Rozhovory. Filmárka Berezňáková: Vychádza mi, že Slováci sú veľmi poddajný národ

27.12.2020


Slovensko akoby cítilo bytostné ohrozenie z elít alebo zo zmeny. Súvisí to s malým sebavedomím, ktoré je nahrádzané národniarstvom štvrtej cenovej, tvrdí filmárka Barbora Berezňáková. Prezrádza aj to, ako sa jej na filme o únose prezidentovho syna spolupracovalo s Petrom Tóthom.

Ako dokumentaristka pracujete s témami, ktoré ste nemohli zažiť, respektíve si ich nemôžete pamätať – rok 1968, november 1989, kauzy mečiarizmu. Čo vás na nich tak láka?

K dokumentom ma priviedli samotné témy. Vybrala som si ich, lebo som si potrebovala upratať v hlave, pochopiť kontext, z ktorého vychádzam.

V akom zmysle?

Hľadala som odpovede na otázky typu kde žijem, v akej spoločnosti sa nachádzam, aká je krajina okolo mňa, akí sú ľudia v nej a z čoho to vyplýva. Premýšľať nad týmito vecami som začala, keď som sa odsťahovala do USA. Práve tam sa mi vyjasnilo, čo ma zaujíma, ako chcem tráviť život a čo asi chcem robiť.

Dajú sa nájsť odpovede na také otázky cez zlomové udalosti? Necharakterizujú nás skôr tie dlhé roky nečinnosti medzi nimi? Príklad: november 1989 vyplavil vlnu empatie, súdržnosti a slušnosti, miera takých prejavov však v spoločnosti nie je konštantná. Aj po revolúcii rýchlo vyprchali.

Ja si práve myslím, že krajinu aj ľudí človek najlepšie spozná v hraničných situáciách. Aj kvalitu vzťahu medzi partnermi si lepšie uvedomíte, keď v ňom nastane problém. Nechcem však riešiť, či bolo skôr vajce alebo sliepka, či si národ podmienky vytvára, alebo skôr podmienky ovplyvňujú národ. Podľa mňa sú to prepojené nádoby.

Čím vás zaujal rok 1968, keď nás v auguste začali okupovať vojská Varšavskej zmluvy?

Veľa debatujem so svojím otcom, ktorý sa narodil v rusínskej oblasti. Zaujímalo ma, čo vtedy robil. V roku 1968 študoval v Prahe psychológiu a cez prázdniny sa vrátil na východ Slovenska do dedinky, kde žil takmer na lazoch. Povedal mi, že v čase vpádu vojsk bol na lúke s kravami, že ich pásol.

Zrazu počul rachot a z lesa sa vyrútil tank. Som dosť vizuálny typ a hneď som si to predstavila – mladý človek pasie kravy v idylickej prírode, zrazu sa z lesa vyrúti tank. Zdalo sa mi to absurdné.

Otec mi zároveň povedal, že keď v 70. rokoch pracoval v Prahe, nejaký kolega si z neho strieľal poznámkami typu – a čo, keď prišli Rusi, plakal si za tými kravami? Vzkypela v ňom zlosť a tomu kolegovi vrazil. Na prekvapenie všetkých a možno aj vlastné.

Vnímala som to ako sondu do duše človeka, ktorý prežil výnimočnú udalosť. Zanechala v ňom traumatizujúci pocit potlačenej bezmocnosti, ktorá sa prejavila spätne. Toto je kontext politiky, ktorý sa bežne nedozvedáme, ale tvorí výraznú stopu v nastavení v spoločnosti.

August 1968 sa dá uchopiť z rôznych uhlov – cez osobné príbehy, faktograficky, politicky, spoločensky, cez hudbu, literatúru a následnú cenzúru, cez emigrácie a podobne. Dá sa to krásne vystavať – totálne uvoľnenie v krajine, zrazu vpád vojsk a normalizácia, ktorá pochovala nádej. Ako ste nad tým premýšľali, keď ste sa pustili do projektu Spýtaj sa vašich: 68?

Nikdy nekalkulujem s tým, čo by bolo príťažlivé pre diváka. Vždy na to idem dosť egoisticky – držím sa toho, čo zaujíma mňa osobne. Jasné, bol to risk, lebo ten film vôbec nemusel byť pre publikum niečím nový a zaujímavý, ale cítila som, že u nás chýba medzigeneračný dialóg.

Preto pointa stojí na tom, že deti sa pýtajú rodičov, čo vtedy zažili?

Áno. Zdá sa mi veľmi neuvedomelé a nezrelé, keď niekto povie, že žije mimo politiky, že politika ho vôbec nezaujíma. Ako niekto sám seba môže vnímať mimo politického kontextu? Veď to nejde. Čo je osobné, to je aj politické.

Vždy?

Samozrejme. To neznamená, že človek musí každý deň sledovať správy. Musí mu však byť jasné, že každé jeho rozhodnutie v živote – teda čo kupuje, ako žije, ako sa správa, čo podporuje, aké má vzťahy, ako ovplyvňuje iných – sa dá vnímať aj v politických súvislostiach.

Aj preto si každý, kto naplno zažil rok 1968, pamätá, čo presne vtedy robil, ako sa ho dotýkali pomery v spoločnosti. Ide o krásne osobné príbehy; napríklad kamarátkina mama vtedy sadla na bicykel, previezla sa za hranice, odfotila si Devín z opačnej strany Dunaja a vrátila sa. Viete, ako sa musela cítiť?

Všetko sú to subtílne zážitky ľudí, ktoré formovali ich mentálnu výbavu. Zdalo sa mi zaujímavé pátrať po takých okamihoch a natočiť ich. Preto sme aj s grafickou dizajnérkou Pavlínou Morháčovou vymysleli stránku spytajsavasich.sk, kde svoje príbehy dobrovoľne zdieľajú aj ďalší ľudia. A funguje to.  

Princíp je jednoduchý – deti sa môžu rodičov opýtať, ako to vtedy bolo, čo vtedy robili, čo si o tom všetkom mysleli a ako to zasiahlo ich rodiny. Skvelé je, že tam píšu aj samotní rodičia, nečakali na otázky svojich detí. Prinášajú tak nielen vlastné príbehy, ale aj tie, čo počuli vo svojich rodinách.

Keď ľudia zažijú niečo nepríjemné, stáva sa, že o tom rozprávajú neradi. Mnohí Židia svojim deťom nikdy neprezradili, čo zažívali počas holokaustu. Sám poznám ľudí, ktorých tvrdo postihla normalizácia, a o detailoch príliš nechceli hovoriť.

Tento problém som vôbec nemala. Porovnávať holokaust a august 1968 nemožno, ide o rozdielne veci.

Obe udalosti sú pre spoločnosť traumou, hoci v inej miere. Okupácia nebola iba o mŕtvych obetiach v auguste 1968, treba pripočítať aj obete normalizácie – zastrelených na hraniciach, ľudí, ktorých týrala ŠtB, väznených a podobne.

Súhlasím, len v roku 1968 sa nezopakovalo to čo počas holokaustu – že tí, čo prežili, trpeli pocitmi viny, lebo ich blízki neprežili. Okrem toho, holokaust je najhorší zločin proti ľudskosti v dejinách ľudstva. V takej situácii sa dá dobre rozumieť, prečo o tom preživší nechcú hovoriť.

V roku 1968 bola iná situácia – nešlo o napadnutie a poníženie jednej skupiny občanov, vtedy totiž napadli celý štát, čo jeho obyvateľov mohlo paradoxne zjednotiť, lebo zrazu boli všetci na jednej lodi. Tým to nechcem zľahčovať. Pripomínam len, že rok 1968 mal iný kontext, vďaka čomu ľudia nemali problém hovoriť o svojich príbehoch.

Navyše moja skúsenosť dokumentaristky hovorí, že vyrozprávanie sa z nejakej traumy môže byť aj oslobodzujúce a ozdravujúce. Keď niekto obeť empaticky počúva, môže jej to pomôcť vyrovnať sa s tým, čo zažila.

Čo vám z toho filmu vyliezlo?

Presvedčenie, že boj za slobodu je vždy dôležitý. Ďalšia vec je, že dnes žijeme v iných časoch, mnohí nezažili normalizáciu a do opisu socializmu sa vkráda nostalgia a kultúrny nános vo forme emocionálnych pesničiek či filmov typu Pelíšky. Celé vnímanie sa preto posúva do komickejšej aj nostalgickejšej roviny.

Myslel som skôr, akú odpoveď ste našli na svoje otázky – aká sme krajina, akí sme ľudia?

Vyšlo mi, že nie sme práve revolucionársky národ. Vyskočila z toho na mňa otázka, či naozaj existuje čosi ako národná mentalita, alebo ide skôr o stereotyp, ktorého sa treba zbaviť.

V zmysle, že na nás môžu rúbať drevo, a aj tak mlčíme?

Áno. Mne z toho Slováci vyšli ako veľmi poddajný národ. Neviem však, či je to výsledok historického vývoja, teda že sme si zvykli žiť pod nejakou hegemóniou mocnejších, alebo je to skôr príčina, a práve preto nás dlho ovládali iní.

Hnevá vás, že ľudia v roku 1968 nepovstali, ale v konečnom dôsledku sklonili hlavy?

Nie, lebo im rozumiem. Keď niekto vtedy vystrčil hlavu, zastrelili ho. Niet však pochýb, že v ľuďoch to vtedy veľmi vrelo. To, ako sa národ v konečnom dôsledku zachoval, primárne vyplývalo z politického rozhodnutia. Celá dedina sa síce môže spojiť s vidlami a kosami v rukách, keď však prídu tanky, čo zmôžete? Podvolenie sa v danej chvíli asi bolo jediné riešenie, inak by vo veľkom tiekla krv.

Podobne ako v Maďarsku v roku 1956.

Samozrejme, navyše nezabúdajme, že rok 1968 prišiel 23 rokov po skončení 2. svetovej vojny. To je prikrátky čas na to, aby ľudia zabudli, čo sú to hrôzy vojny. Väčšina vtedajších ľudí ich zažila na vlastnej koži, takže sa dá rozumieť, ak do toho nechceli ísť znovu.

Na druhej strane sa pozrime na dnešné Bielorusko. Ľudia už mesiace protestujú proti Lukašenkovi aj za cenu bolesti, väzenia a obetí na životoch. Je otázne, čo by sa stalo, keby sa proti nim postavili tanky ďalších krajín, ktoré by si tamojší prezident prizval na pomoc.

Identický koncept ste zvolili aj pri projekte Spýtaj sa vašich: 89, ktorý cieli na novembrovú revolúciu.

Zámer bol rovnaký – tri desaťročia po revolúcii pokračovať v medzigeneračnom dialógu. Dnes sa tu nadáva na množstvo vecí, ktoré vraj za socializmu boli lepšie, ale akosi zapadá prachom, že sa tu odvtedy odohralo aj veľa pozitívnych premien. Mladí dnes často nevedia, že ešte nedávno by niektoré veci vôbec nemohli – kritizovať politikov na Zomri, cestovať po svete, študovať v zahraničí, mať svoj názor na čokoľvek. Ak im to vysvetlia vlastní rodičia, ktorí vedia tie dve obdobia porovnávať, je to skvelé.

Ľudia tak možno pochopia, že demokracia je z princípu náročnejší systém než ten, v ktorom je všetko vopred umelo pripravené a nalinajkované. Na čom dnes funguje spomienkový optimizmus? Na hláškach, že mlieko bolo lacnejšie, že každý mal byt a prácu, že nik sa nesťažoval. Jednak to nebola pravda, jednak tá domnelá istota existovala za cenu slobody. A takto umŕtvená spoločnosť sa nemôže hýbať dopredu. V tomto má ten dokument možno ešte väčší zmysel než ten o roku 1968.

Respondenti vo vašom dokumente v úvode hovoria, čo na socializme oceňovali – istotu, prácu, byty zdarma, zdravotníctvo, mladomanželské pôžičky, ROH (vtedajšie odbory – pozn. red), pionierske tábory, mlieko a jogurty v sklenených fľašiach, chlieb vydržal dlhšie čerstvý ako dnes. Ľudia vlastne vďaka materiálnym veciam akoby nepociťovali neslobodu.

Presne tak. Spoločnosť však, našťastie, dozrieva. Aspoň ja u mladej generácie vnímam trend, že jej honba za materiálnymi vecami trochu opadáva. Ešte v 90. rokoch bolo ideálom mať veľký dom a veľké auto, každoročne cestovať na exotické dovolenky a vlastniť televíziu s veľkou obrazovkou. Dnes to už tak nie je.

Jasné, že aj dnes chcú mať ľudia naplnené základné materiálne potreby, chcú sa mať dobre, kvalitne žiť a zdravo sa stravovať, len môj pocit je, že už neprahnú po kvázi luxuse. Väčšine stačí, ak majú primeraný byt, pričom začínajú pozerať aj na ekologické a ďalšie súvislosti svojho správania. Zároveň si cenia aj výdobytky, ktoré tu pred novembrom 1989 neboli – možnosť cestovať, slobodne sa vyjadrovať, podnikať a podobne.

Paradoxom je, že pred revolúciou ľudia vôbec neboli bohatší, veď na väčšinu statkov museli pracovať oveľa dlhšie ako dnes, ak ich vôbec zohnali. Keď sa im roztrhalo oblečenie, museli si ho zašiť, nešli si hneď kúpiť nové. Keď si všetko rozmeníme na drobné, zistíme, že väčšina sa vtedy naozaj nemala lepšie ako dnes. Všetci sa mali relatívne rovnako – tí, čo sa snažili, aj tí, čo nič nerobili. Komunisti ich jednoducho nahnali do priemeru.

Niet sporu o tom, že materiálny level od revolúcie mimoriadne poskočil. Problém je, že ľudia majú svoj život primárne vo svojich rukách, čo si neraz neuvedomujú. Majú zodpovednosť sami za seba a nie každý s ňou vie narábať, keďže sa to ani nemali od koho naučiť.

Iná vec je, že kritikom rozumiem, lebo naša krajina v roku 1989 skočila nie do kapitalizmu, ale do nejakej jeho zmutovanej privatizačno-rozkrádačskej verzie. Viete, čo je problém?

V čom?

Že náš štátny systém dodnes nie je adekvátne sociálny pre tých, čo to potrebujú. Hoci som dieťa porevolučného nadšenia, čím viac cestujem a porovnávam štandardy rôznych krajín, tým viac som presvedčená o dôležitosti štátom poskytovaných sociálnych istôt. Tak, aby vedel pomôcť tým, čo prepadávajú cez rôzne sitá, ale napríklad aj ženám na materskej.
Nie každý môže zarábať, nie každý má rovnaké štartovacie podmienky, nie každý dostane šancu na vzdelanie a prácu, ale napríklad aj na lásku a podporu v rodine. Fico tu síce kadečo proklamoval, v skutočnosti pre sociálny štát neurobil vôbec nič, skôr naopak. Je strašná hanba, že ani 30 rokov po revolúcii nevieme pomôcť chudobným a znevýhodneným na okraji.

Niektorí ľudia vo vašom dokumente tvrdia, že v minulom režime boli ľudia k sebe priateľskejší.

To súvisí s viacerými faktormi – dnešní starší vtedy boli mladí, slobodní, zaľúbení, chodili sa von zabávať. Ide o spomienkový optimizmus. Neskôr prišli deti, starosti, povinnosti, čo ich pohľad, prirodzene, mení. Jednoducho prechádzame rôznymi fázami života, inak vnímame život v tridsiatke a inak v sedemdesiatke. Že teda niekto spomína na mladosť optimisticky, je normálne.

Ďalší faktor spočíva v tom, že v minulom režime absentovali mnohé zdroje a ľudia boli odkázaní na vzájomnú pomoc. Keď niekto v rodine staval dom, pomáhali mu všetci vrátane susedov. Keď niekto vedel šiť či štrikovať, urobil šaty či sveter aj známym. Kde nie sú zdroje, tam sa ľudia musia vynájsť. Napríklad cez medziľudské vzťahy, lebo to prináša svoje výhody.

Tretí faktor je o tom, že kapitalizmus so sebou nevyhnutne prináša aj istý individualizmus. Vidím to na Amerike, kde som strávila veľa času. Aj na Slovensku tak vzniklo dravšie prostredie a mnohí začali hrať sami za seba. Niektorí z donútenia, lebo musia veľa pracovať, aby uživili rodiny, a tak nemajú toľko času na kamarátov, niektorí preto, že je pohodlnejšie byť sám a mať pokoj.

Otázne je, či nožnice v normálnej spoločnosti majú byť naozaj roztvorené tak, že na jednej strane sú neskonale bohatí grázli ako Kočner, Bašternák, Bödör či Haščák, ktorí profitovali na korupcii a konaní zla, a na druhej množstvo ľudí bez domova.

Tu sa miešajú dve rôzne veci – právny štát a sociálny štát. Na to, aby tu nevznikali kočnerovia a haščákovia, potrebujeme kvalitný právny štát bez korupcie a s reálne vymožiteľnou spravodlivosťou. Na to, aby sme nemali ľudí bez domova, zase potrebujeme kvalitný sociálny štát, ktorý človeka zachytí a pomôže mu skôr, než padne na dno.

Niet pritom pochýb, že v krajine by malo fungovať oboje – právo aj sociálna pomoc. Jasné, môžeme sa baviť o tom, v akej miere má byť štát sociálny, kedy už má zasahovať a kedy ešte nie, ale problém je, že doteraz sa to ignorovalo. Fico si môže dávať na bilbordy, že nám garantuje istoty, ale v skutočnosti by na začiatok pomohlo nerozkrádať štátny majetok.

Osobne vidím problém v tom, že nám chýbajú elity, ktoré by nás viedli hodnotovo. Výraznou výnimkou je prezidentka Zuzana Čaputová. Niežeby sme takých ľudí nemali viac, ale vždy sme sa ich nejako zbavili – za vojny sme ich vyhnali do koncentračných táborov, v 50. rokoch sme ich popravovali alebo zatvárali, v 70. rokoch umlčiavali, po revolúcii zase vyháňali do zahraničia a ostrakizovali.

Veď aj dnes nám elity spomedzi mladých ľudí utekajú do zahraničia, lebo nevidia zmysel v živote na Slovensku – či už z ekonomických, alebo spoločenských dôvodov.

To znie, akoby sme z elít mali strach.

Áno, Slovensko akoby cítilo bytostné ohrozenie z elít alebo skôr zo zmeny. Súvisí to so spomínaným malým sebavedomím, ktoré je nahradzované národniarstvom štvrtej cenovej. Sme viac ako 30 rokov slobodní a dodnes sme svoj prístup k mnohým veciam nezmenili. Vyhovárať sa dnes na komunizmus je preto alibistické.

Jeden z vašich dokumentov sa volá Skutok sa stal. Je o mečiarizme, najmä o únose prezidentovho syna, čo je dodnes nepotrestaná kauza, hoci vinníkov poznáme. Čo vás na tom lákalo?

Možno to, že som ako dieťa istý čas bývala v Svätom Jure, za ktorým sa únos odohral. A možno to, že môj otec kedysi sám pracoval pre tajnú službu ako psychológ, hoci sa venoval zahraničiu, nie kontrarozviedke. Videla som, že tu máme nevyriešený kriminálny prípad, ktorý je svojím príbehom ojedinelý aj vo svete.

Nemala som ambíciu robiť o tom veľký dokument, pôvodne som skôr premýšľala nad scenárom pre hraný film. Pred šiestimi rokmi to bola ešte spiaca téma, nik sa jej detailnejšie nevenoval. Dokonca sa ma ktosi vtedy pýtal, načo sa tomu venujem, že to už aj tak nikoho nezaujíma.

Príbeh je prerozprávaný cez viaceré osoby. Medzi nimi je aj bývalý novinár a exšéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth a svedok únosu Oskar Fegyveres.

Oskara som dlho nemohla zohnať. Predstavovala som si ho úplne inak – ako individualistického hrdinu, rázneho muža, nejakého intelektuála, ktorý sa zamyslel nad tým, čo sa deje v krajine, a rozhodol sa ísť proti prúdu. Výsledkom bolo, že štátna moc zabila jeho spojku a kamaráta Róberta Remiáša. Príbeh ma zaujal v prvom pláne svojou dramatickosťou a tým, že nie je vyriešený.

Realita ma dosť prekvapila, lebo Oskar je človek ako každý iný. Nemá v sebe hrdinské zmýšľanie v podobe, akú poznáme z akčných filmov. Je to nízky, milý chlapík, ktorého život dostal do situácie, keď sa musel nejako rozhodnúť, a zrazu sa stal postavou v obrovskom príbehu.

Čakali ste supermana a stretli ste normálneho človeka?

Presne tak. Zrazu som sa začala zamýšľať aj nad tým, čo je to hrdinstvo. Nečakal ma žiadny superman, ale skôr Jozef Mak. Nemyslím to kriticky, zrazu mi bolo sympatické, že hrdinstvo nie je až také vzdialené od nás, bežných ľudí. Stačia nejaké okolnosti a každý má na výber, ako sa zachová. To je dôležité.

Áno, Oskar je človek, ktorý sa pri niečom ocitol a zrazu sa stal dôležitou postavou v dejinách. Keď som s ním raz sedel na zmrzline na Morave, zdalo sa mi to až bizarné – dôležitá postava dejín, ktorá je súčasťou jedného z najsilnejších príbehov porevolučného Slovenska, má na sebe zásteru a predáva zmrzlinu v stánku.

Áno, to, že robil zmrzlinára, je aj vo filme. Tiež som si uvedomovala, aké je to bizarné, že takto by to vôbec nemalo byť. Sme zvyknutí na nejaký naratív a naraz vidíme, že život je oveľa rozmanitejší a občas až neuchopiteľný.

Nemali ste problém spolupracovať s Petrom Tóthom?

Poznala som jeho minulosť. Vedela som aj to, že je Kočnerov kamarát, veď s ním telefonoval aj predo mnou v čase, keď už bol Kočner vo väzbe za zmenky. Jasné, že som s Petrom Tóthom mala veľa dilem, ale ako dokumentaristka nemôžem pracovať tak, že ak je niekto považovaný za nedôveryhodného, tak sa s ním vôbec nebudem baviť.

Naopak, musela som sa s ním baviť, lebo toho veľa vie. Neskôr nastala trochu diskrepancia medzi tým, aký bol jeho súčasný mediálny obraz, a tým, čo patrilo do môjho filmu. Nemôžem niekomu meniť jeho rolu v príbehu z minulosti len preto, že vo svetle ďalších okolností a nového prípadu je podozrivým.

Bola by som však veľmi zlá dokumentaristka, ak by som všetko, čo mi povedal, brala ako fakty. Do filmu som nedala nič, čo sa mi nepotvrdilo aj z iných, minimálne dvoch ďalších zdrojov.

Dá sa vycítiť, kedy je úprimný a kedy hrá svoje hry?

Brala som to tak, že pri ňom nikdy neviem, na čom som. Kto sa s ním stretne, potvrdí, že je to veľmi príjemný a sympatický človek, cítiť z neho ochotu. Jeho osobnostné vyžarovanie jednoducho nezapadá do konceptu toho, čo o ňom v skutočnosti vieme a čo má za sebou. Netuším, prečo sa dostal tam, kde je, to už je vec komplikovanejšej psychológie a hier jeho osudu.

Myslím si však, že aj pre neho malo to nakrúcanie akýsi ozdravný rozmer. Nepochybujem, že na začiatku kariéry chcel byť dobrým novinárom, ktorý poukazuje na nespravodlivosť. Povedal mi, že keď bol mladý, tak bol veľmi ambiciózny, chcel mať prestíž, slávu a peniaze.

Keď sa na tým detailne zamyslíte, vlastne chcel to čo každý druhý človek. Zrazu však bol v situácii, keď Remiáš mal pol milióna šilingov, Oskar mal pol milióna šilingov, v redakcii ho kritizovali, do toho prišiel Kočner, pomohol mu, zároveň dohovoril Lexovi, aby mu SIS dala pokoj. Tu niekde sa Tóth odchýlil od svojej pôvodnej trate.

Kuriózne je, že keby Tóth ako novinár mapoval prešľapy tamojšej tajnej služby v zahraničí tak, ako ich riešil za mečiarizmu na Slovensku, zrejme by tam bol mimoriadne oceňovaný. Mohol byť hrdinom, dnes je nenávidenou osobou.

Čo je vlastne hrdinstvo? Podľa renomovaného psychológa, autora stanfordského experimentu, Philipa Zimbarda hovoríme o hrdinstve len vtedy, keď idete do osobného rizika, z ktorého nemáte absolútne žiadny prospech, len preto, že vás k tomu vedie nejaká idea a snaha o dobro. Koľko takých poznáme?

Tótha rozhodne nechcem ospravedlňovať, lebo mám naňho jasný a kritický názor, len premýšľam, koľkí by sa v identickej situácii tiež potkli a pridali sa na nesprávnu stranu.

Vo filme ste chceli mať aj Michala Kováča mladšieho, teda obeť únosu. Nie je tam; z toho predpokladám, že odmietol.

Opakovane som ho oslovovala cez e-mail aj cez telefón, neskôr som využila aj známych, kontaktovala som aj jeho advokáta Jána Havláta. Keď pochopil, o čo mi ide, nechcel sa so mnou baviť. Áno, Michal Kováč mladší by bol zaujímavým respondentom na rozhovor o únose. Verím, že raz napíše aspoň vlastné pamäti.

Skutok sa síce stal, dodnes je však nepotrestaný. Jaroslav Svěchota už nežije, ale ďalší páchatelia z politiky, tajnej služby aj mafie áno.

O to viac ma trápi apatia, ktorá voči tomu prípadu prevláda. Amnestie boli po dlhom čase zrušené, vinníci nesedia. Ako môžu ľudia dôverovať štátu, keď vidia, že nedokáže potrestať evidentný zločin, hoci celý národ pozná páchateľov? Hovorila som o tom s prokurátorom Michalom Serbinom. Viete, čo mi povedal?

Nie.

Že keby sme tento prípad a ďalšie rozplietli do detailu, tak pol Slovenska sedí v base. A že ten prípad je náročné si už len celý naštudovať. Okrem toho nie je tlak a vôľa sa tomu venovať. Máme tu už nový prípad z roku 2018. Veľmi dúfam, že budeme vedieť, ako sa skutok stal, kto je vinný, že budeme svedkami spravodlivosti.

Pre nastavenie dôvery v právny štát pre ďalšie generácie potrebujeme taký precedens ako soľ. Je to oveľa dôležitejšie, než si myslíme.

Na čom teraz pracujete?

Na scenári hraného filmu, ktorý síce bude politický, ale nebude o politike. Politika je teraz najzaujímavejšia v novinách, u nás aj vo svete. A myslím, že v súčasnej situácii máme čo robiť, aby sme to stíhali poňať a súčasne si zachovávať aspoň kúsok motivačného idealizmu.

Barbora Berezňáková (1987)
Vyštudovala filmový strih a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, absolvovala kurz filmovej réžie na Newyorskej filmovej akadémii a ročné štúdium animácie na Bellas Artes vo Valencii. Je filmárkou na voľnej nohe, na konte má transmediálne interaktívne dokumenty Spýtaj sa vašich: 68 a Spýtaj sa vašich: 89. Je autorkou dokumentu Skutok sa stal, kde cez rozhovory s bývalým novinárom a šéfom kontrarozviedky SIS Petrom Tóthom, so svedkom únosu prezidentovho syna Oskarom Fegyveresom, s prokurátorom Michalom Serbinom, s vyšetrovateľom Petrom Vačokom a ďalšími mapuje únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho.


KAROL SUDOR

Zdroj: 
https://dennikn.sk/2196854/filmarka-bereznakova-vychadza-mi-ze-slovaci-su-velmi-poddajny-narod/?ref=list

Foto: 
Barbora Berezňáková 
Foto – M. Berak

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

DUCHOVNÉ STRETNUTIE NA TÉMU “LADOMIRSKE MNÍŠSTVO” 

V nedeľu víťazstva pravoslávia sa uskutočnilo s požehnaním Jeho Blaženosti Rastislava arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska duchovné stretnutie mládeže a veriacich na tému “Ladomirske mníšstvo” v chráme sv. archanjela …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
24.03.2024

Ako dopadli voľby v Prešovskom kraji

Pellegrini získal v Prešovskom kraji o 35-tisíc hlasov viac hlasov než minule Čaputová V Harabinovom okrese vyhral Korčok. PREŠOV. V minulých prezidentských voľbách dostala v Prešovskom kraji v prvom kole najviac hlasov Zuzana Čaputová, kr…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Moskva žiada Berlín, aby uznal blokádu Leningradu za genocídu

Chce aj peniaze Ruská diplomacia žiada Nemecko, aby uznalo 900-dňové obliehanie Leningradu počas druhej svetovej vojny za genocídu. V pondelok ho k tomu vyzvala v diplomatickej nóte, v ktorej zároveň požaduje od Berlína ďalšie odškodnenie pre…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
23.03.2024

Rozhovor. Slovenský venkov nikdy sounáležitost s Čechy necítil

Společný národ byla idea elit, říká historik Jan Rychlík S profesorem Janem Rychlíkem, který právě teď o dějinách Slovenska vydává knihu, o českých četnících na Muráni, o Svaté říši římské, o Masarykově konceptu čechoslovakismu, trochu i o ko…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
22.03.2024

V Prešove rokovali biskupi na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov

Gréckokatolícki biskupi sa v utorok 19. marca zišli na arcibiskupskom úrade v Prešove na 35. plenárnom zasadaní Rady hierarchov. Zasadanie tohto zákonodarneho zboru sa uskutočnilo po dvoch rokoch, nakoľko po zrieknutí sa úradu prešovského arcibi…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Paraska i Vasyľ. Stojiť zvada
-Perestaň ty mi dašto vytykaty. Však ty sama, jak ostatňa para bokanč v prodaji... Sto ľudi vyprobuvalo a ja durak vzav..
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať