Sto rokov od Trianonu / Zmierenie musí vzísť zdola

16.07.2020


Hovorí Diána Marosz, Maďarka, ktorej učarovala slovenčina.

Diána Marosz je rodáčka z maďarského mesta Kecskemét. Vyrastala v Budapešti a ako dospievajúce dievča si vzala do hlavy, že sa naučí po slovensky. Vyštudovala slovenský a poľský jazyk na univerzite ELTE v Budapešti. Neskôr študovala hudobné umenie na Žilinskej univerzite. Od roku 2003 žije pri Žiline. Od roku 2015 bloguje o slovensko-maďarských vzťahoch. Založila tiež spevácky zbor stredovekej cirkevnej hudby Arcus. S manželom, politikom OĽaNO Jánom Maroszom, majú tri deti.

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

Ako Maďari po sto rokoch reflektujú na Trianonskú mierovú zmluvu, ktorá spečatila rozdelenie Uhorska po prvej svetovej vojne.
V čom by mohli Slováci prejaviť snahu o porozumenie maďarskému uhlu pohľadu.
Ako sa Diána Marosz počas dospievania nadchla pre Slovensko a slovenčinu.
Čo učí o minulosti svoje deti.
Prečo sa venuje stredovekej cirkevnej hudbe.
Ako jej záujem o Slovensko pomohol nájsť kresťanskú vieru.
Čím sa líšil prístup Maďarska a Slovenska ku koronavírusu.

Čím je pre vás osobne 4. jún 1920, teda deň podpísania Trianonskej mierovej zmluvy? Je to len dátum z dejepisu alebo stále živá, mokvajúca rana?
Pre mňa to určite nie je mokvajúca rana. Som Maďarka z Maďarska a v rodine sme nemali nikoho, kto by pochádzal z odtrhnutých území, takže bezprostrednú rodinnú skúsenosť s následkami Trianonu sme nemali. Netradovalo sa to u nás z generácie na generáciu ako v iných rodinách. Navyše, vyrastala som počas komunizmu a vtedy sa o tom v Maďarsku nerozprávalo. Stretla som sa s touto témou až ako gymnazistka po páde totality. Paradoxne bližšie sa ma to začalo dotýkať, až keď som sa začala učiť po slovensky a presťahovala sa na Slovensko.

Ako to?
Aj predtým som vedela, že na Slovensku žije mnoho Maďarov. No kým som žila v Maďarsku, bytostne sa ma to nedotýkalo. Až keď som sa presťahovala na Slovensko, stala som sa jednou z nich. Vtedy som sa o to začala viac zaujímať.

Znamená to, že pre Maďarov na Slovensku je Trianon väčšia téma ako pre Maďarov v Maďarsku?
Takto by som to neformulovala, lebo veľkou témou je to aj v Maďarsku. Chcela som len za seba povedať, že som to pred presťahovaním sa na Slovensko neriešila.

A iní Maďari?
Akurát pred týmto rozhovorom som si otvorila internet a hneď na mňa vyskočil jeden článok z maďarských médií. Existuje výskumný tím historikov s názvom Trianon100, ktorý pracuje už štyri roky, a vydali prieskum verejnej mienky, ktorého výsledky ukazujú, že je to pre Maďarov stále živá téma, ktorá v spoločnosti rezonuje.

Je to zároveň téma, ktorú Maďari vnímajú veľmi odlišne než okolité národy.
Odlišnosť maďarského naratívu od nazerania okolitých národov sa prejavuje už v spôsobe, ako tú historickú udalosť nazývame. Vy ste použili formuláciu „Trianonská mierová zmluva“. My hovoríme o „mierovom diktáte“. Existuje dokonca výrok, ktorý sa u nás traduje, že „Maďar je ten, koho bolí Trianon“. Hoci ja mám aj mnoho maďarských priateľov, ktorí to takto neprežívajú.  

Asi je dôležité pripomenúť, že Maďari nie sú monolit, ale rôznorodé spoločenstvo. S akými postojmi k Trianonu sa medzi svojimi krajanmi stretávate?
Keď si otvoríte napríklad Magyar Nemzet, čo sú vládne noviny, nájdete veľa článkov v tom tradičnom trúchlivom duchu. Teda, že je to pre nás stále trauma a bolestivá rana, ktorá sa nikdy nezahojí. Tento pohľad je plný pátosu a veľmi nevníma, že aj my Maďari sme boli nejakým spôsobom zodpovední za to, čo sa udialo v Trianone. Vinníci sa hľadajú inde: medzi veľmocami, ktoré nám chceli zle a nebrali naše požiadavky do úvahy – na čom mimochodom tiež môže byť kus pravdy. A, samozrejme, vinníkmi sú aj okolité štáty, ktoré z rozdelenia Uhorska územne profitovali. Súčasťou tohto naratívu tiež je určitá sústredenosť na seba, keď my Maďari riešime len svoje vlastné pocity a ignorujeme pocity a uhol pohľadu okolitých národov. Pričom celé je to vyjadrené farbistým emocionálnym jazykom. Napríklad sa hovorí, že Trianon bol „ukrižovaním Uhorska“.

Publicista Paul Lendvai použil už dávnejšie metaforu o fantómových bolestiach, aké človek prežíva po amputácii končatín.
To je presné. Inak, v Maďarsku je veľa trianonských pamätníkov. Pred pár rokmi sme boli v oblasti okolo mesta Eger. V každej dedinke sme našli pamätník Trianonu. Vždy to bolo spravené štýlom veľkého Uhorska, ktoré bolo roztrhnuté na viac častí s malým Maďarskom uprostred. Často ten výjav visel na kríži, aby pripomínal „ukrižovanie Uhorska“.

Zrejme však nejde o jediný pohľad.
Keďže teraz je sté výročie, v rôznych médiách sa k Trianonu vyjadrujú rôzne osobnosti. Napríklad László Szarka je maďarský historik, ktorý pochádza zo Slovenska. A teraz mal článok v Új Szó o novom pamätníku Trianonu v Budapešti oproti budove parlamentu. Jeho súčasťou je chodba, na stenách ktorej sú vyryté názvy všetkých obcí bývalého Uhorska. Problém je, že tie názvy sú zo zoznamu z roku 1913, keď boli mnohé mená obcí, v ktorých Maďari nikdy nežili, umelo pomaďarčené. Tieto obce predtým aj Maďari nazývali ich slovenským alebo rumunským názvom. Napríklad Svidník bol po maďarsky proste „Szvidnik“. To sa však rok pred prvou svetovou vojnou zmenilo a zo Svidníka sa stal „Felsővízköz“. Szarka upozornil, že aj táto reforma bola jedným z faktorov, ktoré prispeli k rozpadu Uhorska.

Súhlasíte s jeho hodnotením?
V princípe áno. Politika maďarských elít pred prvou svetovou vojnou bola podľa môjho názoru veľmi chybná. A nemyslím si to len ja. Bola tu idea všetkých pomaďarčiť – zrazu tu bude 20 miliónov Maďarov a všetko bude fajn.

No namiesto toho asimilačná politika v národnostiach vyvolala odpor a Uhorsko, ktoré jestvovalo skoro tisícročie, sa rozpadlo.
Presne tak a aj Maďarom v dnešnom Maďarsku treba pripomínať súvislosti, ktoré spomenul László Szarka, lebo mnohí ich nepoznajú. Historické Uhorsko stále vnímajú ako maďarský štát, z ktorého si odmysleli ostatné národnosti. Zabudli sme na radu prvého uhorského kráľa svätého Štefana, ktorý svojmu synovi prízvukoval, že „kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké“.

Boli aj iné snahy na maďarskej strane viac zohľadňovať perspektívu okolitých národov?
Hovorí vám niečo meno László Surján?

Iste. Je to kresťanský demokrat z Maďarska a bývalý poslanec Európskeho parlamentu za FIDESZ, ktorý sa snaží o historické zmierenie Maďarov s okolitými národmi. V roku 2013 si spolu so Štefanom Hríbom vymenili otvorené listy, v ktorých vyjadrujú poľutovanie nad vzájomnými príkoriami našich národov z minulosti (Surjánov list si môžete prečítať TU).
László Surján mi poslal turíčnu kázeň diecézneho biskupa Jánosa Székelya zo Szombathelyu na západe Maďarska o Trianone. Priamo som si jeho slová vypísala, aby som vám ich mohla odcitovať. Samozrejme, spomenul, že Trianon nás ako Maďarov bolí. Lebo aj tí z nás, ktorí uznávajú vlastnú zodpovednosť, pociťujeme ako nespravodlivosť, že po vymedzení nových hraníc asi tri milióny Maďarov zostali v susedných krajinách. No tým sa jeho kázeň neskončila.

Čo povedal ďalej?
Hovoril o príčinách Trianonu takto: „Je tam aj zodpovednosť našej maďarskej politickej elity, ktorá túžbu našich národností buď nepočula vôbec, alebo len veľmi neskoro. Spracovanie trianonskej traumy si z našej strany vyžaduje jeden dôležitý krok, ktorý mnohí z nás urobia asi len veľmi ťažko: Mali by sme sa naučiť prežívať radosť susedných národov.“ Túto vetu som nečakala.

Pozoruhodné.
A ešte pokračuje: „Tú radosť, že Slovensko, Chorvátsko, Slovinsko, Rumunsko, Ukrajina, teda susedné národy – niektoré z nich prvýkrát v dejinách – mohli uskutočniť svoj sen, aby si sami tvorili a pestovali svoju kultúru. Myslím si, že sa musíme naučiť úprimne prežívať radosť susedných národov.“

Veľmi inšpirujúce slová.
Aj ja som bola z toho príjemne prekvapená, že sa pán biskup nebál to takto povedať. Konečne sme vyšli z tej našej traumy, kde sa točíme v kruhu vlastného zármutku. Áno, smútime, ale musíme vziať tiež do úvahy, že ostatní z toho možno niečo získali.

To je zároveň veľmi ťažké, nie?
Je to ťažké a mám pochopenie i pre tých, ktorí tento krok urobiť nevedia. Mnohých ľudí v Maďarsku sa totiž trianonská trauma dotkla aj osobne. Myslím, že asi 400-tisíc Maďarov utieklo z území, ktoré sa pričlenili po prvej svetovej vojne k okolitým štátom. A ich skúsenosť sa ďalej odovzdávala v mnohých rodinách.

Je známe, že v Maďarsku po prvej svetovej vojne tí ľudia vytvorili veľký sociálny problém, lebo nebola pre nich práca a mnohí potom dlho prebývali na železničnej stanici vo vagónoch.
Mám známeho, ktorého sa presne toto týkalo. Rodina jeho mamy ušla z Československa, keď bola ešte malá. Roky bývali vo vagóne. Vždy o tom tento známy rozprával veľmi emotívne. Neviem si predstaviť, že by napríklad on vedel tú rodinnú traumu prekonať a prežívať radosť okolitých národov. Takých ľudí je veľa aj medzi Maďarmi na Slovensku, v rodinách ktorých sa tiež odovzdávajú príbehy o osobných príkoriach počas zlomových politických zmien v 20. storočí.

Ako by tento dátum mohol byť pripomínaný podľa vás?
Od roku 2010 je 4. jún v Maďarsku Dňom národnej spolupatričnosti. Je za tým snaha, aby to nebol len pochmúrny dátum. Deň národnej spolupatričnosti by mal pozitívne pripomínať, že sme ako Maďari svoji bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijeme. Ide o peknú myšlienku, ja by som však možno dala prednosť, keby bol 4. jún „Dňom stredoeurópskej spolupatričnosti“. Možno je to však tým, že som veľmi ovplyvnená nielen maďarskou, ale aj slovenskou perspektívou. Milujem Slovákov a slovenčinu, som vydatá za Slováka a svoje deti vedieme k tomu, aby poznali oba uhly pohľadu na minulosť.

Darí sa to?         
Je to náročné. Pred tromi rokmi sme celý školský rok strávili v Maďarsku a deti tam chodili do školy. Môj syn je spolovice Maďar a spolovice Slovák, hoci viac ho to ťahá k slovenskej identite. Bol na dejepisnej súťaži a veľmi ho pobúrilo, že v škole, kde sa tá súťaž konala, visel starý revizionistický plagát z medzivojnového obdobia o tom, že sa nikdy s Trianonom nezmierime.

Deťom sa pokúšame vysvetľovať, ako sa na veci pozerajú Maďari, ako Slováci, aké okolnosti k tomu obe strany vedú. Snažíme sa tiež, aby informácie čerpali zo serióznych zdrojov. A nech si porovnávaním rôznych argumentov urobia vlastný názor.

Na slovenskej strane je dlhodobo prítomný strach z prípadnej maďarskej snahy posúvať hranice, ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny. Do akej miery v Maďarsku existujú kruhy, ktoré by sa o niečo také snažili?
Myslím, že je to už úplne nereálne a možno s výnimkou extrémistických skupín to väčšina maďarskej spoločnosti aj takto chápe. Možno viete, že v roku 1921 sa konal v meste Šopron plebiscit, či jeho obyvatelia chcú patriť k Maďarsku alebo Rakúsku. Na základe jeho výsledku bolo mesto pričlenené k Maďarsku. Historik Balázs Ablonczy, ktorý pôsobí aj v spomenutom projekte Trianon100, vyhlásil, že keby sa dnes konali podobné referendá na pohraničných územiach okolitých štátov, pričlenenie k Maďarsku by nemalo šancu.

Prečo?
Okrem iného aj preto, že tie územia sú už etnicky veľmi premiešané. Vidíme to aj na častiach Žitného ostrova, kde sa usadzujú Slováci dochádzajúci za prácou do Bratislavy.   

Trianon nie je jedinou maďarskou historickou traumou. Podobne by sme mohli hovoriť o 29. auguste 1526, keď prebehla bitka pri Moháči. Alebo bitka na rieke Slaná, kde Tatári v roku 1241 rozdrvili uhorské vojsko. Prípadne potlačenie maďarskej revolúcie v roku 1849. Je šanca, že s plynutím času prestane byť Trianon bolestivý?
K tomu už dochádza. Situácia je veľmi odlišná od medzivojnového obdobia, keď boli následky Trianonu pociťované veľmi bezprostredne a čerstvo. Vtedy bol každý v Maďarsku revizionista. Naopak, dnes pre generáciu Maďarov, narodenú po roku 2000, sa už Trianon posúva od osobnej a rodinnej tragédie do pozície historickej udalosti. Aj spomenutý historik Balázs Ablonczy upozornil, že sa to teraz takto láme.

Na Slovensku sme sa ešte pred rokom niektorí báli, či vláda v Budapešti nevyužije sté výročie Trianonu na nejaký druh konfrontácie voči Bratislave. Napokon sa zdá, že sa nič nestane. Naopak, slovenský minister zahraničia bol priateľsky prijatý v Budapešti. Je pre Viktora Orbána udržanie dobrých vzťahov vo Vyšehradskej štvorke napokon dôležitejšou prioritou?
Do jeho mysle nevidím, no myslím si, že svoju úlohu zohráva aj koronavírus. Pred vypuknutím pandémie sa plánovali okázalé verejné akcie. Na začiatku roka som sa aj ja trochu júnového výročia bála. Pre nákazu sa však veľké verejné akcie konať nemôžu. A nejaké pokusy o konfrontáciu by ani na medzinárodnej scéne neboli prijímané dobre. V neposlednom rade však Orbán nemá zlý vzťah k Slovákom.

Včera ste sa zúčastnili na stretnutí asi stovky maďarských osobností, ktoré pozval premiér Igor Matovič. Čo to bolo za akciu?
Stretnutie inicioval pán premiér pri príležitosti storočnice Trianonu. Chcel symbolicky podať ruku všetkým Maďarom na Slovensku. Hovoril o tom, že máme spoločnú minulosť. A hoci sa v dejinách stalo, čo sa stalo, a na oboch stranách sa vyskytli krivdy, minulosť už neovplyvníme, ale budúcnosť je stále v našich rukách. Vyjadril tiež otvorenosť riešiť akýkoľvek problém, ktorý by Maďari na Slovensku považovali za naliehavý, a želanie, aby sme sa tu cítili dobre.

Sľúbil aj nejaké konkrétne opatrenia, napríklad na zlepšenie infraštruktúry na juhu?
Konkrétne sľuby neodzneli, ale povedal, že si je vedomý zanedbanosti toho regiónu a vláda by rada pomohla k jeho rozvoju.

Ako premiérove slová vzali pozvaní hostia?
Tí, s ktorými som sa stihla porozprávať, boli všetci príjemne prekvapení. A veľmi dobre im to padlo. Niektorí tam prišli s malou dušičkou, čo to vlastne bude, lebo ešte nikdy nič podobné nezažili. Bolo to od premiéra pekné a neočakávané gesto.     

Hovoríte, že na maďarskej strane prebiehajú pokusy vyjsť z úzko národného pohľadu na historické udalosti ako Trianon a snažiť sa viac vnímať veci aj z pohľadu okolitých národov. V čom by sme podľa vás mohli zase my Slováci prejaviť väčšie porozumenie pre maďarskú perspektívu?
Nechcem zovšeobecňovať, mnohí Slováci sú otvorení iným hľadiskám, aj historické udalosti dobre poznajú. No stretávam sa aj s ľuďmi, ktorí historické znalosti nemajú žiadne a zároveň nie sú otvorení.

Povedzte príklad.
Napríklad sa stretávam s reakciou, že „načo sem tí Maďari teda prišli, keď sa im na Slovensku nepáči – nech sa vrátia do Maďarska“. Ja som sa sem síce prisťahovala z vlastnej vôle, ale predkovia Maďarov na južnom Slovensku tam žili po stáročia. Oni sa na Slovensko neprisťahovali, ale ocitli sa v roku 1918 v novom štáte. Hranice sa posúvali nad ich hlavami. Priala by som si iba normálny dialóg, otvorenosť a snahu o porozumenie druhej strane.

Vy ste Maďarka, ktorá prišla na Slovensko priamo z Maďarska. Akí sú z vášho pohľadu naši slovenskí Maďari?
Dlho som s nimi nemala žiadny kontakt, keďže žijem na severe Slovenska. Až keď som začala písať blog, mnohí sa mi začali ozývať a s viacerými som sa spriatelila. Ani slovenskí Maďari nie sú jednoliata masa. Sú tam rôzne skupiny, rôzne mentality. Maďar na Gemeri je iný ako Maďar z Bratislavy. Aj medzi slovenskými Maďarmi je dosť takých, čo historické traumy neriešia. Niektorí sa na Slovensku cítia veľmi dobre, snažia sa vychádzať so Slovákmi, ale pritom ostať Maďarmi. A poznám aj takých, čo sa tu dobre necítia. Možno sa stretli so Slovákmi, ktorí im ublížili, a nevedia odpustiť alebo spomínajú na smutné príbehy svojich starých rodičov. Aj v súčasnosti veľa ľudí odchádza do Maďarska za štúdiom či prácou a potom tam už zostávajú.

Čo by pomohlo, aby sa Maďari cítili na Slovensku dobre, nie ako občania druhej kategórie?
Často sa stretávam s názorom, čo tí Maďari vlastne chcú, veď majú svoju kultúru a menšinové školstvo od základných po vysokú školu. To je síce pravda, no tie inštitúcie by mohli fungovať lepšie. Potom je tu hospodársky rozmer. Z hľadiska infraštruktúry je juh Slovenska veľmi zanedbaný. Najmä oblasti ako Gemer. Mnohí ľudia tam majú pocit, že sa o nich vlastne nikto nezaujíma. V kedysi väčšinovo alebo čisto maďarských obciach na juhozápade Slovenska, kde si vo veľkom kupujú alebo stavajú domy Slováci pracujúci v Bratislave, by zase ľudia privítali, aby sa ich noví susedia viac zapájali do kultúrneho a spoločenského života obce. A stretávam sa tiež s tým, že Slováci niekedy nerozumejú, prečo si slovenskí Maďari vôbec chcú zachovať svoju maďarskú identitu.

Zrejme z rovnakého dôvodu, prečo si Slováci v Uhorsku kedysi chceli zachovať tú svoju.
Presne tak. Toto isté vysvetľujem aj Maďarom v Maďarsku, ktorí nerozumejú, čo sa Slovákom nepáčilo na Uhorsku a prečo s nami nechceli žiť v jednom štáte. Pred pár rokmi som písala na blogu o osudoch žilinskej reálky. V národnej knižnici v Budapešti som našla historické ročenky a v jednej z roku 1896 sú formulácie ako: „Boh Maďarov isto ochráni náš inštitút od nebezpečenstva, aby ho ešte niekedy mohli dobyť panslávi,“ Nedá sa, aby človek necítil pri takýchto formuláciách sebareflexiu a namýšľal si, že bolo všetko v poriadku. A aj keď netvrdím, že je to s dneškom porovnateľné, ani v súčasnosti nie je všetko vo vzájomných vzťahoch bezproblémové.

Vy máte stále maďarské občianstvo a v slovenských parlamentných voľbách nevolíte. Ako vnímajú vaši priatelia medzi slovenskými Maďarmi, že po prvýkrát od roku 1989 sa žiadna maďarská strana nedostala do parlamentu?
Vnímajú to dosť zle a môžu si za to sami, čo si väčšina z nich aj uvedomuje. Sú veľmi pohádaní. Sledujem to zvonku a ani nerozumiem, ako sa môžu tak medzi sebou nenávidieť. Bola som na 99 percent presvedčená, že sa ani jeden do parlamentu nedostane a, žiaľ, aj sa tak stalo. Sama som zvedavá, či sa im v tomto volebnom období podarí prekonať vzájomné animozity a spojiť sa do ďalších volieb.

Viete si predstaviť, že politici maďarskej národnosti napokon budú kandidovať za celoštátne strany ako napríklad OĽaNO? Igor Matovič ešte pred voľbami ponúkal SMK miesta na kandidátke.
Krištáľovú guľu nemám, ale viem si predstaviť do budúcnosti aj takú možnosť.

Nie všetci čitatelia poznajú váš príbeh alebo čítajú váš blog. Ako sa maďarské dievča z Budapešti dostalo k nápadu naučiť sa po slovensky?
Ja som bola vždy trochu zvláštna. Niekto by možno povedal, že uletená. (Smiech.) Počas gymnaziálnych rokov som mala rada jazyky. Keďže som niekoľkokrát bola na Slovensku s rodinou a páčila sa mi tu príroda i jazyk, dostala som takú bláznivú myšlienku, že sa naučím po slovensky. Kúpila som si učebnicu a začala som sa učiť. Chytilo ma to tak, že som išla študovať slovenčinu aj na univerzite u nás v Budapešti. Pridala som si ešte poľštinu. Jeden semester som absolvovala v Nitre. Tam som stretla aj svojho manžela.

Ktorým je bývalý poslanec OĽaNO a v súčasnosti poradca premiéra Ján Marosz.
Áno. Predtým som neplánovala, že prídem žiť na Slovensko, ale stalo sa a asi je to tak dobré.

Žijete v zmiešanom manželstve. Riešili ste aj národnostnú otázku?
Riešili. Ja som veľmi uvedomelá Maďarka a neviem si predstaviť, že by som napríklad svoje deti nenaučila po maďarsky a neoboznámila ich s našou kultúrou, nech by som žila kdekoľvek na svete. Chodila som aj na sociolingvistiku, tak sme na to išli metódou „jeden rodič – jeden jazyk“. Ja sa s deťmi rozprávam iba po maďarsky a manžel iba po slovensky. Veľmi dobre nám to funguje a deti ovládajú obidva jazyky.

Aj manžel vie po maďarsky?
On je jazykový talent, na neho sa to lepí. Rozpráva plynule, hoci trochu ignoruje gramatiku. (Úsmev.)

Spomenuli ste, že váš 15-ročný syn skôr inklinuje k slovenskej identite. Čo jeho mladšie sestry? Riešia to vôbec?
Trinásťročná dcéra má veľmi rada Maďarsko. Myslím, že si vie predstaviť tam študovať aj žiť. A u najmenšej päťročnej ešte uvidíme. Zaujímavé je, že aj ona si tú národnostnú stránku uvedomuje. Minule sme boli na výlete na Kysuciach a za nami kráčali nejakí ľudia. Ona mi hovorí: „Mami, buďme teraz ticho alebo hovorme po slovensky.“ Spýtala som sa jej, že prečo. Ona odvetila: „Lebo Kysučania nemajú radi Maďarov.“ Divila som sa, odkiaľ to v tom veku má. (Smiech.)

Na YouTube som narazil na video hudobného zboru Arcus, v ktorom dirigujete a spievate Otčenáš v staroslovienčine v žilinskom kostole svätého Štefana Kráľa. Čo je to za projekt?
Arcus je amatérsky hudobný zbor, v ktorom interpretujeme väčšinou stredovekú cirkevnú hudbu. Ide o gregoriánsky chorál, východné spevy, stredoveké viachlasy, dokonca aj novšie veci ako renesančná a baroková hudba. Vzniklo to z môjho popudu. Ešte v Maďarsku som chodila do zboru univerzitného pastoračného strediska. Bola to klasická schóla, nie moderný gitarový hudobný zbor. Spievali sme väčšinou gregorián a ďalšie staršie veci. Veľmi ma to chytilo, začala som sa v tom sama vzdelávať a na Slovensku mi to chýbalo. V Žiline nič také nebolo. Neskôr som si dorobila hudobné vzdelanie. No ešte predtým sme sa dali dokopy s niekoľkými kamarátmi, chytilo to za srdce aj ich a tak to začalo.

Kde vystupujete?
Primárne nám išlo o sprevádzanie bohoslužieb spevom. Ale vystupovali sme aj na kňazských vysviackach, vernisážach, rôznych zámockých slávnostiach či rytierskych dňoch. V súčasnosti však vystupujeme menej.

Viem o vás, že pochádzate z neveriacej rodiny, časom ste však našli kresťanskú vieru. Ako k tomu došlo?
Obrátila som sa až ako osemnásťročná a bolo to vlastne vďaka slovenčine. Chodila som na gymnázium, bola som štvrtáčka a učila som sa už vtedy po slovensky. V Osvienčime sa v tom čase konala poľsko-slovensko-maďarská konferencia o zmierení. Pozývali z našej školy hlavne študentov, ktorí sa ďalej chystali študovať historické vedy. Mňa tam poslal profesor, ktorý vedel, že sa učím po slovensky. – Hovoril: „Budú tam Slováci, tak choď aj ty.“

Čiže obrátenie ste zažili v Osvienčime?
Áno, neviem to celkom racionálne vysvetliť. Už predtým som veľa uvažovala o zmysle života. Bez Boha mi pripadalo všetko nezmyselné. V Osvienčime bol sympatický poľský kňaz. A slovenská skupina prišla z cirkevnej školy v Nitre. Niečo z nich vyžarovalo a chytilo to aj mňa. Prvýkrát som išla na omšu. Vôbec som nevedela, o čom to je. Začala som čítať Bibliu, pripravovať sa na krst a ten som absolvovala v devätnástich rokoch.

Dotknime sa ešte jednej aktuálnej témy. Obe naše krajiny a vlastne celý svet čelí pandémii koronavírusu. Sledujete dianie na Slovensku i v Maďarsku. Ako sme obstáli?
Ak Maďarsko a Slovensko porovnáme napríklad s Talianskom, obe naše krajiny sú na tom, našťastie, lepšie. No zarazilo ma, že v Maďarsku je už vyše 500 mŕtvych, kým na Slovensku je ich 28. Kládla som si otázku, čím to je.

A k čomu ste dospeli?
Bude to asi tým, že opatrenia sa na Slovensku zaviedli skôr ako v Maďarsku. Tu veľmi rýchlo začali ľudia nosiť rúška. V Maďarsku moja mama cestovala vlakom za mojou 91-ročnou babkou. Mala rúško a všetci sa jej vysmievali. Napísala som o tom status na Facebooku a z Maďarska mi začali vypisovať, že rúško je škodlivé, veď to tvrdí aj WHO. O dva týždne rúška zaviedli aj v Maďarsku. Dovtedy v tom bolo veľa chaosu a ani v maďarských nemocniciach neboli na túto výzvu dobre pripravení.

Ako ste prežívali skutočnosť, že boli zavreté hranice?
Tri mesiace sme neboli v Maďarsku. Dosť som tým trpela, lebo sme tam zvykli chodiť pravidelne. Teraz v sobotu sme tam boli, dalo sa ísť na 48 hodín. Museli sme vytlačiť tlačivo, uviesť hraničný priechod a mať so sebou doklady. A napísať čas prekročenia hraníc.

Európska únia a Schengen sú možno spôsobom, ako naše krajiny prekonávajú vznik hraníc po rozpade Rakúsko-Uhorska. V mestách ako Komárno a Štúrovo je pohraničný život dosť zrastený. Ak žijete v Štúrove, niektoré tovary chodíte kupovať cez rieku do Ostrihomu, lebo sú tam lacnejšie, a naopak. Teraz nám tie zatvorené hranice pripomenuli minulosť. Ako to brali Maďari na Slovensku?
Myslím, že to ľudia chápali, aj keď to pre nich muselo byť ťažké. Sama mám v Štúrove kamarátov a viem, že sú zvyknutí každý deň chodiť do Maďarska – aj na nákupy, aj za rodinou. Vo mne to tiež vyvolalo spomienku na časy, keď sme hranice mohli prekračovať len s pasom. A uvedomila som si, ako dobre je, že keď tieto dočasné opatrenia odznejú, zase budeme môcť voľne prechádzať z krajiny do krajiny.

Posledné storočie slovensko-maďarských vzťahov bolo, aké bolo. Bude nasledujúcich sto rokov lepších?
Do budúcnosti nevidím, ale myslím si, že by sme nemali mať očakávania založené len na veľkých gestách zmierenia politikov na medzinárodnej úrovni. Mojou filozofiou je robiť v našich malých kruhoch, čo môžeme. Najlepšie pre zblíženie sú stretnutia na osobnej úrovni. Ako svoju úlohu vnímam písanie pre Slovákov o Maďaroch a pre Maďarov o Slovákoch. A pokiaľ ide o budúcich sto rokov, treba dúfať v to najlepšie.

Lukáš Krivošík

Zdroj:
https://www.postoj.sk/55880/zmierenie-musi-vzist-zdola

Foto:
Andrej Lojan

Aktuality

Zobraziť všetky
31.08.2020

PRED 100 ROKMI... (VII) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR

Môže Vás tiež zaujímať:   MÚZEUM V KNIHÁCH Československý svet v Karpatoch     https://www.rusyn.sk/ceskoslovensky-svet-v-karpatech-ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-cechoslovackyj-svit-v-karpatach/ Československý svet v Karpatoch 2   http…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
31.08.2020

Uchádzame sa o Vašu priazeň. 2% z Vašich daní pre aktívnych Rusínov

V roku 2019 sme aj vďaka Vašej podpore: - zaznamenali ďalšie životné príbehy Rusínov v rámci projektu ORAL HISTORY, - zorganizovali  Stretnutia pri... s premiérou vlastného dokumentárneho  filmu V osídlach veľmocí    (tento nás dokument odv…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
02.08.2020

Košice pred sto rokmi: Vytrimať, Čechoslováci sa vybíjajú, radila maďarská propaganda

Čo písali noviny kedysi. Letáky maďarskej propagandy Naši maďarskí spoluobčania či v ich žurnáloch, či už osobne, ustavične chlácholia nás, že v Maďarsku nepadne teraz už ani slovo o Slovensku, akoby sa Maďari boli už spriatelili s tou myšli…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
31.07.2020

PIESNE MÁRIE ČOKYNOVEJ Z UBLE 

V skanzene Vihorlatského múzea v Humennom zaznejú najstaršie rusínske pesničky  Vihorlatské múzeum v Humennom a partneri pozývajú širokú verejnosť na hudobný koncert ľudových piesní regionálnych folkloristov pod názvom Piesne Márie Čokynovej …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
30.07.2020

Zasidav menšŷnovŷj vŷbor. Menšŷnŷ s’a rychtujuť na perepys

U vitorok 28-ho jula 2020-ho roku prochodylo v Bratislavi, u vladnim hoteli Bôrik, XXXVII. Zasidaňa Vŷboru pro narodnostnŷ menšŷnŷ i etničnŷ grupŷ, poradnoho organu Radŷ vladŷ Slovac’koj republikŷ pro ľuďskŷ prava, narodnostnŷ menšŷnŷ i rodovu r…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
29.07.2020

Výzva Úradu vlády SR adresovaná obciam 

Úrad vlády Slovenskej republiky si Vás v súlade s § 7a ods. 3 zákona č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 184/1999 Z. z.“) prostredníctvom Úradu splnomocnenca vlády SR pre n…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ

-Vasyľu, jakŷ maš planŷ na dnys?
-Pidu soj po okuľari do optikŷ...
-A poťim?
-Poťim sja uvydyť...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať