Scenáristka Kavej Michaela Zakuťanská: Aj my východniari sa navzájom doťahujeme

Michaela Zakuťanská je v 33 rokoch autorkou 15 divadelných hier a desiatich adaptácií pre divadlo aj rozhlas. Píše hlavne pre Prešovské národné divadlo, ktoré v roku 2013 spoluzakladala s režisérkou Júliou Rázusovou. V poslednom čase sa dostala do povedomia aj ako scenáristka mimoriadne úspešného internetového seriálu Kavej o dvoch východniarkach v Bratislave. Pritom vyhodila smartfón a najradšej by bola vysokohorskou chatárkou. S humorom rozoberá nielen tému východ-západ, ale aj medzigeneračné konflikty a otázku, kedy je človek vlastne dospelý.

Zaujalo ma vaše nedávne vyjadrenie, že vás desí koniec kontaktu živých bytostí. Vraj človek nestihne žiť, bude len prežívať v blízkej budúcnosti v očakávaní toho, čo bude. Akoby blízka budúcnosť predbehla prítomnosť. Je to také zlé?
To sa týkalo mojej hry Sám sebe sám, ktorú sme premiérovali vlani začiatkom decembra v Mestskom divadle Žilina. V tejto hre sa dej odohráva v roku 2030, kde ľudia prežívajú prítomnosť viac na sociálnych sieťach než ozajstný kontakt v rodine. Nejakým spôsobom už sa to napĺňa aj v prítomnosti. Ľudia žijú v "predbehu“, v predstavách o svojej budúcnosti a zabúdajú prežívať prítomnosť. Máme málo príležitostí na vzájomný kontakt, žijeme s opatreniami, ktoré rodinám neumožňujú denne či aspoň raz za týždeň sa stretávať. Z toho mám obavy.

Ako žijete vy? Vraj ste vyhodili svoj smartfón, pretože o vás priveľa vedel? Dokonca som sa dočítala, že ste kedysi aj dojčili a bicyklovali podľa aplikácie, ale potom vám to šlo na nervy.
Nemám smartfón, nepoužívam aplikácie.

Dá sa žiť bez nich?
Žili sme bez nich veľa rokov, je to výdobytok posledných rokov. Dlho som mala tlačidlový mobil a cítila som sa pod tlakom, že všetci v okolí prešli na smartfóny. Keď som zbadala jedného známeho staršieho pána so smartfónom, povedala som si: dobre, to je budúcnosť, progres, kúpim si smartfón aj ja. Ale po štyroch rokoch som sa vrátila zasa k tlačidlovému telefónu. Nepotrebujem neustále hodnotiť a potvrdzovať svoj výkon cez aplikácie, odpovedať v sekunde na e-mail, písať si každú blbosť cez messenger. Život sa potom začína zlievať do neprerušeného pracovného času.

Ste trošku "staromódny“ typ? Našla som o vás, že ste túžili byť vysokohorskou chatárkou, pásť kozy a čítať si na poľane knihy a večer pri čaji hry a potom to poslať mailom do divadla. To by bol ideál?
Snažím sa prepájať rôzne spôsoby života a využívať to, čo je dobré na elektronickej komunikácii a čo mi zjednodušuje prácu a kontakt s ľuďmi, no zároveň mám aj nostalgiu za starým spôsobom života. Chcela by som, aby ľudia mali k sebe bližšie v osobnom kontakte, nie v mobilnom.

Darí sa vám to? Ako žijete?
Nástrahy sú veľké a človek je pohodlný, ale verím, že sa mi to darí. Venujem sa aj záhradkárčeniu a normálnym činnostiam, dcére nedávam do ruky tablet, ktorý ani nemáme. Má štyri a pol roka a nehráva sa s mobilom. Vidí ho len ako nástroj na telefonovanie. Snažíme sa radšej chodiť do prírody, stavať snehuliakov a sánkovať sa. Mám veľmi rada knihu Astrid Lindgrenovej Deti z Bullerbynu, popisuje detstvo podobné tomu môjmu. Rada by som ho dopriala aj svojej dcére.

Vraj prvý notebook vám doniesol známy kdesi zo smetiska z Anglicka. Nie je paradoxné, že dnes máte úspech práve ako scenáristka internetového seriálu Kavej?
Je to trochu paradoxné, ale vyrastala som v rodine, kde sme mali jeden spoločný počítač, až keď som končila základnú školu. Aj ako rodina sme ho využívali tak, že sme súťažili, kto nakreslí najkrajší obrázok v skicári, nehrali sme nejako závažne počítačové hry. Hrávali sme hru Sims, kde sa buduje virtuálna rodina. Potom sme ten počítač mali na internáte na VŠMU a moja spolubývajúca, režisérka Anička Petrželková, si tam zakladala rodiny podľa divadelných hier. Mala tam Tri sestry a podobne.

Na písanie scenára k seriálu Kavej o dvoch východniarkach v Bratislave vás oslovili herečky Jana Kovalčiková a Anna Jakab Rakovská, poznali ste sa už predtým?
Dievčatá celkom na začiatku hľadali niekoho, kto to bude písať. Stretli sme sa aj s produkciou a po pilotnom scenári sa rozhodli pre mňa. Aničku som poznala z Prešovského národného divadla, kde hrala v mojej inscenácii Deň, keď zomrel Gott, a Janku som poznala z prešovského kultúrneho života.

Apropo, ste či nie ste Prešovčanka? Našla som, že ste sa narodili v Bardejove.
V Bardejove som strávila len asi prvé tri mesiace života, vyrastala som s rodičmi vo Finticiach, neskôr som chodila do školy v Prešove.

Držia východniari vždy spolu? Existuje aj rivalita medzi mestami na východe?
Myslím, že držíme spolu. Ale samozrejme, aj mestá na východe sa doťahujú. Týka sa to napríklad šoférovania. Košičania majú na cestách menej radi Prešovčanov a Prešovčania zasa Sabinovčanov.

Z čoho čerpáte námety pre príhody dvoch sympatických východniarok v seriáli Kavej?
Zúročujem svoje skúsenosti na tému východ-západ, ktoré mám z divadla. Týmto vzťahom som venovala celú Prešovskú trilógiu a prirodzene to vyústilo do seriálu Kavej.

V jednom z dielov Kavej nazvanom Sama v Blave ide Jana Kovalčiková ako Prešovčanka Veronika do bratislavskej kaviarne, kde jej povedia "dočista hrôzostrašné heslo na wifi Bratislava neni Blava“. Vychádzajú scénky z reálnych zážitkov?
Zážitky sú, samozrejme, prikrášlené, v seriáli to trošku zveličíme a nafúkneme. V začiatkoch seriálu sme si robili brainstorming a z toho sme vychádzali. Režisér Lukáš Zednikovič je z Bratislavy, takže má pohľad západniara. Celý tím si je tvorivo blízky, režiséri, producenti aj herečky so mnou a navzájom sa radíme.

Hrajú v Kavej hlavne východniari alebo si voláte kamarátov? V Prešovskom národnom divadle, ktoré ste spoluzakladali, chcete, aby hrali hlavne východniari.
V Kavej máme dobrú skúsenosť s neokukanými hereckými tvárami. Dievčatá navrhujú hercov a herečky, s ktorými sa im dobre spolupracuje. V Prešovskom národnom divadle sme si dali motto, že budeme ťahať naspäť na východ ľudí pôvodom z východu, prípadne tých, čo tu už sú, aby mohli tvoriť aj niečo iné ako v kamenných divadlách. A zvrátime predstavu, že ľudia cestujú za prácou len na západ tým, že vytvoríme pracovné príležitosti aj na východe.

Prečo? V kamenných divadlách ich niečo obmedzuje?
V PND inscenujeme súčasné texty, ktoré sa v kamenných divadlách až tak nerobia, sme slobodnejší vo výbere tém a režijných a hereckých prístupov. Môžeme viac experimentovať, nie že by to v kamennom divadle nešlo, ale závisí to vždy od tvorcov, ktorí sa zídu.

Zaujal ma váš článok, ktorý vyšiel ešte v roku 2018 v časopise .týždeň. Spomínali ste v ňom svoj prieskum, koľko z vašich gymnaziálnych spolužiakov zostalo v Prešove. Vraj z 34 ich v Prešove ostalo 11, ostatní sú v Bratislave, Košiciach, Žiline, Starej Lesnej, 9 v Česku, jeden v Paríži a jeden vo Vancouvri. Po vysokej škole sa vrátili do Prešova piati a ďalší štyria by sa vrátili, ak by našli prácu vo svojom odbore. Je vám ľúto, že sa takto roztratili do rôznych miest po svete?
Každý si chce vyskúšať niečo iné, východniari asi majú v povahe, že potrebujú načas odísť, kým im domov začne chýbať. Možno sa potrebujú s niečím porovnať. Rozumiem, že v niektorých profesiách sa tu neuplatnia. Keď niekto robí výskum a venuje sa matematickej biológii, má väčšie šance v Nemecku než v Prešove.

Beriete to tak, že je škoda, keď šikovní odídu a nerozvíjajú rodné mesto alebo ste len lokálpatriotka?
Keď raz mozgy z mesta odídu, budú mu chýbať. Je dobré, keď sa kvalitní ľudia vrátia domov a investujú svoje poznatky a know-how do rodného mesta.

Prešovské národné divadlo ste zakladali s režisérkou Júliou Rázusovou v roku 2013, vraj ste chceli vyprovokovať diskusiu. Aj slovo národné ste vsunuli do názvu schválne, čakajúc, že si to každý všimne. Aj to tak zafungovalo, lebo na festivale pre alternatívcov ste hneď dostali štvorhviezdičkový hotel. Aké iné výhody z toho ešte boli?
To bola si jediná výhoda. Ešte upozorním, že divadlo sme nezakladali počas materskej dovolenky, ako sa niekde na internete píše, na tej sme boli až neskôr – veď na materskej sa divadlo hádam ani zakladať nedá. A naša prvá hra sa volala Single radicals – bola o hľadaní si partnera.

O tejto inscenácii sa dosť veľa písalo, ešte sa hrá?
Mali sme derniéru v januári 2020, už sme si pripadali ako v Beverly Hills, kde hrali tridsiatnici dvadsiatnikov.

Jasné, z tej ste vyrástli. Zaujímavý je aj názov ďalšej vašej inscenácie – Deň, keď zomrel Gott. Meno zlatého slávika sa tam dostalo ako metafora, keďže ste ju napísali dva roky predtým, ako naozaj Gott zomrel?
Súčasťou tej inscenácie bola konšpiračná teória o tom, že Gott zomrel. Išlo skôr o generačné konflikty a predstavy o svete. Rodičia postáv hry mali Gotta ako nejaký ideál. Pýtali sme sa, kto je Gott – či je boh pre našu generáciu.

A k čomu ste prišli?
V textoch viac kladiem otázky, než by som prinášala odpovede, odpovedať si musí divák. Ale v bulvári potom vyšiel článok asi rok po premiére, kde nás zaskočil titulok Prešovčanky zabili Gotta.

Možno ste tak získali aj ďalších nečakaných divákov?
No neviem, veľa ľudí nám potom nadávalo.

A vy osobne ste mali vzťah ku Gottovi?
Môj dedo sa narodil v rovnakom roku ako Gott – 1939 a bral ho ako svojho spolupútnika, rád sa s ním porovnával. Hovoril napríklad, ako obaja dobre vyzerajú a podobne.

Máte aj vy nejaký idol či spolupútnika?
Mám skôr autorské idoly, nie všetci z nich žijú. Niekedy si človek pozrie film alebo prečíta knihu a má pocit obrovského súznenia či duševnej naviazanosti.

S kým ste to cítili? Kto je váš obľúbený spisovateľ?
Keďže teraz veľa čítam malej dcére, tak moja obľúbená je Astrid Lindgrenová. To je pre mňa literatúra, ktorá má hlavu a pätu. Jej próza je skvelá. Mám rada aj Houllebecqua, Vyrypajeva, celkovo ruskú literatúru, z režisérov mi vyhovuje štýl Sorrentina. Páčil sa mi jeho film Mladosť, jeho optika – keď o mladosti rozprávajú starci.

A čo divadlo? Nedávno ste sa vyjadrili, že divadlo on-line pre vás znamená smrť divadla, naozaj je to také zlé?
Divadlo sa nedá preniesť do on-line priestoru, je to malý sviatok pre diváka aj účinkujúcich. To, že sa človek oblečie, vyberie niekam, kde sa stretne s ďalšími ľuďmi. V divadle vzniká súhra energií medzi javiskom a hľadiskom, ale, žiaľ, nie je to prenosné, keď človek sleduje predstavenie on-line.

Takže Prešovské národné divadlo nerobilo žiadne on-line predstavenia?
Nie. V prvej vlne pandémie sme dali k dispozícii záznamy zo starých inscenácií, ale on-line prenosy sme nerobili. Osobne nemám ambíciu ich robiť.

Ako často vlastne chodíte do divadla – odhliadnuc od vašej práce dramaturgičky?
Keď som nemala dieťa, chodila som do divadla veľmi často, vždy, keď sa dalo. Keď som bola dojčiaca matka, obmedzilo sa to na divadelné festivaly a za týždeň som si to intenzívne vynahradila.

Máte obľúbené divadlo?
Mení sa to, ako sa človek vyvíja. Ako gymnazistka som veľmi rada chodila do Divadla Alexandra Duchnoviča, toto divadlo ma formovalo, kým som sa rozhodla divadlo študovať na vysokej škole. Máme rôzne dobré divadelné zoskupenia na Slovensku. Oslovili ma predstavenia divadla NUDE, inscenácie Slávy Daubnerovej, mám rada divadlo SkRAT, Debris company, blízka je mi súčasná dramaturgia Mestského divadla Žilina.

Práve v žilinskom divadle ste ešte v decembri stihli odpremiérovať vašu hru Sám sebe sám, však?
Minulý rok sa premiéry presúvali, aj Sám sebe sám sa mala odohrať ešte predtým, posúvala sa aj premiéra Brave new life s Jožom Vlkom v košickej Tabačke na začiatok tejto sezóny, skúšali sme aj v Prešovskom národnom divadle, ale čakáme, kedy sa otvoria divadlá.

Prezradíte, čo skúšate?
Hra sa volá Dospelosť, je o tom, kedy sa v našich životoch iniciuje dospelosť, kedy sa cítime dospelí. Je to čierna komédia o matke, ktorá umiera na rakovinu, a dvoch dcérach. Je to humorne ladené, hoci hovorí o ťažkých témach – staviam na kontraste smrti a života.

Je pre vás dôležité, aby v hrách bol humor?
Veľmi dôležité, divák aj my všetci potrebujeme humor, dá sa cezeň očisťovať. Je dobré povedať nahlas veci, ktoré v sebe veľa ľudí dusí, vysmiať sa im a zahodiť ich.

Dospelosť je nadčasová téma, to už sa netýka vzťahov východ – západ, nie?
Už som prestala písať hry o východe a západe, bolo ich dosť, v tejto téme sa realizujem už len v seriáli Kavej.

Už nie ste na materskej, však?
Nie, už som pracujúca žena. Ale pracovala som aj počas celej materskej.

Píšete pre Prešovské národné divadlo a scenár internetového seriálu Kavej. Dá sa divadlom uživiť, alebo musíte popri tom písať seriály?
Divadlom sa podľa mňa uživiť nedá, človek musí mať ešte inú prácu, ktorá ho baví. Alebo sa dobre vydať. Ale finančné odriekanie nie je prekážkou pre písanie, ak chce človek písať, tak bude.

Po skončení VŠMU ste ani chvíľu neuvažovali, že zostanete v Bratislave?
Chvíľu áno, aj som sa do Bratislavy načas vracala, na tri mesiace, na pol roka. Mesto pre mňa prestalo byť atraktívne pre život.

Čím je Prešov špecifický? Alebo čo sa vám osobne na tomto meste páči?
Pre mňa je Prešov veľmi kamarátske, otvorené mesto v rámci alternatívnej kultúry. Ľudia sa tu majú veľmi radi a chcú spolu tvoriť. Mám rada Stromoradie, nielen klub, ale aj tú alej, čo vedie ponad mesto. Chodievali sme tam ešte ako trinásť- či štrnásťroční, púšťali sme si hudbu z walkmana, čítali sme si básne…

Janka Kovalčiková povedala, že aj vďaka seriálu Kavej sa ľudia neboja hovoriť po východniarsky. Teší vás to?
Ohlasy na seriál máme dobré od východniarov aj západniarov. Ja žijem na východe, neviem to zhodnotiť, ale ak sa na západe neboja hovoriť po východniarsky, som rada. Nepáčilo sa mi obdobie, keď sa východniari tvárili, že sú Bratislavčania a začali zaťahovať, aby zatajili svoj pôvod, veď žijeme v jednej krajine a každá dolina má svoje nárečie, čo je unikátne a krásne.

Michaela Zakuťanská
Narodila sa 5. apríla 1987 v Bardejove, absolvovala štúdium divadelnej dramaturgie na VŠMU v Bratislave. Dva roky pôsobila ako dramaturgička v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. V roku 2013 založila spolu s režisérkou Júliou Rázusovou Prešovské národné divadlo (PND). Jej hry, dramatizácie a úpravy boli uvedené na Slovensku (Štúdio 12 v Bratislave, Divadle A. Duchnoviča v Prešove, Mestské divadlo Žilina, Bratislavské bábkové divadlo, Tabačka, PND), ale aj v zahraničí (Váci Dunakanyar Színház, Maďarsko a Teatr im. Stefana Jaracza Olsztyn, Poľsko). V roku 2017 jej vyšla debutová zbierka hier Prešovská trilógia. Je autorkou dramatizácií slovenskej i svetovej literárnej klasiky, úprav divadelných hier a lektorkou dielní tvorivého písania pre mládež v rámci projektu Divadelného ústavu Dramaticky mladí. Autorsky tiež spolupracuje so Slovenským rozhlasom RTVS a je scenáristkou internetového seriálu Kavej. Posledné inscenácie: Sám sebe sám (Mestské divadlo Žilina), Brave new life (Tabačka Košice – Cooltour Ostrava), Jahodové polia (PND).

Katarína Sedláková, Pravda

Zdroj: 
https://kultura.pravda.sk/divadlo/clanok/577874-scenaristka-kavej-michaela-zakutansky-aj-my-vychodniari-sa-navzajom-dotahujeme/

Foto:
V internetovom seriáli Kavej hrajú Jana Kovalčiková s Annou Jakab Rakovskou dve východniarky, ktoré si pri kávičke rozprávajú svoje zážitky z Bratislavy.
Autor: Mall.tv