Sviatok troch svätých byzantských hierarchov

Sviatok troch svätých byzantských hierarchov
30.01.2020

Sviatok „Troch svätých svätiteľov, veľkých veľkňazov Bazila Veľkého, Gregora Teológa a Jána Zlatoústeho“ patrí k najnovším, ale zato obľúbeným sviatkom v byzantskom obrade.

Teologické spisy týchto troch znamenitých gréckych hierarchov zo 4. storočia (Bazil Veľký, Gregor Teológ) a z prelomu 4. a 5. storočia (Ján Zlatoústy) mali smerodajný význam aj pre neskorších byzantských teológov a mysliteľov, ktorí sa na nich odvolávali ako na všeobecne uznávané autority. A táto prax sa v pravoslávnej cirkvi uchováva dodnes.

Neprekvapuje veľmi, že v období byzantského „humanizmu“, keď Michal Psellos (†1078) a Ján Italos (†1085) pestovali antickú grécku paideiu na Konštantínopolskej univerzite, vznikol medzi učenými a zbožnými mužmi v Konštantínopole spor o tom, ktorý spomedzi hierarchov je najväčší a najvýznamnejší. Dokonca sa vyformovali znepriatelené tábory nazývané podľa uprednostňovaného hierarchu.

Spor sa podarilo ukončiť vďaka všeobecnému prijatiu návrhu básnika a učenca Jána Mavropoua, biskupa v Euchaite, aby konštantínopolská cirkev zaviedla na 30. januára spoločný sviatok pre všetkých troch hierarchov. Samozrejme, že existuje aj tradícia opradená legendami, podľa ktorej sa euchaitskému biskupovi Jánovi zjavili traja hierarchovia „najprv jednotlivo a potom spoločne“, a povedali mu: „Pred Bohom sme si rovní. Hlásali sme mier a usilovali sa o jednotu kresťanstva. A teraz si prajeme pokoj medzi kresťanmi. Na dôkaz našej rovnosti pred Bohom nám ustanovíš v jeden deň spoločný sviatok. My na svojich ctiteľov budeme pamätať v príhovore pri Božom tróne“ (Mgr. Antonín Čížek: Synaxár. Životy svätých, Prešov 1998, s. 172).

V byzantskom liturgickom kalendári má každý z troch hierarchov aj samostatnú spomienku: Bazil Veľký (1. januára); Gregor Teológ (25. januára); Ján Zlatoústy (13. novembra, pričom 27. januára sa slávi prenesenie jeho telesných pozostatkov z vyhnanstva do Konštantínopolu).

Homília metropolitu Arsenia
V nasledujúcich riadkoch vám ponúkame preklad homílie, ktorú na príslušný sviatok v roku 2017 na pozvanie Fakulty pre pravoslávnu teológiu na Mníchovskej univerzite predniesol pravoslávny metropolita Rakúska Arsenios:   

Spoločný sviatok troch veľkých teológov 4. storočia, Bazila Veľkého, Gregora Teológa a Jána Zlatoústeho, ktorý sa slávi 30. januára, je tak ako samotná historická udalosť sviatkom jednoty jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej Cirkvi v Kristovi.

V polovici 11. storočia vypukol zvláštny nepokoj v Cirkvi. Len nedávno boli prekonané trpké roky veľkých heréz a teologických sporov, ktoré dlhé stáročia otriasali ríšou, a už Byzancia zažívala oživenie starogréckeho ducha, hlavne skrze dvoch veľkých učiteľov Michala Psella a Jána Itala. Títo dvaja filozofi vyzdvihovali syntézu gréckej filozofie s kresťanstvom v dielach dvoch veľkých Kapadóčanov a sv. Jána Zlatoústeho. Počas tohto relatívne krátkeho rozruchu konštantínopolskí veriaci, aby sa „ospravedlnili“, interpretovali teológiu príslušných veľkých teológov veľmi skráteným a minimalistickým spôsobom, takže „zástup sa delil na Jánovcov, Bazilovcov a Gregorovcov“ /rusini/. Bazilovci vychvaľovali teologickú vznešenosť Bazila Veľkého, ktorý svojím životom podobným anjelom a svojou neprekonateľnou múdrosťou skúmal „podstatu vecí“. Jánovci vyzdvihovali „zlato hovoriaceho“ Jána „ako ľudskejšieho“ /stranky/, pretože svojimi slovami prinášal božské pravdy veriacim priamo. A okrem toho neváhal ani používať smelé „nepísané“ /komponenty/  formulácie. Ako nový Pavol sa „dal do služby všetkým, aby získal čím viacerých“ /vybranu-stranku-nie-je-mozne-zobrazit/. Gregorovci zas vyzdvihovali citlivosť, mystickú hĺbku a poetickosť Gregora Teológa.  

Keď situácia bola čoraz extrémnejšia, „vzdelaní a cnostní muži sa postarali v Konštantínopole o nepokoje“ /dokument/. Aby vyriešil tento problém, euchaitský metropolita svätý Ján Mavropos počas vlády Konštantína Monomacha (1042 – 1055) a po zásahu samotných svätcov zaviedol ich spoločný sviatok. Pre tento sviatok si zvolil január, pretože tento mesiac už obsahoval sviatky všetkých troch hierarchov. 

Táto udalosť z 11. storočia pripomína v každej dobe cirkevnosť, ktorá je základným princípom pravoslávnej teológie a praxe a ktorej trvalými a nefalšovanými príkladmi sú títo traja hierarchovia. Ich teológia je bezpochyby cirkevná. Všetci traja s božským zanietením bojovali proti individualizácii ľudského myslenia, keď celé svoje bytie vkladali do Cirkvi, do Kristovho tela, ktoré je neustále vo vývoji. „Tí, ktorí svoje myšlienky venovali nebu a na zemi nechceli dosiahnuť nič, sa osvedčili ako strážcovia a ochrancovia spoločného dobra. A tak spoločne ich chváľme“ /kontaktny-formular/.

Traja hierarchovia boli síce veľmi rozdielnymi osobnosťami, boli dynamickí a priekopnícki, s protichodnými charakterovými črtami, ale neustále boli oduševňovaní rovnakou horúcou túžbou po stretnutí s večným Bohom. V hojnosti svojich pestrých hlasov poukazovali na „rozmanitú Božiu múdrosť“ /mapa-stranky/. Nezastupovali defenzívnu, apologetickú teológiu. Všetci traja zažívali svojím vlastným charizmatickým spôsobom mocný, životodarný a vždy obnovujúci Boží Logos. 

Pre týchto troch hierarchov pravda nezodpovedá ani jej doslovnému významu, ale pravda osobne pôsobí v Cirkvi v hypostáze Ježiša Krista, Loga Otca. Traja hierarchovia zjavovali nepreklenuteľnú vzdialenosť medzi „signifikantom“ a „signifikátom“, medzi symbolom a symbolizovaným /titulka/. V ich zmysle neexistovalo „učenie sa“, ale len „(za)žitie“ božských vecí. Táto skúsenosť v Cirkvi predchádza vyjadreniu pravdy a osvedčuje vyjadrenie pravdy ako následok skúsenosti. Tento apofatický pohľad na Boha ich inšpiroval k slobode lásky k Bohu. Telom a dušou sa zasadzovali za jednotu Cirkvi a dokonca sa odvažovali považovať za menej dôležité významné rozdiely, ako napríklad otázku existencie tohto sveta alebo iných svetov, otázku prirodzenosti hmoty a duše, dobrých alebo zlých živých bytostí. „Lebo v týchto veciach síce neškodí byť úspešný, ale ani stroskotanie nie je nebezpečné“ /e-rusynforum/.

Každý z nich sa vyjadroval so sebe vlastným nadaním o živom Bohu. Teológia znamenala pre nich modlitbu a nie myšlienkový experiment: „Keď si teológ, modlíš na naozaj, a keď sa modlíš naozaj, si teológ“ /o-rusinoch/. Povedané inými slovami: „Teológia znamená žiť v Bohu a nechať Boha žiť v nás“ /fotogaleria/. Traja hierarchovia prijímali Božiu silu a nesfalšovane ju podávali ďalej. Pánov život sa stal pre nich „vodou premenenou na večný život“ a touto nekonečnou vodou napájali a dokonca opájali duše svojich poslucháčov počas mnohých stáročí. „Ty, milujúci človeka, si nalial týmto svätcom celú vodu z prameňa svojich darov. Tento prameň však v žiadnom prípade nezoslabol a napájal celý svet božskými prúdmi, ktoré vytekali z ich hrudí“ /kontakty-a-linky/. Ich otcovský duch znamenal „nevysvetliteľný druh asketického výkonu, cestu mystickej a mlčiacej askézy, aby dosiahli Svätého Ducha“ /inforusin/, ale súčasne aj horlivosť za záchranu „celého Adama“ a sveta.  

Traja hierarchovia svojou teológiou osvedčili evanjelium ako život sveta, ako chlieb života a slová večného života. Z tohto dôvodu sa zapodievali každým aspektom kresťanského života. Boli básnikmi, mystickými teológmi, činorodými vodcami, pracovníkmi v sociálnej oblasti, odvážnymi kritikmi klamstva, otcami milujúcimi ľudí. No predovšetkým boli svietiacimi duchmi, s nebeskou pokorou boli dokonale oddaní hĺbke božskej milosti. Ich teológia nepozostávala z filozofických a rétorických náčrtov, ale z duchovného pokrmu pre všetkých. Dojímavé je povzbudenie svätého Jána Zlatoústeho cirkevným obciam svojej provincie, v ktorom vyzval všetkých kresťanov, bez rozlišovania medzi pastiermi alebo ovečkami, aby sa zaoberali Svätým písmom: „Čo hovoríš, človeče? Nie je tvojou úlohou dbať na Písma len preto, lebo si rozptyľovaný mnohými prácami? Je to viac tvoja než ich úloha. Práve tí, ktorí majú mnohé obchody, potrebujú pomoc svätých Písem najviac... Sme ako otrasení povodňami a vystavení tisíckam neprestajných hriechov. Preto vždy prosme o pomoc, ktorá vychádza z Písem“ /ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-a-ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-2/.

Traja hierarchovia žili v dobe ostrých nepokojov, uprostred meniaceho sa sveta. Starý obraz sveta zanikol, no hierarchovia vnímali výzvy svojej doby ako príležitosti. Rozvíjali kreatívny a inkluzívny dialóg so starogréckym duchom a tak vytvárali plodnú syntézu bez toho, aby sa vzdali čo len toho najmenšieho zo zažitej pravdy svojej viery. Siahli po pohanskej múdrosti, aby slúžila biblickému Bohu, a tak vyniesli na výslnie univerzálnosť starogréckeho skúmania. S gréckou filozofiou ako dokonalým prostriedkom ohlasovali uprostred svojej doby vtelený Boží Logos. Táto syntéza nebola filozofickým amalgámom, ale charizmatickým dielom inšpirovaným samotnou Božou múdrosťou, a preto ju bolo ťažké podať.

V našej dnešnej sekularizovanej spoločnosti ekumenický spôsob uvažovania troch hierarchov pripomína jedinečným spôsobom funkciu kresťanskej teológie. V tejto homílii sa pojem „sekularizácia“ chápe ako posadnutosť postmodernizmu individuálnym svetonázorom. Táto choroba akoby často zachvacovala aj modernú teológiu, ktorá je zaseknutá v zbytočnom boji medzi osobnými názormi, ktoré vznášajú nároky na celostnosť, avšak obchádzajú cirkevnú skúsenosť. Priveľmi ľahko naberá tento fenomén dimenzie, ktoré sa často približujú až k hranici schizmy, a to medzi (takzvanými) tradicionalistami a inovátormi, uchovávateľmi božských a svätých pravidiel, a zástupcami bezuzdnej oikonómie (= zhovievavosti), medzi pravými pravoslávnymi a ekumenikmi. Vo všeobecnej kresťanskej tradícii sa dialóg o Bohu neformuluje ako výveska systematických a dogmatických tém, ale ako vyjadrenie spoločnej skúsenosti. Pravá teológia nie je úzkostlivá, neuzatvára sa do seba, „neobáva“ sa verejného priestoru, ale je schopná prijať do seba všetko čestné a pravdivé, hoci sa to môže javiť také nové.

Prednosť nemá spôsob vyjadrovania teológie, ale jej spoločné (za)žitie v Cirkvi. Teológia zodpovedá tradicionálnemu pohľadu nie preto, lebo svoju autoritu čerpá z minulosti, alebo pretože vyhovuje spoločnému rozumu. Charakter teológie je cirkevný, pretože teológia čerpá zo spoločenstva, zatiaľ čo súčasne prepožičiava tomuto spoločenstvu štruktúru a otvára nový spôsob života, ktorý sa nenechá uväzniť istotami a autenticitou. Teológia zodpovedá pravde tým viac, čím viac je zdieľaná spoločenstvom, čím viac je zameraná na samotnú pravdu, Ježiša Krista, a vnútorne sa približuje tradícii.

Je zjavné, že žijeme v dobe, v ktorej sa všetko mení, a v tomto bode sa každý z troch cirkevných otcov našej Cirkvi podobá. Naša doba akoby pomýšľala na niečo osobitné. Nech povstanie nádeje na nové zrodenie sa stane pre nás príležitosťou dôverovať jedinému Pánovi dejín, ktorý trvalo, v každej dobe a na každom mieste rodí deti nebeského kráľovstva. Ak túžime po živote, nájdeme život. Nevzdávajme sa. „Hľadajme neúnavne ďalej.“ A „keďže uloviť pravdu je veľmi ťažké, musíme po nej sliediť zo všetkých strán“ /male-pribehy/.

Ján Krupa
Študoval teológiu v Prešove, Eichstätte a Ríme. Pôsobí hlavne ako farár gréckokatolíkov v Banskej Bystrici. Popritom pracuje ako náboženský redaktor Rádia LUMEN a píše a prekladá o cirkevných otcoch, východných cirkvách a islame pre časopisy Impulz, Slovo a Verba Theologica. Je ženatý a má dve dcéry.


Foto:
Ikona troch svätých byzantských hierarchov.


Odkazy:

/rusini/ Synaxarion 30. Jänner, Menaion Jänner, Athen 1974, s. 251.

/stranky/ Synaxarion 30. Jänner, Menaion Jänner, Athen 1974, s. 251.

/komponenty/ Teda výrazy, ktoré sa neobjavujú vo Svätom písme. 

/vybranu-stranku-nie-je-mozne-zobrazit/ Porov. 1 Kor 9,22.

/dokument/ Synaxarion 30. Jänner, Menaion Jänner, Athen 1974, s. 251.

/kontaktny-formular/ Ode 1, Kanon der Heiligen, 30. Jänner, Menaion Jänner, Athen 1974, s. 246.

/mapa-stranky/ Eph 4,10.

/titulka/ Kazateľ má zjavne na mysli to, čo v západnej tradícii vyjadril Tomáš Akvinský slovami: Fides non terminatur ad enuntiabile, sed ad rem; „viera sa nekončí pri vyjadrení, ale pri [vyjadrenej] skutočnosti“. Cirkevní otcovia sú neprekonanými vzormi tejto viery, ktorá sa nezastavuje pri formulách, ale ide k vyjadrenej skutočnosti.

/e-rusynforum/ Gregorios der Theologe, Oratio 27, Adversus Eunomianos 10: „Ἐν τούτοις γὰρ καὶ τὸ ἐπιτυγχάνειν οὐκ ἄχρηστον, καὶ τὸ διαμαρτάνειν ἀκίνδυνον“ PG 36,25A.

/o-rusinoch/ Euagrios Pontikos, De oratione 60: „Eἰ θεολόγος εἶ, προσεύξῃ ἀληθῶς, καὶ εἰ ἀληθῶς προσεύχῃ, θεολόγος εἶ“, PG 79,1180B.

/fotogaleria/Arch. Sophronios, Οἰκοδομῶντας τὸν ναὸ τοῦ Θεοῦ μέσα μας καὶ στοὺς ἀδελφούς μας, Bd. 1, s. 57.

/kontakty-a-linky/ Ode 5, Kanon 2 der Heiligen, 30. Januar, wie oben, s. 249.

/inforusin/ George Florovsky, Waysof Russian Theology, Bd. 2, The Collected Works of George Florovsky, Bd. 6, Vaduz 1987, s. 308.

/ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-a-ceskoslovensky-svet-v-karpatoch-2/ Johannes Chrysostomos, Homilia 3, omHomHomiDe Lazaro concio 2, PG 48,992.

/male-pribehy/ Basilius der Große, De spiritu sancto 1,2: „ἐπειδὴ δυσθήρατος ἡ ἀλήθεια, πανταχόθεν ἡμῖν ἐξιχνευτέα.“, PG 32,69B; FC 12,74f.
www.rusyn.sk
Naspäť na aktuality