by som však v tomto smere navrhol jednu zmenu, ktorá možno bude kontroverzná, ale myslím, že bude pre dobro veci.

Akú?

Keď fond vznikol, členovia komisií boli často opatrní, neverili, že majú naozaj v rukách všetku moc. Postupne to zistili a niekedy s tou mocou nezaobchádzajú rozvážne. Je to citlivé. Oni rozhodnú, ale fond nesie plnú zodpovednosť, on musí rozhodnutie komisie vysvetľovať. Nielen preto sa mi vidí, že členmi komisie by mali byť aj jeden alebo dvaja zamestnanci fondu.

Podobne to funguje napríklad v Británii, kde urobili reformu fondu Art Council England pred dvanástimi rokmi. V minulosti boli členmi komisií iba zamestnanci fondu, potom to zmenili a dnes sú dvaja členovia komisie z externého prostredia a traja sú zamestnancami fondu. Výhody vidím vo viacerých veciach: ľudia, ktorí dnes pracujú vo fonde, svojej oblasti rozumejú a často sú aj lepšie zorientovaní na scéne a majú k dispozícii aj naše interné informácie – vidia vyhodnotenia projektov, vyúčtovania. Prečo by nemohli mať hlas v komisii? Myslím, že týmto krokom by sa zabezpečila aj väčšia kontinuita podporovaných projektov a fond by bol zodpovednejší.

Na túto zmenu by sme potrebovali novelu zákona. Ťažko povedať, či sa to do volieb môže podariť, no určite sa o túto zmenu budem usilovať.

Ďalšou výhradou je, že pri zamietnutí podpory žiadateľ nedostane detailné zdôvodnenie, ktoré by ho mohlo posunúť k úspešnému projektu. Prečo? Nedá sa to zmeniť?

Je to jedna z rezerv, ktoré máme. Problémom sú dve veci: čas a forma. Žiadostí máme veľmi veľa a vymýšľať individuálne zdôvodnenia je náročné. V Dánsku to napríklad vyriešili tak, že komisia má k dispozícii asi tridsať naformulovaných zdôvodnení a vyberá z nich tie, ktoré sa najviac hodia.

Často sú dôvody zamietnutia žiadosti veľmi podobné. Ak ide o tvorbu, najčastejším dôvodom zamietnutia žiadosti je, že to skrátka nie je dosť dobré, a to je pre tvorcov citlivá téma. Ak ide o podujatia, najčastejším dôvodom je nedostatok peňazí. Projekt teda možno vôbec nie je zlý, ale už naň skrátka nevyšlo, lebo ostatní žiadatelia boli o trochu lepší. Samozrejme, projekty sú neúspešné aj preto, že úplne prestrelili rozpočet alebo majú iné nedostatky.

Neformuluje sa to ľahko a určite s tým treba naďalej pracovať. Snažíme sa komisie priviesť k tomu, aby neformulovali alibistické zdôvodnenia, a neraz ich aj sám vraciam na prepracovanie, ak ich považujem za nedostatočné.

Už v žiadosti vyžadujete pomerne detailný a presný rozpočet, čo môže byť pri dnešnom kolísaní cien problém. Prečo nie ste flexibilnejší?

V tomto sme urobili zmenu. Do tohto roka platilo, že medzi jednotlivými položkami rozpočtu ste mohli počas realizácie hýbať maximálne v rozsahu 20 percent bez uzatvorenia dodatku. Od tohto roka budú môcť ľudia rozpočet upravovať, ako budú chcieť. Mnohí to zatiaľ nevedia, lebo ešte nemajú zmluvy. Ani túto zmenu sme samostatne nekomunikovali, hoci mnohí ju iste privítajú.

Stále bude potrebné v žiadosti navrhnúť rozpočet a zdôvodniť ho, ale bude to indikatívny rozpočet. Ako budete pracovať s jeho položkami, bude na vás, iba v niektorých programoch budú stropy pre niektoré z nich.

Viedol vás k tomu stav sveta v kríze alebo výhrady žiadateľov?

Aj stav sveta, aj naša vlastná reflexia. Veľmi dlho sme debatovali o tom, aký to má zmysel a čo sa stane, keď tieto pravidlá povolíme. Rozhodli sme sa a veríme, že to bude pre všetkých jednoduchšie. Odbúra to veľa byrokracie a ľuďom sa bude s rozpočtom ľahšie pracovať. Som presvedčený, že 95 percent z nich k tomu bude naďalej pristupovať zodpovedne, a pre zvyšných 5 percent sa nám to neoplatí brzdiť.

Odborníci v komisiách neraz čelia dileme a spätne kritike, či podporiť radšej menší počet projektov a dať im viac peňazí alebo opačne. Aké je aktuálne nastavenie fondu?

Naša stratégia je jednoznačná: chceme, aby sa realizovalo možno aj menej projektov, ale s reálnejšou sumou. Vlani sme napríklad pri štipendiách zaviedli pravidlo, že podpora nemôže klesnúť pod 60 percent žiadanej sumy. Nemôžeme dať niekomu pár drobných a čakať od neho zázraky.

Vlani do toho vstúpila ešte aj inflácia, ktorú sme zohľadnili. Máme preto menej podporených projektov (v roku 2021 ich bolo 3130, vlani 2897). No nie som z toho úplne šťastný, lebo už prestávame podporovať aj dobré projekty. Keď rozpočet fondu poskočil z 15 na 20 miliónov, mal som pocit, že každý dobrý projekt peniaze dostal, často medzi nimi boli aj nové, inšpiratívne a experimentálne veci. Dnes na také projekty peniaze nie sú a je to veľká škoda.

Spomínali ste, že dnes vám prichádzajú žiadosti spolu o 80 miliónov, hoci rozpočet máte stále rovnaký – 20 miliónov. Čím si vysvetľujete, že sa žiadaná suma tak zvyšuje?

Pandémia nás dostala viac do povedomia, máme viac žiadateľov najmä o štipendiá, ktorých je o tretinu viac než v minulosti (cca 1500 žiadostí). Zároveň sú náklady žiadateľov vyššie a vidíme aj chuť realizovať finančne náročnejšie projekty. Úplne tomu rozumiem – ľudia skrátka chcú mať peniaze a robiť, čo ich baví, a nemusieť popritom robiť iks ďalších vecí, aby sa uživili. Na ich mieste by som konal rovnako.

Druhým dôvodom vyššej žiadanej sumy je podľa mňa to, že sa snažia vykryť straty z pandémie. Nemôžu to síce urobiť priamo z dotácie, ale žiadajú viac na projekty, z ktorých výnosov si vyriešia straty z minulých rokov.

Neznamená čoraz vyšší počet žiadostí aj to, že župy a mestá si tak trochu zvykli, že FPU zafinancuje program v ich galériách, múzeách a kultúrnych centrách?

Do istej miery to tak je a sme s tým konfrontovaní. Preto sme boli nútení urobiť isté opatrenia. Napríklad sme zvýšili percento finančnej spoluúčasti pre zriaďované organizácie. Pri zriaďovaných múzeách a galériách sme zrušili program pre drobnú infraštruktúru, ako skenery či kamerové systémy, čo by naozaj mohla pokryť samospráva, a rozhodli sme sa, že budeme podporovať tvorbu stálych expozícií. Vlani som si mnohé prešiel a sú v žalostnom stave.

Snažil som sa so županmi komunikovať na túto tému. V niektorých oblastiach sa to podarilo zlepšiť, pozitívne reagujú najmä na projekty knižníc, do ktorých neraz investujú aj päťnásobok sumy, ktorú poskytneme my. Mnohých z nezriaďovanej scény to poburuje, ale ja som presvedčený, že potrebujeme posilniť zriaďované organizácie, ktoré spravujú mestá a župy. Spätne to pomôže aj neziskovému sektoru, keď sú zriaďované organizácie silné a držia latku kvality.

Posledná z častých výhrad voči FPU: ako je to s projektmi, ktoré majú aj niekoľko rokov stabilnú podporu, ale potom sa radikálne zníži alebo dokonca úplne zanikne? Zažili to viacerí, naposledy časopis Rozum, ale aj viaceré úspešné festivaly. Snažíte sa so žiadateľmi už počas roka komunikovať o tom, že sa to môže stať a mali by hľadať aj iné zdroje?

Nerobíme to celkom priamo, našou úlohou nie je dávať im biznisplán. Komunikácia však prebieha a často od komisií dostanú rady a odporúčania, čo by mali robiť, aj keď podporu dostanú. Niektorí tieto varovania neberú do úvahy. Stalo sa to mnohým.

Kontinuita podporovaných projektov a predvídateľnosť rozhodnutí sú slabou stránkou, je to problém. Aj preto si myslím, že by bolo dobre, keby bol v komisii aspoň jeden člen fondu, ktorý by mal možnosť upozorniť na minulosť a vývoj projektu. Určite je to vec, ktorú musí fond aj v budúcnosti riešiť.

Na kultúrnej scéne sa často hovorí o nedostatku peňazí, ale čo je podľa vás jej najväčšou slabinou?

Je toho viac. V prvom rade nám chýba manažment. Nemáme manažérov, manažérky, chýba nám profesionálne vedenie, čo celý sektor ťahá dole. V zriaďovaných organizáciách je problémom tabuľkový plat, ktorý je nízky a nikoho nemotivuje.

Druhou vecou sú chýbajúce investície do prepájania jednotlivých oblastí kultúrneho sektora a investície do oblasti gamingu. To bude jedna z oblastí, ktorá bude v najbližších rokoch ťahať sektor dopredu. Krajiny, ktoré budú investovať do vývoja, sa môžu posunúť ďalej. Tu nejde iba o samotné počítačové hry, ale aj o rôzne profesie, ktoré to prepája – oblasť filmu, scenáristiky, animácie, hudby a ďalších. A vidí sa mi, že prostredníctvom tohto sektora by mohol do kultúry prísť aj iný typ manažérov a aj zdrojov.

Prečo manažérov v kultúre nemáme?

To je dobrá otázka, ale nemám na ňu jednoznačnú odpoveď. Možno nám chýba vzdelávanie, tradícia, skúsenosti. Nie je to iba problém Slovenska, ani v Česku na tom nie sú oveľa lepšie, no majú silnejšie štátne inštitúcie a funguje cirkulácia ľudí medzi nimi a nezriaďovanou scénou.

Vo fonde skončíte v júni tohto roka. Keď ste sa v roku 2019 uchádzali o znovuzvolenie, vo svojom programe ste ako jednu z priorít určili rekonštrukciu 36 regionálnych a krajských knižníc. Čo z toho sa podarilo? 

Pokračujeme, no nazdával som sa, že to bude vo väčšom rozsahu. Na knižnice sme mali dostať viac peňazí, ktoré sme nedostali. Potom karty zamiešala pandémia. Museli sme posunúť výzvu, aj žiadatelia boli zneistení, lebo samosprávy začali škrtať rozpočty.

Teraz v tom pokračujeme, máme vyššie nároky a vyžadujeme verejné architektonické súťaže, ale projekty, ktoré k nám chodia, sú dobré a verím, že to ešte rozbehneme. Som optimista a myslím, že ľuďom treba dať dôveru. Mnohé knižnice sa teraz zapojili aj do plánu obnovy.

V rozhovore pre Artalk ste predvlani hovorili, že chcete pripraviť aj stratégiu fondu. V akom je stave? 

To je vec, ktorá sa mi nepodarila. Má to svoje dôvody, pred troma rokmi sme na tom začali pracovať, ale prišla pandémia a ďalej to nešlo. Myslel som, že sa do toho opäť pustím, ale uvedomil som si, že urobiť niečo, s čím sa môj následník nemusí stotožniť, bude zbytočná energia a možno to už chce čerstvý pohľad. Ale určite urobím celkové zhodnotenie, z ktorého sa bude dať vychádzať aj pri pohľade do budúcnosti.

Viete už o niekom, kto sa chce na vaše miesto prihlásiť? 

Viem o jednom človeku z nášho tímu, ale neviem, ako sa napokon rozhodne. Počul som aj nejaké fámy, ale nikto mi to priamo nepovedal. Verím, že to bude férový konkurz.

Akú radu od vás dostane? 

Určite by som mu odporučil, aby si nastavil realistický plán, lebo realita ho nepustí, a aby sa odpútal od prostredia, z ktorého príde, lebo by ho to zväzovalo. Mal by si vypočuť scénu, ale konať podľa seba. Nezávislosť je na tomto mieste veľmi dôležitá.

Táto inštitúcia už zo svojej podstaty nerobí ľudí šťastnými. Keď niekto zorganizuje dobrý koncert, smutní sú možno len tí, ktorí ho nevideli, ale keď my zverejníme výsledky výzvy, je to naopak – spokojných ľudí je len veľmi málo a aj to záleží na tom, koľko peňazí dostanú. Takže tu si človek neustále generuje nepriateľov.

Ako ste sa to naučili zvládať?

Otestovalo to moje priateľstvá. Tých, ktorí sú naďalej mojimi kamarátmi, je podstatne menej a veľmi si ich vážim za to, že si dokázali zachovať odstup napríklad aj v situácii, keď ich projekt z podpory vypadol.

Menej je aj tých, ktorí ma zdravia na ulici. Sú aj ľudia, ktorí ma úplne obchádzajú. Ale časť najbližších kamarátov sa už teší, že končím a že si konečne žiadosť podajú, lebo z princípu to nerobili, čo mi bolo ľúto.

Na začiatku sa možno aj s novým riaditeľom alebo riaditeľkou všetci budú chcieť stretnúť, prezentovať svoje projekty, potom pochopia, že o nich nerozhoduje, ale hnev si zosobnia v ňom. Nie je to vždy ľahké. Takže posledná rada by bola, aby neočakával, že bude populárny.

Aký je váš plán po odchode? 

Zatiaľ neviem. Nejaké predstavy mám, ale nie je to nič konkrétne. Budem si potrebovať oddýchnuť a potom uvidím. Potrebujem sa na to pozrieť s odstupom.

Neláka vás veľká alebo komunálna politika?

Neuvažujem o tom. Stať sa môže všeličo, ale nemám túto predstavu. A v momentálnom rozpoložení by som chcel robiť radšej niečo, čo nebudem musieť riadiť, a chcel by som aj viac odstupu od verejnej sféry. Najprv však potrebujem čas na to, aby som si svoje súkromné aj pracovné priority utriedil.

Jozef Kovalčik
Filozof, estetik, vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Fondu na podporu umenia. Od roku 2004 do roku 2015 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako pedagóg a výskumný pracovník, vedúci sekcie vizuálnych a kultúrnych štúdií Centra výskumu (2009 – 2011) a prorektor pre štúdium (2011 – 2015). Momentálne prednáša na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Odborne sa zaoberá problematikou vzťahu medzi vysokou a populárnou kultúrou, teóriou dizajnu a vzdelávaním na umeleckých školách. Venuje sa aj kurátorskej a prekladateľskej činnosti.

Jana Močková, autorka

zdroj: 
https://dennikn.sk/3208740/uz-prestavame-podporovat-aj-dobre-projekty-20-milionov-je-malo-hovori-sef-fondu-na-podporu-umenia-jozef-kovalcik/

foto:
Foto N – Vladimír Šimíček