S Hlinkom si boli blízki, no Hodža používal heslo Slováci do Prahy, hovorí jeho vnuk John Palka

John Palka hovorí o živote v emigrácii aj o svojom starom otcovi, československom premiérovi Milanovi Hodžovi, ktorý je jednou z prehliadaných postáv slovenských dejín.

John Palka, pôvodným menom Ján Milan Pálka, utiekol v roku 1949 s rodičmi z komunistického Československa do Spojených štátov. V Amerike vyštudoval, stal sa profesorom neurobiológie, v súčasnosti žije v Minnesote, kde sa angažuje v krajanských spolkoch.

V rozhovore pre Denník N hovorí o svojom živote aj o živote starého otca Milana Hodžu, ktorý sa ako prvý Slovák stal premiérom Československa. „Milan Hodža bol celoživotný demokrat, bol zásadný odporca diktatúr, či už Hitlerovej, alebo Stalinovej. Bol to človek, ktorý celý život bojoval za Slovensko a Československo,“ vraví Palka.

Ako vyzerá Slovensko z Minnesoty?

Vyzerá dobre, na Slovensko jazdím dosť často a na internete denne sledujem, čo sa na Slovensku deje. Zasiahla ma vlaňajšia vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, po nej ma však veľmi povzbudilo hnutie Za slušné Slovensko. Zdalo sa mi, že sa Slovensko prebudilo. Ľudia si uvedomili, že o hodnoty, ktoré získali počas Nežnej revolúcie, treba zápasiť.

A ako vyzerá slovenská politika? 

K slovenskej politike sa nerád vyjadrujem, keďže na Slovensku nežijem a nemám tam volebné právo. Poviem len toľko, že som bol rád, keď Slováci za prezidentku zvolili Zuzanu Čaputovú. Predstavuje veľkú nádej v slovenskej politike.

Vy ste zo Slovenska odišli ešte ako dieťa v roku 1949, keď ste mali desať rokov. Aké bolo Slovensko vtedy?

Emigrovali sme dvakrát. Prvýkrát to moji rodičia spravili krátko po vzniku Slovenského štátu. Bolo to ešte pred mojím narodením. Ja som sa narodil v podstate ako utečenec v lete 1939 v Paríži. Z okupovaného Francúzska sa rodičia po dvoch rokoch konečne dostali do USA. Tam som prežil prvé roky života.

Ako ste mohli utiecť z okupovaného Francúzska?

Na falošné dokumenty. Otec pomocou advokáta Janka Bulíka v Belehrade získal juhoslovanský pas. Bol vystavený na meno Janko Pavković z Nového Sadu. Na tento falšovaný pas sme sa pohybovali po okupovanom Francúzsku, potom sme sa dostali do takzvanej slobodnej zóny a následne v roku 1941 sme cez Španielsko a Portugalsko odcestovali do USA.

Po vojne ste sa s rodičmi vrátili na pár rokov do Liptovského Mikuláša. Spomínate si ako dieťa na povojnové Československo?

Z tohto krátkeho obdobia mi v pamäti zostali len úryvky. Zapôsobil na mňa napríklad rozdiel medzi navštevovaním školy na Slovensku a v USA. Chodil som do školy v Bratislave a potom v Liptovskom Mikuláši. Spomínam si, ako ma prekvapil ten formalizmus a tá veľká úcta k učiteľom. Učiteľ vošiel do triedy, žiaci okamžite vstali, čo som v amerických školách nezažil. Dávali nám aj oveľa viac úloh než v Amerike, mama vtedy musela každý večer so mnou sedieť a pomáhať mi.

Ako do vášho života zasiahol komunistický prevrat? 

Môj otec Ján Pálka bol továrnik. Po vojne sa snažil v Liptovskom Mikuláši obnoviť rodinnú kožiarsku fabriku. Krátko po februári 1948 ho zatkli a obvinili z vlastizrady a poburovania. Po štyroch mesiacoch ho, našťastie, prepustili. V úplných začiatkoch komunistického režimu ešte neprebiehali zinscenované procesy, tie prišli na rad až neskôr. Moji rodičia však už vedeli, že Československo pre nich nie je bezpečné, otca od prepustenia z väzby sledovali. Preto sa rozhodli znovu utiecť do zahraničia.

Ako sa dalo v roku 1949 utiecť zo Slovenska na Západ? 

Moja mama získala cez príbuzných kontakt na dvoch ľudí, ktorí to celé zorganizovali. Pricestovali sme vlakom z Mikuláša do Bratislavy. Večer sme prešli na druhý breh do Petržalky. Od nás sa chcelo, aby sme pôsobili nenápadne. Predstierali sme, že sme rodina, ktorá v Petržalke býva a iba sa vracia sa z práce. Preto si otec niesol len aktovku a mama tašku. Petržalka vtedy vyzerala úplne inak. Boli tam sady, lesy a menšie rodinné domčeky. V jednom takomto domčeku sme sa podľa predchádzajúceho dohovoru stretli s pašerákmi. Okrem nás tam boli aj ďalší štyria alebo piati ľudia, ktorí mali utiecť spolu s nami.

V tom čase už bol v Petržalke naťahaný ostatný drôt? 

Áno, na hraniciach s Rakúskom bol drôt, strážne veže, reflektory, strážnici s guľometmi. Spomínam si, že v tú noc spočiatku krásne svietil mesiačik, čo bol problém, pretože na nás bolo vidieť. Museli sme teda čakať na oblaky. Nakoniec spadla úplná tma, v ktorej sme nevideli ani na seba. Pašeráci na to boli pripravení, rozvinuli šnúru, ktorej sme sa všetci chytili, a vyrazili sme. Jeden pašerák šiel vpredu, druhý vzadu. Sledovali okolie a hovorili nám, kedy môžeme bežať a kedy máme, naopak, zaľahnúť. Boli sme dohodnutí, že pokiaľ by nás stráž objavila, tak sme sa mali rozutekať.

Napokon ste to zvládli.

Áno, pribehli sme k drôtu, pašeráci ho roztiahli a my sme prešli za čiaru. Okolo druhej ráno sme vošli do nejakého domčeka na rakúskej strane, kde ma uložili spať.

Koľko museli rodičia pašerákom zaplatiť?

Neviem, ale určite nešlo o malú sumu. Boli sme dosť zámožná rodina, tak sme si to mohli dovoliť. A to sme ešte mali šťastie. Pašeráci mohli od nás zobrať peniaze a udať nás úradom. Naši pašeráci boli preverení, ale napríklad skupinku, čo utekala pred nami aj po nás, chytili a zatkli.

Po prechode rakúskej hranice ste už boli v bezpečí? 

Ale vôbec nie, veď to bol rok 1949. Rakúsko bolo vtedy ešte rozdelené na okupačné zóny. My sme vstúpili do ruskej zóny, takže nás čakala ešte cesta do americkej. Mali sme falošné doklady a pripravenú legendu, že sme rakúska rodina, ktorá žije v ruskej zóne a chodí autobusom do americkej, kde pracuje. Pri prechode rusko-americkej hranice vo Viedni nás, samozrejme, kontrolovali. Mojou úlohou bolo len to, aby som pri kontrole mlčal. Našťastie, otec ešte ako mladík študoval vo Viedni, vďaka čomu hovoril po nemecky s perfektným viedenským prízvukom. Pri kontrole všetko vybavil, takže nás neodhalili.

V USA ste vyštudovali vysokú školu, pracovali ste na Washingtonskej univerzite v Seattli, stali ste sa profesorom biológie so zameraním na neurobiológiu. Ako by sa vyvíjal váš život, keby sa vašim rodičom nepodaril útek z Československa?

Keďže som bol zo zámožnej rodiny, režim by mi zrejme kládol značné prekážky, ak by som chcel študovať. Možnosť vzdelania bola politickou zbraňou. Slúžilo ako kladivo na rodičov detí, cez ktoré sa komunisti snažili primäť ľudí k poslušnosti. V Československu by som si ťažko mohol vyberať možnosť uplatnenia, ako som si mohol vybrať v Amerike. Pravdepodobne by som bol nútený hľadať rôzne cestičky, ako v komunistickom systéme fungovať bez toho, aby som musel vstupovať do KSČ.

Študovali ste v 60. rokoch. Zažili ste aj vlnu hippies a študentské demonštrácie proti vojne vo Vietname?

Toto už ma ako študenta nechytilo. Ja som v roku 1965 skončil doktorát v Kalifornii a krátko nato sme aj s manželkou odišli do Indie. V roku 1966 sme sa vrátili a nastúpil som na univerzitu v Houstone. Je pravda, že v tom čase už to začalo vrieť, hoci my sme od toho stáli trochu bokom, keďže sme mali dve malé dcéry. S tým mierovým hnutím sme sympatizovali a podporovali sme aj hnutie za práva černochov, ktoré sa nás už priamo dotýkalo.

Ako sa vás to dotýkalo?

Cieľom toho hnutia bolo okrem iného priviesť viac černošských študentov na americké univerzity. Na tieto myšlienky sme priamo nadviazali v 90. rokoch, keď som už pôsobil na univerzite v Seattli. V tom čase som bol riaditeľom programu, ktorý mal prepájať študentov rôznych biologických smerov do spoločného programu. A v rámci tohto programu sme sa snažili prilákať na biológiu aj študentov z černošských komunít. Získali sme na to miliónový grant od Nadácie Howarda Hughesa, ktorý nám umožnil chodiť po školách a vysvetľovať talentovaným deťom možnosti štúdia. Robili sme pre nich prípravné kurzy a poskytovali im akademickú pomoc, aby sme im to štúdium trochu uľahčili.

Aký bol výsledok?

Ten projekt bol veľmi úspešný. Naša univerzita následne založila podobné programy nielen v rámci biológie, ale rovno na celoškolskej úrovni. Výsledkom je, že v súčasnosti už celá tretina študentov tejto vynikajúcej školy pochádza z rodín, v ktorých nikto predtým neštudoval na vysokej škole. Netýka sa to len černochov, ale aj študentov z mexických rodín, ktoré pracujú na vidieku na farmách, a chudobných rodín vôbec. Ich deti vďaka univerzitnému vzdelaniu dávajú v týchto komunitách pozitívny príklad aj ostatným.

Po odchode do dôchodku ste sa začali zaoberať históriou a skúmať život Milana Hodžu. Ako si na vášho starého otca spomínate?

Milan Hodža bol otcom mojej mamy, zomrel v roku 1944 v USA. Z nášho prvého pobytu v Spojených štátoch mám na neho pár hmlistých spomienok, napríklad ako som mu raz sedel na kolenách, keď nás prišiel navštíviť v Chicagu. Intenzívnejšie som sa o jeho život začal zaujímať až na dôchodku.

Okolo roku 2000 prišla skupina slovenských historikov v čele s historikom Pavlom Lukáčom s iniciatívou previezť Hodžove pozostatky na Slovensko. Myšlienku osobne podporil aj vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda a jeho vláda. Na to, aby sa to uskutočnilo, potrebovali však súhlas rodiny, preto sa skontaktovali s nami.

Iniciatíva bola úspešná a v júni 2002 previezli Hodžove pozostatky zo Chicaga na Slovensko, kde ich uložili na cintoríne v Martine.

Celá táto akcia na našu rodinu veľmi zapôsobila, zúčastnili sme sa rôznych spomienkových akcií, chodili za nami delegácie aj novinári. Veľký dojem to zanechalo aj na moju manželku, ktorá je Američanka so švajčiarskymi koreňmi a k československým dejinám nemala bližší vzťah. Keď ten prevoz uskutočnili, veľa ľudí sa ma pýtalo, čo bude ďalej, či o svojich mimoriadnych skúsenostiach niečo nenapíšem.

Nakoniec ste sa z prírodného vedca na dôchodku stali historikom.

Dá sa to tak povedať, tá práca je však v mnohom podobná. Je to stále veda, hľadáte dôkazy, overujete hypotézy, všetko musíte zdokumentovať a všetko musíte mať podložené. V biológii robíte pokusy v laboratóriu, v histórii pátrate v archíve. Ako historik som síce nebol skúsený, ale ako vedec som bol už vycvičený. Vedel som, že najdôležitejšie je nebyť predpojatý. Musíte byť pripravený uznať, že vaše hypotézy sa nemusia vždy potvrdiť.

Napokon vám v roku 2010 vyšla vo vydavateľstve Kalligram kniha Moje Slovensko, moja rodina, v ktorej sa venujete nielen Milanovi Hodžovi, ale aj svojmu otcovi, továrnikovi Jánovi Pálkovi, a širšej rodine. 

Najprv som napísal len útlu knižku pre naše vnúčatá, ktoré vyrástli v USA, aby vedeli, koho mali v rodine. Potom som sa už tejto práci začal venovať naplno. Šesť rokov som lietal na Slovensko, chodil som po archívoch a zbieral historické materiály, aby môj výskum nebol len o nejakých rodinných historkách. Keď som mal veci zozbierané, jedna moja sesternica ma priviedla k pánovi Szigetimu z vydavateľstva Kalligram. Ukázal som mu čiastku rukopisu.

O takúto knihu mal veľký záujem, hneď v ten deň sme si podali ruky. Keď bol rukopis písaný v angličtine hotový, pán Szigeti oslovil Martina Bútoru, či by mi neporadil, ako lepšie prispôsobiť obsah slovenskému čitateľovi. Pán Bútora, ktorého som spoznal ešte ako veľvyslanca v USA, mi dal viac dobrých návrhov, ktoré som rád prijal. Kniha vyšla v roku 2010 a za krátky čas ju vypredali.

O Milanovi Hodžovi som sa na dejepise učil len to, že bol synovcom štúrovca Michala Miloslava Hodžu a že jeho vládu zmietli udalosti okolo Mníchova. Čo viac by sme o ňom mali vedieť? 

Milan Hodža bol celoživotný demokrat, bol zásadný odporca diktatúr, či už Hitlerovej, alebo Stalinovej. Bol to človek, ktorý celý život bojoval za Slovensko a zastával sa Československa. Bol politický vizionár, ktorý hovoril, že Československo môže prežiť len vtedy, keď bude čo najviac spolupracovať s krajinami v strednej a východnej Európe. Udržiaval blízke vzťahy so zástupcami národnostných menšín. Keď oslavoval v roku 1938 šesťdesiatku, tak mu do Prahy prišli blahoželania v nemčine, slovenčine, maďarčine či rusínčine. Z Podkarpatskej Rusi mu poslali krásny strieborný veniec, kde na každom lístku stálo meno nejakej rusínskej obce.

V mladosti bol úspešný novinár. Ešte počas pôsobenia v Budapešti založil Slovenský týždenník, čo boli najväčšie po slovensky písané noviny. Vychádzali v náklade 14-tisíc kusov, čo v časoch monarchie bolo mimoriadne číslo. Zoberte si, že známejšie Národnie noviny vychádzali v Martine v počte 500 kusov. Rozdiel bol ten, že Národnie noviny boli noviny pre intelektuálov. Písali do nich autori ako Škultéty alebo Vajanský. Písali výborne, ale pre maličké obecenstvo. Naproti tomu Hodža sa so svojím Slovenským týždenníkom od začiatku snažil osloviť širšiu verejnosť a nebál sa písať o politických udalostiach. V tom čase všetky publikácie v monarchii boli cenzurované a vystavené pokutám. Slovenský týždenník dostal toľko pokút od budapeštianskej vlády ako všetky ostatné slovenské periodiká dohromady.

Milan Hodža zastával ako jeden z mála Slovákov funkcie v pražskej vláde už po vzniku republiky.

Presne tak. Prvá republika trvala dvadsať rokov, pričom Hodža zhruba sedemnásť rokov slúžil ako minister. Bol napríklad ministrom unifikácie zákonov, čo bola dôležitá agenda vyrovnávania rozdielov medzi uhorským a rakúskym zákonodarstvom, ktoré bolo prevzaté do novozrodenej republiky. V rokoch 1922 – 1926 a zase v rokoch 1932 – 1935 slúžil ako minister poľnohospodárstva, čo bola mimoriadne dôležitá funkcia, zvlášť vo vzťahu k Slovensku. Poľnohospodárstvo bolo vtedy najvýznamnejším sektorom slovenskej ekonomiky, pričom viackrát ho ochromili veľké krízy, ktoré spôsobili zmätok po celej Európe

Ako na tieto krízy reagoval minister Hodža?

Jedno z jeho najdôležitejších opatrení bolo zriadenie Roľníckych vzájomných pokladníc. To boli v podstate roľnícke banky, ktoré fungovali na družstevnom základe. Roľníci do nich ukladali svoje peniaze a za svoje vklady získali úroky, čo bolo na vidieku skutočnou novinkou. Keď prišla núdza, peniaze sa im z týchto pokladníc poskytovali formou pôžičiek. Tento nápad sa veľmi rýchlo ujal a rozšíril. Koncom 30. rokov bola do roľníckych pokladníc zapojená takmer polovica slovenských roľníkov.

Bola výhoda, že ministerstvo poľnohospodárstva mal na starosti práve Slovák?

Milan Hodža veľmi dobre vedel, čo sa deje na Slovensku, aj vďaka svojmu zaťovi a môjmu starému otcovi Jánovi Pálkovi. Objavil som list, v ktorom starý otec opisoval Hodžovi, s akými ťažkosťami musí ako továrnik v Liptovskom Mikuláši musí zápasiť.

S čím konkrétne?

Starý otec vlastnil fabriku na spracovanie koží. Ako továrnik bol veľmi progresívny, zaujímal sa zároveň o kresťanské zásady a o myšlienky Marxa o sociálnej spravodlivosti. Robotníkom skrátil pracovný čas z dvanástich na osem hodín, zaviedol platené prázdniny, čo bolo v tom čase niečo nevídané. Založil dokonca správnu radu firmy, v ktorej mali svoje zastúpenie aj zamestnanci. Vďaka tomu mali vplyv na rozdeľovanie ziskov.

No ale späť k Hodžovi. Pálka mu poslal list, v ktorom mu podrobne vykreslil slovenskú situáciu po rozpade Rakúsko-Uhorska. Opisoval mu, že predtým bol zvyknutý nakupovať kože a predávať výrobky v rámci celej monarchie – naraz však pribudli hranice a clá, čo mu veľmi komplikovalo život. Železničná doprava vybudovaná počas monarchie bola orientovaná na Budapešť, spojenie na Prahu bolo úbohé a veľmi nákladné. Trhy boli pretrhané. A tieto zmeny dopadali na celé Slovensko, ktoré bolo v tom čase hlavne agrárnou krajinou.

Milanovi Hodžovi sa nevyhýbali ani škandály vrátane korupčných. V 20. rokoch čelil takzvanej coburgovskej afére, po ktorej to vyzeralo na jeho koniec v politike. 

Milan Hodža určite nebol svätý človek. Kritici mu vyčítali okrem iného to, že do roľníckych pokladníc dosadzoval svojich ľudí a takto posilňoval svoju moc. Tvrdilo sa aj, že zneužíval finančné zdroje pokladníc na svoje vlastné ciele. Takýchto obvinení bolo nemálo a ja ich neviem dobre posúdiť. S tou coburgovskou aférou to však bolo zložité. Coburgovci boli šľachtický rod, ktorý vládol v Bulharsku a na Slovensku vlastnil obrovské pozemky. O tieto pozemky nastal veľký dedičský spor, do ktorého boli zapletení mnohí vedúci československí politici, nielen Hodža.

A aká v tom bola jeho úloha?

Hodžu obviňovali, že údajne zariadil, aby sa na coburgovské pozemky nevzťahovala pozemková reforma. Tieto obvinenia sa však nepotvrdili. Paradoxne sa ukázalo, že v coburgovskej veci sa angažoval samotný Beneš, ktorý to vysvetľoval tým, že to robil v prospech zlepšenia vzťahov s Bulharskom. Hodža bol vystavený mnohým politickým útokom a neslobodno zabudnúť, že v politike nie všetko, čo sa o niekom hovorí, je aj pravdivé. Hodža v coburgovskom prípade podal žalobu za urážku na cti a súdny proces vyhral.

Mali vďaka Hodžovi Slováci väčšie slovo v Prahe?

Určite mali. Slovákov vo vládnych funkciách bolo málo, na ministerských postoch sa počas celej prvej republiky striedali len asi dvanásti. Napríklad Anton Štefánek, Ivan Dérer aj Vavro Šrobár boli istý čas ministri školstva a národnej osvety, čo bol post, na ktorom v rokoch 1926 – 1929 slúžil aj Hodža. A keďže Čechov bolo dvakrát toľko ako Slovákov, Česi automaticky mali prevahu v parlamente. Preto bolo nutné presvedčiť čo najviac Slovákov, aby účinkovali v Prahe. Hodža rád používal heslo „Slováci do Prahy“.

Čo bol spočiatku rozdiel oproti Andrejovi Hlinkovi.

V tomto – ako aj v iných veciach – sa Hodžove názory podstatne líšili od názorov Andreja Hlinku, s ktorým si bol osobne veľmi blízky. Hlinkova slovenská ľudová strana, najväčšia na Slovensku, sa počas ČSR väčšinou držala mimo vládnych koalícií. Hodžova agrárna strana sa, naopak, zúčastňovala takmer všetkých. Z tohto vyplýva, že čo sa týka riadneho fungovania vlády, Hodža a hŕstka jeho kolegov v Prahe silným spôsobom zastupovali záujmy Slovákov.

Autonomistické hnutie vedené hlavne Hlinkom bolo síce veľmi silné, ale nemalo možnosť napríklad zabezpečiť vybudovanie školstva na Slovensku, podporiť slovenské roľníctvo alebo podniknúť vybudovanie železničnej siete. Na takéto praktické kroky, ako aj na určenie všeobecného smerovania republiky, bolo treba ísť do vlády, čo ľudáci, s krátkymi výnimkami, odmietali. Naproti tomu Milan Hodža nielen viedol slovenskú vetvu agrárnej strany, ktorá bola dominantnou silou v štáte, ale zároveň bol jediným Slovákom, ktorý slúžil ako ministerský predseda ČSR.

V roku 1927 aj Hlinkova strana vstúpila do vlády, v ktorej vydržala do takzvanej Tukovej aféry. Mohol Hlinku v tomto rozhodnutí ovplyvniť práve Hodža?

Hodža sa dlhé roky snažil o spoluprácu slovenských politických strán, hlavne preto, že v tomto postupe videl cestu k silnejšej pozícii Slovenska v rámci Československa. Táto spolupráca, samozrejme, musela zahŕňať Hlinkovu ľudovú stranu a agrárnu stranu, ako dve významné sily na Slovensku, dôležití však boli napríklad aj sociálni demokrati ako Ivan Dérer, národniari Martina Rázusa aj ďalšie strany.

Skutočná spolupráca však vyžadovala mnohé ústupky a kompromisy. A k nim zo strany ľudákov, až na krátke obdobie 1927 – 1929, nedošlo. Keď bol Hodža v roku 1935 vymenovaný za ministerského predsedu, využil všetky svoje osobné a politické sily na to, aby presvedčil ľudákov vstúpiť do jeho vlády. Takmer sa to podarilo, ale vláda nakoniec nebola ochotná splniť všetky požiadavky ľudákov a ľudáci si povedali, že ďalej nepôjdu. Do akej miery Hodža v roku 1927 alebo 1935 osobne ovplyvnil Hlinku, neviem povedať. Treba si tiež uvedomiť, že ako mnohé politické strany, aj ľudáci mali veľké vnútorné spory. Hlinka sám nerozhodoval o všetkom.

Ako sa Hodža staval k Slovenskému štátu? 

Milan Hodža mal veľmi dlhú a blízku osobnú históriu s Andrejom Hlinkom, napríklad v uhorskom parlamente sa ho zastával po krvavých udalostiach v Černovej v roku 1907. Keď Hlinka v roku 1938 zomrel, Hodža rečnil na jeho pohrebe. Dokonca mu tam vraj tiekli slzy, pričom on nebol práve človek veľkých emócií. Hlinka a Slovenský štát však nie je to isté. Hodža striktne odmietal fašistický Slovenský štát, veď bol celoživotný demokrat. Slovenský štát dokonca Hodžu odsúdil na 18 rokov väzenia za vlastizradu, pretože bol taký verný myšlienke jednotného Československa. Napokon, Jozef Lettrich a Ján Ursíny spolu s Matejom Joskom, ktorí boli demokratickí členovia ilegálnej Slovenskej národnej rady, ktorá organizovala Slovenské národné povstanie, boli priami odchovanci Milana Hodžu.

To hlavné, čo sa s Milanom Hodžom ako premiérom spája, sú udalosti okolo Mníchova. Aká presne bola jeho úloha?

Tu treba vyjasniť, že vláda Milana Hodžu odstúpila takmer dva týždne pred mníchovskou konferenciou, hoci sa občas mylne uvádza, že to bolo až v dôsledku Mníchova. Hodžov kabinet vtedy čelil náhlemu nátlaku britského a francúzskeho veľvyslanca, aby Československo odstúpilo Nemecku pohraničie. Prezident Beneš sa obrátil so žiadosťou o pomoc na Rusov, s ktorými vypracoval obrannú zmluvu v roku 1935, ale neprišla žiadna odpoveď. Boli teda v beznádejnej situácii.

Obrana ČSR, ktorú budovali od 20. rokov, bola založená na pomoci práve Francúzska. Plány ministerstva národnej obrany počítali s tým, že naša armáda sa dokáže sama brániť dva týždne, kým jej neprídu na pomoc Francúzi. Tento koncept teraz úplne skrachoval. Namiesto toho prišlo takzvané francúzsko-anglické ultimátum, aby Československo odstúpilo pohraničné územie Nemecku, ináč hrozí vojna, v ktorej Francúzsko Československu, napriek dlhodobým zmluvám, nepomôže.

V roku 1927 aj Hlinkova strana vstúpila do vlády, v ktorej vydržala do takzvanej Tukovej aféry. Mohol Hlinku v tomto rozhodnutí ovplyvniť práve Hodža?

Hodža sa dlhé roky snažil o spoluprácu slovenských politických strán, hlavne preto, že v tomto postupe videl cestu k silnejšej pozícii Slovenska v rámci Československa. Táto spolupráca, samozrejme, musela zahŕňať Hlinkovu ľudovú stranu a agrárnu stranu, ako dve významné sily na Slovensku, dôležití však boli napríklad aj sociálni demokrati ako Ivan Dérer, národniari Martina Rázusa aj ďalšie strany.

Skutočná spolupráca však vyžadovala mnohé ústupky a kompromisy. A k nim zo strany ľudákov, až na krátke obdobie 1927 – 1929, nedošlo. Keď bol Hodža v roku 1935 vymenovaný za ministerského predsedu, využil všetky svoje osobné a politické sily na to, aby presvedčil ľudákov vstúpiť do jeho vlády. Takmer sa to podarilo, ale vláda nakoniec nebola ochotná splniť všetky požiadavky ľudákov a ľudáci si povedali, že ďalej nepôjdu. Do akej miery Hodža v roku 1927 alebo 1935 osobne ovplyvnil Hlinku, neviem povedať. Treba si tiež uvedomiť, že ako mnohé politické strany, aj ľudáci mali veľké vnútorné spory. Hlinka sám nerozhodoval o všetkom.

Ako sa Hodža staval k Slovenskému štátu? 

Milan Hodža mal veľmi dlhú a blízku osobnú históriu s Andrejom Hlinkom, napríklad v uhorskom parlamente sa ho zastával po krvavých udalostiach v Černovej v roku 1907. Keď Hlinka v roku 1938 zomrel, Hodža rečnil na jeho pohrebe. Dokonca mu tam vraj tiekli slzy, pričom on nebol práve človek veľkých emócií. Hlinka a Slovenský štát však nie je to isté. Hodža striktne odmietal fašistický Slovenský štát, veď bol celoživotný demokrat. Slovenský štát dokonca Hodžu odsúdil na 18 rokov väzenia za vlastizradu, pretože bol taký verný myšlienke jednotného Československa. Napokon, Jozef Lettrich a Ján Ursíny spolu s Matejom Joskom, ktorí boli demokratickí členovia ilegálnej Slovenskej národnej rady, ktorá organizovala Slovenské národné povstanie, boli priami odchovanci Milana Hodžu.

To hlavné, čo sa s Milanom Hodžom ako premiérom spája, sú udalosti okolo Mníchova. Aká presne bola jeho úloha?

Tu treba vyjasniť, že vláda Milana Hodžu odstúpila takmer dva týždne pred mníchovskou konferenciou, hoci sa občas mylne uvádza, že to bolo až v dôsledku Mníchova. Hodžov kabinet vtedy čelil náhlemu nátlaku britského a francúzskeho veľvyslanca, aby Československo odstúpilo Nemecku pohraničie. Prezident Beneš sa obrátil so žiadosťou o pomoc na Rusov, s ktorými vypracoval obrannú zmluvu v roku 1935, ale neprišla žiadna odpoveď. Boli teda v beznádejnej situácii.

Obrana ČSR, ktorú budovali od 20. rokov, bola založená na pomoci práve Francúzska. Plány ministerstva národnej obrany počítali s tým, že naša armáda sa dokáže sama brániť dva týždne, kým jej neprídu na pomoc Francúzi. Tento koncept teraz úplne skrachoval. Namiesto toho prišlo takzvané francúzsko-anglické ultimátum, aby Československo odstúpilo pohraničné územie Nemecku, ináč hrozí vojna, v ktorej Francúzsko Československu, napriek dlhodobým zmluvám, nepomôže.



John Palka (80)

Pôvodným menom Ján Milan Pálka sa narodil v Paríži ako syn Jána Pálku a Ireny Hodžovej, dcéry politika Milana Hodžu. Vojnu prežil s rodinou v USA, po oslobodení sa vrátili na Slovensko, ale v roku 1949 rodina opäť odišla do Spojených štátov. John Palka v USA vyštudoval neurobiológiu. Učil na univerzitách v Indii, Houstone a nakoniec zakotvil na Washingtonskej univerzite v Seattli, kde pôsobil až do dôchodku ako profesor neurobiológie.

Na dôchodku sa začal venovať histórii svojej rodiny, vo vydavateľstve Kalligram mu v roku 2010 vyšla kniha Moje Slovensko, moja rodina. V roku 2012 vyšla aj jej americká verzia s titulom My Slovakia, My Family. V súčasnosti žije v Minnesote, kde je aktívny v československých krajanských spolkoch. Okrem toho píše blog o prírode Nature’s Depths.




Príhovor Jana Masaryka na Hodžovom pohrebe

Hodža byl nejvýraznější osobností na Slovensku za posledního půlstoletí. Jeho jméno zůstane jedním z nejdůležitějších v histórii Slovenska. I když byli nezřídka různosti mínění mezi Hodžou a jeho kolegy, v základních věcech měl Hodža tentýž plán jako my všichni: silné samostatné Československo, kde Češi a Slováci budou žít spolu jak rovní bratři, kde se nebudou opakovat chyby a chybičky, které se dělaly před touto válkou, kde nebude pánů a poddaných, kde bude sociální spravedlnost a kde každému bude dána příležitost, aby mohl slušně žít a pracovat. Vím, že s tímto programem Milan Hodža souhlasil. Několikrát jsem s ním zde v Americe o tom diskutoval.

Hodža odešel předčasně, neočekávaně a nadmíru tragicky. Na chvíli spočine Milan Hodža ve svobodné demokratické zemi americké. Pak převezeme si ho domů a budeme si na něho vždycky vzpomínat jako na velkého syna svého národa. – Rodině Hodžové vyslovuji jménem svým a jménem své vlády hlubokou soustrast. – Život nás emigrantů není nikdy obzvlášť veselý. Život paní Hodžové je obzvlášť smutný. Dej jí Bůh sílu, aby se svými dětmi a vnoučaty ve zdraví dočkala návratu domů, kde ji všichni – vím to dobře – přijmou s otevřenou náručí.

S Bohem, Milane, odpočívej v pokoji.

Zdroj: Denní hlasatel, 4. júla 1944 (české noviny v Chicagu)

VLADIMÍR ŠNÍDL

Zdfroj:
https://dennikn.sk/1528080/bol-celozivotny-demokrat-odmietal-slovensky-stat-i-stalina-hovori-o-milanovi-hodzovi-jeho-vnuk/

Foto
Milan Hodža /TASR/