Tridsať rokov od neúspešného pokusu o prevrat

Ľudia sa nepodriaďujú represívnej vláde iba zo strachu. Motivuje ich aj túžba po harmónii a šťastí a autoritári ju vedia využiť.

Pred pár dňami ubehlo tridsať rokov od chvíle, keď skupina komunistických zástancov tvrdej línie prevzala kontrolu nad Moskvou a sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova uvrhla do domáceho väzenia v jeho prázdninovom dome na Kryme. Postavila sa proti Gorbačovovým hospodárskym a politickým reformám – proti perestrojke a glasnosti – a snažila sa zvrhnúť jeho vládu. Do troch dní však prevrat zlyhal. A do konca toho roka sa zrútil aj samotný Sovietsky zväz.

Zlý koniec
Počas dvadsiatich rokov vlády ruského prezidenta Vladimira Putina sa význam tohto činu interpretoval opačne. Pokus o prevrat je dnes vykresľovaný ako snaha ruských síl o zachovanie štátu, ktorú prekazili protisovietske nálady. Podľa nedávneho prieskumu verejnej mienky si iba 50 percent Rusov pamätá na nepokojné dni, keď Moskvu ovládli vojaci v tankoch a v televízii v slučke vysielali Labutie jazero. A keďže Kremeľ nerobí nič, čo by im spomienky na túto udalosť oživovalo, iba 7 percent respondentov si dnes myslí, že šlo o „víťazstvo demokracie“.

Je jasné, že takzvaný Deň vlajky – výročie dňa, keď bol štátny prevrat formálne porazený a keď sovietsku červenú nahradila bielo-modro-červená vlajka Ruskej federácie – sa pripomína každý rok. Oslavy však organizujú liberálne strany, aktivisti za ľudské práva a niekoľko zostávajúcich opozičníkov – tých, ktorí si chcú pripomenúť boj za slobodné Rusko. Putin sa týchto osláv nikdy nezúčastnil.

V skutočnosti sa dá povedať, že porážka prevratu dopadla rovnako zle ako samotný prevrat. Koniec koncov, dnešné Rusko je všelijaké, len nie slobodné. Tí, ktorí napíšu alebo zverejnia niečo, čo možno považovať za protiputinovské, protivládne alebo proticirkevné, čelia riziku zatknutia. Ak chcete Putinovi povedať niečo iné ako „Ďakujem za našu šťastnú existenciu“, pravdepodobne vás označia za piatu kolónu, za zahraničného agenta alebo za nebezpečného extrémistu. Občianska spoločnosť má sotva priestor na dýchanie. Neústupnú nezávislú televíziu Dožď napríklad označili za „zahraničného agenta“, hoci zo zahraničia nikdy nedostala ani cent.

Nechcú to zmeniť
Putin, samozrejme, nie je Stalin: ľudia dnes nie sú hromadne stíhaní ako v roku 1937. Ale aj za Gorbačova bolo tolerovaných viac opozičných hlasov, než je to teraz. Opýtajte sa protikorupčného právnika a prominentného Putinovho kritika Alexeja Navaľného, ​​ktorý skončil vo väzení za vymyslené obvinenia. Môžete sa opýtať kohokoľvek, kto pracoval pre jeho protikorupčnú nadáciu, ktorá bola nútená rozpustiť sa po označení za „extrémistickú skupinu“, alebo dokonca kohokoľvek, kto organizácii daroval peniaze, pretože ho pravdepodobne navštívila polícia.

Napriek tomu väčšina Rusov urobila len málo pre to, aby to zmenila. To by nás možno nemalo šokovať, pretože tendencia oceňovať stabilitu a dokonca kvôli nej obetovať určitú časť slobody bola dlho chápaná ako reakcia na neistotu a ťažkosti sovietskej a postsovietskej éry. Dnes si Rusi užívajú relatívnu prosperitu a pohodlie. Mnohí sa nikdy nemali tak dobre. Ale prečo sú mnohí presvedčení, že im musí vládnuť silná ruka?

Je pravda, že Rusko stále nie je superveľmocou, ktorou bývalo kedysi. Jeho obyvatelia však nie sú tvárou v tvár vonkajším hrozbám nijako zvlášť zraniteľní. No Putinove snahy „obnoviť“ ruský veľmocenský status – vrátane anexie Krymu a zasahovania do volieb v iných krajinách – neposilňujú bezpečnosť ani prosperitu bežných Rusov. V skutočnosti spôsobujú pravý opak.

Spokojnosť a poslušnosť
Rusi napriek tomu naďalej kapitulujú pred putinizmom. Keď Navaľného minulý rok zatkli, zavesila som v byte mojej matky v Moskve do okna nápis „Slobodu Navaľnému“. Jej susedia – príslušníci inteligencie v strednom veku – ma čoskoro požiadali, aby som ho zvesila. „Nechceme tu mimoriadnu pozornosť,“ povedali.

Ako kompromis som nahradila nápis miernejšou a eufemistickejšou verziou: „Slobodu bez Putina“. Vrátili sa a zdvorilo sa vyhrážali, že zavolajú políciu, hoci ma ubezpečovali, že sú na mojej strane. Ak sme na rovnakej strane, odpovedala som, celá budova by mala mať v oknách nápisy podporujúce Navaľného. Koniec koncov, zdôraznila som, všetkých nás zatknúť nemôžu. Susedia to odmietli. Keď som sa pokúsila získať podporu zvonením pri dverách ľudí v dome, stretla som sa len s ďalšími hrozbami, že zavolajú políciu.

Czesław Miłosz, poľský nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, sa týmto javom zaoberal vo svojej eseji z roku 1953 V zajatí mysle. Kniha sa začína diskusiou o románe Stanisława Ignacyho Witkiewicza Nenásytnosť z roku 1930, v ktorom boli zajatému poľskému ľudu podávané takzvané pilulky Murti-Bing ako „liek“ na nezávislé myslenie.

Droga, podobne ako marxisticko-leninská ideológia, prináša spokojnosť a poslušnosť, pričom vnucuje akúsi kognitívnu disonanciu, ktorá v konečnom dôsledku spôsobuje, že v ľuďoch sa vyvinie rozdvojená osobnosť. Nie sú veľmi odlišní od moskovských susedov mojej matky, ktorí hlásajú svoj súhlas s Navaľným, aj keď sa vyhrážajú, že zavolajú políciu na každého, kto ho verejne podporuje.

Miłosz v konečnom dôsledku upozorňuje, že ľudia sa nepodriaďujú represívnej vláde iba zo strachu. Motivuje ich aj „vnútorná túžba po harmónii a šťastí“, čo autoritári vedia využiť. Putin určite. Problém je v tom, že títo vodcovia v skutočnosti život, aký sľubujú, nikdy nezavedú.

Jasné poučenie
Ak sa Rusku niekedy podarí uniknúť z ťažkej situácie, v ktorej sa ocitli s Putinom, Rusi budú musieť odmietnuť ďalšie dávky Murti-Binga. Nemôžeme čakať, kým príde niekto ako Gorbačov alebo Navaľnyj a Rusmi na chvíľu otrasie, aby sa po týždňoch alebo mesiacoch opäť dostali do vegetačného pokoja. K slobode musíme smerovať každý deň.

Pred tridsiatimi rokmi Gorbačov vyslobodil Rusov z väzenia komunizmu. Navaľnyj sa odvážne pokúsil ukázať cestu von z putinizmu, ale priveľa ľudí zatiaľ zatvára oči. Poučenie z výročia je jasné: slobodnú spoločnosť nemôžu vytvárať ľudia, ktorí sú spokojní a nechávajú uväznenú aj svoju myseľ.

Nina Chruščovová
Autorka je rusko-americká politologička

Zdroj:
https://dennikn.sk/2518632/tridsat-rokov-od-neuspesneho-pokusu-o-prevrat/?ref=tit

Foto: 
Na archívnej snímke z 19. augusta 1991 prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin prednáša svoj prejav na tanku pred budovou parlamentu v Moskve. Pred 30 rokmi sa sprisahanci pokúsili odstrániť od moci sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, zastaviť jeho politiku demokratizácie spoločnosti a vrátiť krajinu do minulosti. Tragické udalosti, ktoré sa začali odvíjať 19. augusta 1991, určili ďalší osud jednej šestiny sveta – v decembri 1991 prestal Sovietsky zväz existovať. 
Zdroj: yandex.ru