Šéf prešovskej väznice: Kto chce spáchať samovraždu, urobí to na prvú. Lučanského verzii o zranení som veril

O tom, že Milan Lučanský sa pokúsil o samovraždu, sa dozvedel riaditeľ prešovskej väznice Norbert Kundrák doma. Hneď sadol do auta a išiel do práce. Sledoval ešte, ako bývalého policajného prezidenta oživovali. V rozhovore s Norbertom Kundrákom si môžete prečítať:

čo sa dialo vo väznici, keď stráž našla Lučanského, a či sa dalo samovražde zabrániť;
prečo verí, že prvý incident nebol pokusom o samovraždu;
ako to bolo s televízorom či hodinkami pre Lučanského a ako je to s korešpondenciou pre obvineného;
prečo on, ale aj príslušníci ZVJS začali podávať trestné oznámenia;
prečo sa po vypočutí na branno-bezpečnostnom výbore cítil dobre.

Kde vás zastihla informácia o tom, že Milan Lučanský sa pokúsil o samovraždu?

Bol som doma. Informoval ma o tom službukonajúci vedúci zmeny.

Aká bola vaša prvá reakcia? 
Napadlo mi, že to môže byť problém, tak ako každá iná samovražda. V zmysle, že ide o ľudský život, nie v zmysle, že by sme sa mali niečoho báť. Viem, ako sú školení naši príslušníci a zamestnanci a že vedia podať základnú prvú pomoc.

A to, že to bude problém, lebo išlo o exponovaného obvineného, vám nenapadlo? 

Určite mi aj to napadlo. Ale v prvom rade išlo o stratu ľudského života. Aj keby to bol posledný bezdomovec, tak v prvom rade ide o to, že mu personál poskytne prvú pomoc. Potom ide o to, že kontrolou preverím, či nikto nezlyhal. Každá samovražda, respektíve pokus o samovraždu sa prešetruje bez ohľadu na to, kto sa o ňu pokúsi alebo ju spácha.

Okolo piatej ste boli vo väznici. 

Hneď ako som sa o tom dozvedel, sadol som do auta a išiel do práce.

Čo sa deje, ak stráž zistí, že väzeň sa pokúsil spáchať samovraždu? 

V prvom rade zabezpečia svoju bezpečnosť. Znamená to, že celu otvárajú minimálne dvaja. Potom konajú podľa situácie. Poskytnú mu dýchanie z úst do úst, cez hlásku či vysielačku kontaktujú operačné stredisko. Nahlásia, čo sa stalo a z operačného strediska príde hliadka alebo zástupca vedúceho zmeny či vedúci zmeny. Majú pri sebe defibrilátor a začnú väzňa oživovať.

Vy ste boli pri oživovaní Lučanského? 

Áno, keď som prišiel, oživovanie ešte trvalo. Médiá kritizovali, že záchranka prišla do dvadsiatich minút. To ja vyhodnotiť neviem. Ale čas, odkedy prišli od brány väznice do cely, sa počíta v minútach.

Záchranke sa ho podarilo oživiť a previezli ho do nemocnice. Čo sa dialo potom vo väznici? 

Cela, v ktorej bol, sa zabezpečila. Čakal som pri nej, aby do nej nikto neoprávnený nevstúpil. Bol som to ja, lebo kolegovia asistovali záchranárom. Priebežne som informoval prokuratúru, vyšetrovateľa úradu inšpekčnej služby. Vedúci zmeny kontaktoval Krajské riaditeľstvo Policajného zboru.

Kto volal rodine, že čo sa stalo?

Ja. Hneď keď Lučanského hospitalizovali, som kontaktoval jeho manželku.

Osobne ste sa s ňou stretli? 

Nie. Už pri prvom telefonáte to boli z jej strany emócie. Zložila mi telefón, keď som jej to oznámil. Následne som jej napísal esemesku, že ak by mala akékoľvek otázky a potrebovala pomôcť, tak ma môže kontaktovať. Keby chcela za mnou prísť, mohla. Bežne sa stáva, že prídu matky odsúdených či obvinených a informujú sa.

Stretli ste sa s Milanom Lučanským osobne počas jeho pobytu vo väzení? 

Nie. Nikdy. Ani ako s policajným funkcionárom a ani v cele. Nemám dôvod chodiť na cely, pokiaľ si obvinení nenapíšu žiadanku o pohovor s riaditeľom. Keď o to obvinený požiada a uvedie dôvod, riaditeľ s ním bezodkladne vykoná rozhovor.

Deň po samovražde vyvodil generálny riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže Milan Ivan osobnú zodpovednosť a odstúpil. Prečo vy nie? 

Nevidím žiaden zákonný dôvod, prečo by som mal požiadať o uvoľnenie z funkcie. Som presvedčený o tom, že treba počkať do ukončenia vyšetrovania. Ak sa ukáže, že zlyhal konkrétny jednotlivec, sme svojprávni, slúžime pod prísahou, konzekvencie voči nemu budú vyvodené. Ak by bolo zistené systémové zlyhanie, čo je už problém manažmentu väznice, tak nemám problém sa k tomu postaviť čelom, ako hovorí aj ministerka spravodlivosti.

Ona hovorí aj o tom, že takéto gesto pomôže prinavrátiť dôveru v zbor. Nezbrzdilo by to všetky konšpiračné teórie, ktoré sa začali po smrti Lučanského šíriť?

Ak by som odstúpil, tak určite by ich to nezastavilo. Nie som politik, nemám čo vyvodzovať politickú zodpovednosť. Považujem sa za čestného, statočného, spravodlivého človeka. Správy, ktoré dostávam od ľudí, ktorí ma poznajú a rozumejú väzenstvu, ma utvrdzujú v tom, že nie je dôvod na odstúpenie.

Viete si predstaviť, koľko riaditeľov by muselo odstúpiť preto, že v ich ústave niekto spáchal samovraždu? V roku 2018 sme mali dokonanú samovraždu, v roku 2017 dve. V zbore slúžim 25 rokov a sám som bol pri piatich obvinených či odsúdených, ktorí sa rozhodli skoncovať so životom. Aj preto absolútne nesúhlasím s teóriou, že ak by mal Lučanský spoluväzňa, tak sa tomu zabráni.

Máte pocit, že máte dôveru ministerky? 

Neviem sa k tomu vyjadriť. Musí na to odpovedať ona.

Už ste to načrtli, ale opýtam sa ešte raz. Dalo sa samovražde Milana Lučanského zabrániť? 

Nedalo sa a povedal som to aj na branno-bezpečnostnom výbore. Poznám prípad z roku 2002, keď sa obesil obvinený z cely, na ktorej boli traja. Využil čas, kým išli na vychádzku. V roku 2003 boli zase na cele štyria. Traja išli k lekárovi, štvrtý sa obesil. Je nemožné zabrániť v konaní človeka, ktorý sa rozhodne spáchať samovraždu.

Ako páchajú väzni samovraždy? 

Musíme medzi nimi rozlišovať. V niektorých prípadoch ide o demonštratívne pokusy. To sú rôzne škrabance na zápästiach. Ak obvinený povie, že chcel spáchať samovraždu, tak to musíme zaevidovať. Môže ísť pritom len o účelovú záležitosť.

Prečo by to väzeň robil? 

Môže mu chýbať tabak alebo káva, čo je vo väznici luxus. Vie, že väzeň na vedľajšej cele ho má a žiada o preloženie. Ak ho nepreložíme, demonštratívne sa poškriabe. A potom sú samovraždy, pri ktorých väzeň nepovie, že má problém a nevidí žiaden zmysel svojho ďalšieho existovania. Ten to potom urobí.

Ako to potom urobia? 

Využívajú plachtu, posteľnú bielizeň, tepláky, košeľu, uteráky. Keď som počul, že by som mal odstúpiť, lebo som mu mal dať na spanie nafukovačku, tak som sa začudoval, či to môže niekto myslieť vážne. V zbore sú všetky postele unifikované.

Takže aj keď je niekto na cele sám, má poschodovú posteľ?

Nemusí mať. Závisí to od toho, či je väznica preplnená. Ak áno, dá sa posteľ demontovať a dať na vedľajšiu celu. Ak si chce vziať obvinený život, tak je jedno, akú posteľ má. Zažil som samovraždu, keď sa obvinený priviazal o čelo postele. Nemal poschodovú posteľ a ani sa nespustil z tej svojej dolu na zem. Nie, on sa po posteli posúval smerom k nohám a tak sa uškrtil.

Pre každého musí byť šok, keď sa zrazu ocitne vo väzobnej cele. 

O tom ani nie je debata. Väzba je obrovský zásah do osobnej slobody každého.

Čo môže človek v cele robiť, aké môže mať rozptýlenie, aby nemyslel na to, že ukončí život? 

Môže sa zúčastňovať na rôznych besedách, prednáškach, sledovať televízor, ale len v prípade, ak tým nedôjde k mareniu účelu výkonu väzby. Môže aj cvičiť s vlastnou váhou, prípadne lúštiť krížovky a čítať knihy.

Besedy či prednášky sa však netýkajú obvinených v kolúznej väzbe, ako bol Lučanský. 

Áno, to sa týka štandardných obvinených. Pri kolúznej väzbe by s tým musel súhlasiť prokurátor. Ak by aj dal súhlas, tak musí byť zabezpečené, aby nebol marený účel výkonu väzby. To znamená, aby sa spoluobvinení náhodou na takejto akcii nestretli. Okrem toho má obvinený nárok na vychádzku v trvaní najmenej jednej hodiny. Ale platí, že väzba je dosť tvrdá. Dokonca tvrdšia ako výkon trestu.

Televízor si musí zabezpečiť obvinený sám? 

Áno. Bol by som rád, ak by sme na ústave mali televízory a my ich obvineným zapožičiavali. Legislatíva je však nastavená tak, že ak obvinený požiada o televízor či iný elektrospotrebič, môže mu ho doniesť obhajca, či rodina za predpokladu, že dodržiava ústavný poriadok. Televízor je prehliadnutý firmou, ktorá ho zapečatí.

Čo sa kontroluje? 

Či v ňom náhodou nie je ukrytý nejaký nosič dát. Ak kontrolou prejde, obvinený si zaplatí vstupný poplatok a môže ho sledovať.

Manželka Lučanského tvrdila, že mu posielala balík aj televízor, a nič nedostal. Od 22. decembra ho však mal na cele. Ako to teda bolo? 

Lučanského náš personál v Trenčíne upozornil, že ak bude chcieť televízor, nech kontaktuje svojho obhajcu. A tak sa aj stalo. Lučanský bol preeskortovaný z väzenskej nemocnice v Trenčíne do väznice v Prešove 22. decembra. V ten deň mu televízor doniesol obhajca. V ten deň urobili aj prehliadku a v ten deň aj televízor obvinenému vydali.

Nebol to nadštandardný postup, pokiaľ ide o tú rýchlosť? 

Nepovedal by som. Blížili sa vianočné sviatky a nechceli sme, aby v tom čase, a to nielen voči Lučanskému, ten televízor nemal.

Obvinení môžu televízor nonstop sledovať alebo majú nejaké obmedzenie? 

V čase večierky sa vypínajú. Inak môžu ľubovoľne sledovať, čo chcú. Máme na ústave anténu, takže majú možnosť výberu asi desiatich staníc.

A čo tie hodinky, ktoré mu vraj manželka posielala? 

Nie ona, ale advokát doniesol hodinky. Nie však spolu s televízorom, ale so strojčekom na strihanie. Hodinky však boli advokátovi vrátené, pretože obsahovali zariadenie na prenos dát. Boli to moderné inteligentné hodinky, ktoré nie sú povolené z dôvodu možného marenia výkonu väzby.

Vždy ak niekto niečo donesie obvinenému, tak príslušník ZVJS podpíše záznam, že to prevzal. Tak to bolo aj so strojčekom na strihanie. Ak by náš kolega prevzal hodinky, bol by o tom záznam. My sme ich neprevzali.

Pokiaľ ide o korešpondenciu, všetko ide cez oficiálnu poštu. Listy, dokonca aj pohľadnicu kontroluje vyšetrovateľ. Nemôžeme od obvineného prevziať niečo len tak, aby sme potom boli obvinení, že sme marili vyšetrovanie.

Keď spomínate korešpondenciu, právny zástupca rodiny informoval o tom, že sa našli nejaké listy Lučanského pre blízkych. Ako si to vysvetľujete? 

Nebol som na tej časti jeho vystúpenia na výbore. Neviem, o akej korešpondencii hovoril. Všetka korešpondencia, ktorá bola Lučanskému poslaná alebo ktorú on posielal, bola zaeevidovaná a má znaky, že prešla procesom, ktorým prejsť mala.

Ak Lučanský písal listy rodine, tak sa to zaevidovalo v ústave a následne poslalo na kontrolu vyšetrovateľovi. Je o tom záznam v takzvanej osobnej karte. Po tomto zázname poštu prevezme kolegyňa na podateľni, zaeviduje to a vzápätí ju posiela vyšetrovateľovi NAKA. Ten poštu skontroluje a odošle adresátovi.

Robia sa aj kópie takejto korešpondencie?

Nie. Vedie sa len evidencia takejto pošty, ale komu je súkromná korešpondencia adresovaná, nemá ústav povinnosť evidovať.

Viete o tom, že by Lučanský posielal nejaké listy domov? 

Neodpoviem konkrétne. Ale viem, že korešpondencia medzi ním a okolitým svetom prebiehala. Vo štvrtok malo údajne zaznieť, že to písal matke. Ale to bola asi Maťka, čo je jeho manželka Martina. Viem však potvrdiť, že korešpondencia pre Lučanského, ktorá bola na kontrole orgánov činných v trestnom konaní, došla do ústavu deň po jeho smrti. Bolo to šesť listov a jedna pohľadnica, z toho štyri od manželky.

Trvalo to teda viac ako dva týždne, kým prišli do väznice. Nie je to dlho? 

Nie, tá dĺžka ma neprekvapuje. Treba vnímať celý ten proces: pošta príde k nám, od nás ide na NAKA, tam si to pozrie vyšetrovateľ, ktorý má toho omnoho viac na starosti, ako len kontrolovať poštu Lučanského.

Boli ste pri tom, keď sa zabezpečila cela po jeho pokuse o samovraždu. Mohol zanechať list na rozlúčku a nevedeli by sme to? 

Ak by ho nechal, tak vyšetrovateľ, ktorý robil obhliadku miesta činu, by to zistil. A o tom by sa už asi vedelo.

Prvé zranenia Lučanský utrpel v prešovskej väznici 9. decembra. Bol ten incident vyhodnotený správne? 

Na cele bol sám. Nikdy nebudeme vedieť, či bol dobre vyhodnotený ten incident. Ja som presvedčený, že áno. Vysvetlím aj prečo. Obhajca Lučanského mal čestné vyhlásenie svojho klienta o tom, že nebol nikým napadnutý a zranenie si spôsobil sám. Je to aj zadokumentované v úradnom zázname. Okrem toho v čase, keď bol v Trenčíne, prokurátori okresnej aj krajskej prokuratúry to preverovali. Z ich záverov vyplynulo, že k zraneniam došlo tak, ako bolo opísané. Ostatné sú len hypotézy, na ktoré si nedovolím odpovedať. Či sa už vtedy pokúsil spáchať samovraždu? Do hlavy mu nevidel nikto.

Máte 25-ročnú prax v ústave. Verili ste tejto verzii, že sa pošmykol na šľapke a padol okom priamo na rám postele? 

Veril som. Uvádzal aj to, že bol unavený z cesty z Chorvátska a potom rozhodovaním o väzbe. Ak niekto chce spáchať samovraždu, tak to dá na prvú. Logika nepustí. Ak by sa vtedy chcel zabiť, prečo by to nedokonal? Vtedy, keď bol na cele sám a nemal žiadne kontroly. Teraz bol viac monitorovaný a podarilo sa mu to.

Po tom prvom incidente ležal niekoľko dní v Trenčíne na psychiatrii, čo opäť vyvoláva pochybnosti, že s ním nebolo všetko v poriadku. 

Bol to preventívny krok zo strany ZVJS.

Robíte takéto preventívne kroky aj u ostatných obvinených, keď u nich vznikne nejaké podozrenie? 

Ak to ošetrujúci lekár vyhodnotí, tak bežne sa takéto hospitalizácie robia.

Psychológ napísal do záznamu, že u Lučanského eviduje „vnútorné napätie“ pre stratu kontaktu s rodinou. Ako ste s touto informáciou pracovali ďalej? 

Tak, ako odporúčal psychológ. Vnútorné napätie musí prežívať každý racionálne uvažujúci človek, ktorý je vo výkone väzby. Opakujem, že je to obrovský zásah do slobody jednotlivca. Väzba je neskutočne ťažká. Predstavte si, že normálne fungujete a zrazu sa ocitnete za mrežami medzi štyrmi stenami.

Aké veľké sú cely? 

Každý obvinený má na svoju existenciu vymedzený priestor 3,5 štvorcového metra. Ak je obsadenosť ústavu nad kapacitu, tak môžem dočasne znížiť ubytovaciu kapacitu.

Ako prebiehali pravidelné kontroly nariadené u Lučanského? 

Cez celový priezor. Referent si môže otvoriť aj okienko na celových dverách. Celu si sám otvoriť nemôže. Porušil by tým všetky predpisy. Pri otváraní musia byť minimálne dvaja príslušníci ZVJS. Referent teda kontroluje obvineného cez priezor a v prípade potreby si otvorí okienko a pozrie sa, čo sa deje v cele. Ale to len v prípade, ak by nevidel, čo obvinený vlastne robí.

U Lučanského boli tie kontroly každú polhodinu. Môžu byť aj častejšie? 

Minimálne raz za polhodinu sú nariadené. Príslušník môže ísť na kontrolu aj častejšie a z kamerových záznamov je zrejmé, že to bolo častejšie ako len polhodinu.

Tieto kontroly boli nariadené od 22. decembra, keď bol prevezený z Trenčína? 

Ešte predtým, ako sa zranil, mával kontroly, ale nie také intenzívne. Z Trenčína ho priviezli s označením, že je riziková skupina dva. Čiže už tam mal nariadené intenzívnejšie kontroly a my sme v nich len pokračovali. V deň, keď ho preeskortovali, s ním náš psychológ vykonal pohovor a ostal zaradený do druhej rizikovej skupiny. A následne bol za ním aj v deň spáchania skutku.

Vy ste si pozreli kamerové záznamy z dňa, keď sa zranil, a z dňa, keď spáchal samovraždu? 

To je moja úloha.

Čo je zrejmé z tých záznamov?

Že z nášho personálu nikto nepochybil. Viac nepoviem, aby nedošlo k mareniu vyšetrovania.

Prečo boli kamery nastavené tak, že sa spúšťali len pri pohybe? 

Náš kamerový systém tak funguje.

Pred štyrmi rokmi bol medializovaný prípad väzňa z Ilavy, ktorý skončil v kóme po bitke s dozorcami. Prečo vám máme dnes veriť, že Lučanského nikto nezbil a nepomohol mu odísť zo sveta? 

Odpoviem protiotázkou. Ako orgány činné v trestnom konaní zistili, že sa to stalo? Len tak, že došlo k porovnaniu systémov v ZVJS. Ak by nemali záznamy, čoho by sa chytili? V rámci svojej kontrolnej činnosti som kamerové záznamy videl, a preto hovorím, že u nás nikto nič neporušil.

Žiaden príslušník nenabehne k niekomu do cely len preto, že má zlý deň a niekoho tam zlynčuje. Veď má rodinu, deti, manželku, život pred sebou. Neexistuje, že si tam bude robiť harakiri. Je tam kamera, hláska. Je to nepredstaviteľné.

Je možné, aby riaditeľ väznice pridelil spoluväzňa obvinenému v kolúznej väzbe, hoci prokurátor s tým nesúhlasí? 

Je to absolútne vylúčené.

Týka sa to aj kontaktov s rodinou? 

Presne. A ešte aj návštevy musia ísť cez orgány činné v trestnom konaní. Vyšetrovateľ alebo prokurátor dáva súhlas či nesúhlas s návštevou. A rozhoduje aj o tom, či ak ju povolí, bude na nej prítomný. My sme si zákonné podmienky splnili.

Mimo covidového obdobia má každý obvinený nárok na návštevu raz za mesiac v trvaní dvoch hodín. My toto právo akceptujeme. Ak o návštevu požiada, pošleme jeho žiadosť vyšetrovateľovi. Je na ňom, či súhlas dá alebo nie. I keď teraz pre pandémiu návštevy prebiehajú len cez videohovory. Ale ani o videohovor Lučanský nepožiadal.

Vo vašej väznici je aj obvinený Tibor Gašpar, takisto bývalý policajný prezident. Je na cele rovnako sám? 

Nebudem sa k tomu vyjadrovať. Všetci obvinení v kolúznej väzbe majú rovnaké podmienky.

Podľa čoho sú rozdeľovaní obvinení do zariadení, kde sú vo väzbe? 

Na každom rozhodnutí o väzbe, ktoré je podpísané príslušným sudcom, je uvedené, kde ju bude obvinený vykonávať.

Nedeje sa to po dohode s prokurátorom i samotným ústavom, či má ešte miesto? 

My sme servis pre súdy. Keď dostanem pokyn, že niekto k nám príde a je v kolúznej väzbe, miesto mu nájdeme. Za 25 rokov praxe si nepamätám prípad, že by sme nemali kam obvineného umiestniť. Asi si spomeniete na prípad veľkých rabovačiek spred asi 15 rokov. Vtedy nám doviezli 18 obvinených. Ani si neviete predstaviť, čo to je ich umiestniť. Boli spoluobvinení, čiže museli byť porozdeľovaní. A my sme to dokázali.

Čo všetko musíte zvažovať, keď rozdeľujete obvinených do ciel? 

Je tam veľmi veľa premenných, od toho, či je fajčiar, nefajčiar. Samozrejme, muž nemôže byť so ženou. Berie sa do úvahy dôvod väzby. Trestaný s netrestaným. Ak je obvinený z obzvlášť závažného činu nemôže byť s „bezpečným“.

A je bežné, aby obvinený, ktorý žije na západnom Slovensku, skončil vo väzbe na východe krajiny? 

Lučanský nebol prvý ani posledný. Je to úplne bežné a aj do budúcna tomu tak bude.

Ako ste prijali, že ministerka spravodlivosti zverejnila dokumenty, na ktorých sú mená aj vašich kolegov? 

Nie som s tým stotožnený. Nemohol som do toho zasiahnuť. Nebolo to moje rozhodnutie. Všetci príslušníci, nielen tí, ktorých mená boli zverejnené, sú vystavení enormnému tlaku. Moja odpoveď na to je podávanie trestných oznámení na všetkých tých konšpirátorov. Ja si nenechám špiniť svoje dobré meno niekým, kto sa tvári, ako keby pri tej udalosti bol. Kolegovia sa pýtali, ako to riešiť. Povedal som im o svojej predstave. Aj oni nakoniec podali trestné oznámenie a pridalo sa k nim celkovo 93 príslušníkov a zamestnancov ústavu.

Je pravda, že niektorí policajti osočili príslušníkov ZVJS, že sú vrahovia? 

Viem, že poniektorí tak boli označení. Aj ja som dostal správy s otázkou, či sa nehanbím za to, čo sme urobili generálovi Lučanskému.

Manželka Milana Lučanského napísala status, v ktorom sa sťažovala, že v nemocnici nemohla manžela ani len odkryť, lebo sa jej „po zuby ozbrojení“ príslušníci ZVJS vyhrážali, že už s ním nebude môcť byť. Bolo to tak? 

Lučanského strážili dve zmeny po troch a štyroch ľuďoch. Keď som sa dozvedel, že manželka chce ísť za manželom do nemocnice, volal som dozorovému prokurátorovi, že by bolo vhodné, aby ho mohla navštíviť. Bola tam v noci.

Moji kolegovia mi povedali a ja ich tvrdenie nespochybňujem, že po celý čas chodila len z chodby na izbu a späť. Sedela pri jeho posteli a držala ho za ruku. Vôbec tam nebola požiadavka, či ho môže odkryť. A keby bola, naši príslušníci by išli za ošetrujúcim lekárom, či tak môže urobiť.

My zabezpečujeme len stráženie, akákoľvek manipulácia s hospitalizovaným je výhradne na rozhodnutí lekára. To bol aj dôvod, prečo ho po prvom úraze previezli do Ružomberka.

Prečo? 

Pretože ošetrujúci lekár vo Fakultnej nemocnici v Prešove dohodol operačný zákrok s odborným lekárom v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku. Jeden z bývalých poslancov vystúpil s tým, že pozná Fakultnú nemocnicu v Prešove, a prečo nebol operovaný tam. Ale ak ju pozná lepšie ako ten lekár, tak klobúk dole. Mohol by tam ísť robiť riaditeľa.

Boli príslušníci ZVJS, ktorí strážili Lučanského v nemocnici, špeciálne ozbrojení?

Neboli. Boli to príslušníci zásahovej skupiny ústavu Prešov. Vybavení, vystrojení, vycvičení sú rovnako ako iné zásahové skupiny v rámci krajiny. Boli ozbrojení, to je pravda. Lučanský bol v čase hospitalizácie obvinený zo závažnej trestnej činnosti. Pani Lučanská uviedla, že to boli „po zuby ozbrojení ochrankári zo ZVJS…“, ale nepozná nielen to, ako fungujú orgány činné v trestnom konaní, ale ani systém väzenstva. Jej manžel bol stále vo výkone väzby, aj keď bol hospitalizovaný.

Pýtala som sa už na zverejnenie mien vašich kolegov. Ako celkovo vnímate to, že ministerka zverejnila časť úradných záznamov? Rozumiete dôvodom, pre ktoré to urobila? 

Nie som s tým stotožnený.

Prečo v čase, keď čelíme takému množstvu dezinformácií, s tým máte problém?

Situácia v spoločnosti je taká vyšpičkovaná, že ľuďom, ktorých mená tam boli zverejnené, vypisujú na Facebooku. V takejto atmosfére, keď ľudia na nás pozerajú ako na vrahov, s tým nie som stotožnený. Zopakujem, u nás nikto nepochybil. Ak by sme mali čo skrývať, dnes tu s vami nesedím. Teším sa, keď budeme mať uznesenie z vyšetrovania, čo sa stalo a čo nie. Rovnako som sa tešil aj na zasadnutie branno-bezpečnostného výboru v parlamente. Bol som rád, že som mohol poslancom odpovedať na všetky otázky.

Prečo ste Lučanskému menili cely? 

Dodaný do väzby bol 7. decembra 2.15 h. Umiestňoval ho vedúci strážnej zmeny. Dali sme ho na prvú celu. Na druhý deň sme si vyhodnocovali kamerové záznamy a zistili sme, že kamera bola ďaleko od jeho cely. Rozhodli sme sa ho dať bližšie ku kamere, aby sme jasne videli ešte aj na ruky príslušníkov, keď mu otvárali priezor na cele.

Prečo taký mimoriadny prístup, ak ste mi povedali, že bol len jeden z mnohých obvinených? 

Nebol to žiaden mimoriadny prístup. Takéto preventívno-bezpečnostné opatrenia robíme aj u iných. Keď sú takéto opatrenia prijaté, robíme maximum, aby sme vedeli všetko zmonitorovať v prípade mimoriadnej udalosti. Takže preto tá výmena ciel. Keď sa zranil, bol eskortovaný do Ružomberka a následne do Trenčína. Po návrate sme ho umiestnili na celu 114, ktorá je na druhom poschodí, aby referent, ktorý slúži, mal k nemu bližšie.

Aká je dnes atmosféra v ústave? 

Ľudia sú znechutení z toho, čo o nás píšu konšpiračné médiá.

Čo urobí samovražda s ostatnými spoluväzňami? 

Ťažko povedať, aký to má dosah. Väznená osoba sa neotvorí a nepovie, ako to prežíva. Niektorí si možno pomysleli, že bol to policajt, ktorý to tu nezvládol. Iní si možno povedali, že škoda ho, lebo to bol dobrý policajt.

Ministerka hovorila, že pre takéto prípady by pomohlo, ak by mali príslušníci ZVJS kamery na uniforme. Čo si o tom myslíte? 

Tento zámer sme komunikovali už v minulosti. Povedal som, že som s tým stopercentne stotožnený. Treba vytipovať ústavy, kde sa dá urobiť k tomu pilotný projekt a ja sa do neho prihlásim ako prvý. Kolegovia s tým nemusia súhlasiť, môžu si to rôzne vysvetľovať, ale na konci dňa to bude na ich ochranu.

Čo urobí s riaditeľom väznice, keď vie, že k nim príde známa osoba? 

Zacitujem Henryho Forda, ktorý povedal: Stále pracuj tak, ako keby sa na teba niekto pozeral. To je moja odpoveď. Robili sme všetko tak, ako sme mali.

Ako sú príslušníci ZVJS pripravovaní zvládať takéto situácie? 

Už som povedal, že každý vie poskytnúť prvú pomoc. Ale, samozrejme, to nestačí. Pracovať v zbore je veľmi náročná práca. Každý príslušník musí prejsť psychotestmi. Kto nimi neprejde, ten v zbore nie je.

Myslela som skôr to, či aj im je poskytnutá pomoc psychológa? 

Každý môže ísť za psychológom bez toho, aby to nahlásil. Ten nepovie, kto u neho bol. Je viazaný lekárskym tajomstvom. U mňa je to šport. Ventilujem sa pri behaní či na bicykli.

Po branno-bezpečnostnom výbore ste povedali, že ste spokojný. Viacerí poslanci však spokojní neboli. Ako si vysvetľujete ten rozpor? 

Ja viem, aké otázky mi dávali a ako som im odpovedal. Bol neverejný, takže by som z neho nemal vynášať informácie. Poviem len, že som odchádzal maximálne spokojný. Zmenil som názor na mnohých poslancov. A to pozitívne. Boli pripravení a vedeli, čo sa pýtať.

Aj tí opoziční?

Neodpoviem vám. Len dodám, že to, čo sa prezentovalo pred kamerami po rokovaní výboru, to neovplyvním. Som rád, že som tam mohol byť. Nemám čo skrývať.

Zaskočili vás nejakou otázkou? 

Nie. Akou otázkou ma mohli zaskočiť, keď to robím 25 rokov a začínal som od piky, a prešiel som si v zbore všetkým.

Norbert Kundrák (1974)
Vyštudoval Fakultu humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove. V Zbore väzenskej a justičnej stráže pracuje od roku 1996. Pôsobil vo viacerých funkciách v Ústave na výkon väzby Levoča aj v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov. Riaditeľom prešovského ústavu je od roku 2015.

Veronika Prušová

Zdroj:
https://dennikn.sk/2217125/sef-presovskej-vaznice-kto-chce-spachat-samovrazdu-urobi-to-na-prvu-lucanskeho-verzii-o-zraneni-som-veril/?ref=tit1