So známymi v Rusku prerušila kontakty

Jelena z Donecka: Propaganda je mocná. Nakoniec sa varíte v kotli pochybností

SNINA. Larisa, Oľa, Nasťa, Jelena. Pochádzajú z rôznych častí Ukrajiny, sú rôzneho veku a profesií. Do Centra podpory pre vojnových utečencov v Snine ich priviedla snaha ochrániť pred hrôzami vojny svojich najbližších.

Nechápu, kde a prečo sa v ruských „bratoch“ vzala toľká nenávisť voči nim. S nástojčivosťou púšťajú na smartfónoch videá s krátermi v zemi po bombách, zničené domy a budovy, zúfalých ľudí tmoliacich sa v rozvalinách, mŕtvoly po uliciach.

Každý večer počúvali prezidenta Zelenského, keď sa prihováral národu. Sú hrdé na mladého muža, ktorý zjednotil celý národ i svet proti agresorovi. Veria vo víťazstvo i v návrat domov. Uvedomujú si, že žiť „narmaľno“ tak ako predtým už nebude možné. S príbuznými v Rusku prerušili kontakty. Neveria nám, hovoria Ukrajinky. Pri rečiach o odpustení záporne krútia hlavou.

Vari sa takéto zverstvá dajú prepáčiť, ospravedlniť? Nechápu. Nič sme im neurobili, prečo musíme trpieť?

Vnúčatá spávali pod stolom
Larisa (56) pracovala v nemocnici ako sanitárka. Z Charkova odišla s nevestou, vnúčatami a svatkou.

„Keď som sem prišla, nemohla som ani jesť, nič sa mi nechcelo,“ hovorí. Na Ukrajine nechala manžela a syna. Pri zmienke o nich jej vyhŕknu slzy.

„Dva dni bolo ticho. Potom sa o štvrtej ráno ozvala séria silných výbuchov a otrasov, celý dom akoby nadvihlo,“ sprostredkúvajú jej muži súčasnú situáciu.

Na mobile sleduje vyjadrenia veliteľa pluku Azov. „Je to náš sused,“ dodáva pyšne. V Charkove bývali v činžiaku na desiatom poschodí.

„Počas bombardovania to bolo strašné. Vnučka má 19 mesiacov, vnuk sedem rokov, spali v jedálni pod stolom. Boli už tak naučení, že keď začuli svišťanie rakiet, okamžite sa chytili za ruky a bežali sa skryť pod stôl. Cez okno som videla, ako letí lietadlo a zhadzuje bomby. Dcéra sa kŕčovito držala zárubne dverí, nemohla som ju od nej odtrhnúť. Bola úplne paralyzovaná strachom. Ponad náš dom raz preletelo zostrelené lietadlo. Pilot ho nasmeroval do otvoreného priestoru, inak by nás zasiahol. Prvé, čo povedal vnuk dobrovoľníčke na hranici, bolo: u vás sa nestrieľa,“ spomína.

Vojna poznamenala všetky stránky ich dovtedy normálneho života v pulzujúcom krásnom meste.

„Sprchovali sme sa za minútu, narýchlo, ani sme sa nestíhali poriadne utrieť. Báli sme sa, že zrazu nastane výbuch a nestihneme ujsť,“ hovorí.

Pozabíjajú nacistov a bude dobre
Pri odchode si do vlaku mohli vziať so sebou len jeden kufor.

„Všetky ostatné kufre na stanici vyhadzovali z vlaku, aby sa do vagónov pomestili ľudia. V kupé bolo 14 ľudí, sedeli aj na horných policiach na batožinu, ležali na chodbách. Dcéra takto cestovala, ani sme sa nestihli rozlúčiť,“ pokračuje Larisa.

V Rusku má tetu, lekárku vo vojenskej nemocnici.

„Hovorí mi, vydržte tri dni, pozabíjajú u vás nacistov a bude dobre. Kde sú tí nacisti? Žiadnych som v našom meste nevidela. Putina treba podľa nej svätorečiť a vraj sa všetci k nemu budeme modliť. Je presvedčená, že Rusi sú najmúdrejší národ na svete. A my sme potom kto? Nás možno zabíjať? Čo sme im urobili? Keď bola u nás na návšteve priateľka z ruského Belgorodu a pri stole sa zvrtla reč na Putina, dobre že nás nešla biť za jeho kritiku,“ nechápavo krúti hlavou.

Kontakty prerušili.

„Neveria nám. A boja sa represií,“ zdôrazňuje.

„Charkov leží 50 kilometrov od ruskej hranice. Všetci k nám prichádzali na najväčšie trhovisko v meste. Vždy sme sa k nim správali pekne. Rusko miluje bojovať. S Čečencami, Gruzíncami, ale že budú bojovať s Ukrajincami? Nemysliteľné,“ hovorí.

Najprv oslávili deň sovietskej armády, potom vypukla vojna
Oľa (39) pochádza z mesta Sumy. Vyštudovaná právnička má tri deti.

„Akurát sme začínali žiť lepšie, obrazne povedané, začali sme vstávať z kolien. Platy a dôchodky vzrástli, zastabilizovali sa ceny, kurz dolára,“ hovorí.

Na Rusov má ťažké srdce. V smartfóne nástojčivo ukazuje všetky škody i zverstvá, ktoré na Ukrajine napáchali.

„Pozrite sa: jedna bomba zničila naraz 18 domov a 22 ľudí zahynulo. Jednoducho ich zotrela z povrchu zemského. V takých chvíľach si hovoríme, že aj keby nám bolo akokoľvek ťažko, nevzdáme sa, Rusom neodpustíme a v našej krajine ich nechceme. Naša nenávisť k nim nadobudla obludné rozmery,“ hovorí.

„Nenávisť presiahne jednu generáciu. Veď u nás zabíjajú bábätká, malé deti, znásilňujú, rabujú, deti ostali sirotami. Veď len nedávno sme sa začali zbližovať s Nemcami a koľko rokov uplynulo od druhej svetovej vojny. S Ruskom to bude horšie ako s Nemeckom, veď sme boli bratia a aký 'darček' sme od nich dostali! 23. február je deň sovietskej Červenej armády. Je to významný sviatok pre mužov staršej generácie, pre našich otcov. V armáde slúžili všetky národy a národnosti. Ešte ho stihli osláviť, zísť sa, zatelefonovať si a nadránom vypukla vojna,“ zdôrazňuje načasovanie začiatku vojnového konfliktu.

„Keď išli ruskí vojaci cez naše mesto, hovorili, že my ich nezaujímame, že majú namierené do Kyjiva. Keď sa neskôr dostali do zajatia, tvrdili, že vraj nevedeli, že idú do vojny, že sú len na cvičení. Ale veď mali v automatoch ostré náboje! Mysleli si, že obsadia krajinu za tri dni, vzali si so sebou slávnostné uniformy na víťaznú prehliadku,“ dodáva.

Spávali oblečení v pivnici
Oľu najviac stresovalo bombardovanie.

„Bombardovali najmä v noci. Spávali sme oblečení. Keď sme začuli svišťanie, nevedeli sme, či ešte stihneme zbehnúť do pivnice. Vtedy som sa len modlila. Lietajú veľmi nízko, aby ich nezachytili radary. Počujete svišťanie rakiet, ale neviete, kde dopadnú, je to strašné. Posledné noci sme spali v pivnici na karimatkách v spacákoch. V pivnici som mala stále pri sebe tašku so všetkými dokumentmi, s rodnými listami, sobášnym listom, diplomom, pri dverách stál nachystaný kufor s detskými vecami,“ spomína.

Kontakty s príbuznými a známymi v Rusku prerušila.

„Že sa u nás bojuje? Čo ste opití či sfetovaní? Veď to vy strieľate!“ rozhorčene reprodukuje ich názory.

„Pýtajú sa, prečo majú obyčajní Rusi znášať dôsledky sankcií, ktoré na nich uvalili. Odpovedám im: veď k nám neprišiel strieľať Putin, prišli sem vaši manželia, synovia, známi, a vy ste ich nezastavili! Vy ich podporujete! Každý rok prichádzate k nám do Odesy na dovolenku a teraz nás bombardujete? Teraz tvrdíte, že nemáme čo jesť, a pri mori si objednávate krevety. Od hladu u nás ešte nikto nezomrel,“ nezaprie v sebe výrečnosť právničky.

Srdečné prijatie na Slovensku a dobrotu Sninčanov si Oľa nevie vynachváliť.

Aj tu sa však stretla s názorom, že na Ukrajine sú nacisti a banderovci a Rusi musia s nimi urobiť poriadok.

„Vari som sem prišla z rozkoše? Utiekli sme, aby sme zachránili deti. Môj štvorročný syn to vysvetľuje tak, že na Ukrajine je bum, preto sa teraz nemôžeme vrátiť. Urobíme tak, len čo sa vojna skončí,“ dodáva.

Závislosť od Putina je ako choroba
Mlčanlivá štíhla Nasťa (24) pracovala v obchodíku so spodnou bielizňou ako predavačka. Vlastnila ho spolu s priateľom.

„Prezident je žid a my sme nacisti,“ krčí plecami nad ruskou propagandou.

O vojne počula len od prarodičov, nikdy si nemyslela, že ju zažije na vlastnej koži.

„Rusko je ako Severná Kórea. Ostane vo svete osamotené, v biede, alkoholizme a izolácii. Prekvapuje nás sebavedomie Rusov a ich neochvejná viera v neporaziteľnosť. Nevážia si ľudský život, nemáme pre nich odpustenia. Myslím si, že vojaci sa sami rozhodujú znásilňovať a zabíjať civilistov, že im také rozkazy nedávajú. Vždy majú na výber, rozhodnutie je na nich samotných,“ hovorí.

„V Rusku panuje závislosť od Putina, je to ako choroba. Prečo nás napadli? Zo závisti, závidia nám, ako žijeme,“ zdôrazňuje.

Jej mužskí príbuzní bojujú pod Izjumom, mama sa o nich bojí, čaká len na správy od nich.

„Plače, trápi sa. Koľko ráz povie, že už ani nemá silu plakať. Tri dni nemala od nich správu, ledva to ustála. Je mi jej veľmi ľúto,“ vraví.

Propaganda je mocný nástroj
Zdravotná sestra Jelena (45) pochádza z Kramatorska, z ťažko skúšanej Doneckej oblasti.

Vojnu zažila už pred ôsmimi rokmi.

„U nás sa začala vojna už v roku 2014. Vtedy nás Rusi okupovali niekoľko mesiacov. Teraz som vydržala len mesiac a odišla som, viem, čo je to vojna. To nie je život, kanonáda a bombardovanie bez prestávky. Všetkých pacientov v nemocnici sme počas poplachov museli zvážať do pivnice, výťahy nefungovali. Je to veľmi náročné na psychiku. Posledné dni sme s dcérou spávali v špajze, aby sme boli chránené stenami,“ hovorí.

Spomína, ako sa pred ôsmimi rokmi dvakrát dostala pod paľbu.

„Vôbec som si neuvedomovala, čo sa deje, akoby som bola v sne, akoby to bola len hra. Ako vo filme. Rozum jednoducho odmietal prijať, že je to skutočnosť, až neskôr mi došlo, že ma mohli trafiť a zabiť,“ vraví.

„Prvé, čo Rusi v okupovanej zóne v roku 2014 urobili, bolo, že vypli všetky ukrajinské kanály, internet. Púšťali len svoje rádio a televíziu a všade vysielali len ich propagandu. Vytvorili informačné vákuum a začali nám vsugerúvať, že Rusko je veľká krajina, že život bude lepší. Propaganda je mocný nástroj a u nich je na prvom mieste. Keď takto žijete mesiac – dva, akosi aj nechtiac začnete pochybovať: čo keď je to naozaj tak, pýtate sa samého seba. Pozorovala som to na sebe, najprv odmietate, odolávate a potom sa pomaličky začnete variť v kotle vlastných pochybností. Chvalabohu, že to u nás vtedy trvalo len tri mesiace,“ vysvetľuje.

Boli v depresii
Jelena sa na cestu vydala s dvadsaťročnou dcérou, študentkou. Povolili im vziať si len dve malé tašky.

„Cestovali sme dva dni a dve noci. Vlak často stál, preverovali, či nie sú zamínované koľajnice. Večer a v noci sme cestovali v úplnej tme. Nedovolili nám ani zapnúť si mobily, aby sme sa nedostali pod paľbu. Teraz sa už usmievam, ale vtedy sme sa veľmi báli. Po príchode sme boli v hlbokej depresii. Do Sniny sme prišli večer. Plakala som. Kňaz Slavomír ma upokojoval a donekonečna opakoval: upokojte sa, všetko bude dobré,“ hovorí.

„Doslova za ruku nás neskôr povodili po úradoch, pomohli vybaviť všetko potrebné. Veľmi pekne nás tu prijali,“ dodáva.

Hrdosť na armádu a krajinu
Rusov, tak ako mnohí iní Ukrajinci, pokladala Jelena za „bratov“. Nechápe, kde sa u nich vzala toľká krutosť a nenávisť.

„V Moskve žijú naši dobrí známi. Bez výhrad podporujú Putina. Žijú v presvedčení, že u nás sú nacisti. Vymývajú im mozgy. Veria, že všetko, čo Putin povie, je pravda. Je to akési kolektívne poblúznenie, ľudia nevedia, čo činia. Bola som svedkom toho, ako v 2014 strhli našu zástavu, hodili ju na zem a šliapali po nej. Veľmi na vtedy prekvapila ich nenávisť. Vzápätí vyvesili svoju vlajku. Čo sú to za ľudia? Akoby boli všetci nakazení vírusom nenávisti. Je absurdné, že jeden človek ohrozuje celý svet. Nečudo, že sa celý svet proti nemu spojil,“ hovorí.

Masívna podpora Ukrajiny ju prekvapila.

„Prvý týždeň som plakala, Rusko vtrhlo na Ukrajinu, celý svet sa prizerá a nič sa nedeje. Budeme pod Ruskom, povedala som si. K tomu sa pridali chýry, že prezident je už kdesi v Amerike. A potom sa všetko začalo meniť. Každý večer sa s príhovorom obracal k ukrajinskému národu. Čakala som na jeho slová. Po prvý raz som pocítila hrdosť na našu armádu, na dobrovoľníkov. Vojna preverila silu našej krajiny,“ zdôrazňuje Jelena.

Prezident je v ich očiach hrdina
Prezident Volodymyr Zelenskyj po nástupe do funkcie odštartoval v krajine reformy.

„Začal stavať cesty, spustil reformu zdravotníctva. Na sklonku vlaňajška nám zvýšili výplaty, konečne sme pocítili na vlastnej koži zmeny k lepšiemu. Je skutočný hrdina, úžasný diplomat. V prvých dňoch vojny mu navrhovali, aby krajinu opustil. Dobre, že to neurobil, už by sa u nás rozťahovali Rusi. Zomkol celú krajinu, stojí za ním armáda, vojaci, národ. Modlíme sa za jeho zdravie,“ hovorí Jelena.

„Keď som sem prišla, bola som plná nenávisti. Tu v charite mi hovoria, aby som odpustila. Aj pápež chcel zmieriť obe strany. Viera učí odpúšťať. Ako sa to dá? Museli by sme byť samotným Ježišom Kristom, aby sme to dokázali. My ľudia sme nedokonalí. Naši vojaci zomierajú za vlasť, ktorú bránia. Za čo zomierajú Rusi?“ uzatvára.

Jana Otriová, redaktorka

Zdroj:
https://hornyzemplin.korzar.sme.sk/c/22919799/ukrajinky-su-hrde-na-svoju-krajinu-i-prezidenta-veria-ze-sa-raz-vratia-domov.html

Foto:
Ukrajinky v Centre podpory pre vojnových utečencov v Snine. Slovenka Veronika (zľava) prišla zo Sýrie, Larisa, Nasťa, Mária Čopová, pracovníčka centra, Oľa a Jelena.
(Zdroj: Jana Otriová)