Storočnica Trianonskej mierovej zmluvy

20.06.2020

Historické vedomie občanov Karpatskej kotliny sa vždy prebúdza pri spomienke na udalosti, ktoré sa udiali v paláci Grand Trianon na

zámku Versailles pri Paríži. Palác postavili v empírovom štýle na konci 17. storočia a začiatkom 18. storočia. Palác bol pôvodne plánovaný

ako dar pre kráľovu milenku madame de Pompadour (1721 - 1764), no nedožila sa jeho dokončenia.

Sto rokov po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy a usporiadaní hraníc po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie však málokto myslí na

milostné avantúry atraktívnej ženy a na jej nezabudnuteľný výrok: „Po nás hoc'aj potopa!“ Storočnicu výročia Trianonu si naši južní susedia

pripomínajú v inom kontexte. Aktivista Svetového zväzu Maďarov zbierajúci podpisy na podporu zrušenia „potupného mierového diktátu“

v budapeštianskom podchode pri západnej železničnej stanici kolektívnu pamäť ľudí nostalgicky oživuje heslom: „Trianon nie je večný. Nie

je vytesaný do kameňa!“

Napriek všetkému, čo nám história odhaľuje, sú národy v Karpatskej kotline názorovo rozdelené. Vnímame dve antagonistické skupiny.

Jedna sa odvoláva na historickú nespravodlivosť, ktorá sa dá odčiniť iba návratom do pôvodného stavu integrity niekdajšieho Veľkého

Uhorska. Do tejto skupiny sa hlásia všetci, čo sa ani po sto rokoch nedokážu triezvo postaviť zoči-voči 4. júnu 1920. Nezabúdajú na

historické poníženie národa a nedokážu argumentovať, čo by bolo bývalo v tom čase spravodlivejšie. A čo je aj po mnohých analýzach

pozoruhodné, príčiny rozpadu monarchie nedokážu ani racionálne analyzovať. O reflexii podielu viny priamo zainteresovaných do tvorby

povojnového politického usporiadania pomerov v strednej Európe ani nehovoriac.

Obyvateľstvo v okyptenej krajine je kŕmené ilúziou možných návratov a vierou, že na tragédii Trianonu vládnuca mocenská trieda Uhorska

nenesie nijakú vinu. Čo sa dialo v multietnickej krajine pred Trianonom, to ich nezaujíma. Pravdu a odpovede na otázku, prečo veľmoci a

nástupnícke štáty boli voči Uhorsku po prehranej vojne „nespravodlivé“, a priori odmietajú. Povojnové usporiadanie Európy v kauzálnych

súvislostiach pokladajú za bezprecedentné zdeformovanie medzinárodného práva.

Diskusie o téme, že každá vojna je rizikom a že po prehratej vojne víťazi majú v rukách silnejšie tromfy a využívajú prednostné právo

ponúknuť určitý druh aj nespravodlivého mieru, sú márne. Historický poznatok, že národy sa nehrnú do zbytočných rizík, nenachádza

odozvu. Myslenie v tejto citlivej téme oklasifikoval maďarský národohospodár (Sándor Kopátsy) hodnotením, že „…kto po prehranej

vojne požaduje spravodlivosť, ten zostáva iba zástancom vojen“. Poučením je, že rizikom každej vojny je nemožnosť počítať po porážke

so spravodlivosťou.

Nostalgicky túžiaci po „Veľkom Uhorsku“

V súvislosti s príčinami rozpadu monarchie je viac nezodpovedaných otázok. Prečo šlo uhorské kráľovstvo oduševnene do vojny? Veď

výstrelmi v Sarajeve sa neriešili nijaké uhorské záujmy. Chcelo byť ešte „väčšie“? Prečo šli Maďari do Srbska? Prečo sa postavili na stranu

tých, ktorí 1. svetovú vojnu vyvolali? Hrnúť sa s veľkou vervou do vojny a očakávať aj v prípade porážky spravodlivosť, je

nepochopiteľné, až absurdné. To je problém skupiny nostalgicky túžiacich po časoch návratu „Veľkého Uhorska“.

Pripomeňme si ešte, čo sme si z dejepisu zapamätali o udalostiach spred 100 rokov. Keď vedenie c.k. monarchie priznalo porážku vo

vojne, potom následná vyjednávacia taktika grófa Alberta Apponyiho a spol. vo Versailles mala byť založená na princípe sebaurčenia

zúčastnených národov vrátane Uhorska. Zásada sebaurčenia – uplatňovaná aj pre väčšinový maďarský národ – mohla pôvodné územie

Uhorska rozdeliť skôr na spravodlivejšom etnickom princípe vnútri Karpatskej kotliny.

Spravodlivejší Trianon by znamenal, že Uhorsko stratí Chorvátsko, časť Vojvodiny, väčšiu časť Sedmohradska, časť Horného Uhorska

(Felvidéku), Báčku aj Banát. Keby „vyjednávači“ presadzovali princíp sebaurčenia, boli by schopní udržať územia, na ktorých v prevažnej

miere žili etnickí Maďari spolu so Slovákmi, Nemcami, Rumunmi, Srbmi a Rusínmi. Problémy by, samozrejme, ďalej pretrvávali s

menšinami, ktoré by na takom teritóriu zostali. Existujú prepočty, že v takom prípade by rozloženie Maďarska dosahovalo 120 000 km2 s

12 miliónmi obyvateľov (teda namiesto 93 000 km2 s 7 600 000 obyvateľmi). Bolo by to znamenalo, že Trianon by neodtrhol

„nespravodlivo“ 2/3 rozlohy pôvodného územia a väčšiu polovicu obyvateľstva, ale iba 1/5 rozlohy a 1/4 obyvateľstva.

Maďarskí historici dnes tvrdia, že vo Versailles bola na negociáciu takého rozdelenia šanca. Maďari ju nevyužili a o uplatnenie zásady

sebaurčenia pre všetkých sa na začiatku ani neusilovali. Bojovali o všetko pôvodné. Dostali ponuku od víťazov. Výsledok však dodnes

nazývajú historickou krivdou. Zaoberať sa požiadavkami národov okolo rokovacieho stola a vnímať ich ako dôsledok predchádzajúcej

uhorskej politiky, to nepokladala maďarská reprezentácia za oprávnené.

Bez zmeny myslenia

Po sto rokoch sa v maďarskom myslení nič nezmenilo. Uvedomenie si faktu, že po každej prehranej vojne treba akúkoľvek

„spravodlivosť“ hodnotiť vo formulke „príčina – následok“, absentuje. Historik Ignác Romsics (Trianonská mierová zmluva, Kalligram,

2006) píše objektívne o rozporoch medzi národmi Rakúsko-uhorskej monarchie a ich oprávnenej túžbe po práve na sebaurčenie.

Je pozoruhodné, že maďarské intelektuálne kruhy priznávajú, že zásadu sebaurčenia národov vo svojich dlhých dejinách v Uhorsku nikdy

neprijali a v praxi ani neuplatňovali. Najmä nie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Treba vedieť, že téma sebaurčenia, podobne ako

požiadavka referenda sa v Trianone objavila vo chvíli poslednej záchrany, keď maďarská delegácia videla, že pôvodné Veľké Uhorsko

nezachráni. Piati grófi – Albert Apponyi, Pál Teleki, István Bethlen, Imre a István Csákyovci – nastolili potrebu uplatňovania zásady

sebaurčenia len ako záchranný manéver pre nedotknuteľnosť pôvodného územia Uhorska. Problém emotívne prezentovali ako historické

právo „na tisícročné vlastníctvo územia“.

To, čo Maďari žiadali pre seba, neboli schopní priznať iným. Odmietnutie práva na sebaurčenie pre národy v Uhorsku sa stalo tragickým

vtedy, keď po prehranej vojne iná možnosť už neexistovala. Pre zúčastnené strany v Trianone bola zásada sebaurčenia prioritnou otázkou.

Ten, kto túto zásadu obojstranne neprijal, s tým sa seriózne nerokovalo. História Veľkého Uhorska svedčí o tom, že oddávna existovalo

úsilie utvoriť homogénny maďarský štát, pričom nezáležalo na tom, kto stál na jeho čele. Či to bol Kálmán Tisza, Mihály Károlyi, komunista

Béla Kun, István Bethlen či Miklós Horthy. Princíp sebaurčenia však nebol nikdy v maďarskej politike aktuálny. Politici Uhorska pred či po

Trianone videli v akceptácii práva menšín vždy iba zradu vlastného národa a nikdy na to nenašli odvahu.

Mocenská prax vládnucich elít

Skupina, ktorá ešte aj v 21. storočí argumentuje tézou „historickej krivdy“, sa opiera o mocenskú prax vládnucich elít Veľkého Uhorska, že

uplatňovanie obojstrannej zásady sebaurčenia pre víťazov aj nástupnícke štáty sa nemohla akceptovať z etnických aj politických dôvodov,

lebo ju Maďari odmietali počas svojej tisícročnej existencie. Podobné názory počuť aj o realizácii demokratického ľudového hlasovania.

Maďarskí historici, ale aj súčasní politici, vyčítajú tvorcom mierovej zmluvy, že neakceptovali požiadavku na usporiadanie plebiscitu na

územiach, kde žili maďarské menšiny (Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus, Vojvodina). Zabúdajú však na to, že by to bolo pri

rokovaniach v Trianone márnym pokusom, lebo v Uhorskom kráľovstve nebol mechanizmus všeľudového hlasovania nikdy vyskúšaný.

Najvyššia rada v Trianone túto možnosť Maďarom odmietla s odôvodnením, že referendom by sa iba potvrdilo predchádzajúce

dobrovoľné rozhodnutie národov opustiť Uhorsko.

Maďarská politika obhajovala zašlú históriu a jej protagonisti neboli schopní akceptovať zmenu geopolitickej paradigmy. Príklad mesta

Šopron a jeho okolia, ktoré na základe referenda zostalo v roku 1921 Maďarom, je irelevantný, lebo sa odohral po podpise mierovej zmluvy

a po násilnom obsadení sporného územia maďarskými paramilitantnými gardami a vyhlásení Litavského bánstva (Lajtabánság).

Prípravy na oslavy storočnice Trianonu sa začali na základe uznesenia maďarského parlamentu dňa 18. 6. 2019. Sté výročie Trianonu bolo

vyhlásené za „Rok národnej spolupatričnosti.“ Iniciátorom návrhu pre politické rozhodnutie bola Maďarská stála konferencia. Vláda Viktora

Orbána pohotovo reagovala na výzvu a už v auguste 2018 vypísala súťaž na primerané umelecké stvárnenie pamiatky tejto trúchlivej

historickej udalosti na Kossuthovom námestí v Budapešti.

Dielo má pripomínať „mierový diktát“

V apríli 2019 zverejnili víťazný projekt pamätníka v podobe architektonickej kompozície vo forme 100 metrov dlhého, 4 metre širokého a 4

metre hlbokého tunela zapusteného do zeme, so vstupnou rampou z Kossuthovho námestia. Architektonický artefakt je roztiahnutý smerom

k priečnej Honvéd ulici a uzatvára Alkotmány ulicu, ktorá sa vďaka tomuto riešeniu zmenila na slepú ulicu. Prístup na námestie je len pre

chodcov, po bočných chodníkoch ulice.

Dielo má pripomínať trianonský „mierový diktát“, bez symbolov iredentizmu. Do kamennej steny budú vytesané maďarské názvy všetkých

osád podľa stavu v dobe sčítania ľudu Uhorského kráľovstva z roku 1913. Mená 12 537 mien miest a dedín budú uvedené v maďarskom

znení podľa unifikácie z roku 1898. Má to byť akási symbolika, ktorá vyjadruje jednotu Maďarov v Karpatskej kotline od Bratislavy až do

Nového Sadu, z Mukačeva do Eisenstadtu a z Kluže do Osijeku. V priesečníku týchto ciest budú vytesané názvy miest a dedín okypteného

Maďarska. Tunel smeruje do podzemnej sály s večným plameňom a je chránený rozštiepeným blokom žuly. Plamene, ktoré už nedokážu

nalomený kameň spojiť. Vhodná symbolika procesu ireverzibility. Cena diela je vykalkulovaná na 5 miliárd forintov (16 miliónov eur).

Budapeštiansky pamätník Trianonu pripomína pamätník holokaustu v Berlíne, kde cesta vedie taktiež do podzemia a ústi v súmraku

slnečného mesta, čo navodzuje pocit klaustrofóbie. Depresívny zážitok vyvoláva aj Washingtonský pamätník americkým obetiam vojny vo

Vietname, aj keď je postavený na otvorenom trávniku.

Trianonský tunel chce navodiť pocit spolupatričnosti, v skutočnosti však pripomína cintorín. Nazdávam sa, že umelecký zážitok z

priestorových architektonických artefaktov by mal zanechať pozitívne emócie. Cesta z podzemia v Berlíne naviguje návštevníka k

demokratickému Nemecku. Stena vo Washingtone smeruje od smrti k životu. Turista na konci tunela v Budapešti vchádza do „údolia

bolesti“ a vníma nezmeniteľnú realitu – rozbitý masív žuly. Je chvályhodné, že nepripomína iné trianonské kreácie, ktoré zaplavili maďarské

osady za posledné tri desaťročia. Názorným príkladom takýchto artefaktov je pamätník odhalený v roku 2008 v Slovákmi založenom

dolnozemskom meste Békéšska Čaba, pripomínajúci gilotínu, ktorá padá na mapu Veľkého Uhorska.

Vláda skrotila vlnu iredentizmu

Rampa z Kossuthovho námestia nepredstavuje nezrozumiteľný artefakt ani rozbitú mapu Uhorského kráľovstva, čo povzbudzuje. Neohúri

golgotský kríž, náhrobný kameň s korunou sv. Štefana, Sikulská brána či alegorické vyjadrenie nevinného utrpenia v podobe ženskej

postavy alebo túžbu po pomste.

Národy, ktoré zažili spoločnú históriu v Uhorsku, určite ocenia, že Orbánova vláda tentoraz skrotila neskrývanú emocionálnu vlnu

iredentizmu. Opatrnosť pri zdôrazňovaní „niečo dosiahnuť, či aspoň zmeniť“ bola nahradená zdravým rozumom. Napriek všetkému „istá

trauma z príbehu Trianonu zostáva“ – napísal Péter Hamvay v článku Orbánova rada pre oslavy storočnice Trianonu (HVG, 21.1.2020).

Čaká nás zaujímavá budúcnosť a nemenej kreatívne komentáre turistických sprievodcov. Interpretácie zmyslu tohto pamätníka budú určite

viacznačné.

Autorovi tohto textu nedá začať s dojmami zhliadnutia pamätníka k storočnici Trianonu, ktorý bude umiestnený medzi palácmi z obdobia

bývalej monarchie. Zo schodov parlamentu nič nevidno – iba rampu klesajúcu do podzemia. Príchodom k budove parlamentu od Dunaja

sme zneistení, lebo najprv nás upúta obnovená socha bývalého predsedu uhorskej vlády po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Gyulu

Andrássyho a jeho jazdecký kôň, ďalej vztýčený kôň Františka Rákócziho II. Obďaleč zase sochárska kompozícia s Lajosom Kossuthom.

Slávne osobnosti, ktoré tvorili históriu Uhorska.

Pred rokmi sme v tomto priestore s obdivom vnímali aj skulptúry prezidenta prvej Maďarskej republiky Mihálya Károlyiho a martýra

revolúcie v roku 1956, Imre Nagya, ktoré záhadne zmizli z námestia a boli nahradené obnovenou sochou predsedu uhorskej vlády na konci

dualizmu, Istvána Tiszu a pamätníkom obetiam červeného teroru. Až potom smerujete k rampe pamätníka Trianonu, ktorý vás už pri vstupe

upozorňuje na niečo, na čo by ste nemali nikdy zabudnúť. Čítate názov svojho rodiska v maďarčine a zistíte, že ste na hodine cudzieho

jazyka a zabudli ste doma špeciálny slovník.

Umelecké dielo generácie Viktora Orbána upozorňuje svet na to, čo Maďarom kedysi patrilo. Nedokážeme sa zbaviť myšlienky, že

reprezentuje skôr problematické vládnutie fideszovskej garnitúry. Čo komunikuje pamätník Trianonu naozaj? Iluzórnu medzinárodnú

skrivodlivosť a krádež?

Slepo oddaní spolupútnici Orbána

Problém strany Fidesz spočíva v tom, že interpretáciou minulosti polarizuje spoločnosť. Slepo oddaní spolupútnici Orbána sú

presvedčení, že maďarský politik s takým talentom a štátnickým rozhľadom ako on sa narodí iba raz za tisícročie. Preto by mal konať.

Petöfiho výzva „Itt az idő, most vagy soha!“ (Nastal ten čas, teraz alebo nikdy!) sa stáva pre tvrdé krídlo Fideszu príležitosťou, ktorá sa už

nemusí zopakovať. Dnes nikto nevie, ako sa Maďari s názorovou polarizáciou v otázke „historickej krivdy“ vyrovnajú. Preto je Rok

národnej spolupatričnosti pri storočnici Trianonu pre Viktora Orbána skôr problém. Ak bude Orbán frustrovať tábor tvrdých postojov

nerealistickými návrhmi o vyrovnaní sa s minulosťou, jeho pozícia v úlohe vodcu národa sa bude devalvovať. To nie je slovenský pohľad

na súčasnú politiku Maďarska, ale hlas nemenovaných intelektuálov v krajine Viktora Orbána.

Niektorí politici Fideszu zdôrazňujú, že náprava následkov Trianonu je možná iba reintegráciou všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. Na

tento účel boli prijaté zákony o zjednodušenom navrátení maďarského štátneho občianstva Maďarom žijúcim mimo územia súčasného

Maďarska. Vláda vytvorila rôzne inštitúcie na podporu spolupatričnosti a jednoty rozdeleného maďarského národa (ako Fórum

maďarských parlamentných poslancov Karpatskej kotliny, Stála maďarská konferencia, Zväz mnohopočetných maďarských rodín a pod.)

ako aj systém poskytovania obrovských finančných prostriedkov na podporu maďarských podnikateľských subjektov v susedných

krajinách, pomocou ktorých sa má vytvoriť jednotný ekonomický priestor Karpatskej kotliny na budovanie predškolských a školských

zariadení s maďarským vyučovacím jazykom v susedných štátoch.

Extrémistom sa ale takáto metóda nápravy trianonskej krivdy zdá byť nedostačujúca. Volajú po radikálnejšom riešení a vystúpili s

požiadavkou, aby parlament anuloval zákon z roku 1921, ktorým bola ratifikovaná Trianonská mierová zmluva. Celosvetový zväz Maďarov

a Spoločnosť Trianon v roku 2018 spustili celonárodnú petíciu na revíziu Trianonu. Plánom je získať do 4. júna 2020 jeden milión

podporovateľov. Do konca februára 2020 nazbierali 200-tisíc podpisov. Iniciátorom petície je aj historik Ernő Raffay, ktorý tvrdí, že

„Trianon nie je uzavretá kapitola a hranice nemožno pokladať za nemenné. Maďari sa konečne musia rozhodnúť, aké postoje treba k

problematike zaujať“.

Niečo sa v Maďarsku predsa len zmenilo

Podpredseda vlády, Zsolt Semjén, sa na druhej strane vyslovil, že spomienkové aktivity v Roku národnej spolupatričnosti sa nemajú

„preháňať“ – aby sa nestali zámienkou pre vyvolanie šovinistických reakcií na strane susedných štátov. Oslavy majú trvať len do 4. júna a

spomienky sa ukončia otvorením Pamätníka Trianonu. „Namiesto trianonizovania potrebujeme spolupracovať so susedmi a posilňovať

strednú Európu,“ vyhlásil premiér Orbán.

Niečo sa v Maďarsku predsa len zmenilo. Pred rokmi Orbána vozili autom po krajine s nálepkou mapy Veľkého Uhorska, dnes sa usiluje o

spoluprácu s nástupníckymi štátmi Veľkého Uhorska – Slovenskom, Rumunskom, Srbskom, Chorvátskom a Rakúskom a chce s nimi

bojovať proti filozofii „pokazeného“ Západu a Európskej únii.

Prípravy na oslavy storočnice Trianonu nás neprekvapili. Orbánova vláda síce kopíruje mocenské maniere Veľkého Uhorska, hlavne

horthyovského Maďarska, svetu však neuniká účel a zmysel vnucovania náhradných tém s cieľom zabudnúť na domáce problémy krajiny.

Politika medzi dvoma svetovými vojnami bola zameraná predovšetkým na revíziu hraníc. Dnes rozumne rozmýšľajúci Maďari už vedia, že

návraty do minulosti sú nereálne.

Tí nostalgicky zahladení do minulosti si prenešťastné sté výročie Trianonu pripomenú na námestiach pri spustených krajinských vlajkách

(országzászló) na pol žrde a dunivých tónoch kostolných zvonov, ktoré sa rozozvučia 4. júna o 16:30 hod. v trvaní 100 sekúnd na vežiach

všetkých chrámov Maďarmi obývaných miest a dedín po celej Karpatskej kotline. S iniciatívou upozorniť národ na smútok nad

nenávratnosťou minulosti výrazným zvukovým efektom vyšiel budapeštiansky Zväz kresťanských intelektuálov (sic!).

Štefan Markuš, veľvyslanec Slovenska v Maďarsku v rokoch 1998 - 2002

Zdroj:

https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/553952-storocnica-trianonskej-mierovej-zmluvy/

Foto:

Stožiar so štátnou zástavou pred budovou maďarského parlamentu.

Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo za…

Kategória: Aktuality

Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ

Teta Paraska: Jesť chlop - jesť kopa problemiv! Ňit chlopa - jesť lem jeden problem - ŇIT CHLOPA!

Zobraziť viac

Storočnica Trianonskej mierovej zmluvy

Aktuality

2% z Vašich daní

Virológ Borecký – vedec, profesor, akademik s rusínskymi koreňmi

Pozvánka. RUSÍNSKÝ DEN v Lužickém semináři v Praze

Pozvánka na premiéru do DAD

Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU

Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Naše obce

Ujko Vasyľ

Združenie inteligencie Rusínov Slovenska

História Rusínov

Pozrite si

Spoznajte

Ďalšie

Storočnica Trianonskej mierovej zmluvy

Aktuality

2% z Vašich daní

Virológ Borecký – vedec, profesor, akademik s rusínskymi koreňmi

Pozvánka. RUSÍNSKÝ DEN v Lužickém semináři v Praze

Pozvánka na premiéru do DAD

Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU

Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Naše obce

Ujko Vasyľ

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach