Storočnica Trianonskej mierovej zmluvy

20.06.2020

 
 
Historické vedomie občanov Karpatskej kotliny sa vždy prebúdza pri spomienke na udalosti, ktoré sa udiali v paláci Grand Trianon na
 
zámku Versailles pri Paríži. Palác postavili v empírovom štýle na konci 17. storočia a začiatkom 18. storočia. Palác bol pôvodne plánovaný
 
ako dar pre kráľovu milenku madame de Pompadour (1721 - 1764), no nedožila sa jeho dokončenia.
 
Sto rokov po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy a usporiadaní hraníc po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie však málokto myslí na
 
milostné avantúry atraktívnej ženy a na jej nezabudnuteľný výrok: „Po nás hoc'aj potopa!“ Storočnicu výročia Trianonu si naši južní susedia
 
pripomínajú v inom kontexte. Aktivista Svetového zväzu Maďarov zbierajúci podpisy na podporu zrušenia „potupného mierového diktátu“
 
v budapeštianskom podchode pri západnej železničnej stanici kolektívnu pamäť ľudí nostalgicky oživuje heslom: „Trianon nie je večný. Nie
 
je vytesaný do kameňa!“
 
Napriek všetkému, čo nám história odhaľuje, sú národy v Karpatskej kotline názorovo rozdelené. Vnímame dve antagonistické skupiny.
 
Jedna sa odvoláva na historickú nespravodlivosť, ktorá sa dá odčiniť iba návratom do pôvodného stavu integrity niekdajšieho Veľkého
 
Uhorska. Do tejto skupiny sa hlásia všetci, čo sa ani po sto rokoch nedokážu triezvo postaviť zoči-voči 4. júnu 1920. Nezabúdajú na
 
historické poníženie národa a nedokážu argumentovať, čo by bolo bývalo v tom čase spravodlivejšie. A čo je aj po mnohých analýzach
 
pozoruhodné, príčiny rozpadu monarchie nedokážu ani racionálne analyzovať. O reflexii podielu viny priamo zainteresovaných do tvorby
 
povojnového politického usporiadania pomerov v strednej Európe ani nehovoriac.
 
Obyvateľstvo v okyptenej krajine je kŕmené ilúziou možných návratov a vierou, že na tragédii Trianonu vládnuca mocenská trieda Uhorska
 
nenesie nijakú vinu. Čo sa dialo v multietnickej krajine pred Trianonom, to ich nezaujíma. Pravdu a odpovede na otázku, prečo veľmoci a
 
nástupnícke štáty boli voči Uhorsku po prehranej vojne „nespravodlivé“, a priori odmietajú. Povojnové usporiadanie Európy v kauzálnych
 
súvislostiach pokladajú za bezprecedentné zdeformovanie medzinárodného prá­va.
 
Diskusie o téme, že každá vojna je rizikom a že po prehratej vojne víťazi majú v rukách silnejšie tromfy a využívajú prednostné právo
 
ponúknuť určitý druh aj nespravodlivého mieru, sú márne. Historický poznatok, že národy sa nehrnú do zbytočných rizík, nenachádza
 
odozvu. Myslenie v tejto citlivej téme oklasifikoval maďarský národohospodár (Sándor Kopátsy) hodnotením, že „…kto po prehranej
 
vojne požaduje spravodlivosť, ten zostáva iba zástancom vojen“. Poučením je, že rizikom každej vojny je nemožnosť počítať po porážke
 
so spravodlivosťou.
 
Nostalgicky túžiaci po „Veľkom Uhorsku“
V súvislosti s príčinami rozpadu monarchie je viac nezodpovedaných otázok. Prečo šlo uhorské kráľovstvo oduševnene do vojny? Veď
 
výstrelmi v Sarajeve sa neriešili nijaké uhorské záujmy. Chcelo byť ešte „väčšie“? Prečo šli Maďari do Srbska? Prečo sa postavili na stranu
 
tých, ktorí 1. svetovú vojnu vyvolali? Hrnúť sa s veľkou vervou do vojny a očakávať aj v prípade porážky spravodlivosť, je
 
nepochopiteľné, až absurdné. To je problém skupiny nostalgicky túžiacich po časoch návratu „Veľkého Uhorska“.
 
Pripomeňme si ešte, čo sme si z dejepisu zapamätali o udalostiach spred 100 rokov. Keď vedenie c.k. monarchie priznalo porážku vo
 
vojne, potom následná vyjednávacia taktika grófa Alberta Apponyiho a spol. vo Versailles mala byť založená na princípe sebaurčenia
 
zúčastnených národov vrátane Uhorska. Zásada sebaurčenia – uplatňovaná aj pre väčšinový maďarský národ – mohla pôvodné územie
 
Uhorska rozdeliť skôr na spravodlivejšom etnickom princípe vnútri Karpatskej kotliny.
 
Spravodlivejší Trianon by znamenal, že Uhorsko stratí Chorvátsko, časť Vojvodiny, väčšiu časť Sedmohradska, časť Horného Uhorska
 
(Felvidéku), Báčku aj Banát. Keby „vyjednávači“ presadzovali princíp sebaurčenia, boli by schopní udržať územia, na ktorých v prevažnej
 
miere žili etnickí Maďari spolu so Slovákmi, Nemcami, Rumunmi, Srbmi a Rusínmi. Problémy by, samozrejme, ďalej pretrvávali s
 
menšinami, ktoré by na takom teritóriu zostali. Existujú prepočty, že v takom prípade by rozloženie Maďarska dosahovalo 120 000 km2 s
 
12 miliónmi obyvateľov (teda namiesto 93 000 km2 s 7 600 000 obyvateľmi). Bolo by to znamenalo, že Trianon by neodtrhol
 
„nespravodlivo“ 2/3 rozlohy pôvodného územia a väčšiu polovicu obyvateľstva, ale iba 1/5 rozlohy a 1/4 obyvateľstva.
 
Maďarskí historici dnes tvrdia, že vo Versailles bola na negociáciu takého rozdelenia šanca. Maďari ju nevyužili a o uplatnenie zásady
 
sebaurčenia pre všetkých sa na začiatku ani neusilovali. Bojovali o všetko pôvodné. Dostali ponuku od víťazov. Výsledok však dodnes
 
nazývajú historickou krivdou. Zaoberať sa požiadavkami národov okolo rokovacieho stola a vnímať ich ako dôsledok predchádzajúcej
 
uhorskej politiky, to nepokladala maďarská reprezentácia za oprávnené.
 
Bez zmeny myslenia
Po sto rokoch sa v maďarskom myslení nič nezmenilo. Uvedomenie si faktu, že po každej prehranej vojne treba akúkoľvek
 
„spravodlivosť“ hodnotiť vo formulke „príčina – následok“, absentuje. Historik Ignác Romsics (Trianonská mierová zmluva, Kalligram,
 
2006) píše objektívne o rozporoch medzi národmi Rakúsko-uhorskej monarchie a ich oprávnenej túžbe po práve na sebaurčenie.
 
Je pozoruhodné, že maďarské intelektuálne kruhy priznávajú, že zásadu sebaurčenia národov vo svojich dlhých dejinách v Uhorsku nikdy
 
neprijali a v praxi ani neuplatňovali. Najmä nie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Treba vedieť, že téma sebaurčenia, podobne ako
 
požiadavka referenda sa v Trianone objavila vo chvíli poslednej záchrany, keď maďarská delegácia videla, že pôvodné Veľké Uhorsko
 
nezachráni. Piati grófi – Albert Apponyi, Pál Teleki, István Bethlen, Imre a István Csákyovci – nastolili potrebu uplatňovania zásady
 
sebaurčenia len ako záchranný manéver pre nedotknuteľnosť pôvodného územia Uhorska. Problém emotívne prezentovali ako historické
 
právo „na tisícročné vlastníctvo územia“.
 
To, čo Maďari žiadali pre seba, neboli schopní priznať iným. Odmietnutie práva na sebaurčenie pre národy v Uhorsku sa stalo tragickým
 
vtedy, keď po prehranej vojne iná možnosť už neexistovala. Pre zúčastnené strany v Trianone bola zásada sebaurčenia prioritnou otázkou.
 
Ten, kto túto zásadu obojstranne neprijal, s tým sa seriózne nerokovalo. História Veľkého Uhorska svedčí o tom, že oddávna existovalo
 
úsilie utvoriť homogénny maďarský štát, pričom nezáležalo na tom, kto stál na jeho čele. Či to bol Kálmán Tisza, Mihály Károlyi, komunista
 
Béla Kun, István Bethlen či Miklós Horthy. Princíp sebaurčenia však nebol nikdy v maďarskej politike aktuálny. Politici Uhorska pred či po
 
Trianone videli v akceptácii práva menšín vždy iba zradu vlastného národa a nikdy na to nenašli odvahu.
 
Mocenská prax vládnucich elít
Skupina, ktorá ešte aj v 21. storočí argumentuje tézou „historickej krivdy“, sa opiera o mocenskú prax vládnucich elít Veľkého Uhorska, že
 
uplatňovanie obojstrannej zásady sebaurčenia pre víťazov aj nástupnícke štáty sa nemohla akceptovať z etnických aj politických dôvodov,
 
lebo ju Maďari odmietali počas svojej tisícročnej existencie. Podobné názory počuť aj o realizácii demokratického ľudového hlasovania.
 
Maďarskí historici, ale aj súčasní politici, vyčítajú tvorcom mierovej zmluvy, že neakceptovali požiadavku na usporiadanie plebiscitu na
 
územiach, kde žili maďarské menšiny (Slovensko, Sedmohradsko, Podkarpatská Rus, Vojvodina). Zabúdajú však na to, že by to bolo pri
 
rokovaniach v Trianone márnym pokusom, lebo v Uhorskom kráľovstve nebol mechanizmus všeľudového hlasovania nikdy vyskúšaný.
 
Najvyššia rada v Trianone túto možnosť Maďarom odmietla s odôvodnením, že referendom by sa iba potvrdilo predchádzajúce
 
dobrovoľné rozhodnutie národov opustiť Uhorsko.
 
Maďarská politika obhajovala zašlú históriu a jej protagonisti neboli schopní akceptovať zmenu geopolitickej paradigmy. Príklad mesta
 
Šopron a jeho okolia, ktoré na základe referenda zostalo v roku 1921 Maďarom, je irelevantný, lebo sa odohral po podpise mierovej zmluvy
 
a po násilnom obsadení sporného územia maďarskými paramilitantnými gardami a vyhlásení Litavského bánstva (Lajtabánság).
 
Prípravy na oslavy storočnice Trianonu sa začali na základe uznesenia maďarského parlamentu dňa 18. 6. 2019. Sté výročie Trianonu bolo
 
vyhlásené za „Rok národnej spolupatričnosti.“ Iniciátorom návrhu pre politické rozhodnutie bola Maďarská stála konferencia. Vláda Viktora
 
Orbána pohotovo reagovala na výzvu a už v auguste 2018 vypísala súťaž na primerané umelecké stvárnenie pamiatky tejto trúchlivej
 
historickej udalosti na Kossuthovom námestí v Budapešti.
 
Dielo má pripomínať „mierový diktát“
V apríli 2019 zverejnili víťazný projekt pamätníka v podobe architektonickej kompozície vo forme 100 metrov dlhého, 4 metre širokého a 4
 
metre hlbokého tunela zapusteného do zeme, so vstupnou rampou z Kossuthovho námestia. Architektonický artefakt je roztiahnutý smerom
 
k priečnej Honvéd ulici a uzatvára Alkotmány ulicu, ktorá sa vďaka tomuto riešeniu zmenila na slepú ulicu. Prístup na námestie je len pre
 
chodcov, po bočných chodníkoch ulice.
 
Dielo má pripomínať trianonský „mierový diktát“, bez symbolov iredentizmu. Do kamennej steny budú vytesané maďarské názvy všetkých
 
osád podľa stavu v dobe sčítania ľudu Uhorského kráľovstva z roku 1913. Mená 12 537 mien miest a dedín budú uvedené v maďarskom
 
znení podľa unifikácie z roku 1898. Má to byť akási symbolika, ktorá vyjadruje jednotu Maďarov v Karpatskej kotline od Bratislavy až do
 
Nového Sadu, z Mukačeva do Eisenstadtu a z Kluže do Osijeku. V priesečníku týchto ciest budú vytesané názvy miest a dedín okypteného
 
Maďarska. Tunel smeruje do podzemnej sály s večným plameňom a je chránený rozštiepeným blokom žuly. Plamene, ktoré už nedokážu
 
nalomený kameň spojiť. Vhodná symbolika procesu ireverzibility. Cena diela je vykalkulovaná na 5 miliárd forintov (16 miliónov eur).
 
Budapeštiansky pamätník Trianonu pripomína pamätník holokaustu v Berlíne, kde cesta vedie taktiež do podzemia a ústi v súmraku
 
slnečného mesta, čo navodzuje pocit klaustrofóbie. Depresívny zážitok vyvoláva aj Washingtonský pamätník americkým obetiam vojny vo
 
Vietname, aj keď je postavený na otvorenom trávniku.
 
Trianonský tunel chce navodiť pocit spolupatričnosti, v skutočnosti však pripomína cintorín. Nazdávam sa, že umelecký zážitok z
 
priestorových architektonických artefaktov by mal zanechať pozitívne emócie. Cesta z podzemia v Berlíne naviguje návštevníka k
 
demokratickému Nemecku. Stena vo Washingtone smeruje od smrti k životu. Turista na konci tunela v Budapešti vchádza do „údolia
 
bolesti“ a vníma nezmeniteľnú realitu – rozbitý masív žuly. Je chvályhodné, že nepripomína iné trianonské kreácie, ktoré zaplavili maďarské
 
osady za posledné tri desaťročia. Názorným príkladom takýchto artefaktov je pamätník odhalený v roku 2008 v Slovákmi založenom
 
dolnozemskom meste Békéšska Čaba, pripomínajúci gilotínu, ktorá padá na mapu Veľkého Uhorska.
 
Vláda skrotila vlnu iredentizmu
Rampa z Kossuthovho námestia nepredstavuje nezrozumiteľný artefakt ani rozbitú mapu Uhorského kráľovstva, čo povzbudzuje. Neohúri
 
golgotský kríž, náhrobný kameň s korunou sv. Štefana, Sikulská brána či alegorické vyjadrenie nevinného utrpenia v podobe ženskej
 
postavy alebo túžbu po pomste.
 
Národy, ktoré zažili spoločnú históriu v Uhorsku, určite ocenia, že Orbánova vláda tentoraz skrotila neskrývanú emocionálnu vlnu
 
iredentizmu. Opatrnosť pri zdôrazňovaní „niečo dosiahnuť, či aspoň zmeniť“ bola nahradená zdravým rozumom. Napriek všetkému „istá
 
trauma z príbehu Trianonu zostáva“ – napísal Péter Hamvay v článku Orbánova rada pre oslavy storočnice Trianonu (HVG, 21.1.2020).
 
Čaká nás zaujímavá budúcnosť a nemenej kreatívne komentáre turistických sprievodcov. Interpretácie zmyslu tohto pamätníka budú určite
 
viacznačné.
 
Autorovi tohto textu nedá začať s dojmami zhliadnutia pamätníka k storočnici Trianonu, ktorý bude umiestnený medzi palácmi z obdobia
 
bývalej monarchie. Zo schodov parlamentu nič nevidno – iba rampu klesajúcu do podzemia. Príchodom k budove parlamentu od Dunaja
 
sme zneistení, lebo najprv nás upúta obnovená socha bývalého predsedu uhorskej vlády po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Gyulu
 
Andrássyho a jeho jazdecký kôň, ďalej vztýčený kôň Františka Rákócziho II. Obďaleč zase sochárska kompozícia s Lajosom Kossuthom.
 
Slávne osobnosti, ktoré tvorili históriu Uhorska.
 
Pred rokmi sme v tomto priestore s obdivom vnímali aj skulptúry prezidenta prvej Maďarskej republiky Mihálya Károlyiho a martýra
 
revolúcie v roku 1956, Imre Nagya, ktoré záhadne zmizli z námestia a boli nahradené obnovenou sochou predsedu uhorskej vlády na konci
 
dualizmu, Istvána Tiszu a pamätníkom obetiam červeného teroru. Až potom smerujete k rampe pamätníka Trianonu, ktorý vás už pri vstupe
 
upozorňuje na niečo, na čo by ste nemali nikdy zabudnúť. Čítate názov svojho rodiska v maďarčine a zistíte, že ste na hodine cudzieho
 
jazyka a zabudli ste doma špeciálny slovník.
 
Umelecké dielo generácie Viktora Orbána upozorňuje svet na to, čo Maďarom kedysi patrilo. Nedokážeme sa zbaviť myšlienky, že
 
reprezentuje skôr problematické vládnutie fideszovskej garnitúry. Čo komunikuje pamätník Trianonu naozaj? Iluzórnu medzinárodnú
 
skrivodlivosť a krádež?
 
Slepo oddaní spolupútnici Orbána
Problém strany Fidesz spočíva v tom, že interpretáciou minulosti polarizuje spoločnosť. Slepo oddaní spolupútnici Orbána sú
 
presvedčení, že maďarský politik s takým talentom a štátnickým rozhľadom ako on sa narodí iba raz za tisícročie. Preto by mal konať.
 
Petöfiho výzva „Itt az idő, most vagy soha!“ (Nastal ten čas, teraz alebo nikdy!) sa stáva pre tvrdé krídlo Fideszu príležitosťou, ktorá sa už
 
nemusí zopakovať. Dnes nikto nevie, ako sa Maďari s názorovou polarizáciou v otázke „historickej krivdy“ vyrovnajú. Preto je Rok
 
národnej spolupatričnosti pri storočnici Trianonu pre Viktora Orbána skôr problém. Ak bude Orbán frustrovať tábor tvrdých postojov
 
nerealistickými návrhmi o vyrovnaní sa s minulosťou, jeho pozícia v úlohe vodcu národa sa bude devalvovať. To nie je slovenský pohľad
 
na súčasnú politiku Maďarska, ale hlas nemenovaných intelektuálov v krajine Viktora Orbána.
 
Niektorí politici Fideszu zdôrazňujú, že náprava následkov Trianonu je možná iba reintegráciou všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. Na
 
tento účel boli prijaté zákony o zjednodušenom navrátení maďarského štátneho občianstva Maďarom žijúcim mimo územia súčasného
 
Maďarska. Vláda vytvorila rôzne inštitúcie na podporu spolupatričnosti a jednoty rozdeleného maďarského národa (ako Fórum
 
maďarských parlamentných poslancov Karpatskej kotliny, Stála maďarská konferencia, Zväz mnohopočetných maďarských rodín a pod.)
 
ako aj systém poskytovania obrovských finančných prostriedkov na podporu maďarských podnikateľských subjektov v susedných
 
krajinách, pomocou ktorých sa má vytvoriť jednotný ekonomický priestor Karpatskej kotliny na budovanie predškolských a školských
 
zariadení s maďarským vyučovacím jazykom v susedných štátoch.
 
Extrémistom sa ale takáto metóda nápravy trianonskej krivdy zdá byť nedostačujúca. Volajú po radikálnejšom riešení a vystúpili s
 
požiadavkou, aby parlament anuloval zákon z roku 1921, ktorým bola ratifikovaná Trianonská mierová zmluva. Celosvetový zväz Maďarov
 
a Spoločnosť Trianon v roku 2018 spustili celonárodnú petíciu na revíziu Trianonu. Plánom je získať do 4. júna 2020 jeden milión
 
podporovateľov. Do konca februára 2020 nazbierali 200-tisíc podpisov. Iniciátorom petície je aj historik Ernő Raffay, ktorý tvrdí, že
 
„Trianon nie je uzavretá kapitola a hranice nemožno pokladať za nemenné. Maďari sa konečne musia rozhodnúť, aké postoje treba k
 
problematike zaujať“.
 
Niečo sa v Maďarsku predsa len zmenilo
Podpredseda vlády, Zsolt Semjén, sa na druhej strane vyslovil, že spomienkové aktivity v Roku národnej spolupatričnosti sa nemajú
 
„preháňať“ – aby sa nestali zámienkou pre vyvolanie šovinistických reakcií na strane susedných štátov. Oslavy majú trvať len do 4. júna a
 
spomienky sa ukončia otvorením Pamätníka Trianonu. „Namiesto trianonizovania potrebujeme spolupracovať so susedmi a posilňovať
 
strednú Európu,“ vyhlásil premiér Orbán.
 
Niečo sa v Maďarsku predsa len zmenilo. Pred rokmi Orbána vozili autom po krajine s nálepkou mapy Veľkého Uhorska, dnes sa usiluje o
 
spoluprácu s nástupníckymi štátmi Veľkého Uhorska – Slovenskom, Rumunskom, Srbskom, Chorvátskom a Rakúskom a chce s nimi
 
bojovať proti filozofii „pokazeného“ Západu a Európskej únii.
 
Prípravy na oslavy storočnice Trianonu nás neprekvapili. Orbánova vláda síce kopíruje mocenské maniere Veľkého Uhorska, hlavne
 
horthyovského Maďarska, svetu však neuniká účel a zmysel vnucovania náhradných tém s cieľom zabudnúť na domáce problémy krajiny.
 
Politika medzi dvoma svetovými vojnami bola zameraná predovšetkým na revíziu hraníc. Dnes rozumne rozmýšľajúci Maďari už vedia, že
 
návraty do minulosti sú nereálne.
 
Tí nostalgicky zahladení do minulosti si prenešťastné sté výročie Trianonu pripomenú na námestiach pri spustených krajinských vlajkách
 
(országzászló) na pol žrde a dunivých tónoch kostolných zvonov, ktoré sa rozozvučia 4. júna o 16:30 hod. v trvaní 100 sekúnd na vežiach
 
všetkých chrámov Maďarmi obývaných miest a dedín po celej Karpatskej kotline. S iniciatívou upozorniť národ na smútok nad
 
nenávratnosťou minulosti výrazným zvukovým efektom vyšiel budapeštiansky Zväz kresťanských intelektuálov (sic!).
 
Štefan Markuš, veľvyslanec Slovenska v Maďarsku v rokoch 1998 - 2002
 
Zdroj:
 
Foto:
Stožiar so štátnou zástavou pred budovou maďarského parlamentu.
Autor: SITA/AP

Aktuality

Zobraziť všetky
31.07.2020

PRED 100 ROKMI... (VII) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR

Môže Vás tiež zaujímať:   MÚZEUM V KNIHÁCH Československý svet v Karpatoch     https://www.rusyn.sk/ceskoslovensky-svet-v-karpatech-ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-cechoslovackyj-svit-v-karpatach/ Československý svet v Karpatoch 2   http…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
31.07.2020

Uchádzame sa o Vašu priazeň. 2% z Vašich daní pre aktívnych Rusínov

V roku 2019 sme aj vďaka Vašej podpore: - zaznamenali ďalšie životné príbehy Rusínov v rámci projektu ORAL HISTORY, - zorganizovali  Stretnutia pri... s premiérou vlastného dokumentárneho  filmu V osídlach veľmocí    (tento nás dokument odv…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2020

Sto rokov od Trianonu / Zmierenie musí vzísť zdola

Hovorí Diána Marosz, Maďarka, ktorej učarovala slovenčina. Diána Marosz je rodáčka z maďarského mesta Kecskemét. Vyrastala v Budapešti a ako dospievajúce dievča si vzala do hlavy, že sa naučí po slovensky. Vyštudovala slovenský a poľský jazyk…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2020

SAMOSTATNOSŤ POD NEMECKÝM NÁTLAKOM 

Viaceré udalosti a obdobia z dejín Slovenska v 20. storočí, kedy sa tu uskutočnilo okolo desať zásadnejších štátoprávnych, respektíve politických zmien a prevratov, predstavujú dôležité hraničné medzníky celkového vývoja slovenskej spoločnosti. …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2020

Novým predsedom Slovákov žijúcich v zahraničí sa stal Milan Ján Pilip

V minulosti Pilip pracoval v komisiách v dotačnom programe Kultúra národnostných menšín. Bratislava (TASR) – Novým predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) sa stal Milan Ján Pilip. Vláda ho schválila v stredu na rokovaní. V min…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2020

Milan Šášik: Mám pocit, že nás niekto zaháňa do kúta

S vladykom Milanom Šášikom sme sa stretli začiatkom leta 2018 v Už­horode. Rozhovormi sme strávili dva dni, už len jeho životný príbeh by vystačil na samostatnú knihu. Okrem neho sme ešte stihli prebrať situáciu gréckokatolíkov v Zakarpatskej ob…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Z policajnoj operativnoj zvodky labirskoj policiji
Kotolnyk Vasyľ H. prychoďači domiv z roboty sja od ženy doznavať, že ich ďivka Marčika vyhrala matematičnu i fyzikalnu olympiadu. Bez slovka, potychy vychodyť z kvartiľu, zazvonyť ku susidovi A. Einsteinovi i dočista mu rozbje pysky. Bez vyzvy i pojasňiňa...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať