RUSÍNI POČAS 1. SVETOVEJ VOJNY

16.09.2014

 
Atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda ď Este, spáchaný srbskými nacionalistami v Sarajeve 28. júna 1914, uvrhol starý kontinent do víru nezmyselného vzájomného vraždenia. Čiastočná (25. júla), a následne aj všeobecná mobilizácia (31. júla), odtrhla desaťtisíce rusínskych mužov, rovnako ako mužov iných národností Rakúsko -Uhorska, od rodín, obliekla ich do vojenských uniforiem a vrhla na frontové línie v Haliči a Bukovine, na Balkáne a potom i v Taliansku.
 
Rakúsko-uhorská armáda v septembri 1914 urýchlene ustupovala z Haliče a Bukoviny ku karpatským priesmykom - Dukelskému, Lupkovskému, Užockému, Vereckému, Toruňskému, Jablonickému, k hraniciam Uhorska a ich stoliciam, obývaným prevážne Rusínmi. Prípadná strata karpatských priesmykov by pre rakúsko-uhorskú armádu znamenala otvorenie brán pre vstup ruskej armády do Dunajskej kotliny. Preto boli boje v Karpatoch svojim rozsahom, dôležitosťou a húževnatosťou pre Rakúsko-Uhorsko a Rusko jedným z najvýznamnejších období 1. svetovej vojny.
 
Koncom septembra 1914 prekročili štyri ruské armády Karpaty. Vrchné veliteľstvo ruskej armády (Stavka) vydalo po úspešnej ofenzíve svojich vojsk prehlásenie k národom Rakúsko-Uhorska, v ktorom sľubovalo spravodlivosť a právo utláčaných národov na slobodné usporiadanie svojich záležitostí. Toto prehlásenie bolo celkom pokrytecké vzhľadom k absolutistickej politike cárskej vlády v samotnom Rusku, ktorá sama nemilosrdne potíáčala po národnostnej stránke, všetky neruské slovanské národy (Ukrajincov, Bielorusov, či Poliakov).
 
Začiatkom januára 1915 sa ruská armáda dostala hlboko do údolí riek Laborec, Už, Latorica, Rika a Tisa. V Prešove, Užhorode, Mukačeve a Chuste, vzdialených od fronty niekoľko desiatok kilometrov, zavládla panika. Po tom ako bola Marmarošská Sihoť obsadená ruskou armádou, jej rozviedka usilovne hľadala sudcu Iljaševiča (lllése), ktorý odsúdil pravoslávnych Rusínov na začiatku roku 1914 v už zmienenom procese. Útok ruskej armády však postupne strácal na sile. Viazlo totiž zásobovanie, vojaci nemali dostatok streliva, útvary utrpeli veľké straty. Koncom januára 1915 bolo po protiofenzíve ruské vojsko vytlačené z karpatských priesmykov, ale zdecimovaná rakúsko-uhorská armáda musela zastaviť ďalší postup. Ruské vojsko definitívne opustilo svahy Karpát v máji 1915 ten-tokrát pod tlakom spojených síl rakúsko-uhorskej a nemeckej armády. Bojujúce armády zanechali v Karpatoch desiatky zničených rusínskych dedín. Delostrelectvo rozstrieľalo slávny Krásnobrodský kláštor. Na frontovej lírúi ľahli popolom mnohé skvosty rusínskej ľudovej architektúry, najmä drevené kostoly.
 
V obave pred pomstou uhorskej armády a úradov za údajnú spoluprácu s ruskou armádou odišli stovky Rusínov z karpatských dedín radšej do Ruska. V marci 1915 odsúdil Košický vojenský tribunál za spoluprácu s ruskou armádou 800 rusínskych sedliakov zo Šarišskej, Užskej a Berežskej župy, na dlhoročné väzenie. 160 sedliakov z marmarošských horských dedín bolo bez súdu uväznených v Chuste. Vo Veľkom Bočkove, Rachove a Jasini bolo ihneď po odchode ruskej armády popravených niekoľko sedliakov a pravoslávnych kňazov. Obľúbenou „zábavou" maďarských vojakov sa stalo verejné bitie mužov, žien, dievčat a detí v „oslobodených" rusínskych obciach za údajnú spoluprácu s ruskou armádou.
 
Skutočné martýrium zažili v rokoch 1914 - 1917 desiatky tisíc Rusínov-Lemkov. Začiatkom septembra 1914 začalo masové zatýkanie Lemkov, najmä pravoslávnych kňazov, učiteľov, právnikov a iných obvinených zo špehovania v prospech ruskej armády. Neblahú úlohu v tomto besnení rakúskych úradov zohrali ukrajinskí národovci, ktorí aktívne donášali na Lemkov. Vodcovská osobnost: pravoslávneho hnutia na Lemlcovine, kňaz Maxim Sandovič, bol zastrelený na nádvorí väznice v Gorlici 6. septembra 1914 (po páde komunizmu kanonizovaný ako karpatský svätec - mučeník). Jeho rodina a celé príbuzenstvo, vrátane tehotnej manželky, bolo uväznené a neskôr deportované do tábora Talerhof.
 
Prvý transport zatknutých Lemkov (okolo 700 osôb), prišiel už 8. augusta 1914 do Terezina v Čechách. Ďalší internovaní Rusíni z Haliče a Bukoviny sem boli dovezení začiatkom septembra. Medzi nimi aj rodiny s deťmi. Najprv boli umiestnení v kasematoch Malej pevnosti. Počet internovaných ale skoro prerástol možnosti kasematov. V septembri bol preto na vojenskom cvičisku postavený tábor z drevených barakov dlhých 50 metrov a obklopených plotom z ostnatého drôtu. Po ústupe ruskej armády z Karpát začiatkom roku 1915 zahájili rakúske a uhorské úrady ďalšiu vlnu zatýkania Rusínov. Kapacita terezínského tábora už nestačila. Zatknutí boh tentokrát dopravovaní do narýchlo zriadeného koncentračného tábora Talerhof pri Graze v Štajerskú, prvého v Európe. V krutej alpskej zime si mali zatknutí stavať drevené baraky. V Talerhofe bolo internovaných 1915 Lemkov (podľa iných zdrojov okolo 5000) zo 151 lemkovských obcí. Z nich 168 Lemkov neprežilo neľudské podmienky - týranie väzňov, nadmerná koncentrácia internovaných bez lekárskej pomoci. V Talerhofe boli umiestnení takisto rusofilovia z Haliče, Bukoviny a ruskí zajatci. Celkovo viac ako 20 000 osôb. V Talerhofe zahynula prakticky celá lemkovská inteligencia. Tábor bol zrušený rozhodnutím cisára Karola L v máji 1917. Po vojne pri exhumácii hromadných hrobov na mieste tábora bolo zistených 1756 ostatkov.
 
Ústretovosť voči uhorským úradom demonštrovali len rusínski maďaróni z rádov gréckokatolíckych duchovných. Tzv. „Ľudové zhromaždenie" v Nižných Vereckých (Berežská stolica) sa z iniciatívy skupiny gréckokatolíckych duchovných obrátilo na uhorskú vládu s petíciou, v ktorej žiadalo, aby bolo zrušené pomenovanie Rusín a zavedené pomenovanie Maďar, alebo „katolík" východného vyznania. Podľa názoru autorov petície táto zmena mena zbaví Rusínov podozrenia zo spolupráce s ruskými nepriateľmi. Minister školstva a cirkvi sa obrátil na predstaviteľov mukačevskej, prešovskej a hajdudorožskej diecézy gréckokatolíckej cirkvi s požiadavkou na zavedenie gregoriánskeho kalendára, odstránenie cyriliky a výhradné používanie latinky s maďarskou transliteráciou. Hlavná gréckokatolická komisia v Budapešti schválila plán prechodu k latinke a gregoriánskemu kalendáru. Odporučila ich zavedenie na rusínskych školách v školskom roku 1915/16.
 
Horlivým vykonávateľom tohto odporúčania sa stal prešovský gréckokatolícky biskup L Novák. Prešovská diecéza začala z iniciatívy biskupa vydávať nový týždenník Nase otecsesztvo (1916 -1919), ktorého hlavnou úlohou bolo propagovať latinku a oddanosť gréckokatolíckej cirkvi veľkému Uhorsku. Príklad Nováka nasledoval taktiež mukačevský biskup A. Papp. V tej dobe jediný vychádzajúci rusínsky časopis Nauka bol zakázaný. Budapeštianska vláda prísne trestala každý sebemenší prejav národného uvedomenia Rusínov, zároveň paradoxným spôsobom sa snažila neutralizovať rusínstvo a rusofilstvo. V Budapešti sa rozhodli podporovať ukrajinský nacionalizmus haličského typu. V roku 1916 tu bol založený časopis „Ukrania". Úlohou redakcie bolo propagovať ideu ukrajinského štátu, ktorý sa podľa názorov maďarských politikov mal stať nárazníkom medzi Ruskom a Rusínmi v Uhorsku. Avšak cele úsilie maďarských politikov a úradníkov bolo máme. Vojnové útrapy, odvody, štátna konfiškácia úrody, rekvizícia dobytka a dokonca i zvonov z kostolov neprospievala udržaniu a posilneniu veľkouhorského vlastenectva. Najúčinnejším prostriedkom sa zdala byť neobmedzená moc generality. Preto v Uhorsku za vojny neboli podmienky pre nejakú politickú akciu, ktorej cieľom by bolo oslobodenie Rusínov.
 
Úlohu vytvorenia rusínskeho národne štátneho programu prevzala iná časť rusínskeho národa, a to početná rusínska emigrácia v USA. Ruská revolúcia v rolcu 1917, krach vojnových zámerov Ralcúsko-Uhorska a Nemecka a silnejúce hnutie za oslobodenie utláčaných národov monarchie Habsburgovcov - to všetko vzrušovalo rusínske emigrantské spolky a nútilo ich premýšľať nad osudom starej vlasti. Najviac rusínskych emigrantov priťahovala československá alccia, s ktorou ich zoznámili americkí Slováci. Zároveň s tým ale vznikali i prvé nezhody, resp. plány na teritoriálne rozhraničenie medzi Rusínmi a Slovákmi na východnom Slovensku, vzájomne neprijateľné.
 
V júli 1917 sa v New Yorku konal Rusínsky kongres (Russkij kongres). Bol organizovaný predstaviteľmi rusofilských organizácií emigrantov z Haliče, Bukoviny a Uhorskej (Podkarpatskej) Rusi Petrom Hatalakom a Nikolajom Pačutom. Kongres schválil  memorandum, v ktorom sa prehlasovala úloha oslobodiť Prikarpatskuju Rus' (čo znamenalo Halič, Bukovinu a Podkarpatskú Rus), a ako autonómnu oblasť ju zjednotiť s demokratickým Ruskom. Memorandum vyvolalo výraznú nespokojnosť diplomatov dohodových štátov vo Washingtone, ktorí si nepriali posunutie hraníc Ruska smerom do strednej Európy. Nesúhlas s rozhodnutím Rusínskeho kongresu vyslovila i rusínska gréckokatolícka cirkev v USA. Jej predstavitelia prehlásili, že najlepší variant pre Rusínov, občanov Uhorska, je zostať po vojne v Uhorsku a požadovať -  autonómiu. Oba tieto plány definitívne zmaril prevrat v Rusku v novembri 1917 a následne vláda boľševikov.
 
Práve v tom období nadviazali americkí Rusíni kontakty s T. G. Masarykom. Rusínska otázka nebola pre neho niečím neznámym. Po prvýkrát sa v jeho plánoch objavuje v súvislosti s postupom ruských vojsk v Karpatoch na prelome rokov 1914 - 1915. Po februárovej revolúcii (rok 1917) v Rusku sa Masaryk naplno zamýšľal nad rusínskou otázkou, písal o tom aj v liste ruskému ministrovi zahraničných vecí P. N. Miľukovovi. Zaoberal sa konkrétne problémom Uhorskej Rusi v jednaniach s ukrajinskými politickými činiteľmi počas svojho pobytu v Kyjeve v lete roku 1917. V tej dobe sa ukrajinská politická elita usilovala len o autonómiu Ukrajiny v rámci federalizovaného Ruska, a nároky na územie Podkarpatska by boli nelogické. Predstavitelia vtedajšej dočasnej ukrajinskej vlády, Centrálnej rady, nič nenamietali proti pripojeniu „Uhorskej Rusi" k budúcemu československému štátu.
 
RUSÍNSKY PROBLÉM V ZÁVERE VOJNY
Hlavné udalosti spojené s otázkou budúcnosti juhokarpatských Rusínov prebehli v roku 1918 v USA. V júni 1918 sa konah zjazdy rusínskych spolkov v štátoch Ohio a Pensylvánia. Delegáti zjazdov vytvorili spoločnú komisiu pre „aktívnu činnosť s cieľom oslobodenia Uhorskej Rusi". 23. júla 1918 sa v Homesteade zišli svetskí i nábožensld vodcovia Rusínov v USA a spojením svetského prúdu Sojedinenija greko-katoličeskych russkich bratstv s náboženským Sobranijem greko-katoličeskych cerkovnych bratstv vytvorili jednotnú Amerikanskuju naroánuju radu Uhro-Rusinov (ANRUR), ktorá sa prehlásila za jediného zákonného predstaviteľa uhro-rusínskej emigrácie. Na záver bola prijatá tzv. Homesteadská rezolúcia, ktorej základnými bodmi boli: pri zachovaní predvojnových hraníc Rakúsko-Uhorska autonómie v rámci Uhorska; v prípade zmeny hraníc zjednotenie s bratmi v Haliči a Bukovine; ak prejavia nadmerné ambície Ukrajinci a tzv. starorusi (=rusofilovia), ANRUR bude vyžadovať autonómiu pre Uhro-Rusínov, aby si mohli zachovať svoj národný charakter. V podstate to bol variant konzervatívnych klerikálov z gréckokatolíckej cirkvi. Vôbec nebolo spomenuté budúce Československo. Pri jednaniach samozrejme áno, ale klerikáli obratne používali vo svojej protičeskoslovenskej agitácii nároky Slovákov na župy Zemplín, Šariš, Spiš, Abov, Boršod a časť župy Už.
 
Situácia v rusínskom hnutí v USA sa však menila s urýchlením vývoja udalostí v Európe a blížiacim sa koncom vojny. Subjektívnym faktorom urýchlenia sa stal príchod Grigorija Žatkoviča (Gregory Zsatkovich; 1886 - 1967), mladého advokáta firmy General Motors, do vedenia ANRUR. Bol to iniciatívny politik amerického naturelu. Narodil sa na Podkarpatsku, ako dieťa sa s rodičmi dostal do USA, kde získal dobré vzdelanie a urobil sľubnú kariéru. Žatkovič považoval uhorských Rusínov za samostatnú národnosť a na základe tohto presvedčenia koncipoval nový program pre ANRUR. V októbri uložila organizácia Žatkovičovi úlohu zostaviť memorandum pre prezidenta USA W. Wilsona.
 
21. októbra sa Žatkovič stretol s prezidentom. V jeho vypracovanom memorande bolo rusínskou prvou požiadavkou priznanie štatútu samostatného; a ak to bude možné, plne nezávislého národa, ktorý by mohol vytvoriť svoj štát. Ak to možné nebude, možno uvažovať o variantoch spojenia na zásadách autonómie s niektorým susedným slovanským národom. Ak sa nezmenia hranice Uhorska, potom autonómia v jeho rámci. Variant autonómie v rámci Uhorska Wilson zavrhol, rovnako tak aj možnosť samostatného štátu a odporúčal pripojiť sa k rúektorému slovanskému štátu a taktiež vstúpiť do projektovanej Stredoeurópskej demokratickej únie. 23. októbra vstúpila ANRUR spolu s predstaviteľmi 11 národností strednej, východnej a juhovýchodnej Európy do Stredoeurópskej demokratickej únie. Jej predstavitelia podpísali Deklaráciu všeobecných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov. V mene Uhro-Rusínov túto deklaráciu podpísal práve G. Žatkovič.
 
Vo Filadelphii sa Žatkovič po prvýkrát stretol s T. G. Masarykom a spoločne posúdih otázku pripojenia územia juhokarpatských Rusínov k Československu. Masaryk mu oznámil, že pokiaľ sa Rusíni rozhodnú pripojiť k Československej republike, budú mať autonómne územie.
 
Otázka pripojenia územia Rusínov k Československu mala veľký význam vúvahách Masaryka o povojnovom usporiadaní strednej Európy. O tom svedčí jeho telegram E. Benešovi: „Uhro-Rusíni tu navrhujú federáciu s našim štátom. Ak by bolo možné pripojiť Uhro-Rusínov k nám, boli by sme susedmi Rumunska." T. G. Masaryka v rusínskej otázke tak zaujímal predovšetkým geopolitícký aspekt, t.j. bezprostredné susedstvo s potenciálnym spojencom - Rumunskom.
 
G. Žatkovič informoval vederúe ANRUR o výsledkoch jednania s prezidentom Wiisonom i s Masarykom. V Scrantone (štát Pensylvánia) sa konal 12. novembra zjazd ANRUR, ktorý vo svojom závere prehlásil za optimálne riešenie štátoprávneho problému Rusínov Československu variantu: „Uhro-Rus, zachovávajúca v najširšej miere svoje práva ako štát, sa na federatívny ch princípoch zjednotí s Československou demokratickou republikou za podmienky, že sa súčasťou nášho štátu stanú všetky uhro-rusínske oblasti: Spiš, Šariš, Zemplín, Ahov, Boršod, Už, Bereg, Ugoča, Marmarošľ Na zjazde Žatkovič zároveň presadil návrh, aby bol uskutočnený plebiscit medzi americkými Rusínmi. Všetkým filiálkam rusínskych spolkov a náboženským skupinám bol daný jeden hlas na 50 členov. V decembri 1918 prebehol plebiscit, v ktorom 67 % zúčastnených
hlasovalo za pripojene územia juhokarpatských Rusínov ku Československej republike.
 
prof. Ivan Pop ( Malé dejiny Rusínov - vydalo Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, Bratislava, 2010 )

Aktuality

Zobraziť všetky
10.05.2021

Rodák z Podkarpatské Rusi. Neznámý příběh československého podvodníka století. Špion, byznysmen i mediální magnát v jedné osobě

Ian Robert Maxwell, vlastním jménem Abraham Leib Hoch, později užíval jméno Ján Ludvík Hoch, (10. června 1923, Slatinské Doly, ČSR (dnes část ukrajinské obce Solotvina) – 5. listopadu 1991, poblíž Kanárských ostrovů, místo pohřbení - židovský hř…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
09.05.2021

Vihorlatské múzeum na prahu novej sezóny naživo aj online

HUMENNÉ. Pandemické opatrenia na dlhší čas uzatvorili aj kultúrne inštitúcie. Jednou z nich je Vihorlatské múzeum. Už niekoľko mesiacov funguje v online priestore. Avšak to nebráni pracovníkom vo vytváraní  zaujímavých projektov, ktoré si návštevn…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
09.05.2021

DO SNINY SA VRÁTI SALVADOR DALÍ

SNINA. Najznámejší predstaviteľ surrealizmu, španielsky maliar, sochár, fotograf, vlastným menom Salvador Dominigo Felipe Jacinto Dalí Domenech v máji zavíta do Galérie Andrej Smolák v podobe litografického diela Fluor Dalí. Tento obraz tu už bo…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.05.2021

Dejiny kresťanstva. Holá pravda o najranejších kresťanských spisoch

Niektoré listy, ktoré k nám došli pod Pavlovým menom a ako také boli akceptované antickými kresťanmi, neboli nadiktované Pavlom. Holá pravda o najranejších kresťanských spisoch Ilustračná fotomontáž zvitku s Ježišovou tvárou v pozadí. Zdroj:…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
08.05.2021

Historik: Do divízie SS vstúpili aj ukrajinskí dobrovoľníci

Nemeckú armádu spočiatku tvorili nielen čistokrvní Nemci, čo zodpovedalo Hitlerovej predstave o takzvanej čistej rase, ale neskôr do nej pribudli aj príslušníci iných národov Európy. „Vo východoeurópskom priestore bola 14. divízia Waffen SS 'Hal…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
07.05.2021

Fotografie oživili pamiatky rusínskych obcí

REGIÓN. Mladá 25-ročná fotografka MÁRIA GALIŠINOVÁ sa rozhodla prostredníctvom projektu zvečniť rusínsku kultúru. Síce pochádza z Bratislavy, sama o sebe tvrdí, že sa srdcom cíti „celoslovensky“, keďže jej mama sa narodila v Piešťanoch a otec je…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Mudrota ujka Vasyľa:
-Chto v armadi služyv, u cirkusi sja ne smije!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať