Stalin si podriadil Československo už v roku 1947

Klement Gottwald v čase rokovaní o Marshallovom pláne šéfoval českým a slovenským komunistom a zároveň bol predsedom vlády.

Pol roka pred komunistickým prevratom dostala vláda v Prahe zákaz zapojiť sa do Marshallovho plánu a podrobila sa Moskve.

Československo zápasilo po druhej svetovej vojne podobne ako ďalšie štáty Európy s hospodárskymi ťažkosťami. Trápila ho inflácia, nedostatok tovaru, zničené komunikácie. Osobitne bolo postihnuté Slovensko. Po ôsmich mesiacoch bojov v povstaní a počas prechodu frontu dosahovali škody ekvivalent trojročného výkonu celej ekonomiky.

V novembri 1945 sa uskutočnila menová reforma, v ktorej prišli obyvatelia o úspory, ktoré ostali viazané v bankách. Inými slovami, nedalo sa dostať k peniazom, čo mali nasporené. I keby tieto peniaze mali, tovaru na trhu bolo málo a predával sa zväčša na prídel.

Po reforme, ktorá mala okrem zjednotenia kolujúcich platidiel odstrániť z ekonomiky inflačné prebytky peňazí, sa kúpna sila oslabila. Politické strany prichádzali ústretovo až populisticky s návrhmi na rozličné príplatky pre najslabšie skupiny obyvateľstva. Už v tom čase sa napríklad objavili vianočné príplatky.

Nebyť medzinárodnej pomoci Správy Spojených národov na hospodársku obnovu a pomoc, známej pod anglickou skratkou UNRRA, ktorá prúdila do sveta od roku 1943, Európu by pravdepodobne zasiahol zničujúci hladomor. Za pozornosť stojí, že Československo bolo v absolútnych číslach šiestym najväčším príjemcom na svete a okrem iného takto získalo takmer 800-tisíc ton potravín.

Pomoc bola vítaná, ale odkázanosť deprimujúca. Tri štvrtiny rozpočtu tohto programu v celkovej hodnote takmer štyroch miliárd amerických dolárov pokrývali Spojené štáty, zvyšok Kanada. Z vojenských skladov prispeli dodávkami Veľká Británia, Francúzsko a ďalšie štáty.

Špekulovalo sa o skutočných cieľoch programu, či sa ním nesledujú politické záujmy. To nahrávalo komunistom, ktorí ho označovali ako nástroj na potláčanie vplyvu Sovietskeho zväzu.

Isté je, že bez pomoci z UNRRA by si Československo nepomohlo. Takmer polovicu tvorili potraviny, druhú odevy, obuv, dopravné zariadenia, stroje, suroviny a lieky, napríklad vzácne antibiotikum penicilín. Tieto dodávky pokryli 15 percent spotreby potravín v celom štáte. Najviac postihnuté oblasti Slovenska, ako bola napríklad Orava, boli od tejto pomoci bytostne závislé, inak by tam vypukol hlad.

Komunisti využívajú hospodárske ťažkosti
Kým v roku 1946 bola dobrá úroda a Československo dokonca zo solidárnych pohnútok prispelo určitým dielom pomoci iným štátom dodávkami potravín cez UNRRA, rok 1947 bol úplne opačný. Veľké sucho spôsobilo prepad poľnohospodárskej výroby. Navyše v lete sa skončili dodávky UNRRA, čím vyschol hojný prameň zahraničnej pomoci.

Spojené štáty, v tom čase jediný schopný svetový veriteľ, odmietali Československu poskytovať úvery, pretože sa tu presadzoval sovietsky vplyv. Začalo chýbať všetko, od potravín po suroviny v priemysle, napríklad ropa či bavlna. Klesali prídely potravín, kolabovalo zásobovanie.

Situácia sa začala vyhrocovať v lete 1947. Robotníkov v tom čase ťažili najviac problémy v zásobovaní a vysoké ceny na čiernom trhu, maloroľníkov úhrada škôd spôsobených neúrodou.

Komunistická strana ako súčasť vlády si uvedomovala, že práve nedostatok môže využiť v ďalšom napĺňaní politiky zameranej proti súkromnému vlastníctvu. Bolo to v duchu prístupu uplatňovaného Leninom a neskôr Stalinom – ak obyvatelia masovo trpia, treba nájsť vinníka v politickom protivníkovi.

Prezident Beneš a predseda vlády Gottwald. Primknutie Československa k Sovietskemu zväzu avizovala už vzájomná zmluva z roku 1943, za ktorou stál exilový prezident Edvard Beneš.

Už v apríli 1947 komunistom prešiel návrh na uvalenie generálnej dane vo výške štyroch percent z tržieb na priemyselné podniky, dvoch percent na veľkoobchodníkov a pol percenta na remeselníkov a maloobchodníkov. Stratové podniky, čo boli poväčšine tie zoštátnené, takúto daň neplatili.

Získané peniaze sa použili na zníženie regulovaných maloobchodných cien. Ani toto páčivé opatrenie nepomohlo a situácia sa v lete a na jeseň zhoršovala.

Plán s hospodárskym i politickým nábojom
V týchto ťažkých časoch prišli Spojené štáty s Programom európskej obnovy, ktorý sa podľa autora, vtedajšieho ministra zahraničných vecí Georgea Caletta Marshalla, zaužíval pod názvom Marshallov plán. Išlo o ponúkanú pomoc európskym štátom vrátane Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu.

Podstatou tohto plánu bolo poskytovanie tovarov zo strany Spojených štátov v ročných tranžiach. Keď sa takýto tovar v európskom štáte predal, vytvoril sa v miestnej mene fond, ktorý sa použil na ciele stanovené v dohode s veriteľom. Išlo hlavne o investovanie do výroby a o rozvoj vzájomného obchodu na kontinente.

Obyvatelia európskych štátov mali dostať potrebný tovar, národné vlády mohli rozvíjať ekonomiku a zároveň udržiavať úzke obchodné vzťahy so Spojenými štátmi. Program blokoval pokušenie vrátiť sa k medzivojnovej poddimenzovanej výrobe, ochranárstvu a blokovaniu medzištátneho obchodu.

Prečo s takýmto niečím Spojené štáty prišli? Komunisti v západoeurópskych štátoch to chápali ako prejav kolonializmu Washingtonu v zničenej Európe. Ich postoje boli protiamerické.

Áno, je isté, že mocnosť za Atlantickým oceánom ťahala za dlhší koniec, ale jej cieľom nebolo podrobenie Európy. Išlo skutočne o oživenie kontinentu, odstránenie vojnových škôd, zvýšenie životnej úrovne Európanov, z ktorého napokon budú mať osoh aj Spojené štáty. Ak by sa darilo Európe, vzájomne by prekvital cezatlantický obchod. Nič však nie je zadarmo.

Na druhej strane treba uznať, že hoci bol Marshallov plán hospodárskou pomocou, jeho ciele boli skutočne politické. Bezprostrednou motiváciou bolo zvíťaziť v súperení medzi komunistickými a pravicovými silami v Grécku a Turecku, kde neboli jasne vymedzené sféry vplyvu Sovietskeho zväzu a západných mocností. Bolo to upozornenie vládam vo Francúzsku či Taliansku, aby prestali spolupracovať s domácimi komunistami a nevpúšťali si cez nich dovnútra Stalinov vplyv.

Zároveň to bol odkaz komunistom v Spojených štátoch, aby prestali uvažovať o nejakej mocenskej pozícii. Neskôr sa naozaj ujal politický prúd tvrdého antikomunizmu, ktorý reprezentoval republikánsky senátor Joseph McCarthy.

Komunisti v Grécku a Turecku napriek podpore Sovietskeho zväzu a Juhoslávie nezvíťazili. Z vlád v Taliansku a Francúzsku vypadli. V politickej oblasti Marshallov plán zabral. Rovnako v ekonomickej. V roku 1950 predstavoval príspevok takejto zahraničnej pomoci polovičný podiel na hrubom národnom produkte obnovujúceho sa Grécka.

Menší, ale stále mimoriadny dosah mala americká pomoc na rozvoj západnej Európy. V rokoch 1947 až 1951 sa zvýšil hrubý národný produkt tunajších štátov o tretinu. Čo je dôležitejšie, obnovila sa výroba, rozšíril sa obchod, zabránilo sa úplnému kolapsu miestnych ekonomík, prestal hroziť nedostatok a hlad.

Zvýšilo sa sebavedomie obyvateľov, ich spolupatričnosť, potlačilo sa riziko vzájomných vojenských konfliktov. Vlastne sa vytvorili zárodky budúcej Európskej únie.

Stalin si vynútil poslušnosť
Na začiatku leta 1947 mali na stole podobnú ponuku i štáty sovietskeho bloku, dokonca Sovietsky zväz. Ktovie, možno americký prezident Harry Truman v zmysle predstáv svojho predchodcu Franklina Delana Roosevelta koketoval s myšlienkou, že využitím hospodárskych pák zas posunie Sovietsky zväz bližšie ku kapitalizmu – veď by to bolo len pokračovanie cezvojnovej pomoci vtedy už umiernenejšiemu komunistickému režimu.

Dôležitejšie je, že Stalin poňal Marshallov plán ako útok. Súperenie v Grécku a Turecku mu ozaj dávalo za pravdu.

Štáty ako Rumunsko či Poľsko, kde už pevne držali moc v rukách komunisti, nemali šancu rozhodnúť sa autonómne. Poliaci sprvu uvažovali o rozhovoroch v rámci Marshallovej pomoci, ktoré sa mali uskutočniť v júli 1947 v Paríži, no bol to skôr manéver.

Jediný štát zo sovietskeho bloku, ktorý v ňom nebol namočený až po krk a ktorý s účasťou na programe mohol reálne uvažovať, bolo Československo. A naozaj, pár dní pred konaním parížskej konferencie koaličná vláda Klementa Gottwalda, kde boli okrem komunistov sociálni demokrati, národní socialisti, lidovci a slovenskí demokrati, odsúhlasila účasť.

Postoj Moskvy bol vtedy zahmlený, spočiatku to vyzeralo, že československá delegácia pôjde do Paríža v predstavách Stalina iba ako vyslaný pozorovateľ, čo donesie do sovietskeho bloku informácie z miesta činu, prípadne z konferencie demonštratívne odíde, aby týmto gestom ukázala nevôľu podrobovať sa politickým požiadavkám Spojených štátov.

Po prijatí pražského vládneho uznesenia však Stalin tvrdo zasiahol. Gottwalda s delegáciou si predvolal do Moskvy, aby im dal jasne najavo, že žiadna cesta do Paríža sa neschvaľuje. Šéfovi vlády a československých komunistov objasnil, že skutočným dôvodom Marshallovho plánu je utvorenie západného bloku a odsunutie Sovietskeho zväzu. Plán vraj bude zameraný na dosiahnutie politického vplyvu v krajinách, ktoré sa na ňom zúčastnia.

Prítomný minister zahraničných vecí Jan Masaryk zdôraznil „jednotu československých politických strán v tom, že Československo nepodnikne nič, čo by bolo proti záujmom Sovietskeho zväzu“, a opatrne ponúkol Stalinovi, že československá delegácia Paríž opustí, ak by takéto niečo hrozilo.

Stalin bol neoblomný. Žiadal zmenu rozhodnutia československej vlády a zamietnutie cesty do Paríža. Československá delegácia sa podrobila. Gottwald referoval požiadavku do Prahy.

Bola to vážna vec, takže slovenskí komunisti Viliam Široký a Vladimír Clementis sa podujali zalarmovať prezidenta Beneša, ktorý však bol po mozgovej mŕtvici v ťažkom stave a postoja sa od neho nedočkali. Vzápätí sa zišla oklieštená vláda a cestu do Francúzska prehodnotila. Deň pred konaním konferencie svoju účasť stiahla.

Marshallov plán by sa hodil

Marshallov plán sa stal pre československú vládu medzníkom. Dejiny Československa sa lámali, lepšie povedané dolamovali. Prvé znaky zásadného prepólovania vidíme už pri podpise československo-sovietskej zmluvy v decembri 1943, potom po prijatí Košického vládneho programu v apríli 1945.

Nezvratnosť procesu potvrdili slovenskí a českí politici v júli 1947. Odvtedy už bolo iba otázkou času, kedy a akým spôsobom komunisti úplne uchopia moc. V lete 1947 sa zahraničná politika definitívne primkla k Moskve. Prestal ju riadiť symbol medzivojnového režimu minister Masaryk a z pozadia ju začal ovládať komunista Clementis.

Odmietnutie Marshallovho plánu tiež znamenalo, že ministerstvo zahraničných vecí po Janovi Masarykovi neoficiálne prebral slovenský komunista Vladimír Clementis.

Júl 1947 bol zároveň zlomovým bodom pre československú ekonomiku. Vláda zúfalo potrebovala pôžičky, dodávky surovín, potravín. A keď sa jej to núkalo, odmietla. Pritom v tom čase bola československá ekonomika organicky zapojená do sféry Západu. Štyri pätiny vývozu smerovali tam. Sovietsky zväz bol v poradí až siedmy najväčší obchodný partner Československa.

Západné trhy boli hladné, československý tovar bol žiadaný. Chýbali iba peniaze a suroviny. V trezoroch bánk boli umŕtvené vklady občanov z menovej reformy z roku 1945, ale tie nebolo možné pustiť von, lebo by spustili novú infláciu. Bez vonkajšej pomoci čakali na ďalšiu bolestivú reformu, čo sa naozaj potvrdilo neskôr, v roku 1953. Peniaze neboli pokryté tovarom.

Pritom sa ponúkalo príťažlivé riešenie zo Spojených štátov. Tovar mohol prísť zvonku. Presne na to pristali v západnom Nemecku, Taliansku či Francúzsku. Obyvateľov v západnej Európe tak nepostihla žiadna tvrdá menová reforma a vládam sa uvoľnili domáce prostriedky na nevyhnutné investície.

Inak to bolo vo východnom bloku. V Sovietskom zväze postihnutom infláciou pristúpili na menovú reformu v závere roka 1947 a o úspory prišli hlavne roľníci.

Definitívne primknutie k Sovietskemu zväzu
Otázka je, či mohla československá vláda konať v lete 1947 inak. Hovorí sa, že nie, že bola donútená podvoliť sa. Skôr chýbala vôľa a odvaha. Tými, naopak, disponovali v rovnakej pozícii Fíni. Hoci tiež z obavy pred Moskvou neprijali Marshallov plán, boľševizácii vzdorovali a pred obsadením sa uchránili vynútenou a nevýhodnou mierovou zmluvou, v ktorej zmysle stratili Karéliu a Moskve museli platiť vysoké kontribúcie.

Československá vláda, ktorá v júli 1947 rozhodla o zrušení rokovaní o Marshallovom pláne, bola v značne oklieštenej zostave, lebo v nej chýbali členovia nachádzajúci sa v Moskve a ďalší, čo boli chorí alebo mali iné pracovné povinnosti. Zišli sa iba dve tretiny z celkového počtu 26 členov. Po váhaní hlasovali jednomyseľne.

Sila štyroch členov slovenskej Demokratickej strany zníženým hlasovacím kvórom nabrala na význame, ale podobne ako ostatní sa postavili proti ceste do Paríža. Ide o smutný príbeh, pretože demokrati sa predchádzajúcimi postojmi pasovali za pravicu v širokej vládnej koalícii.

Najsilnejšej vládnej strane sa situácia hodila. Komunisti si mädlili ruky, že sa primkli k svojej centrále. Smutný bol postoj národných socialistov, druhej najsilnejšej vládnej strany. Dokumentuje ho vtedajší jej člen, neskôr predstaviteľ Československej strany socialistickej v komunistickom režime Karel Löbl.

Tri týždne po potupnom prijatí moskovského diktátu minister spravodlivosti Prokop Drtina spolustraníkom vysvetľoval, čo sa vlastne stalo. Podľa neho „prijatím a vzápätí odvolaním účasti v Paríži zahraničnopolitická prestíž Československa neutrpela, že, naopak, pripravujú nové medzinárodné zmluvy s Francúzskom, Bulharskom a ďalšími štátmi a že si musíme byť vedomí toho, že nie sme medzi Západom a Východom, ale medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom“. Inými slovami, primknutie k Sovietskemu zväzu bolo v štátnom záujme Československa.

Náhradou za Marshallov plán mala byť pomoc žiadaná od Sovietskeho zväzu. Už od začiatku to nedávalo zmysel, pretože chudobný mal pomáhať bohatšiemu. Tak sa stalo, že Sovietsky zväz poskytol Československu chýbajúce obilie, hoci práve prekonával dôsledky hladomoru. Nuž poskytol, ako poskytol, to je fáma, ktorú pred rokom 1989 šírili komunisti. Predal.

Píše o tom vtedajší námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Löbl. V septembri 1947 sa v Moskve stretol so sovietskym náprotivkom, ktorý za obilie pýtal svetové ceny. Löbl dosiahol nižšie ceny a keďže nebolo čím platiť, vyrokoval, že dodávky išli sčasti na sovietsky úver a sčasti sa zaplatili ceruzami, o ktoré Moskva pôvodne nemala záujem, ale Praha ich mala dostatok.

Hospodárske vzťahy so Sovietskym zväzom a satelitnými štátmi nemohli nahradiť väzby so západnými štátmi. Československu však neostávalo nič iné, muselo sa preorientovať na nové, chudobnejšie trhy. Prerušenie hospodárskych vzťahov so Západom a orientácia celej ekonomiky na potreby trhu sovietskeho bloku sa stala skutočnosťou.

Jozef Hajko

Pôsobí ako analytik a publicista. Žije v Bratislave. Pracoval v médiách ako ekonomický redaktor, naposledy v týždenníku Trend vo funkcii šéfredaktora. Je autorom viacerých kníh zameraných na ekonomické, spoločenské témy a históriu.

Zdroj: 
https://www.postoj.sk/47462/stalin-si-podriadil-ceskoslovensko-uz-v-roku-1947

Foto: 
Klement Gottwald v čase rokovaní o Marshallovom pláne šéfoval českým a slovenským komunistom a zároveň bol predsedom vlády.
Zdroj: Archív TASR, Wikimedia.org